Zpravodajský portál pro moderní generaci, která se zajímá o aktuální dění.
Zajímá tě aktuální dění? Zprávy z domova i ze světa najdeš na zpravodajském webu. Čti reportáže, rozhovory i komentáře z různých oblastí. Sleduj Refresher News, pokud chceš být v obraze.
Lekár vytvoril dvojhlavého psa a historik vykopával pozostatky malých dievčat, aby si z nich vyrábal bábiky. Matka uväznila svoju dcéru na štvrť storočia v jednej izbe a nechala ju žiť vo vlastných výkaloch.
Dav rasistov zavraždil afroamerickú mamu so synom a pri ich mŕtvolách si spravil fotografiu, z ktorej vznikla pohľadnica. Líder sekty donútil celú osadu so stovkami obyvateľov spáchať masovú samovraždu. Tieto a mnohé ďalšie desivé momenty histórie si pamätáme aj vďaka fotografiám, na ktoré sa niektorí ľudia neodvážia ani len pozrieť.
Ďalšie historické fotografie a ich príbehy nájdeš v tejto sekcii.
V tomto článku si prečítaš:
O vojakovi americkej Únie, ktorý pred smrťou pôsobil ako živá kostra.
Ako vyzerala posledná známa obeť Jacka Rozparovača.
Prečo sa ženám rozpadávali pri práci čeľuste.
Čo sa stalo dievčaťu, ktoré 25 rokov žilo v jednej izbe.
Kto vytvoril dvojhlavého psa a ako dlho pes prežil.
Väzni Konfederácie (1865)
Andersonville. Zdroj: United States Library of Congress (Public Domain)
Nie, táto fotografia naozaj nepochádza z koncentračného tábora Auschwitz. V skutočnosti ide o záber väzneného vojaka Únie na konci občianskej vojny v USA. Podľa webu National Park Service medzi Konfederáciou a Úniou existovala dohoda o výmene väzňov.
Tá však nakoniec stroskotala a počet zajatcov sa zvýšil natoľko, že im nedokázali zabezpečiť dostatok stravy. Výsledkom boli extrémne podvyživení zajatci, ktorí vzhľadom na podmienky, v akých prežívali, zväčša zomreli. Niektoré fotografie z daného obdobia pochádzajú z väzenia v Andersonville, iné napríklad z Richmondu.
Na fotografii z roku 1865 sa nachádza Phillip Hattle z 51. pennsylvánskej pechoty. Začiatkom júna 1865 ho prijali vo veľmi zlom zdravotnom stave do nemocnice v Annapolise. Koncom mesiaca zomrel. Podľa dobového dokumentu zverejneného na webe Library of Congress sa mu osudným stalo nevhodné zaobchádzanie vo väzení.
Obeť Jacka Rozparovača (1888)
Mary Jane Kellyová. Zdroj: City of London police archives (Public Domain)
Čo je hrozivejšie? Fotografia, na ktorej vidno, ako sériový vrah s prezývkou Jack Rozparovač narábal so svojou údajne poslednou obeťou? Alebo skutočnosť, že ho polícia nikdy nechytila?
Jack Rozparovač má na konte množstvo vyhasnutých životov. Jeho posledným pravdepodobným cieľom sa stala mladá prostitútka Mary Jane Kellyová, píše Wales Online. Informácie o tom, odkiaľ Mary Jane Kellyová pochádzala a ako sa dostala do sveta sexbiznisu, sa rozchádzajú.
Istí si nemôžeme byť ani jej menom. Vieme však, že bývala na londýnskej ulici Dorset Street, kde 9. novembra 1888 našli jej extrémne zohavené telo. Podľa autorky kriminálnej literatúry Patricie Cornwellovej strávil Jack Rozparovač pri vražde Mary Jane Kellyovej najviac času.
Zabil ju v interiéri, a tak mal dostatok priestoru na to, aby jej zohavil celé telo. Tvár nebohej ženy bola absolútne nerozpoznateľná, prsia odrezané a z pravej nohy vytŕčala kosť. Okrem toho jej vrah vyprázdnil brušnú dutinu, v ktorej sa podľa pitevnej správy našli čiastočne strávené potraviny. Črevá a vnútorné orgány rozmiestnil po izbe, no srdce obete na mieste činu nenašli.
Práca v niektorých odvetviach výroby je aj v súčasnosti veľmi nebezpečná. Koncom 19. storočia však pracovníčky v továrňach na výrobu zápaliek zasiahol postrach nazývaný „phossy jaw“ – fosforová osteonekróza čeľuste. Robotníčkam, ktoré pravidelne pracovali s bielym fosforom, začala postupne hniť čeľusť a neraz o ňu nakoniec úplne prišli.
Okrem toho im však v dôsledku ochorenia hrozilo aj poškodenie mozgu a podľa Science Direct približne 20 percent prípadov končilo úmrtím. Prvým príznakom choroby, ktorý lekári u pacientov zaznamenali, bola bolesť v čeľusti. Bizarné je, že ďasná niektorých pacientov s osteonekrózou čeľuste v dôsledku prítomnosti fosforu v tme dokonca žiarili.
Přidej se do klubu REFRESHER+
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Ako práca s rádiom zabíjala robotníčky v továrni.
Ako 900 obyvateľov jednej osady spáchalo masovú samovraždu.
Prečo sa muž, ktorý vyrábal bábiky z mŕtvol dievčat, neospravedlnil rodičom obetí.
Ako si dav, ktorý zlynčoval matku a dieťa, spravil pri ich mŕtvolách fotografiu na pohľadnicu.
Např.:
Lístok ZDARMA na linke Bratislava – Viedeň/Schwechat
, 15 % zľava na nákup výživových doplnkov VOXBERG
nebo 30-dňová výzva s ChatGPT od Jazykového mentoringu ZDARMA
Ženy v továrňach sa tak každý deň vystavovali vysokotoxickému bielemu fosforu, pri ktorom strávili dlhé hodiny. Prvý prípad osteonekrózy čeľuste údajne zaznamenali lekári vo Viedni už v roku 1838, uviedol magazín zaoberajúci sa dentálnou hygienou RDH.
Aktivisti a robotníčky z tovární tlačili na zákaz bieleho fosforu. Ten v Británii nakoniec dostal červenú až v roku 1910. BBC America uvádza, že tieto udalosti v krajine v roku 1888 naštartoval článok White Slavery in London od aktivistky a novinárky Annie Besantovej.
25 rokov. Tak dlho Francúzka Blanche Monnierová nevidela denné svetlo. Jej matka ju totiž celé štvrťstoročie držala zavretú v jednej izbe, kde jedla, vykonávala potrebu a spala. Blanche Monnierová pochádzala z bohatej rodiny, ktorej prekážalo, že sa zamilovala do právnika bez peňazí, píše Science Info.
Matka ju potrestala 25-ročným väzením v hrozivých podmienkach. Medzi rokmi 1876 až 1901 sa po Blanche Monnierovej zľahla zem. Oslobodenia sa dočkala až vďaka listu anonyma, ktorý generálnemu prokurátorovi v Paríži odhalil, aké tajomstvo skrýva rodina Monnierovcov v jednej z izieb svojho domu.
Po príchode do izby, v ktorej bola Blanche väznená, sa vraj policajti zo zápachu v miestnosti takmer povracali. Väzenkyňa žila v obklopení zhnitého jedla a vlastných výkalov. Údajne jej rodina nedopriala ani základnú hygienu a nenosili jej ani žiadne šatstvo. Kŕmili ju iba tak, aby prežila. Vážila len 24 kilogramov.
Keď ju matka zavrela, bola Blanche krásnou mladou ženou plnou entuziazmu a radosti zo života. Po útrapách, ktoré si asi nikto z nás nevie predstaviť, sa zmenila na nepoznanie nielen fyzicky, ale aj duševne. Z otrasných zážitkov sa nikdy nespamätala a nakoniec zomrela v roku 1913 v psychiatrickej liečebni. Jej matka však skonala už 15 dní po tom, ako Blanche oslobodili. Dostala infarkt. Druhý z údajných väzniteľov – jej brat – tvrdil, že za všetkým stála jeho matka, ktorej nevedel oponovať. Súd ho nakoniec uznal nevinným.
Dav zlynčoval matku a syna (1911)
Lynčování. Zdroj: (Wikimedia, Public Domain) George H. Farnum/Oklahoma Historical Society Research Division/James Allen, Without Sanctuary: Lynching Photography in America, Twin Palms Publishers/Research Division of the Oklahoma Historical Society
Manžel Afroameričanky Laury Nelsonovej ukradol a zabil kravu, aby nakŕmil ich deti. Počas prehliadky domu sa ich mladý syn L. D. Nelson chopil zbrane a chcel ju podať matke. Šerif George Loney s ním o zbraň začal zápasiť, pričom ho mladík údajne nechtiac postrelil, následkom čoho šerif zomrel, píšu na webe StMU History Media.
Matku a syna koncom mája 1911 odviezli do väzby, kde čakali na súd. K tomu však už neprišlo. K ich cele napochodoval dav približne 40 mužov, ktorý 14-ročného chlapca a jeho matku násilím odviedol.
Neďaleko mesta dvojicu obvinených spútali a Lauru Nelsonovú znásilnili. Oboch následne obesili na konštrukcii mosta, pričom mladému tínedžerovi ešte predtým stiahli nohavice a obnažili pohlavný úd. Než dav lynčovateľov odišiel, spravil si z miesta činu fotografiu, ktorá neskôr kolovala v podobe poštovej pohľadnice.
Podľa inej verzie zabitie šerifa Georgea Loneyho L. D. Nelsonom nebolo nehoda, ale úkladná vražda. Ani to však nedávalo približne 40 mužom právo, aby dvojicu obvinených potrestali obesením (a znásilnením ženy) bez súdu.
Biely fosfor a nekróza čeľuste neboli jedinými problémami, s ktorými sa stretávali robotníčky vo fabrikách. V americkej firme The U.S. Radium ženy pracovali s rádioaktívnou farbou, ktorú spoločnosť v tom čase označovala za bezpečnú.
Každý deň ňou natierali hodinky či ciferníky, a hoci išlo o nekvalifikovanú prácu, dobre si zarobili. Podľa portálu Buzzfeed bol ich plat trikrát vyšší ako priemerná mzda vo vtedajších fabrikách. Rádioaktívnou farbou si dokonca natierali zuby či pery, aby pred ostatnými ľuďmi „žiarili“. V práci ich učili, aby dokonca pri maľovaní z čas na čas oblizli koniec štetca, aby ich práca vyzerala lepšie.
Napriek tomu, že objaviteľka rádia Marie Curie-Skłodowská na následky práce s týmto materiálom zomrela, pracovníčky vo fabrike ich zamestnávateľ nijak nechránil. Verili vtedy, že malé množstvo rádia ich nezabije, ba práve naopak, pomôže ich zdraviu.
Robotníčkam v továrni však postupne začali vypadávať zuby a ich kosti sa rozpadávali. V iných prípadoch zamestnankyne pracujúce s rádiom zomierali na následky zhubných nádorov sarkómov, ktoré im rástli na rôznych častiach tela. Na vyššie priloženej fotografii napríklad môžeš pozorovať sarkóm na brade.
Dvojhlavý pes (1959)
Broďaga a Šavka. Zdroj: Bundesarchiv/Wikimedia (Creative Commons)
Niektorí milovníci psov nazerajú na sovietskeho lekára Vladimira Demichova ako na nacistu Josefa Mengeleho. Zatiaľ čo Mengele experimentoval na ľuďoch, Demichov si za objekt svojich pokusov zvolil psy.
Podarilo sa mu transplantovať viacero ich životne dôležitých orgánov a neskôr sa začal venovať prepájaniu tiel. Jeden z jeho dvojhlavých psov prežil po operácii 29 dní. Najznámejší z lekárových 24 experimentov je však ten posledný, o ktorom písal aj magazín LIFE. V tom prípade však dvojica psov prežila len 4 dni.
Sučka nemeckého ovčiaka menom Broďaga sa stala hostiteľom pre menšieho psa, sučku Šavku, ktorej lekár amputoval vrchnú časť tela a pripojil ju ku krku Broďagy, píše Vice. Celá operácia trvala približne 3 a pol hodiny.
Výsledkom experimentu bola dvojica psov v jednom tele. Broďaga a Šavka dokázali nezávisle od seba počuť, cítiť, vidieť, prehĺtať a piť vodu. Telo Šavky však nebolo pripojené na Broďagin žalúdok, a tak všetku vypitú vodu museli odvádzať cez trubicu.
Vraždy pri jazere Bodom (1960)
Jezero Bodom. Zdroj: Wikimedia/Helsingin Sanomat (Public Domain)
Predstav si, že so svojimi kamarátmi stanuješ v lese, niekto vás počas spánku napadne a ty ako jediný prežiješ. Takýto hororový zážitok zažil v roku 1960 na vlastnej koži vtedy iba 18-ročný Nils Gustafsson, ktorý táboril pri fínskom jazere Bodom.
Záhadný útočník vtedy dobodal a utĺkol na smrť jeho kamaráta, 18-ročného tínedžera Seppa Antera Boismana, a ich priateľky, 15-ročné dievčatá Mailu Irmeli Björklundovú a Anju Tuulikki Mäkiovú, uvádza Ranker.
Vražedné zbrane polícia nikdy nevypátrala a krátko po vražde pochybila v tom, že neuzavrela celú oblasť. Na miesto sa tak dostalo množstvo zvedavcov, čím možno prišla o dôležitý dôkaz.
Nilsa Gustafssona našli v stane dobodaného a so zlomenými kosťami tváre. I keď na neho polícia spočiatku nazerala ako na obeť, v roku 2004 ho zatkli pre podozrenie, že by vrahom mohol byť práve on. Motívom vraj bola žiarlivosť. Súd ho však vyhlásil za nevinného a skutočný vrah je tak do dnešného dňa neznámy. Nils Gustafsson má v súčasnosti 79 rokov.
Polícia od roku 1960 označila za podozrivé viaceré osoby, no ani jednej z nich nedokázali preukázať trojitú vraždu, ktorá je dodnes jedným z najtajomnejších kriminálnych prípadov Fínska.
Masová vražda v osade Jonestown (1978)
Jonestown. Zdroj: U.S. National Archives (Public Domain)
Líder sekty Peoples Temple Jim Jones viedol svojich nasledovateľov až do ich posledného dychu. V roku 1978, po 23 rokoch od založenia sekty, spáchalo zhruba 900 členov podľa jeho príkazov samovraždu. Hromadnú samovraždu vykonali v osade Jonestown, v ktorej žil Jim Jones so svojimi najvernejšími stúpencami, píše History. Tí sa museli vzdať vlastného majetku a žiť podľa príkazov svojho lídra, ktorému hovorili Otec.
Podľa výpovedí bývalých členov vraj boli týraní i sexuálne zneužívaní. Jim Jones im údajne odopieral kontakt s okolitým svetom a okrem toho im zamedzil užívanie liekov napriek tomu, že niektorých trápili ťažké ochorenia.
Aby tieto „fámy“ o zneužívaní vo svojej sekte pred svetom vyvrátil, privítal v Jonestowne kongresmana Lea Ryana a viacerých novinárov. Niektorí členovia pred nimi otvorene hovorili o svojich pochybnostiach a chceli s kongresmanom utiecť.
Radikálni sektári ich preto zabili. Jim Jones následne svojim ľuďom prikázal, aby vykonali „revolučný čin“ – zabili svoje deti a následne aj seba. Väčšina poslúchla a dobrovoľne vypila jed. Tých, ktorí odmietli, prevažne zastrelili. Utiecť sa podarilo len málokomu. Na mieste našli 909 mŕtvych, z toho tretinu detí.
Anatolij Moskvin je historik zameriavajúci sa na cintoríny, ovládajúci 13 jazykov. Celosvetovo sa však nepreslávil svojím vzdelaním a prácou, ale vykopávaním mŕtvol malých detí, z ktorých si vyrábal morbídne bábiky. Podľa vyšetrovania z roku 2011 sa tak dostal k 29 telám malých dievčat od 3 do 12 rokov.
Moskvinove výtvory videli v jeho byte dokonca aj jeho rodičia. Netušili však, že sa za maskovanými bábikami skrývajú skutočné dievčatká, a tak si mysleli, že ide len o netradičné hobby. Jeho diagnózu odborníci stanovili ako paranoidnú schizofréniu. Súd historika nakoniec poslal do psychiatrickej liečebne, v roku 2020 požiadal o prepustenie z nej, informuje Daily Mail.
Počas svojej výpovede povedal, že sa rodičom vykopaných tiel dievčat nemá za čo ospravedlniť. Podľa jeho tvrdenia rodičia deti zakopali, čím na ne „stratili právo“, no on ich vzal do teplého domova, kde ich obliekol. Tvrdí, že ak by sa dostal na slobodu, začal by vyučovať deti angličtinu a žil by so svojou novou priateľkou.
