Motörhead: celé dekády žili heslom sex, drogy a rokenrol. Boli ako neriadené strely, ktoré sa nedajú zničiť

Problém nastal, keď ho v máji 1975 zdrogovaného zatkli za držanie amfetamínov na kanadsko-amerických hraniciach. Ako spevák vraví v dokumente Lemmy Forever, strávil dva dni vo väzenskej cele v Kanade pripútaný k oceľovej tyči a neskôr ho previezli do väzenia v Essex County v americkom New Jersey.

Potom ho prepustili na kauciu, odletel do Toronta odohrať koncert s kapelou Hawkwind, no na ďalší deň ráno ho z kapely vyhodili, keďže incident prinútil hudobníkov zrušiť niekoľko koncertov. Členovia kapely sa zhodli na tom, že to bola posledná kvapka. „Šiel som domov a vyspal som sa s frajerkami troch bývalých spoluhráčov. Pomsta je sladká, ako hovorí Hospodin. No dobre, musím priznať, že s jednou z nich som to robil už pred začiatkom turné,“ povedal v dokumente Kilmister, ktorého rozhodnutie kapely údajne celkom rozhodilo. 

Hlasný, rýchly, drsný, arogantný 

Keďže chcel s hudbou ďalej pokračovať, s gitaristom Larrym Wallisom a bubeníkom Lucasom Foxom založil ešte v tom istom roku novú kapelu – pomenoval ju Bastard. Netrvalo však dlho a premenoval ju na Motörhead, čo znelo omnoho údernejšie. Rovnaký názov niesol aj debutový album z roku 1977 a zároveň jeho úvodná skladba. Tá bola tvrdšou a rýchlejšou verziou tej pôvodnej z čias skupiny Hawkwind, pričom kým dostala finálnu podobu, vzniklo až 19 rôznych mixov.

Ako píše Loudersound, názov Motörhead podľa Kilmistera skvele vystihoval hudbu, ktorú kapela tvorila. Označil ju za „hlasný, rýchly, drsný, arogantný rokenrol“. Spomínaný debutový album však Kilmister nahral už s inou zostavou. Gitaristom bol Fast Eddie Clark a bubeníkom Phil Philthy Animal Taylor. Na sedadle producenta sedel John David Percy Speedy Keen. Album vyšiel pod nezávislým vydavateľstvom Chiswick Records.

„Rozhodli sme sa vyhodiť Lucasa (Foxa – pozn. red.), pretože začínal byť dosť mimo. Pokúšal sa so mnou udržať tempo v konzumácii speedu a to proste nejde. Nikomu svoj životný štýl neodporúčam. Priemerného človeka by to zabilo. To nie je vtip,“ povedal Kilmister podľa portálu Metalexpress.

Debut síce nebol ničím prelomovým, trojica však nahrávkou ukázala, že v jednoduchosti je krása. Špinavý, neohrabaný garážový zvuk skvele dotváral náladu jednotlivých piesní. Napríklad skladba The Watcher bola ukážkou gitarového šialenstva s pozostatkami psychedelického rocku, White Line Fever zase chytľavá bluesová „spievanka“ s textom jasne odkazujúcim na užívanie kokaínu: „Dnes večer nepôjdem spať, pretože biela čiara ma rozpaľuje. Urobila zo mňa veriaceho... Ešte ma to nezabilo.“

Pľuvance ako uznanie a orálny sex priamo na pódiu 

Kapela nabrala na obrátkach a bola produktívna až tak, že v roku 1979 vydala dva albumy, ktoré ju konečne dostali na výslnie. Na nahrávke Overkill vydanej v júli poriadne zvýšili tempo, čo sa ukázalo najmä v skladbách No Class, Damage Case, Tear Ya Down či v titulnej vypaľovačke. Tá sa objavila v britskej hitparáde Top 40 a tiež v Top of the Pops, čo je hudobný rebríček televízneho programu, ktorý vytvorila stanica BBC.

Keďže kapela Motörhead bola najmä miláčikom pankáčov, zažili na koncertoch poriadne zverstvá. Ako píše Rolling Stone, koncom sedemdesiatych rokov bolo bežné, že na punkrockových koncertoch v Anglicku diváci prejavovali kapele svoje uznanie tým, že na ňu počas vystúpenia pľuli. „Nikdy sa mi to nepáčilo, ale akceptovali sme, že to nemôžeme nijako zastaviť,“ povedal Kilmister pre magazín Inked.

„Raz som videl, ako mi chlapík pľuje na ruku veľký zelený hlien. Len som si to zotrel z ruky a utrel do vlasov,“ dodal. Ako ďalej uviedol podľa Rolling Stone, na ďalšom koncerte dostal orálny sex priamo na pódiu. „Spieval som ďalej, nemohol som predsa prestať,“ zhodnotil s odstupom času bizarný moment. 

„Naša kapela hrala rýchlosťou 1 000 míľ za hodinu. Vždy som sa všade ponáhľal. Som veľmi netrpezlivý človek,“ povedal na margo tempa kapely Motörhead Kilmister podľa The Independent. Po nevídanom úspechu hudobníci opäť spojili sily s legendárnym producentom Jimmym Millerom, čo sa výrazne prejavilo na konečne poriadnom, „uhladenom“ zvuku. Miller viackrát spolupracoval s The Rolling Stones a album Bomber sa stal dvanástkou v britskej hitparáde albumov. Šlo o zatiaľ najväčší úspech bandy z Londýna.

Na albume sa objavila okrem viacerých skvelých hitov aj antiheroínová skladba s veľavravným názvom Dead Men Tell No Tales. Odkazovala aj na Millera, ktorý sa údajne počas nahrávania albumu čoraz viac ponáral do závislosti od heroínu. Ako ďalej uvádza Independent, na predávkovanie heroínom zomrela vo veku 19 rokov na konci šesťdesiatych rokov Kilmisterova životná láska Susan Bennettová, ktorej venoval biografickú knihu White Line Fever z roku 2002. Našiel ju mŕtvu vo vani. „Je to prehnitá droga,“ povedal spevák, pričom dodal, že jej vinou stratil aj mnoho priateľov.

Povedal, že sme ko*oti a musíme viac makať

Osemdesiate roky odštartovala kapela špičkovou nahrávkou Ace of Spades. Titulná skladba je dodnes najznámejším hitom kapely, pričom konkrétny album sa zároveň ukázal ako komerčne najúspešnejší. Umiestnil sa na štvrtom mieste v britskom rebríčku a v roku 2020 ho časopis Rolling Stone zaradil medzi 500 najlepších albumov všetkých čias. Dodnes platí, že ak sa chceš niekam dostať rýchlejšie, prípadne nestíhaš (či už do práce, na stretnutie, alebo na rande), keď si pustíš Ace of Spades, zaručene sa na dané miesto dostaneš načas.

Podľa Kilmistera mal obrovskú zásluhu na kvalite a úspechu nahrávky britský producent Vic Maile. „Bol prvý, kto nám povedal, že sme ko*oti a aby sme začali viac makať,“ prezradil spevák v dokumente The Guts and the Glory. „Vic ma prinútil spievať namiesto toho, aby som stále len kričal,“ dodal spevák, pričom Taylor doplnil, že jeho zas prísny producent prinútil hrať na bicích „solídnejšie“.

Kapela stihla spraviť do konca dekády ešte ďalšie štyri albumy, pričom najvýraznejším z nich bol Rock 'n' Roll z roku 1987. „No, zlatko, pozrime sa na teba, ty s niekým iným. Ukázalo sa, že si ako všetky ostatné, dajte mi pokoj. Tak to už chodí... Asi to zvládnem. Pretože som zamilovaný do rokenrolu, uspokojuje moju dušu. Ak to už tak má byť, nebudem sa hnevať,“ spieva Kilmister v titulnej skladbe – jednom z vôbec najlepších a najpamätnejších hitov kapely. Išlo o prvotriedny návrat ku koreňom.

V Los Angeles ho čakal trón

Nemá zmysel analyzovať ďalšie albumy kapely jeden za druhým, pretože od osemdesiatych rokov znejú takmer rovnako. A rovnako dobre. Trojica to nepotrebovala meniť a nechceli to ani fanúšikovia. Jednoducho išli na istotu a robili to, čo funguje. Hrali to, čo vedeli najlepšie. Boli konzistentní celé desaťročia a žili presne tak, ako o tom spievali. Na nič sa nehrali.

V záverečnej ére kapely však zostal Kilmister jediným pôvodným členom, v súvislosti s čím len s nadhľadom a pozitívne skonštatoval: „Vyhodili ma z každej kapely, v ktorej som kedy bol, takže som si musel založiť vlastnú. Z Motörhead ma už nikto nemohol vyhodiť.“ Trojica rockerov mala ako každá kapela lepšie aj horšie obdobia, nikdy však nepremýšľala dlhé hodiny a nekalkulovala, ako urobia ten či onen album.

Jednoducho prišli do štúdia alebo na pódium, spustili od srdca priezračne čistý, priamočiary rokenrol a hladný dav nabili pocitom eufórie. Nič viac nebolo treba. A čím hlasnejšie hrali, tým lepšie. Pri meraní hluku na jednom koncerte kapely ukazoval prístroj miestami hodnotu od 116 až po neuveriteľných 120 decibelov, čo sa rovná zvuku pri vzlete prúdového lietadla či dokonca výbuchu z dela. 

Popularite kapely po určitej stagnácii určite pomohlo aj to, že Kilmister sa ešte v roku 1990 presťahoval z Británie do Los Angeles, odkiaľ manažoval kapelu spolu s Philom Carsonom. Novú, americkú éru odštartovali albumom 1916 (1991), na ktorom sa nachádza aj jedna z najkrajších balád v rockovej histórii Love Me Forever s úchvatným gitarovým sólom.

„Sunstet Strip zažil veľa hnutí, žánrov, období, no Motörhead presahuje všetky. Je jedno, čo sa momentálne deje v rockovej komunite, Motörhead sú stále kráľmi. Keď sa Lemmy presťahoval do Los Angeles, už bol dávno súčasťou tejto komunity. Už tu naňho čakal trón,“ povedal gitarista Dave Navarro z kapely Jane's Addiction v dokumente Lemmy Forever.

Hollywoodsky herec Billy Bob Thorton vo filme vyhlásil, že spevák do mesta anjelov perfektne zapadol: „Lemmy vyzerá ako typický losangeleský rocker. Má svoj štýl. Je akousi kombináciou motorkára, muzikanta a chlapíka, čo pracuje v umývačke áut. Má oldschoolovú losangeleskú vizáž. Drží si ju a myslím si, že to nie je kalkul. A to je jedno z pozitív tohto mesta – ľudia, čo sa na nič nehrajú.“

Kontroverzná záľuba

Kilmister bol odjakživa v rockovo-metalovej komunite uctievaný ako boh najmä pre svoje skvelé texty, netradičný štýl hrania na basgitare a jedinečný spev. Za jednu kontroverznú záľubu si však z viacerých strán vyslúžil slušnú kritiku. Pre svoju posadnutosť nemeckými nacistickými uniformami a predmetmi, ktoré vášnivo – okrem iného – zbieral, bol často obviňovaný z propagácie nacistického režimu, čo ho dostalo aj do problémov.

Voči tomu sa však niekoľkokrát ohradil a zdôraznil, že v žiadnom prípade nie je rasista. „Nejde o žiadnu nacionalistickú záležitosť. Nehovorte mi, že som nacista, preto, lebo mám uniformy. V roku 1967 som mal svoju prvú černošskú priateľku a odvtedy som ich mal ešte niekoľko,“ povedal podľa Rolling Stone. K politike či politikom sa navyše vyjadroval vždy skepticky. „Každý politik na svete je hajzel. Všetko sú to klamári. Ich profesiou je klamať,“ povedal počas rozhovoru na českom festivale Masters of Rock v roku 2007, kde dostal ako darček na pamiatku okrem iného aj slivovicu.  

„Zaklopal som na autobus Motörhead. Žiadna odpoveď. Otvorím teda tie zas*ané dvere a tam je Lemmy v uniforme gestapa, pričom na ňom jedno dievča jazdilo ako na koni. Užívala si to a on tiež. Ospravedlnil som sa a zavrel som dvere,“ zaspomínal si na bizarnú scénku po koncerte v Austine v roku 1995 charizmatický frontman industriálnometalovej bandy Ministry z Chicaga Al Jourgensen.

Oslávte život, tak by to chcel

„Poslednú šou sme hrali 11. decembra 2015 v Berlíne a opustil nás len o dva týždne neskôr,“ povedal bubeník kapely Mikkey Dee. Prezradil aj, že Kilmister chcel aj napriek zhoršenému zdravotnému stavu pokračovať v hraní na pódiu počas vtedajšieho turné. Bol to jednoducho jeho život a nechcel sa ho vzdať. Zomrel 28. decembra 2015, len niekoľko dní po tom, čo oslávil sedemdesiatku, a tak sa ďalšia časť plánovaného turné k poslednému albumu kapely s názvom Bad Magic (2015) nikdy neuskutočnila. 

Dee okrem toho povedal, že keď sa dozvedel, ako Kilmister zvládal pretrvávajúce zdravotné problémy počas posledných rokov, cítil vinu, že nespravil viac pre zlepšenie jeho zdravotného stavu. Ako uvádza Loudwire, oficiálnou príčinou smrti hudobníka bola rakovina prostaty spolu so srdcovou arytmiou a zlyhaním srdca. Rocker mal zároveň terminálnu rakovinu mozgu a krku.

Posledné roky však hudobník bojoval s ďalšími vážnymi zdravotnými problémami, akými bola cukrovka či hematóm. Kilmister krátko pred smrťou dostal pľúcnu infekciu, v dôsledku čoho kapela musela zrušiť niekoľko termínov v rámci turné. Slávny spevák sa o svojej konečnej diagnóze dozvedel 26. decembra, teda len dva dni pred svojou smrťou. Po jeho úmrtí sa v Los Angeles uskutočnila spomienková slávnosť.

Fanúšikovia mu prišli vzdať úctu na jeho obľúbené miesto – Rainbow Bar & Grill. Krátko po smrti frontmana kapely Motörhead bubeník Mikkey Dee potvrdil jej koniec. Všetkým bolo jasné, že ísť na pódium s nejakým iným spevákom by bol úplný nezmysel. „Pustite si Motörhead, pustite si Hawkwind, pustite si Lemmyho hudbu nahlas. Dajte si drink alebo pokojne aj viacero, rozprávajte príbehy. Oslávte život tohto krásneho a úžasného človeka tak, ako ho oslavoval on sám. Presne tak by to chcel,“ napísali na rozlúčku členovia kapely.