Roman robí vlekára vo Švajčiarsku: Oproti Slovensku zarobím kráľovské peniaze, ale Slováci nevidia nič iné len výplatu (Rozhovor)

Určite mám zo svojich pracovných úspechov pocit zadosťučinenia, že som sa tvrdou prácou dostal tam, kde som. Vo Švajčiarsku sa človek ani iným spôsobom nikam nedostane. Nefunguje tu korupcia ani rodinkárstvo. Aj keď máš nejaký kontakt, tak ten ti väčšinou iba posunie kontakt na inú osobu, ktorej sa treba ozvať, a všetko prebieha oficiálne.

Vedel som, že nemám v hlave vymetené, tak som tvrdo drel. A Švajčiari sú dobrí v tom, že keď vidia snaživého a inteligentného človeka, vždy mu zvyknú dať šancu. Na mne od začiatku videli, že som neprišiel iba umývať riad, pretože to pre mňa bola robota s malou záťažou pre hlavu aj telo.

Po čase mi začal prekážať pracovný čas, chcel som čistejšiu prácu, tak som si spravil barmanský kurz a šiel robiť barmana do štvorhviezdičkového hotela. Keď potom po pol roku odchádzal manažér baru, rovno mi ponúkli túto riadiacu pozíciu, aj keď som nemal s manažovaním baru žiadne skúsenosti.

Rovno ťa bez problémov zaučili na manažérsku pozíciu?

Jasné. Ja som im hneď povedal, že by som tú pozíciu rád vzal, ale museli by ma zaučiť a v začiatkoch mi trochu pomôcť.

Nikto s tým nemal problém, tak som nakoniec robil manažéra baru tri roky až do momentu, kým som toho celého nemal dosť. Vyžadovalo si to občas aj 240 odrobených hodín mesačne, stále byť dostupný na telefóne, rozpočet na mojich pleciach, aj tržby, čo mi spôsobovalo neustály stres.

Predpokladám, že na pozíciu operátora lanovky je potrebný kurz či školenie.

Práveže na pozíciu operátora lanovky žiadne špeciálne kurzy ani školenia netreba. Švajčiarske lyžiarske strediská vždy hľadajú ľudí na zimnú sezónu, tak som nemal veľký problém prácu získať.

Celá prevádzka lanovky je relatívne jednoduchá a človek sa teda 80 percent všetkého potrebného dokáže naučiť za týždeň. Komplikovanejšie sú už technické a mechanické aspekty lanovky, ale aj k tomu sa postupne dostane, aby vedel opraviť prípadný problém a správne identifikovať poruchu, keď lanovka náhle zastane. To som sa už za posledný rok v práci naučil.

Mohol by na lanovke robiť hocikto?

Treba povedať, že robiť operátora lanovky nie je práca pre každého. Švajčiari nemajú problém zaučiť hocikoho, ale musia vidieť, že robiť chce. Nie každý si vie predstaviť, že musí ráno skoro vstávať, aby prišiel do práce, keď je vonku aj –20 stupňov Celzia a my musíme lanovku uviesť do prevádzky v snehu a vo vetre.

Základná pozícia operátora lanovky je práca, v ktorej by sa dokázalo zaučiť mnoho ľudí, ale ak chce človek robiť s lanovkami niečo viac, na to už bývajú špeciálne kurzy, školenia aj celé programy na učňovkách, kde si môžeš spraviť odbornú nadstavbu.

Vtedy rozoberáme diely, čistíme, skladáme naspäť dokopy, čo je pre mňa v tej výške adrenalín ako sviňa, keďže aj sám leziem a zabŕdol som aj do horolezectva.

Je niečo, čo ťa po príchode na novú pozíciu na lanovke najviac prekvapilo? Môže byť táto práca aj adrenalínová alebo je to skôr o vysedávaní v riadiacej búdke?

Každé ročné obdobie má svoje čaro. Zima je krásna, vtedy sa staráme o lanovku a pomáhame vystupovať, nastupovať. V lete zase dohliadame na horské kolobežky v teplom počasí.

Ja však najviac milujem jar a jeseň, keď robíme revíziu, chodíme od stožiara k stožiaru v popruhoch a s helmami vo výške. Vtedy rozoberáme diely, čistíme, skladáme naspäť dokopy, čo je pre mňa v tej výške adrenalín ako sviňa, keďže aj sám leziem a zabŕdol som aj do horolezectva.

Najvyšší stožiar má 50 metrov a my sa na plošine pomocou lana posúvame od stožiara k stožiaru, kde sa treba meter a pol vytiahnuť a urobiť revíziu. Nevisíš len tak nad zemou, si istený, lebo keby si spadol, tak dovidenia, ale v takej výške je to pre mňa obrovský zážitok.

Hovoríš, že tvoja práca vlekára vie byť pohodová aj adrenalínová. Ako vlastne v zime vyzerá tvoj bežný deň, keď prídeš do roboty?

Do práce väčšinou chodím okolo pol ôsmej. Momentálne na lanovke pracujeme traja, pretože sa staráme o štvorsedačkovú lanovku na najvyšší kopec v stredisku Adelboden, ktorý leží vo výške 2 200 metrov nad morom. Z rovnakej doliny vychádzajú tri lanovky na tri rôzne kopce, ktoré sa tu stretávajú.

Keď ráno prídeme, možno hodinku nám trvá, kým naťaháme šnúry, odpraceme sneh a vytiahneme všetky sedačky. Večer pred odchodom domov vždy sedačky stiahneme z lanovky a uskladníme v garáži, aby lano cez noc zostalo prázdne vzhľadom na vietor, dážď či mráz, ktoré by mohli lanovku poškodiť.

Dvaja z nás následne odchádzajú na hornú stanicu lanovky, zatiaľ čo jeden z nás zostáva dole a ovláda lanovku dovtedy, kým oni nedorazia hore. Hore sa nachádza motor aj garáž, takže oni postupne vytiahnu všetky sedačky a môžeme lanovku spustiť do bežnej prevádzky. To nám trvá možno 20 minút.

Akú službu máš práve dnes, keď spolu robíme rozhovor? Sedíš dole alebo si na hornom stanovišti?

Dnes napríklad sedím v riadiacej búdke dole, ale s kolegami sa striedame, aby sme nemali stereotypnú prácu po celý čas. Jeden deň som ráno hore, ale potom sa hocikedy cez obed vymeníme a vyjdem hore, nech sa celý deň nemusíme pozerať na to isté.

V riadiacej búdke mám pred sebou počítač, na ktorom vidím turnikety, ľudí skenujúcich si skipasy, tváre aj fotky. Na počítači vidím aj voľné sedačky, rozmiestnenie sedačiek na celej lanovke. A teraz počas sezóny dávam najmä pozor na ľudí, keď na sedačky nastupujú.

Najmä deti zvyknú spanikáriť, občas spadnú alebo sa im odopne lyža a vtedy musím hneď zareagovať a lanovku minimálne spomaliť.

Lanovku dokážeš spomaliť, ale aj zastaviť? Ako by si mal bežný človek predstaviť ovládanie takej lanovky, pomocou čoho prebieha?

Vždy musím byť v strehu a dávať pozor, čo sa deje pri nastupovaní na lanovku, lebo som zodpovedný za ľudí na nej. Väčšinou pomáhame deťom, ale stane sa, že musíme pomôcť aj dospelému, lebo k nám chodia lyžovať aj začiatočníci.

Ak niekto pri nastupovaní spadne, tak buď môžem lanovku spomaliť, pomalšie zastaviť, alebo ju náhle zastaviť zo sekundy na sekundu.

Na lanovky máme tri brzdy: jedna je motorová, jedna elektrická a jedna bezpečnostná. Motorová zastaví sedačky pomaličky, elektrická odpojí lanovku od prúdu a zastaví v priebehu jedného metra. Bezpečnostná je k lanovke najmenej šetrná, lebo vtedy sa na koleso, na ktorom je lano, zaklapnú oceľové platne a lanovka sa v tom momente zastaví.

Samotnú lanovku riadiš na obyčajnej klávesnici alebo na to máš špeciálne gombíky?

Na ovládanie lanovky mám špeciálne gombíky, ktoré používam z dolnej stanice len dovtedy, kým ráno chlapi nevyjdú do hornej riadiacej miestnosti a neprevezmú riadenie, lebo tam majú motor.

Ovládanie inak nie je nijak predimenzované, lebo na všetko máme po jednom gombíku. Každá brzda má vlastný gombík, zelený gombík je zase na naštartovanie – ten stlačím a lanovka ide. Nie je to zbytočne komplikované zo strany digitalizácie, aby sa lanovka dala opraviť čo najjednoduchšie a nevyžadovalo si to neustále príchod informatikov.

O štvrť na päť musia záchranári skontrolovať každý kopec a zjazdovku, či tam náhodou niekto nezostal, aby ho potom neprešiel ratrak alebo aby v noci nezamrzol.

Dnes sedíš v riadiacej búdke, inokedy však máš počas celého dňa priamy kontakt s lyžiarmi na lanovke?

Zvyčajne prichádzame do kontaktu s ľuďmi, lebo cez lanovku sa nám za bežných okolností premelie okolo 1 500 ľudí za hodinu. Len keď máme menej návštevníkov, sedím dnu v búdke. Inak stojím vonku, mám v ruke externý ovládač na stojane, aby som mohol reagovať a prípadne lanovku zabrzdiť alebo zastaviť.

Vďaka ovládaču viem kolegom označiť konkrétnu sedačku, keby sa vyskytol nejaký problém alebo sa na nej niečo viezlo. Keď potom sedačka príde do hornej stanice, tak ju nielenže vidia označenú na displeji, ale im aj systém zahúka, nech si ju všimnú.

Vo všeobecnosti však stojím vonku a dávam pozor na ľudí. Nemusíme si klamať, keď poviem, že ľudia dokážu byť naozaj hlúpi, a preto treba očami skontrolovať každú jednu sedačku, na ktorej sa vezú hore. Občas aj mňa prekvapí, čo niektorí lyžiari vystrájajú.

Čoho všetkého sú lyžiari na lanovkách schopní? Máš za posledný rok moment, ktorý ti zarezonoval?

Aj za ten rok som už zažil mnoho bizarného. Najväčšia šupa sú momenty, keď my o štvrtej poobede zatvárame, ale pre istotu vždy ťaháme desať minút dlhšie pre všetkých tých, ktorí nemajú hodinky alebo telefón a zatúlajú sa na lanovke.

Z bezpečnostných dôvodov má každá lanovka iný otvárací čas. Jedna sedačková zatvára o 15.50 h, my o štvrtej a kabínky medzi nami trošku neskôr. Lenže ľudia si stále myslia, že každá lanovka funguje rovnako do pol piatej, čo je na jednej strane logické, ale na druhej strane to dáva zmysel, aby ľudia postupne schádzali dole.

O štvrť na päť musia záchranári skontrolovať každý kopec a zjazdovku, či tam náhodou niekto nezostal, aby ho potom neprešiel ratrak alebo aby v noci nezamrzol. Kým záchranári prejdú všetky zjazdovky, trvá to možno do piatej, lebo treba zísť až dole do dediny a nie je to jednoduché.

Stáva sa často, že sa niekto jednoducho zabudne na kopci za tmy?

Keď záchranári skončia kontrolu zjazdoviek, to už je päť hodín poobede a býva tma. Toto akoby ľudia nevedeli alebo nechceli pochopiť, a tak sa nám potom stávajú situácie, že nám prídu ľudia vynadať, že majú auto na druhej strane kopca, ale keďže lanovky prestali premávať, nevedia, ako sa k nemu majú dostať.

Zo začiatku som aj skúšal hádať sa, ale dnes už im iba odvrknem, že si mali skontrolovať prevádzkový čas lanoviek, lebo teraz im už nemám ako pomôcť. My po odstavení lanovky nemôžeme nikoho pustiť dole z bezpečnostných dôvodov, takže si skoro každý večer vypočujeme nadávky a hnusné veci.

Najhoršie je, že keď sa nám v najsilnejšie dni lanovkou premelie 15-tisíc ľudí, tak z nich sa nakoniec 20 príde sťažovať a vynadať nám. Zostávajúcich skoro 15-tisíc nás však pochváliť nepríde a zostávajú ticho, takže máme prakticky stále iba negatívnu spätnú väzbu a človek si musí vybudovať hrošiu kožu, aby sa od nadávok vedel odosobniť.

Ako operátor lanovky máš zrejme zodpovednosť za jej bezpečnosť aj za bezpečnosť ľudí na nej. Stávajú sa však aj nehody, keď niekto spadne alebo lanovka niekomu ublíži?

Jasné, nehody sa stávajú. Minulú zimu som mal vtipný zážitok, keď som bol nový a krátko pred záverečnou si prišli zalyžovať otec so synom z francúzskej časti Švajčiarska. Je to síce stereotyp, ale tí bývajú na lyžovanie ľaví, čo sa mi potvrdilo.

Kontroloval som stanovisko, bol som k sedačkám otočený chrbtom a zrazu len počujem krik. Videl som, že možno 12-ročný chlapec visel zo sedačky tak, že ho otec držal len za vetrovku za ramená. Hneď som lanovku zastavil, ale obaja mali šťastie, lebo ledva vyšli zo stanice, a tak boli možno meter a pol vo vzduchu.

Keď ti niekto visí z lanovky, zrejme je dôležité zachovať chladnú hlavu. Ako si v tej chvíli postupoval?

Ten otec mal trochu väčšie brucho, tak syna nevládal dlho držať. Chlapcovi som odopol lyže, keďže som na ne dočiahol, ale potom som mu povedal, že mu nezostáva nič iné len zoskočiť do snehu. Chlapec skočil, lenže ja som nečakal, že to isté spraví aj tatko. Ten sa so svojou postavou zaboril do snehu pod sedačkou snáď až po vajcia.

V tej chvíli mi už cez vysielačku volali kolegovia zhora, čo sa deje, že lanovka tak dlho stojí, ale vysvetlil som im, čo sa stalo, a lanovku som znovu zapol. Najviac ma prekvapil ten tatko, ktorý sa vyhrabal zo snehu a rovno mi vynadal, že ako si to predstavujem, že niekto z lanovky vypadne.

Ja som si nedával servítku pred ústa a naložil som mu naspäť, lebo oni sú zodpovední za to, aby z lanovky nespadli. Na to tam majú bezpečnostné zariadenia a neviem si ani predstaviť, čo spravili, aby mu vypadlo decko. Výhodou je, že som za nich zodpovedný, takže im môžem naložiť naspäť – a občas to človeka poteší.

Vo všeobecnosti sa k Slovákom v prvej chvíli nepriznávam a tvárim sa ako Švajčiar. Najskôr ich sledujem, ako sa správajú, lebo mnoho Slovákov lyžujúcich vo Švajčiarsku má veľa peňazí, a preto si myslia, že sa môžu správať ako burani.

Švajčiarsko je síce drahá destinácia na zimnú lyžovačku, ale nepochybujem, že na svahoch stretneš aj Slovákov.

V prvom rade je tu veľa Slovákov, ktorí so mnou pracujú. Človek si tak či tak musí dávať dobrý pozor na jazyk, lebo niekedy ani nečakáš a zanadávaš si pred iným Slovákom. Inak k nám chodia lyžovať aj Slováci, s ktorými mám dokonca vtipnú príhodu z minulého týždňa.

Mal som službu vo vrchnej stanici a zrazu za mnou prišiel chlap s 10-ročným dievčatkom, že sa stratilo mamke a už hodinu na ňu čaká, lebo sa nevedia skontaktovať, a či by sme mu nevedeli pomôcť. Tak ja že samozrejme, pomôžeme a začneme cez vysielačky a centrálu hľadať matku, ale najlepšie bolo, že povedal, že dievčatko vie len po anglicky a po slovensky.

Kolega sa začal smiať, lebo my sme sa s tým Švajčiarom bavili po nemecky a ja zrazu, že to nebude problém, lebo ovládam slovenčinu. Ten nechápal, ako je to možné, ale nakoniec všetko dobre dopadlo, zobral som dievča von a prihovoril som sa mu po slovensky, lebo malo už aj slzy na krajíčku.

Našli ste napokon mamu?

Mamku som našiel úplnou náhodou, lebo keď som dievčatko vyspovedal, vysvitlo, že boli na návšteve u mojej známej. Tej som zavolal, ona zavolala matke a o desať minút si už poň prišla.

Vo všeobecnosti sa však k Slovákom v prvej chvíli nepriznávam a tvárim sa ako Švajčiar. Najskôr ich sledujem, ako sa správajú, lebo mnoho Slovákov lyžujúcich vo Švajčiarsku má veľa peňazí, a preto si myslia, že sa môžu správať ako burani. Ale keď sa niekto správa normálne, tak sa zvyknem prihovoriť, lebo človeka to poteší, keď na svahu počuje od cudzieho človeka na lanovke slovenčinu.

Ako máte vyriešené bývanie? Je lepšie poobzerať sa po vlastnom byte alebo je najlepším riešením delenie sa o byt?

V byte bývame traja Slováci a mám tu aj veľa kamarátov Slovákov, takže vôbec nie som jediný v okolí. Máme prenajatý parádny štvorizbový zrub priamo v doline pod kopcom s parádnym výhľadom na Alpy aj vodopád.

Bývam s dvomi dobrými kamarátmi, z ktorých každý má vlastnú izbu a jednu máme ako spoločné priestory. Nájom si delíme, lebo nás to vyjde lacnejšie. Inak by sme si mohli prenajať vlastnú garsónku, ale to niekedy vyjde lacnejšie, inokedy drahšie.

Hotely zvyknú mať ubytovanie pre zamestnancov v izbách pre personál za pár stoviek mesačne, lenže väčšinou je to pár štvorcových metrov a človek potom radšej trávi čas v krčme alebo reštaurácii, aby odtiaľ ušiel. My sa, naopak, domov radi vraciame.

Väčšinou si varím sám, lebo som robil kuchára, tak si viem bez problémov navariť a vyjde to oveľa lacnejšie ako stravovať sa v reštauráciách. Ako zamestnanci lanovky máme hore na kopci obedové menu za 13,50 franku, čo je skoro 13 eur, a pozostáva z troch chodov plus káva alebo nápoj. Na švajčiarske pomery je to strašne lacné, lebo bez zľavy by si za to zaplatil možno 40 frankov.

Je pravda, že oproti Slovensku sa vo Švajčiarsku zarábajú obrovské peniaze. Ale na švajčiarske pomery sa na lanovkách nezarába veľa, máme plat niečo nad minimálkou, ale tu aj z minimálky vyžiješ ako kráľ bez akýchkoľvek problémov a ešte aj ušetríš.

Švajčiarsky životný štandard patrí medzi najvyššie na svete a úctyhodné sú aj výplaty. Veľa ľudí si však neuvedomuje, že vysoké sú aj životné náklady. Ako to vnímaš ty?

To neznášam, keď ľudia na Slovensku vidia len plat a hovoria, aké obrovské peniaze niekto vo Švajčiarsku zarába. Áno, to je pravda, ale nikto nevidí, aké bomby potom platí ako životné náklady. Napríklad len polovičné povinné poistenie na auto s havarijným ma vyjde na tisícku ročne. Na Slovensku si povinné zmluvné poistenie zoženieš aj za 100 eur.

Za cestnú daň treba ročne zaplatiť 450 eur, takže auto bez opráv a paliva ťa ročne vyjde okolo 1 400 eur. Čo sa týka bývania, v našom byte platíme každý po 600 eur mesačne, takže za celý barak sa platí 1 800 eur plus chodia šeky za elektrinu. Koncesionárske poplatky stoja 360 eur ročne, poistenie na byt proti vyhoreniu či vytopeniu stojí ďalších 300 eur.

A to ani nehovorím o zdravotnom systéme, ktorý je síce najvyšším štandardom na svete, ale je strašne drahý. Na začiatku máš vždy spoluúčasť, takže prvé poplatky za lekárov si platíš sám až do výšky pár tisíc eur. To už záleží na tom, ako máš nastavenú poistku. Mne sa tak pred dvomi rokmi stalo, že som mal zdravotné problémy a zrazu som u lekárov nechal 5 000 eur a až potom začala hradiť poisťovňa.

Treba teda diferencovať?

Je pravda, že oproti Slovensku sa vo Švajčiarsku zarábajú obrovské peniaze. Ale na švajčiarske pomery sa na lanovkách nezarába veľa, máme plat niečo nad minimálkou, ale tu aj z minimálky vyžiješ ako kráľ bez akýchkoľvek problémov a ešte aj ušetríš.

Mňa momentálne robota strašne baví, lebo popri nej máme aj kopu výhod, ako lanovky po celom Švajčiarsku zadarmo, miestne autobusy sú rovnako bezplatné.

Ale poviem to takto: keby som robil elektrikára či stavbára, zarobím o polovicu viac, ako zarábam dnes. Aj ako manažér baru som zarábal podstatne viac ako teraz, ale mal som oveľa menej času a viac stresu. Dnes spím parádne, bez problémov a mám úplne iný život.

Máš okolo seba veľa Slovákov, ktorí do Švajčiarska prišli len na pár rokov zarobiť čo najviac peňazí, aby sa potom mohli čo najskôr vrátiť domov a začať nový život bez hypotéky?

Väčšina z nich sem príde s týmto cieľom. Niektorým sa tu postupne zapáči natoľko, že zostanú a začnú žiť trochu normálne, ale poznám aj takých, ktorí prídu na päť rokov, žijú v tej úplne najmenšej kutici za pár frankov a všetko tlačia do ponožky. Po piatich rokoch sa vrátia domov, kúpia pozemok, postavia dom a zostane im aj na nové auto.

O tom, ako Švajčiari medzi seba prijímajú cudzincov, sa už porozprávalo všeličo. Ty si to zažil na vlastnej koži. 

Už s tým mám skúsenosti. Funguje to tak, že keď človek príde, snaží sa začleniť a vidno na ňom, že prijal švajčiarsku kultúru, zákony, vie jazyk a rešpektuje ich, tak ho budú akceptovať. Ale keď si aj tak budeš chcieť robiť všetko po svojom, tak s tebou budú mať problém.

Ja som sa za tie roky naučil rozprávať v ich dialekte, takže im nemám problém rozumieť a oni vidia, že sa snažím. Mám pocit, že ma berú ako jedného z nich. Ale, samozrejme, vždy budem pre niekoho len cudzinec a dá mi to aj pocítiť, lenže z toho si už ťažkú hlavu nerobím. Ak ti nejaký hlúpy Slovák dokázal zobrať robotu, tak asi fakt nie si dobrý.

Na Instagrame píšeš, že momentálne žiješ vo Švajčiarsku. Premýšľaš však s pribúdajúcim časom aj nad návratom domov?

Za tých posledných 11 rokov som stále žil len vo Švajčiarsku a chvíľu na Slovensku, takže môj život nevyzerá tak, že by som sa neustále presúval. Väčšinou si robievam výlety zo Švajčiarska, pochodil som viacero európskych miest aj som si užil dovolenky.

Na Slovensko by som sa však nakoniec chcel vrátiť. Zatiaľ som počítal, že tak o dva-tri roky, ak všetko vyjde, ako si predstavujem. Ale momentálne som stále vo Švajčiarsku, keďže som na lanovkách nový a práca ma naozaj baví a učím sa okolo toho všetko, aby som sa zlepšoval aj aby so mnou boli spokojní.

Aj na Slovensku by som si vedel predstaviť pracovať na lanovkách, lenže v dnešnej dobe sa nič ďaleko do budúcnosti plánovať nedá. Všetko sa aj tak zmení každého pol roka.