Jedni ho oslavujú ako bojovníka proti nacistom a komunistom, druhí v ňom vidia krutého a nemilosrdného hrdloreza.
Koniec druhej svetovej vojny bol hocičím, len nie koncom útrap, ktoré si obyvatelia Európy museli vytrpieť. Každá krajina sa s predchádzajúcimi hrôzami vyrovnávala po svojom a obnovené Poľsko nebolo v ničom výnimočné. Periférne oblasti pohraničia pritom zostávali skôr mimo záujem vlád a tak ponúkali priestor pre vznik rôznych dobrodruhov, ktorí razili vlastnú predstavu nových pomerov. Józef Kuraś (čítaj Kuraš) bol jedným z nich, no dodnes zostáva kontroverznou postavou, ktorá zasiahla aj do našej histórie. Slováci pri tom o ňom takmer nevedia.
Proti nacistom
Józef Kuraś sa narodil 23. októbra 1915 v dedine Waksmund neďaleko mesta Nowy Targ do goralskej rodiny s výrazným národným cítením, ktoré bolo pre Poľsko začiatku 20. storočia typické a veľmi silné. Obzvlášť sa toto národné cítenie odrazilo na celej generácii, do ktorej patril aj Kuraś, keďže to bola v podstate prvá generácia slobodného a obnoveného Poľska. Z Kuraśa sa stal preto celkom pochopiteľne zanietený patriot, ktorý bol ochotný hájiť poľské záujmy aj so zbraňou v ruke. Voľba vstupu do armády bola preto úplne prirodzená.
Józef Kuraś v uniforme Poľskej armády
V rokoch 1936 až 1938 mal našliapnuté na sľubnú vojenskú kariéru, keď vstúpil najskôr do 2. poľského streleckého práporu a neskôr pôsobil aj u pohraničnej stráže. V septembri 1939 sa vrátil k 2. poľskému streleckému práporu, aby bojoval proti invázii do Poľska. Po porážke armády sa snažil dostať cez Maďarsko do Francúzska, aby sa pripojil k práve budovaným poľským odbojovým jednotkám. Neuspel, a tak sa vrátil späť do rodnej dediny, kde sa skontaktoval s podzemným odbojom v Poľsku. Dostal sa do ilegálnej skupiny Związek Walki Zbrojnej (ZWZ, v preklade ako Zväz ozbrojeného boja a pôvodne ako Służba Zwycięstwu Polski - SZP, v preklade ako Služba poľského víťazstva), čo bola v podstate prvá ilegálna odbojová organizácia v Poľsku počas druhej svetovej vojny. Veliteľom a zakladateľom organizácie bol generál Michał Tokarzewski-Karaszewicz, ktorý nadviazal kontakty aj s exilovou poľskou vládou, čím existenciu svojej skupiny definitívne legitimizoval. ZWZ sa v roku 1942 na rozkaz vrchného veliteľa ozbrojených síl podzemného hnutia (gen. Władysław Sikorski) premenovala na dnes oveľa známejšiu Armiu Krajowu (AK, v preklade ako Domáca armáda).
Neoficiálna vlajka poľského odboja a Armii Krajowej
Členovia si dávali krycie mená a tak sa oslovovali v celej vnútornej komunikácii i navonok. Józef Kuraś si vybral pseudonym Orzeł (Orol). Postupne sa vypracoval na silnú vodcovskú osobnosť, ktorá od roku 1941 viedla samostatnú partizánsku skupinu - Konfederacja Tatrzańska (KT, v preklade ako Tatranská konfederácia). Pôsobila v oblasti Noweho Targu a v ďalších južných častiach okupovaného Poľska. Činnosť tejto skupiny bola oveľa militantnejšia než u jednotiek, ktoré pôsobili vo väčších mestách alebo rovinatých oblastiach.
Pečiatka prvej Kuraśovej partizánskej skupiny
Kuraś sa so svojimi partizánmi mohol po akejkoľvek akcii stiahnuť do tatranských hôr, čím vyhliadky na ich dolapenie klesali k bodu nula. Nacisti si toho boli vedomí a preto začali podnikať trestné výpravy proti okolitým dedinám. V roku 1943 zaútočili aj na Waksmund, Kuraśovu rodnú dedinu. Počas tejto akcie zavraždili jeho otca, manželku a dvojročného syna. Kuraśových dvoch bratov transportovali do koncentračného tábora a následne celú dedinu vypálili. Veliteľ tatranských partizánov si po tejto akcii zmenil svoj pseudonym na Ogień (Oheň).
Józef Kuraś medzi podporovateľmi jeho jednotky
Možnosti odbojárov však neboli príliš veľké, a preto sa nezmohli takmer k žiadnej odvete. Práve naopak. Nacistom sa podarilo terorom, ktorí rozsievali po celom juhu okupovaného Poľska získať mnoho informátorov, ktorí na KT donášali cenné informácie. Postupne sa im podarilo celú partizánsku skupinu rozbiť. Zvyšky sa sformovali v novozaloženej partizánskej jednotke a Kuraś sa stal zástupcom jej veliteľa. V decembri 1943 sa nacistom podarilo odhaliť tábor aj tejto jednotky a počas bojov bolo viacero partizánov zabitých. Zodpovednosť za tento útok padla na Kuraśa, keďže veliteľ skupiny sa v tom čase nenachádzal v tábore. Kuraś bol napokon vyšetrovaný zo zanedbania povinností a odsúdený na trest smrti. Žiadal dôkladne vyšetrovanie, ktoré ho napokon oslobodilo, no v tomto momente sa jeho cesty s Armiou Krajowou rozišli.
Hlásenie veliteľovi pred nastúpenou jednotkou partizánov AK. Ogień označený písmenom X.
Odišiel z vedenia tohto odbojového hnutia a pridal sa k jednotkám Bataliony Chłopskie (BCh, v preklade ako Poľské roľnícke prápory), ktoré organizovalo Stronnictwo Ludowe (SL, v preklade ako Poľská ľudová strana). Partizánske skupiny, ktoré organizovali BCh mali v čase svojej najväčšej slávy takmer 200 000 mužov v zbrani. V tom čase sa už stali alternatívou voči AK s celkom podobným názvom - Armia Ludowa (AL), no s podstatným rozdielom, že tieto jednotky boli pod priamym vplyvom poľských komunistov. Kuraśovi to vôbec neprekážalo, dôležitý bol totiž v tom čase boj proti nacistom. Okrem nových síl a postavenia, získal aj silného podporovateľa, ktorým bol Isaac Gutman (Zygfryd) - veliteľ a neskorší komunistický funkcionár južného Poľska. Kuraś v tom čase zaútočil spolu s Gutmanovou jednotkou na nemecký vlak, automobilovú kolónu a iné ciele, ktoré ochabovali nemeckú obranyschopnosť. Napokon využil aj svoje vedomosti o miestnom teréne, keď viedol sovietske jednotky cez hory, aby dostali nacistov do obkľúčenia. Nemci napokon stiahli svoje sily z Noweho Targu bez boja.
S komunistami
Krátko po skončení vojny sa Kuraś so svojimi partizánmi stiahol z hôr späť do mesta. Na odporúčanie svojho patróna Gutmana sa stal veliteľom ľudových milícií, ktoré suplovali policajné jednotky. Milície postupovali voči všetkým svojím odporcom hrubou silou. Postupne sa pretransformovali na viaceré zložky bezpečnostného aparátu, ktoré pomáhali etablovať komunistický režim v Poľsku. Jedným z nich bol aj Urzad Bezpieczenstwa (UB), ktorý pôsobil pod Ministerstvom verejnej bezpečnosti. Organizáciu pomáhala zakladať sovietska tajná polícia a ciele tohto úradu boli takmer identické. Mali hľadať a identifikovať odporcov režimu. V regióne Noweho Targu sa stal veliteľom UB práve Józef Kuraś, ktorý sa tak priamo upísal novému režimu. Kolaborácia s neskoršími nepriateľmi je preto neodškriepiteľná. Spočiatku boli teda Kuraśove jednotky hrubou silou, ktoré pomáhali Gutmanovi dosadzovať svojich ľudí na dôležité posty v regionálnej politike.
Praktiky Poľskej tajnej polície boli rovnaké ako v iných komunistických krajinách (fotografia z roku 1951)
Napriek tomu, že mali udržiavať poriadok a suplovať neexistujúcu políciu, v podstate zasahovali iba proti odporcom režimu. Postupne však poľskí komunisti upustili od myšlienky obsadzovať dôležité posty miestnymi osobnosťami a začali do jednotlivých úradov posielať aj svojich ľudí z iných častí krajiny. Tieto zmeny v lokálnej politike komunistického režimu sa dotkli aj veliteľa UB v oblasti Nowy Targ, ktorý mal inak sľubne našliapnuté na kariéru výkonného funkcionára komunistickej moci. Kuraś sa napokon dozvedel o svojom vlastnom odvolaní. Hovorí sa o tom, že niesol rozkazy na veliteľstvo, no sám ich otvoril a zistil, že v podstate nesie svoj vlastný zatykač. Nie je úplne jasné, či sa k informácii o vlastnom odvolaní dostal takouto cestou (napokon to nie je ani príliš pravdepodobné) alebo cez svoje kontakty, ktoré ho upozornili na chystanú akciu, no Kuraś sa rozhodol konať a Nowy Targ čoskoro opustil.
Proti komunistom
Po odchode zo štátnej služby sa utiahol do hôr na juh od Noweho Targu. Práve v tomto období dosiahol skutočný význam svojho vojnového krycieho mena. Ogień sa stal pre mnohých symbolom poľského hrdinstva, no jeho aktivity od 11. apríla 1945 až do smrti 22. februára 1947 sú spájané aj s mnohými vraždami a terorom civilného obyvateľstva. Poďme však po poriadku.
Ogniowcy boli dobre vyzbrojení partizáni s niekoľkoročnými skúsenosťami z bojov proti nacistom
Kuraś unikol pred zatykačom a v tatranských horách začal organizovať odboj proti komunistickému režimu. Z bývalého sluhu sa stal burič, no z počiatku bolo v regióne skutočne dosť problémov a Kuraśovmu hnutiu sa nevenovalo až toľko pozornosti. Podarilo sa mu tak zozbierať pomerne silnú podporu a hnutie, ktoré sa nazývalo aj Ogniowcy (Ohňovci), malo v konečnom súčte takmer 700 ozbrojených členov.
Ogień s manželkou jedného zo svojich dôstojníkov
Skupiny Ogniowcov bojovali proti komunistickému režimu a na svoj vrub si pripísali smrť viacerých členov milícií, tajnej polície, zboru bezpečnosti a aj sovietskych poradných zborov NKVD v Poľsku. Práve pre tento odboj ich neskôr komunistický režim zatracoval a Kuraśa označoval ako banditu, antisemitu, lúpežníka a vraha. Antikomunistické hnutie v ňom zasa videlo hrdinu a bojovníka proti bezpráviu. Kuraśove povojnové účinkovanie zhrnuli viacerí autori komunistického režimu. Existujú v podstate tri verzie tzv. Kuraśovho denníka, čo je fiktívne (alebo pracovné) označenie materiálov, ktoré slúžili ako podklad k spracovaniu tejto etapy poľských dejín. Komunistické verzie ho opisujú práve v tom negatívnom svetle. Postkomunistická éra priniesla opäť oprášenie Kuraśovho hrdinstva. Skutočný Ogieńov denník sa nezachoval, pričom je otázne či nejaký vôbec bol.
Pamätník Józefa Kuraśa v Zakopanom
V súčasnosti sú teda k dispozícii dve protichodné verzie, ktoré Kuraśa opisujú v úplne inom svetle. Oprášiť skutočné Kuraśove zločiny od komunistickej propagandy je naozaj náročné a mnoho historikov si s tým láme hlavu doteraz. Bez snahy o bagatelizovanie jeho zodpovednosti treba pripustiť, že komunisti vedeli a mali možnosti očierniť akéhokoľvek nepriateľa režimu. Prax štvavej a nepriateľskej propagandy bola v minulom režime bežnou súčasťou fungovania každej komunistickej krajiny, Československo nijako nevynímajúc. Pravdou však zostáva, že Kuraś pôsobil v tomto období na vlastnú päsť. Svoje jednotky odmietol podriadiť niektorej antikomunistickej organizácii a väčšinu rozhodnutí prijímal sám. Svojvôľa jeho hnutia viedla k mnohým zločinom. V Poľsku bol pohľad na toto hnutie skresľovaný buď komunistickou alebo antikomunistickou kampaňou. Ogniowcy však pôsobili aj na území severného Spiša a Oravy a práve Slováci, ktorých sa ich teror výrazne dotkol, o tom rozprávali v podstate bez väčšieho politického záujmu.
Proti glorifikácii Kuraśa stojí v Poľsku značná opozícia
Existuje mnoho svedectiev, ktoré hovoria nielen o všeobecnom terore Ogniowcov, ale aj o konkrétnych obetiach, ktoré si ich počínanie vyžiadalo. Kuraś totiž nesmeroval svoj boj iba proti komunistom, ale aj proti Slovákom v obciach, ktoré pripadli Poľsku v roku 1920, resp. v roku 1938. Tieto obce boli v rokoch 1939 - 1944/45 súčasťou Slovenského štátu, čoby satelitu a spojenca nacistického Nemecka. Po vojne sa na nich vyvŕšil hnev Ogniowcov rovnako ako na komunistoch. Teror Kuraśovej skupiny smeroval aj proti Židom, ktorí prežili a vracali sa späť do svojich domovov alebo proti Lemkom (Rusínom) na území juhovýchodného Poľska. V období rokov 1945 - 1947 boli však v centre pozornosti Ogniowcov práve obyvatelia okolitých dedín slovenskej národnosti. Vyháňanie Slovákov malo za následok dokonca oficiálny protest Československej vlády, ktorá ho Poľsku adresovala v roku 1946. To už stovky ľudí stratili domov a takisto medzi nimi boli aj takí, ktorým Ogniowcy zavraždili príbuzných. Napríklad pri útoku na dedinu Nová Belá 15. apríla 1946 Ogniowcy vyplienili niekoľko slovenských gazdovstiev a zavraždili štyroch obyvateľov (Jozef Chalúpka, Ján Krak, Ján Ščurek a Ján Lapšanský). Len pre zaujímavosť, medzi obyvateľmi severospišských dedín, ktorí boli zo svojich domovov vyhnaní, boli v roku 1945 aj Dočolomanskí s nedávno narodeným synom Michalom.
Obete teroru Ogniowcov
Správy o terore Ogniowcov sa objavovali z rôznych a na sebe nezávislých zdrojov. Obhajcovia Józefa Kuraśa zasa tvrdia, že akékoľvek počínanie voči civilistom on sám, ako veliteľ celého odboja rázne trestal a za podobné vraždy alebo rabovanie dával svojim podriadeným bežne tresty smrti. Takéto informácie sa však nepotvrdili. A tak po (pre mnohých poľských nacionalistov) "hrdinskom" boji Ogniowcov zostávali len desiatky mŕtvol nevinných obetí a stovky vypálených domov a utečencov. Všetky tieto obete padajú na hlavu veliteľa celého partizánskeho odboja, ktorý sa nikomu nezodpovedal, ba naopak, bol niečo ako zvrchovaný vládca oblasti. Jeho zodpovednosť za teror spôsobovaný na obyvateľoch etnických skupín je neodškriepiteľná.
Uctievanie Józefa Kuraśa podporujú aj politické elity (na fotografii bývalý prezident Lech Kaczyński)
Kuraśa však napokon zradili vlastní. Ogień sa 21. februára 1947 nachádzal v spriatelenej dedine Ostrowska. Na základe udania jedného z partizánov túto dedinu obkľúčili jednotky milícií a zboru bezpečnosti. Ogień bol na oslave a mal so sebou iba malý sprievod ozbrojencov. Napriek tomu sa pustili do boja. Prestrelka trvala niekoľko hodín a počas nej bola zastrelená väčšina jeho stúpencov. V dome, v ktorom sa nakoniec opevnili, sa napokon ocitol iba Kuraś s jednou dievčinou z odboja. V situácii, keď už bolo jasné, že boj je márny, vydal svoj posledný rozkaz. Dievčine prikázal, aby sa vzdala. Vzápätí si strelil do hlavy. Na následky zranení nezomrel hneď, ale bol odvezený do nemocnice v Nowom Targu, kde skonal 22. februára 1947. Pochovaný bol v neoznačenom hrobe a dodnes nie je miesto posledného odpočinku identifikované. Komunisti chceli zamedziť tomu, aby sa jeho hrob stal pietnym miestom poľského odboja.
Posledná fotografia zraneného Józefa Kuraśa z 21. februára 1947
Kuraś sa napriek všetkému stal v Poľsku legendou. Pre jedných zostane navždy hrdinom a bojovníkom proti nacistom i komunistom. Pre druhých sa stal zasa stelesnením teroru a banditom, ktorý pripravil mnohých o majetok a životy v čase, keď sa im podarilo prežiť najstrašnejšiu vojnu v dejinách. Na Slovensku je takmer neznámy, no hneď ako sa dostanete za hranice, do Zakopaného, môžete si pozrieť jeho pamätník, ktorý odhalili v roku 2006 za účasti poľského prezidenta Lecha Kaczyńskeho a samozrejme za hlasitých ovácií i protestov zároveň. V južnom Poľsku je známou osobnosťou s protichodnými názormi. Poľskí historici sa k nemu stavajú podobne ako slovenskí k postave (napr.) Jozefa Tisa - na oboch stranách barikády je dosť zástupcov a neexistuje všeobecne prijatý postoj voči jeho historickej úlohe. Napokon pri kontroverzných osobnostiach to asi inak ani nemôže byť.
