Evanjelický teológ o LGBTI: Podporujem registrované partnerstvá homosexuálov (Rozhovor)

Na dúhovom PRIDE som vtedy povedal, že cirkev by si mala vážiť, keď sa gejovia či lesby rozhodnú žiť vo vernom a dlhodobom vzťahu. Rozhodne to neľutujem a s čistým svedomím by som povedal to isté aj dnes. Rozhodnutie biskupov vnímam ako zásah do mojich občianskych práv. Je to aj vážny zásah do akademických slobôd. V tom čase som totiž učil teológiu na Univerzite Komenského, ktorá je platená zo štátnych peňazí.

Posúďte sami: Je podľa vás normálne, keď je niekto v 21. storočí v členskom štáte Európskej únie a navyše na akademickej pôde potrestaný za názory, ktoré nie sú nenávistné, ale naopak pozývajú ľudí k tolerancii? Ja si myslím, že cirkev by v dnešnom svete nemala šíriť postoje, že registrované partnerstvá spôsobia rozvrat spoločnosti. Mala by tu byť pre všetkých a podať pomocnú ruku každému, kto to potrebuje.

Ako ste sa raz vyjadrili, rozhodnutie proti vám nieslo známky inkvizičného súdu. Mohli by ste nám toto označenie bližšie odôvodniť?

Inkvizičné súdy v stredoveku konali na základe udaní a obvinení z herézy, teda z odbočenia od jediného správneho učenia, ktoré určovala cirkev. Dôkazy neboli potrebné. Rozhodujúce boli výpovede svedkov. V mojom prípade to bolo podobné. Biskupi, ktorí o mne rozhodli, sami v dokumente o odobratí práva učiť teológiu uviedli, že konali na základe pobúrenia veriacich. Predpokladám teda, že sa niekto sťažoval. Vôbec ich nezaujímal názor iných teológov, nepotrebovali žiadnu diskusiu s akademikmi z iných oblastí, neprebehlo žiadne dokazovanie mojej viny, na ktorom by zazneli stanoviská na moju obhajobu.

Bol som presvedčený, že žijem v slobodnom prostredí, v ktorom sa odlišný názor ctí a diskutuje sa o ňom. Teraz už viem, že to tak nie je.

Vraveli ste, že biskupov nezaujímal názor iných teológov či akademikov. Mali ste za sebou ľudí, ktorí za vami v tejto veci stáli a neboli biskupmi vôbec vypočutí?

Áno. Biskupi dostali viacero listov od teológov a cirkví zo zahraničia. Vyjadrovali svoj nesúhlas s ich rozhodnutím. Českobratská cirkev evanjelická napríklad ponúkla svoju sprostredkovateľskú úlohu. Profesor cirkevného práva vo Viedni Karl Schwarz napísal v súvislosti s mojím prípadom článok o tom, že na protestantských fakultách by o učiteľoch nemali rozhodovať iba biskupi.

Rozhodnutia by sa mali prijímať až po vypočutí viacerých odborníkov. Jeho článok vyšiel aj na Slovensku a v Nemecku. Zastal sa ma aj docent Paul Hinlicky, ktorý dlhé roky pôsobil na našej fakulte a teraz učí na teologickej škole v Roanoke College v USA. Povedal, že dejiny evanjelikov na Slovensku sú plné postojov, ktorými sa vedeli zastať menšín. Vo všetkých prípadoch slovenskí biskupi povedali, že je to vnútorná záležitosť slovenskej cirkvi a žiadne zasahovanie zvonka si neprajú.

Mali voči vám biskupi viacero výčitiek alebo išlo o prvý prehrešok?

Ja vlastne ani neviem. Na PRIDE som vystúpil spomínaného 19. augusta a oni prijali rozhodnutie 30. augusta. Vôbec ma medzitým nezavolali, aby mi povedali svoje výhrady a opýtali sa ma, ako som to myslel. Už dlhšie som však pociťoval, že biskupi majú výhrady voči mojím otvoreným postojom k LGBTI ľuďom. Nikdy ma však nevarovali, že mi chcú zakázať učiť. Najprv sa im nepáčilo, že som sa v roku 2015 ozval proti takzvanému Referendu o rodine.

Potom znova, keď som sa verejne zastal mladého kaplána Jakuba Pavlúsa. Biskupi mu vtedy len kvôli jeho tolerantným názorom nepredĺžili pracovnú zmluvu, a to navyše presne v čase, keď sa im v manželstve predčasne narodili dvojičky. Kritizoval som biskupov za to, že namiesto otvorenej diskusie o homosexuálnych vzťahoch mocenskými ťahmi umlčiavajú ľudí. Zároveň som to bral ako zastrašovanie každého, kto by sa chcel verejne vyjadriť na podporu práv LGBTI ľudí.

Ako ste sa postavili proti takzvanému Referendu o rodine z roku 2015? A aká bola reakcia biskupov?

Pripravil som vtedy krátke stanovisko. Boli to vlastne len tri krátke odseky o tom, že o morálnych otázkach by sa nemalo hlasovať v referende. Riešenie týchto tém si vyžaduje diskusiu v priestore, kde sa ľudia cítia bezpečne a prijatí. Svoj podpis k nemu vtedy pripojilo niekoľko desiatok teológov a ďalších osobností. Povedali sme tiež, že referendum iba poškodí obraz cirkví v spoločnosti.

Znamená totiž, že sa snažia presadiť svoje posolstvo zákonmi a tlakom väčšiny. No a napokon sme tvrdili, že za dnešné problémy rodiny nemôžu homosexuáli. Biskupi to brali ako útok na ich autoritu. Oni totiž referendum podporili a vyzývali ľudí, aby išli hlasovať na všetky tri otázky áno. Nepáčilo sa im, že sme viacerí verejne vyjadrili iný názor ako bol ten ich.

Prieskum, ktorý sme si nechali urobiť v roku 2017 ukazuje, že v cirkvách je 30 % ľudí, ktorí napríklad nemajú námietky proti registrovaným partnerstvám.

Ako ste so študentmi na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK počas vášho pôsobenia vychádzali? Badali ste u nich náznaky moderného vystupovania v rámci duchovenstva, alebo sa skôr iba riadili predpísanými pravidlami?

Na roky pôsobenia na fakulte si spomínam len v dobrom. Študenti a študentky boli rôzni. Na mojich hodinách sa vždy veľa diskutovalo. Snažil som sa prejavovať úctu ku každému názoru. Išlo mi predovšetkým o vytvorenie atmosféry, v ktorej sa nikto nemusí báť povedať akýkoľvek názor. Tých moderných názorov bolo vždy menej.

Ale keď sme do hĺbky rozoberali biblické texty, tak sa vždy vynárali otázky. A bol som veľmi hrdý na to, že ich vedeli vysloviť. Mrzí ma, že študenti a študentky začali byť opatrenejší, keď sa dozvedeli, že biskupi si predvolávajú mňa i ďalších kolegov, ktorí otvorenie uvažovali o ťažkých otázkach. Doslova to zabilo atmosféru akademickej diskusie na fakulte.

Zveril sa vám niektorý zo študentov s tým, že vás podporuje? Alebo sa bohužiaľ nikto neodvážil prejaviť svoj názor aspoň medzi štyrmi očami?

Mnohí za mnou prišli osobne a vyjadrili mi podporu. Aj takí, ktorí s mojimi názormi nesúhlasili. Nepáčilo sa im, čo sa udialo. Dvaja kolegovia a niekoľkí študenti ma dokonca v dobrom aj prehovárali, aby som išiel za biskupmi a sľúbil im, že už sa nebudem verejne vyjadrovať k téme LGBTI. Podľa nich bolo dôležitejšie, aby som zostal na škole a učil. Podľa mňa by to bola zrada práve tých hodnôt, ktoré som zastával.

Ako by som mohol ďalej učiť o pravdivosti, autentickom živote, láske k blížnemu a odvahe postaviť sa na stranu utláčaných, keby som sám v takom postoji cúvol? S odstupom času som sa dozvedel, že študenti pripravovali aj spoločné verejné vyhlásenie na moju podporu. Ale potom ich niektorí kolegovia odhovorili. Nezazlievam im to. Chápem, že po tom, ako biskupi brutálne zasiahli do slobody prejavu na fakulte, ľudia uvažovali pragmaticky. Podporu v tejto podobe som teda cítil a to mi aj veľmi pomáhalo.

Necítite sa byť teraz svojím spôsobom voľnejší? Myslím to tak, že sa už aktuálne nemusíte kvôli svojím vyjadreniam obávať o pozíciu na škole.

Vždy som sa cítil slobodný. Jeden kolega sa ma po tom zákaze opýtal, či mi to stálo za to a či som nemohol byť opatrnejší. Ja som mu na to odpovedal, že mi ani nenapadlo, že by sa niečo také mohlo stať. Bol som presvedčený, že žijem v slobodnom prostredí, v ktorom sa odlišný názor ctí a diskutuje sa o ňom. Teraz už viem, že to tak nie je. A rozhodne to nechcem nechať tak. Robím všetko pre to, aby sa aj teologické fakulty stali miestom slobodného vyjadrovania. Veď aj v teológii pravdu len hľadáme, nevlastníme ju. Aby sa to mohlo diať, musíme vytvárať prostredie, v ktorom cítime slobodu povedať aj také veci, ktoré sú na prvé počutie možno neprijateľné. Iba tak sa môžeme posúvať ďalej v našom poznaní.

Ako teológ zastávam názor, že Boží dar života pre nás predstavuje právo žiť dôstojne a nie povinnosť predlžovať za každú cenu svoj vlastný život, ktorý už je len karikatúrou a tieňom Božieho obrazu v nás. 

Myslíte si, že väčšia časť cirkevných hodnostárov je stále pomerne konzervatívna, alebo sa len boja verejne prehovoriť, aby sa ich nedotkli prípadné sankcie?

V evanjelickej cirkvi v minulom roku prebiehali voľby najvyšších predstaviteľov. Postoj kandidátov k LGBTI ľuďom bol pravidelnou otázkou v predvolebných rozhovoroch. Všetci do jedného – muži i ženy – sa vyjadrovali proti akémukoľvek prehodnoteniu postoja cirkvi k spolužitiu osôb rovnakého pohlavia. Podobne v otázke domáceho násilia, pre mňa úplne nepochopiteľne, všetci opakujú aké je dôležité zachovať tradičné rozdelenie rolí medzi muža a ženu.

Rozprávajú o akejsi gender, alebo ako hovoril jeden z vypadnutých prezidentských kandidátov džendžer ideológii, ktorá vraj chce obrátiť našu spoločnosť naruby. Zdá sa mi, že sú doslova posadnutí týmito témami. Pritom im unikajú podstatné spoločenské problémy ako je korupcia, antisemitizmus, nenávisť voči cudzincom či rastúce sociálne rozdiely.

Ako tému LGBTI vnímajú nižší cirkevní hodnostári? Sú zväčša zástancami takzvanej tradičnej rodiny? Alebo sa medzi nimi nájdu aj výnimky, ktoré ale radšej o svojom názore mlčia?

Asi máte na mysli radových farárov. Áno, tam je situácia pestrejšia. Tie vyhlásenia, ktoré som spomínal, teda kritiku referenda o rodine a tiež podporu Jakuba Pavlúsa, tie podpísali aj mnohí farári a kazatelia. A nielen z evanjelickej cirkvi. Boli tam aj mnohí katolíci a tiež kazatelia z malých protestantských cirkví. Celkovo sú však na Slovensku takíto ľudia v menšine. Ale nie je to zanedbateľná menšina.

Prieskum, ktorý sme si nechali urobiť v roku 2017 ukazuje, že v cirkvách je 30 % ľudí, ktorí napríklad nemajú námietky proti registrovaným partnerstvám. Som presvedčený, že je to rastúca menšina. Ukazuje sa to aj teraz pri prezidentských voľbách. V cirkvách je mnoho ľudí, ktorí začínajú prehodnocovať svoje radikálne odmietavé postoje k LGBTI ľuďom. Je to všetko vec osvety, informovanosti a diskusií. Možno aj preto sa konzervatívni predstavitelia cirkví tak urputne bránia dialógu. Vedia, že rozhovor veci mení a toho sa obávajú.

Dalo by sa povedať, že v rámci cirkvi existuje určitá šikana od vyššie postaveného duchovenstva? Ak áno, v čom konkrétne?

Vo veľkých cirkvách ako je rímskokatolícka, gréckokatolícka, ale aj evanjelická, reformovaná a pravoslávna, sú radoví duchovní veľmi závislí na vyšších predstaviteľoch. Rozhodujú o ich umiestnení a tým majú skutočne moc nad ich osudmi. Existujú tiež vnútorné úpravy, ktoré nedovoľujú farárom, aby sa verejne vyjadrovali. Protestantské cirkvi majú ale viac demokratických prvkov.

Volia si svojich predstaviteľov na všetkých úrovniach. Aj biskupi sa teda zodpovedajú svojim voličom. Zvolení farári majú zároveň oveľa väčšiu nezávislosť a biskupi ich tak ľahko nemôžu presúvať z miesta na miesto. Skúsenosť evanjelickej cirkvi za predchádzajúceho vedenia však ukázala, že aj tento systém sa dá zneužiť. Členovia cirkvi však našťastie vo voľbách ukázali týmto autoritárskym biskupom, že stačilo. Otázkou je, či sa aj novozvolení predstavitelia neuchýlia k mocenským praktikám.

Prispeli by podľa vás homosexuálne manželstvá a adopcie detí homosexuálmi k väčšiemu množstvu harmonicky žijúcich rodín s deťmi, ktoré by nemuseli zostávať v detských domovoch?

Ako som povedal, ľudia s menšinovou sexuálnou orientáciou a rodovou identitou nie sú príčinou krízy rodiny na Slovensku. Vyriešenie ich postavenia a ich zrovnoprávnenie teda ani nevyrieši krízu rodiny na Slovensku. Určite však vyrieši ich neznesiteľné postavenie v našej spoločnosti.

Nemôžeme už viac dovoliť, aby sa stávali zástupnými obeťami za problémy väčšiny. No a určite by zavedenie právneho rámca pre spolužitie osôb rovnakého pohlavia a tiež možnosť adopcie detí takými pármi zvýšila počet harmonických rodín. O tom nepochybujem. Aj keď si nerobím ilúzie. Viem, že aj v homosexuálnych vzťahoch sú krízy a napätia ako v každom inom vzťahu.

Aký máte názor na odluku cirkvi od štátu?

Som za odluku cirkví od štátu. Považujem ju za jedinú doteraz nenaplnenú požiadavku demonštrantov z novembra 1989. Niektorí však tvrdia, že odluku na Slovensku už máme. Odvolávajú sa pritom na ústavu, ktorá hovorí, že Slovenská republika sa neviaže na žiadne náboženstvo. Niektoré cirkvi sú však stále financované zo štátnych peňazí – a to paradoxne stále podľa komunistického zákona z roku 1949.

Tento zákon vtedy umožňoval vládnucej strane podstatne zasahovať do chodu cirkví, keďže mal právomoc nad pracovnými úväzkami duchovných. Cirkvi sú však kvôli nemu dodnes od štátu závislé v tak vážnej otázke, akou je financovanie. Toto nie je dobrý stav ani pre cirkvi ani pre štát. Štát si zároveň cestou zákona určuje podmienky, ktorým cirkvám peniaze a právne postavenie prizná, a ktorým nie. Tento stav spochybňuje ústavný princíp, podľa ktorého sa štát neviaže na žiadne náboženstvo. Som preto presvedčený, že by sme mali konečne naplniť túto požiadavku novembra '89. Odluka by cirkvám priniesla viac slobody a autenticity v ich službe.

Vedeli by ste uviesť plusy a mínusy, ktoré by mohlo do našej krajiny priniesť zavedenie eutanázie?

Nechcem o tejto veľmi ťažkej téme uvažovať v kategóriách plusov a mínusov. Celá diskusia u nás je len niekde na začiatku. Prevažujú predsudky a zlé informácie. Rozhodne odmietam to, čo sa označuje ako aktívna eutanázia, teda konanie, pri ktorom iná osoba urobí úkon, ktorým ukončí život inej osoby a to aj v prípade, že je to na jej žiadosť. Takáto možnosť prináša obrovské riziko zneužitia.

Ako teológ zastávam názor, že Boží dar života pre nás predstavuje právo žiť dôstojne a nie povinnosť predlžovať za každú cenu svoj vlastný život, ktorý už je len karikatúrou a tieňom Božieho obrazu v nás. Preto jediná oblasť, o ktorej som ochotný diskutovať, je asistovaná samovražda. A aj to len v prípade vedomej a slobodnej žiadosti nevyliečiteľne chorých ľudí, ktorí na základe súčasného lekárskeho poznania vedia, že v posledných dňoch svojho života budú musieť znášať neznesiteľné fyzické a psychické utrpenie. Ale aj toto je oblasť, ktorá musí byť veľmi prísne regulovaná zákonmi.

Čo si myslíte o prejave arcibiskupa Jána Oroscha, ktorý počas omše nepriamo kritizoval Róberta Bezáka a Zuzanu Čaputovú? Spomínal taktiež označenie ťažkého hriechu.

Trnavský arcibiskup zneužil cirkevnú pôdu na antikampaň vo finálnej fáze prvého kola prezidentských volieb. Nechcem tým povedať, že ako biskup a predstaviteľ cirkvi sa nemôže vyjadrovať k politickým otázkam. Náš zákon o voľbách však veľmi presne upravuje podmienky predvolebnej kampane, respektíve antikampane a ich financovanie. Arcibiskup Orosch sa mohol vyjadriť ako občan s využitím bežných nástrojov.

Mal možno napísať blog, natočiť krátke video na Facebook alebo pripraviť komentár, ktorý by ponúkol niektorému z médií. Tak to robievajú aj viacerí biskupi v zahraničí a aj pápež František. Problém je, že naše zákony vedenie kampane na cirkevnej pôde neriešia a práve naopak chránia vysoký stupeň autonómie cirkví v štáte. Arcibiskup Orosch toto postavenie cirkvi hrubo zneužil. Ťažký hriech nie je uplatnenie volebného práva. Hriechom je korupcia, paktovanie s drogovými dílermi, fašizmus a aj ohováranie. To je hrozba pre našu spoločnosť. A o tom by mali predstavitelia cirkví hovoriť.