Likvidátor Černobyľu: Strážil som zakázanú zónu okolo reaktora, zlodejov sme tam mohli aj strieľať (Rozhovor)

Niekoľkokrát som bol vedľa neho, ale úplne na strechu sme nešli. Okolie reaktora sme strážili, aby sa tam nikto nepokúsil o žiadne sabotáže.

Doporučeno

Ilegální průzkum Černobylu je nebezpečný, nejstrašidelnější je podzemí nemocnice (Rozhovor) 23. května 2019 v 11:01

Sabotáže? Kto by chcel celú situáciu ešte zhoršovať?

V noci nad reaktorom lietala vzducholoď, kde boli napojené svetelné reflektory, keďže sa aj v noci pracovalo. V jednu noc prišlo auto s naftou, aby sa natankovala vzducholoď. Tie autá odišli a motor, čo obsahoval naftu, ktorú práve priniesli, sa zrazu zadrhol. Neskôr sa zistilo, že tie autá vôbec neboli registrované, použili falošné značky a nedalo sa ich vystopovať. Naschvál sa niektorí snažili znemožniť celú operáciu, aby nikto nič o tragédii nezistil.

Keď sa lekári na onkologickom oddelení pýtali kupcov týchto vecí, či boli niekedy v Černobyle, tak tvrdili, že nie. Bolo to však jedno, keď vo svojom byte spávali s rádioaktívnym materiálom a jazdili v rádioaktívnych autách. 

Napriek tomu, že ste nemali predstavu o rozsahu radiácie, s ktorou ste sa dostávali do kontaktu, dali vám aspoň nejaké rady, ako sa chrániť?

Po zóne sme chodili oblečení v ľahkých uniformách tak, ako vidíte na fotke. Bol u nás aj doktor, ktorý nám vysvetľoval, čo môžeme a čo nemôžeme jesť. Napríklad z ovocia, ako sú višne a čerešne, sme mali dať kôstky dole a vraj sme to mohli pokojne zjesť.

Jazdili sme po celej oblasti aj cez ovocné sady a tam som sa už zdiaľky pozeral, že odkedy tu na Ukrajine na stromoch rastú melóny. Prišli sme bližšie a boli to jablká. Vtedy nám ten doktor povedal, že tiež ich bez obáv môžeme zjesť, no máme odstrániť šupku a kôstky.

Už vtedy mi to prišlo zvláštne, že ak má šupka radiáciu a aj kôstky majú radiáciu, tak ako môže byť zvyšok plodu v poriadku. Ja som to radšej nejedol, ale niektorým to problém nerobilo. Hlavne takým, čo tam boli už oveľa skôr a tušili, že s nimi aj tak bude zle. 

Takisto to bolo aj s hubami. Hlúbik z huby bol veľký ako moja ruka a do veľkého vedra sa ich zmestilo len 5. Keď sme ich v lese merali, tak sa nič neukazovalo. Keď sme ich však osmažili na panvici, tak niekto povedal, nech ich skúsime odmerať ešte raz. Vtedy ten dozimeter úplne ožil, jedlo bolo plné radiácie a tak sme to okamžite vyhodili. Preto sme mali prísny zákaz čokoľvek páliť, pretože radiácia sa vtedy len zintenzívňuje. 

Takže aj napriek tomu, že vám nikto nepovedal presné informácie o tom, aká je pre vás radiácia nebezpečná, vedeli ste, že ste ohrození?

I keď nám nepovedali, čo môže radiácia spôsobiť, boli sme meraní dozimetrom, čiže sme vedeli, že to nie je len tak, pre nič za nič. Aj s číslami presnej dávky ožiarenia však manipulovali. Keď začali merať mne, tak bola dávka radiácie ešte menšia než u dôstojníkov, ktorí sa po nociach na území nezdržovali a boli v zóne oveľa kratšie ako my.

Zapisovali nám hocijaké čísla a hlavne nám ten level radiácie merali niekde pri hlave, namiesto toho, aby to skúšali pri nohách, keď sme nimi po tej zemi chodili. Na otázku, že prečo to nemerajú na nohách, nám tiež nikto nechcel odpovedať, všetko sa utajovalo. 

 Zlatka a Sergej Rezničenkoví počas svadobného dňa

Myslíte, že ľudia vo vyšších pozíciách ako likvidátori mali o rozsahu ohrozenia z radiácie viac informácií?

Oni mali dovolené po večeroch zónu opustiť. My sme spávali aj po nociach v zasiahnutej zóne, no oni každý večer jazdili aj 100 kilometrov preč. Tam bolo toľko generálov, že sme už ani nikomu nesalutovali, maximálne sme im na pozdrav kývli hlavou, čiže určite muselo byť každému podozrivé, prečo ich tam je toľko. Nikto nám však nehovoril pravdu. Napriek tomu sa našli aj dôstojníci, ktorí boli buď sprostí, alebo nevedeli, čo všetko môže radiácia spôsobiť. 

Prečo?

Bolo samozrejme zakázané čokoľvek zo zóny odnášať. Aj keď sme vtedy nevedeli, že to bolo najmä kvôli tomu, aby sa rádioaktívny materiál nerozšíril po krajine, bolo to prísne pravidlo. Boli sme však svedkami toho, ako nejakí dôstojníci z garáží brali všetky drahé autá a vyviezli ich k sebe domov, alebo ich šli predať.

Nesmelo sa to, no boli to dôstojníci, proti nim sme nič nezmohli. Keďže sa našlo viac takýchto špekulantov, ktorí využili evakuáciu mesta, veľmi veľa bytov sa rozkradlo. Kradol sa nábytok, autá, všetko sa rozpredávalo na súčiastky. O pár rokov neskôr, keď sa lekári na onkologickom oddelení pýtali kupcov týchto vecí, či boli niekedy v Černobyle, tak tvrdili, že nie. Bolo to však jedno, keď vo svojom byte spávali s rádioaktívnym materiálom a jazdili v rádioaktívnych autách. 

Vašou úlohou teda bolo strážiť zónu aj pred takýmito ľuďmi, aby sa rádioaktívny materiál nešíril po krajine a neohrozoval ešte väčšie množstvo ľudí. Čo sa však stalo, ak ste niekoho prichytili pri kradnutí?

Môj dôstojník vravel, že od začiatku tragédie bolo dovolené strieľať týchto ľudí, aby sa tomu zabránilo. Bol vojnový stav a prísny zákaz vstupovať do zóny a títo zlodeji ho porušovali, aj keď určite nevedeli, čo presne robia.

My sme však nikoho nestrieľali, to skôr policajti, ktorí teraz nosili zelenú vojenskú uniformu. Nepomohlo to a mnoho vecí sa rozkradlo. Keď sa ľudia o pár mesiacov vrátili do svojich bytov, ktoré nechali zamknuté, tak ich čakali holé steny. Mnohí z nich dostali infarkt, pretože naozaj prišli o všetko. 

Pár rokov po tom, ako som sa vrátil zo služby, som navštívil jedného známeho v Charkove, ktorý práve kúpil nový luster. V tom období už každá rodina vlastnila dozimeter, lebo sa ľudia všetkého báli. Keď ho priložil k lustru na trhovisku, všetko bolo v poriadku. Avšak, keď ho už namontovali a zapli, dozimeter zaznamenal veľký level radiácie. Bolo to 600 kilometrov od Černobyľu, ale všetci sme vedeli, odkiaľ ten luster pochádza. Okamžite sa ho zbavili. 

Najťažšie bolo vidieť takého malého chlapca, ktorý vôbec nechápe, čo sa s ním deje ako sa svojej matky pýta: „Mamička, prečo zomieram?“. A nevedeli sme mu dať ani odpoveď, sami sme nič nevedeli. 

Okrem nadrozmerného ovocia a húb, stretli ste sa v zóne aj s inými zvláštnosťami? Od radiácie napríklad všetky borovice zhrdzaveli a celá oblasť vyzerala ako zlatý les. Aj zvieratá sa správali zvláštne, boli akoby omámené. Tam, kde sme bývali, sme mali jedného psa, pár mačiek, kačice a holuby. Všetky zvieratá jedli z jednej misy, kde sme im dávali zvyšky z nášho jedla. Videli sme vtedy podľa ich správania, že s nimi niečo nie je v poriadku. 

Z akých dôvodov vás prepustili domov? 

Mali sme časový limit, pretože sme v zóne nemohli ostávať príliš dlho a po uplynutí takmer troch mesiacov ma pustili domov. Vtedy som písal telegram manželke, aby mi poslala 100 rubľov na cestu, aby som sa vedel vrátiť domov. Dokonca som sa za svoje peniaze musel aj vrátiť. 

Vy ste nedostali žiadnu finančnú kompenzáciu?

Dostali sme taký plat, aký by sme mali v našej pôvodnej robote, čiže ako keď som bol vodič kamiónu. Najprv nám však povedali, že tí, ktorí boli v zóne tesne pri reaktore, dostanú päťnásobne zaplatené. Pôvodne sme mali totiž dostávať výplaty na základe zón vo vzdialenosti od reaktora. Ja som tam bol viac než 20-krát, no keď si uvedomili, ako veľa nás bolo tesne pri ňom, tak začali vymýšľať a peniaze nám nepreplatili. 

A po prepustení zo služby vám nedali žiadne rady či odporúčania k lekárom? 

Povedali mi iba, že v žiadnom prípade nemôžem svoju uniformu spáliť, len ju zakopať do zeme. Tiež mne ako likvidátorovi ponúkli jednoizbový byt a povedali, že by sme nemali s rodinou bývať v jednej domácnosti.

Keďže nám nikto nechcel povedať viac, nechápali sme, prečo nám ponúkajú jednoizbový byt, keď so mnou žije celá rodina. Kto chce odísť od svojej rodiny? Samozrejme, že som neodišiel.

Nikto nám nepovedal, koľko radiácie máme stále v sebe a ako veľmi ohrozujeme celú rodinu. Zlatka dokonca pár rokov po skončení mojej služby v Černobyle išla k lekárke, lebo bola neskutočne vyčerpaná a lekárka sa len zasmiala, že či sa vôbec čuduje, keď spáva v jednej posteli s likvidátorom. 

 Zlatka a Sergej Rezničenkoví dnes

Kedy ste prvýkrát pocítili nejaké zdravotné následky?

Mňa už v Černobyle začali bolieť nohy, ale nedával som tomu váhu, lebo som robil od rána do večera. No prvé skutočné následky sa prejavili v priebehu prvého mesiaca. Vôbec som nevládal chodiť a to boli moje 26. narodeniny. Zlatka sa ma vtedy pýtala, či s ňou na narodeniny pôjdem tancovať, ale ja som nemohol, veľmi ma boleli nohy. 

Stav sa  mi odvtedy len zhoršoval a nikto z nás stále netušil celý rozsah postihnutia radiáciou. O chorobe z ožiarenia sa už vonkoncom nehovorilo. Keby to vtedy priznali, hneď by nás v takom stave z roboty uvoľnili. Písali nám však do zdravotných spisov, že máme rôzne srdcové choroby a všelijaké iné hlúposti si navymýšľali.

Nikto vám nepomohol?

Nemal kto, bolo nás príliš veľa. My sme však mali šťastie, lebo môj otec bol v komunistickej strane a napísal list samotnému Gorbačovovi, v ktorom sa ho pýtal, ako je možné, že mladí ľudia, čo zachraňovali Černobyľ, komunistickú stranu a vlastne celú Európu teraz nedokážu ani 10 metrov dobehnúť na autobusovú zastávku, pretože sa im okamžite podlomia nohy. Stále mi totiž každý tvrdil, že som len unavený a prepracovaný a okrem toho je všetko v poriadku. 

Veľa ľudí to nevydržalo najmä na psychiku, lebo to sú strašné bolesti, pocit strachu, pocit úzkosti a neustále odmietanie pomoci a zdieľania informácií o našom stave. Kto to nezvládol, dal si tabletky s vodkou a ukončil to.

Dočkali ste sa od Gorbačova odpovede? 

Keď sa otec ozval, tak z Moskvy prišlo avízo, že prečo sa sťažujeme. My sme nevedeli, o čom rozprávali, no keď nám povedali, od koho to je, tak sme pochopili. Nemal však na to môj otec právo, keď videl, ako sa jeho 26-ročný syn neudrží na nohách? Vtedy prišla sanitka a zrazu sa miesto v nemocnici našlo. 

Pomohlo to?

Vtedy nie, ale aspoň nás už niekto registroval. My sme už mali dvoch synov a chceli sme ešte dcéru, tak sme sa kvôli tomu šli opýtať na genetiku, či vôbec ešte môžeme mať deti. Tam nám hovorili, že ja mám ešte lepšie výsledky ako manželka a pokojne môžeme mať ďalšie deti. V roku 1988 sa nám narodil syn Stanko, v roku 1990 Erik a vtedy sa pre nás ako rodičov začalo skutočné peklo. 

Začali epileptické záchvaty, bolelo ich brucho a hlava. Ten starší, čo už vedel niečo povedať, kričal: „Nožičky, nožičky!“ a my sme nevedeli, čo s ním je a ako mu pomôcť. Zobrali sme ich k neurológovi a ten vravel, že v krvi nevidí žiadne odchýlky. Oni však stále upadali do bezvedomia, v ktorom boli aj 3 hodiny, zvracali, pomočovali sa a nikto nevedel zistiť prečo, lebo u každého dieťaťa likvidátora sa to prejavovalo inak. 

 Rodina Rezničekovcov

Kedy konečne niekto uznal, že tie choroby môžu byť pripísané Černobyľu? 

Dovolili sme im skúmať nás ako rodinu, ktorá bola zdravotne postihnutá touto tragédiou, pretože sme chceli dostať odpovede. Ten starší syn dovtedy už úplne prestal chodiť a až potom začali skúmať genetické poškodenie z radiácie a následky toho, že som ja ako otec bol priamo pri reaktore.

Začalo sa objavovať viacero postihnutých detí a až vtedy uznali, že existuje geneticky dedičná choroba z radiácie. Predtým sa nám dokonca stalo, že sme boli u neurológa sťažovať sa na to, že syna bolia nohy a doktor vraví, že je to dieťa, to má z behania. Odpovedal som mu, že som bol v Černobyle a doktor vtedy na to: „A čo má dieťa spoločné s tým, že jeho otec bol v Černobyle?“ 

Keď to bolo ako-tak potvrdené, dočkali ste sa pomoci?

Toľko chorých detí bolo postihnutých radiáciou, že by bolo veľmi drahé, ak by sa niektorí dožadovali odškodného a celá situácia sa zase raz ututlávala. To, čo sme prežívali tých prvých 10 rokov po tragédii, bolo to najťažšie obdobie v živote. Mne začalo krvácať z nosa, vykašliaval som krv a zistil som vtedy, že mám leukémiu a jediné riešenie bude čistenie a výmena krvi. To mi vtedy zachránilo život. 

Keď som sa priblížil k röntgenu, tak sestrička okamžite zavolala doktorku a kričala, že sa všetky prístroje okamžite vypli hneď, ako som vošiel do miestnosti.

Dopočuli ste sa niekedy aj o osudoch svojich kolegov, boli na tom aj oni tak zle? 

Z mojich kolegov môžem na prstoch porátať tých, ktorí to prežili. Veľa ľudí to nevydržalo najmä na psychiku, lebo to sú strašné bolesti, pocit strachu, pocit úzkosti a neustále odmietanie pomoci a zdieľania informácií o našom stave. Kto to nezvládol, dal si tabletky s vodkou a ukončil to. Mnohé ženy tiež nezvládli vidieť svojich mužov a deti v takom stave. Bol to naozaj boj o život. 

Nedostali ste veteránsky dôchodok určený pre likvidátorov?

Nie, lebo sme neostali na Ukrajine. Veľa ľudí si dokonca nakúpilo preukazy, ktoré tvrdili, že boli likvidátori, aby dostali všetky zľavy, no to boli podvodníci. Podnikatelia, ktorí mali peniaze a nakúpili si takéto doklady, aj keď im nikdy nič nebolo. Až keď začali medailami odmeňovať likvidátorov, tak sa ukázalo, koľko podvodníkov v skutočnosti existuje, čo si z tohto nešťastia spravili biznis.

Dokonca bol známy škandál, keď Kuba poskytla pomoc deťom postihnutým radiáciou a zadarmo ich prijali na liečenie. Tie, ktoré naozaj trpeli, sa pomoci nedočkali a deti poslancov a podnikateľov sa šli liečiť na Kubu s falošnými preukazmi. Až po rokoch zistili, že im Kyjev neposiela choré deti, ale poslali im 500 detí z privilegovaných rodín, ktoré strávili takmer polroka zadarmo na Kube.

 Doklady potvrdzujúce pozíciu likvidátora z Černobyľu a sovietska medaila za jeho servis

Ako sa vašej rodine podarilo dostať na Slovensko? 

To bolo štvrté výročie od černobyľskej tragédie, vtedy som ja na tom bol zdravotne dosť zle a manželka zatiaľ musela behať po lekároch a starať sa o štyri malé deti. Na Ukrajine nebolo v tom období zvykom mať toľko detí a keď raz bola Zlatka aj s deťmi v nemocnici, všimla si ich primárka.

Tej prišlo našich detí ľúto a dala nám termín na ďalší deň aj s celou rodinou. Všimla si, že manželka nemá ukrajinské meno a že má korene na Slovensku. Povedala jej vtedy, že pokiaľ chce, aby som ja žil a deti sa dali do poriadku, budeme musieť utekať. 

Zlatka vtedy nezaváhala, zbalili sme sa, najstaršieho syna sme naložili na vlak, my ostatní sme nasadli do nášho moskviča s prívesným vozíkom a uprostred zimy sme sa vydali na trojdňovú cestu na Slovensko.

A na Slovensko ste sa vybrali len kvôli tomu, že tu Vaša manželka mala korene, či aj z nejakého iného dôvodu?

Na konzuláte sme sa predtým informovali, či je pravda to, čo sa vravelo v rádiu, že na Slovensku plánujú pomáhať postihnutým rodinám Černobyľu, ak odtiaľ pochádzajú alebo tam majú predkov. My sme však mali tú smolu, že sme bývali až v Charkove, čo oficiálne nebola zasiahnutá zóna.  

Využili to potom ľudia, čo boli presídlení na Ukrajinu pár rokov dozadu, pretože v tej dobe bola materiálna kríza a chceli z Ukrajiny odísť. Keďže oni boli bližšie k Černobyľu, mali pred nami prednosť aj napriek tomu, že my sme mali doklady o tom, že sme obete radiácie. 6 hodín sme na colnici strávili v bolestiach, deťom ešte zobrali aj hračky, no nakoniec sme sa sem predsa len dostali. 

Išla sa teda spýtať primára, prečo ma v takom stave posielajú domov. On odpovedal, že čo so mnou má robiť, keď nemám šancu na život. Ešte k tomu pridal komentár, že snáď vie, kde sa u nás v Sečovciach nachádza cintorín. 

Dostali ste nakoniec sľúbenú pomoc na Slovensku? 

Dostali sme sa do ďalších problémov, pretože choroba z ožiarenia na Slovensku nebola uznaná, vraj vlastne neexistovala, a tak mi nikto neuznal invalidný dôchodok. Pomohol nám jedine Zlatkin brat a za vlastné našetrené peniaze sme si museli kúpiť všetko, vrátane bytu. 

Žiadnu sľúbenú pomoc sme prvé dva roky nedostali a žili sme len zo Zlatkinej výplaty, ktorá musela robiť aj popri staraní sa o mňa a o štyri naše deti. A ešte sa k nám dokonca prišli z ministerstva opýtať, prečo sa vlastne sťažujeme, veď zdravotníci nám poskytujú prvú pomoc.

Prvú pomoc síce áno, ale ja mám také zdravotné následky, ktoré nemôžem ani potvrdiť, lebo choroba z ožiarenia neexistuje. Synček mal 6 rokov a prestal chodiť, kĺby sa mu rozrušili a tiež nikto nevedel nájsť diagnózu. Potom sa nás však ujala jedna pani, ktorá si všimla Zlatku, keď plakala pred nemocnicou kvôli všetkým našim starostiam. 

Vtedy sa situácia zlepšila?

Ona vtedy písala aj prezidentovi Kováčovi a prvýkrát bol náš prípad medializovaný. Dostali sme sa na pozorovanie do Bratislavy, kde nič nezistili a podľa intenzity bolesti ma poslali do Piešťan, aby zistili, či nemám reumu. 

Keď som sa priblížil k röntgenu, tak sestrička okamžite zavolala doktorku a kričala, že sa všetky prístroje okamžite vypli hneď, ako som vošiel do miestnosti. Žiadny z prístrojov nebol prispôsobený na takú dávku radiácie, a tak som dostal zakázaný prístup na röntgen na 50 rokov. 

Až vtedy mi konečne uznali, že som zdravotne ťažko postihnutý a aj napriek tomu, že choroba z ožiarenia nebola uznaná, tak aspoň do zdravotnej karty napísali niečo, čo sa tomu trochu približovalo. 

 Zlatka a Sergej Rezničenkoví dnes

A ako na tom boli zatiaľ synovia? 

Toho staršieho, ktorý bol na tom horšie, hospitalizovali v Martine a bol asi dva roky pod dozorom, keďže sa mu snažili pomôcť. Najťažšie bolo vidieť takého malého chlapca, ktorý vôbec nechápe, čo sa s ním deje, ako sa svojej matky pýta: „Mamička, prečo zomieram?“ A nevedeli sme mu dať ani odpoveď, sami sme nič nevedeli. 

Mali sme šťastie, že sme nakoniec stretli doktorov, ktorí sa mu naozaj venovali. Avšak až 8 rokov trvalo, kým sme našli dobrého neurológa, ktorý nám so synom pomohol nielen od bolesti, ale aj po psychickej stránke. 

Zvládal vtedy vôbec chodiť do školy?

Syn začal chodiť do školy, no keď povedal učiteľke, že si musí ľahnúť, lebo zle reaguje na svetlo, tá mu povedala, že môže spať jedine doma. Povedal jej, že mu je zle, no ignorovala ho. Upadol do bezvedomia a nedalo sa ho prebudiť. 

Zavolali nás rýchlo k nemu a učiteľka nám povedala, že ho tam už nemôžeme nikdy priniesť. Deti sa mu vtedy dokonca aj smiali, lebo mal remene na nohách a Zlatka ho doviezla na vozíku, čiže ho posmešne prezývali „invalid“. To mu vtedy naozaj dalo zabrať po psychickej stránke. 

Zlatka kvôli tomu musela o 3 ráno vstávať a o 9 večer chodila domov, aby mohla cestovať do Martina a učiť sa s ním, keďže sa už bál všetkého naokolo. 

Kedy vám alebo vašim synom na Slovensku napokon uznali chorobu z ožiarenia?

Trvalo to veľmi dlho. Najprv ma podozrievali, že som narkoman a chceli ma poslať na psychiatriu. Vraj beriem ťažké tabletky, ktoré nemajú žiadny výsledok a vyzerá to ako závislosť. No ja som si naozaj dával tie tabletky, len keď som mal veľké bolesti, a tie som mal často. 

Po dvoch rokoch liečenia v Martine nám povedali, že nám radi pomôžu a potvrdia to, ale vôbec nemajú kapacitu na to, aby to liečili. Vtedy boli na Slovensku len dvaja lekári, ktorí sa do takýchto ochorení trochu vyznali, keby sa náhodou niečo stalo v Mochovciach alebo Bohuniciach. 

Dali nám injekcie, lieky a museli sme dvakrát do roka cestovať znovu na Ukrajinu, aby nám s týmto zdravotným stavom niekto pomohol. Radiácia nám teda úplne zničila život, my sme mali krásne bývanie na Ukrajine, mali sme všetko a bývalo sa nám krásne.

V 25. roku života sa to všetko skončilo a odvtedy to je len prežívanie, nie život. Predtým sme sa vedeli zabaviť, tancovať a tešiť sa zo života a svojich detí. Potom som už viac nevládal. Boli to už len nemocnice, injekcie, lieky a všetko opäť odznova.

Ako sa vám darí dnes?

Pred piatimi rokmi som zrazu odpadol, poškodila sa mi miecha a zobrali ma do nemocnice. Primár v Trebišove mi vtedy povedal, že už neexistuje šanca pre mňa ako obeť Černobyľu a zavolal sanitku, nech ma odvezú domov.

Zlatka nevedela, čo so mnou má robiť, bol som na prístrojoch. Išla sa teda spýtať primára, prečo ma v takom stave posielajú domov. On odpovedal, že čo so mnou má robiť, keď nemám šancu na život. Ešte k tomu pridal komentár, že snáď vie, kde sa u nás v Sečovciach nachádza cintorín. Zlatka to so mnou však nevzdala a snažíme sa obaja naďalej bojovať. 

A synom?

Sú to bojovníci, vôbec sa nesťažujú, aj keď určite majú dôvody. Obaja si povedali, že ich tu na Slovensku nikto nebude ponižovať. Stále totiž riešili nejaké opletačky, pretože im neuznávali postihnutie.

Keď jeden zo synov chodil na vysokú školu, tak mal osobnú asistenciu a vlastnil červený pas, čo sa dáva zdravotne ťažko postihnutým ľuďom. No keď skončil tretí ročník vysokej školy a išiel pracovať do Košíc, kde musel každý deň dochádzať, tak to nezvládol.

Namiesto toho si našiel prácu tlmočníka niekde tu blízko a 4 hodiny denne pracoval. Zobrali mu teda osobnú asistenciu a zdravotný preukaz mu vymenili za biely. Obaja chlapci potom povedali, že nič už radšej od nikoho nechcú a nech ich už úrady nechajú na pokoji. Nikde už nehovoria, že sú chorí, no neustále chodíme k ortopédom, internistom a psychiatrom. Nesťažujeme sa už nikomu, lebo sme si všetko doteraz sami vyriešili.

Na záver, aký máte názor na to, ako sa z Černobyľu stalo lákadlo pre turistov?Mne to príde ako chodenie po nejakom cintoríne, je to tragické miesto, ktoré zničilo životy mnohým ľuďom vrátane nás. Už by som tam nikdy viac nevkročil.