Ako čo najrýchlejším a najefektívnejším spôsobom zvíťaziť nad nepriateľom? Túto otázku si v histórii kládol azda každý vojenský veliteľ. Počas druhej svetovej vojny nebolo v záujme bojujúcich krajín iba vylepšenie techniky, ale taktiež samotných vojakov.
Od začiatku vojny si drogy osvojili aj nacisti. Paradoxom však je, že nacistická ideológia považovala užívanie drog za niečo podradné. Nebolo výnimkou, ak niekto drogy označil za židovský jed. Na bojisku však prichádzalo k výnimkám.
Minister zdravotníctva drogy kritizoval, narkomani boli posielaní do plynových komôr
O rozšírenie metamfetamínu sa v Nemecku postaral chemik Friedrich Hauschildt, ktorý pracoval vo farmaceutickej spoločnosti Temmler-Werke. Inšpiráciu prevzal od Američanov, ktorí na olympiáde užívali amfetamín benzedrín. Ten napríklad využívali v druhej svetovej vojne britské jednotky pri bojoch v Afrike proti armáde poľného maršála Erwina Rommela.
Britský veliteľ Bernard Montgomery pre vojakov objednal zhruba 100 000 tabliet. Milióny tabliet benzedrínu boli rozdané aj medzi vojakov USA. Japonci metamfetamín využívali najmä pred samovražednými útokmi, známymi ako kamikaze.
Metamfetamín Nemci vytvorili zo vzorky syntetickej látky, ktorá im prišla z Japonska. Tabletky sa začali v zime roku 1937 (nemecký Spiegel píše o roku 1938) predávať pod názvom pervitín – a to dokonca spočiatku bez potreby lekárskeho predpisu. „Keď sa cítite unavení, dajte si pervitín!“ aj týmito slovami mali podľa historika Jamesa Hollanda propagovať drogu medzi ľuďmi.
Ríšsky minister zdravotníctva Leo Conti prehlasoval, že sa množstvo Nemcov kvôli pervitínu stáva závislým od drog. A mal pravdu. Spočiatku však nikto takúto „drobnosť“ neriešil. Reklamné letáky po celom Nemecku totiž sľubovali množstvo pozitívnych efektov vrátane fantastickej energie.
Podľa autorov britského dokumentu Nazi Secret Files ho mali začať brat študenti či unavené matky, ktorých vyčerpávala starostlivosť o deti bez svojich mužov bojujúcich na fronte. Drogovú závislosť Conti označoval za psychickú poruchu a narkomanov sa rozhodol likvidovať v plynových komorách. Kontrast medzi týmito činmi a využívaním pervitínu v rámci vojska je preto obrovský.
Ako je možné, že nacistická ideológia bola v takom mimoriadnom kontraste s praxou? „Všetky fašistické hnutia, nacizmus nevynímajúc, dokážu svoj program chameleónsky meniť a ohýbať podľa potreby. Na ceste k moci zavádzajú, klamú, tvrdia čokoľvek, len aby moc získali a mohli presadiť svoju ideológiu.
Podobne je to vo vojne – po konečnom víťazstve mala vzniknúť v Nemecku nová, rasovo čistá národná pospolitosť, ale kým to víťazstvo neprišlo, všetko, čo malo k víťazstvu pomôcť, sa použilo. Pervitín a metamfetamín sa ukázali ako stimulanty, vďaka ktorým mali vojaci viac energie, odvahy, mali rýchlejšie reakcie a nepotrebovali toľko spať. Drogy, ktoré vtedy dávali vojakom, navyše v tej dobe neboli klasifikované ako drogy, boli brané za normálne podporné látky,“ tvrdí Drábik.
Testovanie drog na študentoch bolo veľmi úspešné, pervitín mal poslúžiť armádnym cieľom
Ako sme už uviedli, spočiatku nešlo o drogu, ktorá by bola špeciálne vyrábaná pre armádu. Doktor psychológie Otto Friedrich Ranke ale začal uvažovať nad tým, že využitie metamfetamínu v rámci vojsk Wehrmachtu by mohlo zvýšiť výkonnosť jednotlivcov a pomôcť k víťaznému triumfu. Kým by vojská spojencov odolávali z posledných síl, nacisti posilnení metamfetamínom mohli prísť s tvrdým a nezdolným útokom.
A práve v tomto bode videl Ranke najväčšie využitie metafetamínu. Potlačenie prirodzenej únavy mohlo zvrátiť množstvo bojov. Ako píše Spiegel, testovanie drog započal na skupine 90 študentov, ale taktiež sám na sebe, čo dokazuje aj jeho lekársky zápisník. „S pervitínom môžete pracovať 36 až 50 hodín bez toho, aby ste pocítili akúkoľvek znateľnú únavu,“ poznamenal si vo svojom denníku. Zvýšené sebavedomie, chuť do boja, znížený strach zo smrti, znížená potreba spánku či zníženie citlivosti na bolesť. Jednoducho tabletka, ktorá z vás spraví „supervojaka“.
Pri testovaní študentov požiadal jednotlivcov, aby zostali cez noc hore a rozdal im tabletky. Pervitín však nedostal každý z nich. Týmto spôsobom mohol zistiť, či bude tabletka pôsobiť iba ako placebo efekt, alebo naozaj zaberie. Prvá skupina bez pervitínu zaspávala, študenti s drogou však nemali s bdelosťou žiaden problém.
Medzi vojakmi však okrem pervitínu v prvom rade kolovala mimoriadne populárna legálna droga – alkohol. „Najviac využívanou drogou v druhej svetovej vojne bol alkohol. Význačný bol najmä v sovietskej armáde, no využívali ho zrejme všade. Pretože prinútiť vojakov, aby išli do útoku proti gulometným hniezdam bolo omnoho ľahšie, keď sa posilnili alkoholom,“ vyjadril sa pre Refresher odborník na druhú svetovú vojnu Ivan Kamenec.
Mnohí vtedajší zdravotníci však, pochopiteľne, krizitovali negatívnu stránku užívania drog. Vojaci závislí na drogách nemohli byť jednoducho k žiadnemu úžitku. Okrem toho boli zaznamenané taktiež prípady, kedy užitie pervitínu viedlo k mnohým srdcovým infarktom. Čo sa s z dôvodu drogovej závislosti dialo nielen v službe, ale aj mimo nej.
Pervitín na doporučenia doktora Rankeho medzi prvými užívali vojaci z tretej tankovej divízie, ktorí v roku 1938 okupovali Československo. Drogy sa však neužívali iba formou tabletiek, ale taktiež prostredníctvom čokolády. Letci obdržali takzvanú leteckú čokoládu Fliegerschokolade a tankisti zase tankovú Panzerschokolade.
Využitie drog v boji sa aplikovalo taktiež pri invázii susedného Poľska z roku 1939. V tomto prípade išlo o takzvanú bleskovú vojnu, známu aj ako Blitzkrieg. Jej pointou bolo pomocou jednotiek čo najrýchlejšie obsadiť dôležité stanoviská nepriateľa. V tomto prípade mal dobre poslúžiť práve metamfetamín.
Tvorcovia Nazi Secret Files tvrdia, že nacistickí vojaci dokázali prejsť 150 kilometrov za deň. Ako povedal historik Peter Steinkamp, Blitzkrieg bol vedený metamfetamínom a možno bol dokonca práve na ňom založený. Historik Shelby Stanton dokonca označil užívanie narkotík za jedno zo základných tajomstiev úspechu operácie Blitzkrieg. Bolo to ale skutočne tak?
Za vojenskými úspechmi nacistov nestoja len drogy
Drábik z Historického ústavu SAV má k podobným tvrdeniam výhrady. „Dnes je populárne hovoriť o tom, že nacistická armáda vyhrávala v prvých rokoch vojny vďaka drogám. Myslím, že spisovateľ Norman Ohler, ktorého bestseller Totálny rauš spred pár rokov túto myšlienku spropagoval, narobil veľa škody a k pravde nás nijak nepriblížil. Hitlerovi vojaci skutočne v istej miere rôzne drogy a podporné látky dostávali, rozhodne to ale nebol dôvod pre ich víťazstvá v prvých rokoch vojny.
Nemecká armáda bola v rokoch 1939-1941 vysoko motivovaná, mala flexibilné a moderné velenie, vysokú morálku a v drvivej väčšine protivníkov, ktorí mali nekompetentné vedenie. Blitzkrieg nebol založený na drogách a nemecké víťazstvá by prišli i bez drog. Je to navyše morálne a politicky nebezpečné tvrdenie – ako keby sme tvrdili, že Nemci za nič nemohli, veď predsa boli na drogách. Neprekvapuje preto, že sa kniha v Nemecku stala bestsellerom,“ nechal sa počuť.
Podobný bleskový útok zažilo ďalej aj Francúsko. Jednotky nemeckého generála Heinza Wilhelma Guderiana viedli cez Ardeny. Ten mal od vojakov požadovať, aby čo najrýchlejšie zdolali francúzske hranice, a to aj na úkor spánku. Bývalý anglický premiér Winston Churchill označil rýchly prechod nacistického Nemecka za jedno z najväčších prekvapení v jeho živote. Vojenskí velitelia na strane Francúzska i Británie zjavne nič takého od Hitlera v danej dobe nečakali. Neskôr sa však z jeho taktiky spamätali a účinne proti nej zasiahli.
Pervitín sa ďalej vôbec neosvedčil pri postupnom prechode na východný front. Vojna proti Sovietskemu zväzu bola totiž zdĺhavá a v prípade rozlohy Ruska nebola jednoducho blesková vojna vôbec možná.
Narkománia medzi vojakmi však stále vzrastala. Príkladnú závislosť dokazujú aj slová neskoršieho slávneho spisovateľa Heinricha Bölla, ktorý ako prvý Nemec získal po povojnovom období Nobelovu cenu za literatúru. Vo svojich listoch venovaným rodičom ešte ako mladý vojak mnohokrát žiadal, aby mu poslali väčšie množstvo pervitínu. „Možno by ste mi mohli poslať ešte viac pervitínu, aby mi zostalo niečo v zálohe?“ napísal v jednej korešpondencii z 20. mája 1940.
Medzi aprílom až júlom 1940 farmaceutická spoločnosť Temmler-Werke nemeckým vojakom vydala vyše 35 miliónov tabliet. Zdravotníci si čoraz viac začali na vojakoch všímať nielen pozitívne účinky drogy, ale taktiež ich odvrátenú stránku. Do konca roka 1940 sa prídel pervitínu postupne znižoval. Najväčší pokles prišiel v rokoch 1941 až 1942, kedy lekárske zariadenia označili pervitín za vysoko návykovú látku. Minister Conti vtedy vydal zákon zakazujúci predaj pervitínu bez predpisu, obmedzujúci jeho distribúciu aj v armáde.
Pervitín však kolovať neprestával. Zákaz bol na fronte mnohokrát jednoducho ignorovaný. Ako tvrdí autor knihy This is Your Country on Drugs Ryan Grim, vojaci pervitín využívali aj v čase nočných hliadok. Únava bola obrovská, no nikto nechcel byť kvôli zaspatiu potrestaný.
Paranoidní vojaci strieľali na imaginárneho nepriateľa
Spiegel spomína prípad z januára 1942, kedy skupinu zhruba 500 nemeckých vojakov na východnom fronte obklopili sovietski vojaci. Teplota bola hlboko pod nulou a po dlhých hodinách v brodení snehom dochádzali vojakom sily. Tým, ktori boli na tom najhoršie, dali veliaci dôstojníci pervitín.
Podľa záznamov sa ich schopnosť pokračovať výrazne zvýšila už v priebehu pol hodiny. Nebyť toho, že mali po ruke drogu, mnohí z nich by možno pomreli. A to najmä v období, kedy sa museli Nemci sťahovať smerom na Berlín. Keby nevládali kráčať domov, buď by ich zabil nemilosrdný mráz alebo náboje zo sovietskych zbraní. Nápomocná tabletka preto prišla veľmi vhod.
V dokumente Nazi Secret Files sa uvádza taktiež jasný príklad negatívnych účinkov. Istá jednotka SS nadopovaná pervitínom sa pri nočnom útoku sovietskych vojsk pred Leningradom snažila brániť streľbou po nepriateľoch. V skutočnosti si ale minuli muníciu na streľbu do vzduchu, žiaden nepriateľ na nich vtedy totiž neútočil. Na druhý deň im pri reálnom boji už ale chýbala. Paranoja spôsobená drogami si vybrala svoju daň.
V roku 1944 mal nemecký viceadmirál Hellmuth Heye záujem o vytvorenie ďalšej nápomocnej drogy, ktorá by zvýšila u vojakov bojaschopnosť. Farmakológ Gerhard Orzechowski viceadmirálovi predstavil tabletu s kódovým názvom D-IX.
V nej sa okrem troch miligramov pervitínu nachádzalo taktiež päť miligramov Eukodalu a 5 miligramov kokaínu. Tento druh drogy nakoniec testovali na členoch najmenších ponoriek, ktoré ovládala iba dvojica ľudí. Z anglického názvu boli známe ako takzvané Seal či Beaver. Testy ale dopadli katastrofálne a členovia posádky sa nikdy nedostali naspäť na súš. Nevie sa preto, ako táto experimentálna droga vôbec účinkovala.
Hitler a jeho užívanie drog
Okrem nacistických vojakov drogy užívalo aj vrchné velenie armády. K lepším výkonom pomáhal vodcovi Tretej ríše Adolfovi Hitlerovi jeho lekár Theodor Morell, ktorého spisy študoval Norman Ohler, autor knihy Blitzed: Drugs in the Third Reich. Mimo vitamínov, hormónov či metamfetamínu mal nacistickému vodcovi doktor pichnúť aj eukodal, mimoriadne silnú a návykovú drogu, ktorá vyvoláva nadmernú eufóriu.
Preto, že Hitlera na jeho želanie častokrát dávkoval injekciami, ho posmešne nazývali ríšskym ministrom injekcií. Opojenie drogami mohlo u Hitlera vyvolávať rôzne nepredvídateľné reakcie a rozhodnutia. Podľa Drábika ale nemôžeme celú vinu zvaliť na ópiáty.
„Stačí si predstaviť, ako sa správame a aké rozhodnutia robíme pod vplyvom alkoholu. Hitler bol pod vplyvom niekoľkonásobne silnejších látok a riadil celú krajinu ako diktátor. Znova ale netreba vplyv drog preceňovať. Hitler v prvom rade trpel Parkinsonovou chorobou, tá mala na jeho správanie omnoho väčší vplyv než akékoľvek drogy.
Viacerí profesionálni historici, ako Henrik Eberle, Hans-Joachim Neumann či Fritz Redlich skúmali, aké látky Hitler bral a v akom bol zdravotnom stave. Jeho lekár, dnes už notoricky známy Dr. Morell si všetko poctivo zapisoval do denníka. Z tohto všetkého jasne vyplýva, že zďaleka nie vždy, keď Hitlerovi jeho lekár vpichol injekciu, obsahovala i opiáty a drogy. Často išlo o obyčajné vitamíny,“ prehlásil.
Podobne ako Hitler však na tom boli aj ďalší nacistickí pohlavári. „Známy je napríklad vrchný veliteľ Luftwaffe a dlhú dobu muž číslo dva Tretej ríše Hermann Göring, ktorý bol závislý od morfia, ale keby sme poriadne hľadali, asi by sme našli i ďalších. Mnohí ale holdovali skôr alkoholu než tvrdým drogám,“ dodal na záver Drábik.
