Nebyť ženy, ktorá im nosila 14 kilometrov v zime a v snehu jedlo, neboli by prežili, hovorí Slovák, ktorý prežil vojnu (Rozhovor)

Pamätám si, že rodičov prišiel jeden človek z Palestíny prosiť, aby sme odišli do Palestíny – v tom čase ešte nebol Izrael. Ale nechceli. Tlačil na nich, nech aspoň nás pošlú, no my sme sa ako deti rozplakali, nechceli sme sa rozlúčiť s rodinou. V tom čase sme ešte nevedeli, čo nás čaká. Že neskôr sa nás už nikto nebude pýtať.

Keď sa začali na jar 1942 prvé transporty Židov, čo ste o nich vedeli?

Vedeli sme, že idú do Poľska a mysleli sme si, že tam idú za prácou. Na tom nebolo nič strašné, veď budeme len pracovať. Nikto nemal ani šajnu, čo sa v skutočnosti dialo. Boli sme pozitívni, dúfal som, že na to idú abecedne a my, ako Vagovci, pôjdeme až medzi poslednými.

A čo tí Židia, ktorí odchádzali? Mali ste od nich ešte nejaké správy?

Odvliekli také mladé chlapčisko, býval v našom dome, v tom hoteli. Ten nám z Poľska poslal kartu, na ktorej bolo medzi riadkami po maďarsky napísané „kenyérhiány“ (v doslovnom preklade: nedostatok chleba). Tak sme hneď vedeli, že hladujú. Nevrátil sa, ani on, ani jeho matka, nikto.

Napokon ste sa však so svojimi rodičmi rozdelili: vy a sestra ste putovali samostatne a váš otec takisto. Čo sa presne stalo?

Moja matka v tom čase už nebola na svete.  Bolo to v čase, keď sme sa báli, že sme na rade, lebo vo Vrútkach sa už míňali Židia. Raz sme sa so sestrou zobudili a našli sme len odkaz od otca: musíme vraj zmiznúť za každých okolností. Kázal nám zbaliť si len nevyhnutné minimum, trochu jedla a neísť hlavnou cestou. Mali sme ísť naokolo, do hôr a tak do Martina.

Prečo do Martina?

My sme si mysleli, že on zmizol smerom na Martin.

Ani neviem, ako sme to zvládli, ale putovali sme. Išlo nám o čas, vedeli sme, že sa stále diali deportácie.

Ako ste reagovali?

Nevedeli sme, čo sa deje. Hrozne sme začali plakať. Vtedy sme dostali veľký šok. Povedal som mojej sestre Ester, aby sme odišli do bytu starých rodičov. Bola noc, prešmykli sme sa a chceli sme tam stráviť niekoľko nocí. To nám dalo čas plánovať. Tak sme aj urobili, v tom čase sme to nevedeli, že oni už dávno ani nežili.

Prespávali ste teda u starých rodičov?

Áno, ale neotvorili sme ani vodovod, nezapálili sme svetlo. Boli sme potichu, akoby sme tam ani neboli. Jediné, čoho sme sa báli, bolo, že nás udajú. Ničoho iného, len ľudí. Vedeli sme, že všetci na Slovensku sú proti nám, Židom. Bola to hrozná atmosféra. Takže sme vždy načúvali, či sme nezachytili nejaké šuškanie pred oknami.

Neviem, koľko nocí sme tam strávili, ale keď sme nadobudli dojem, že o nás vedia, tak sme odišli z mesta.

Kam ste šli najskôr?

Šli sme na vrútkovský židovský cintorín, kde je pochovaná naša mama. Tam sme sa schovávali. Nikto tam nechodil, boli sme tam viac-menej v bezpečí. Báli sme sa len toho, že nás náhodou uvidia a udajú.

Ako ste tam prežili?

Ako prvé sme hľadali vodu. Židia majú zvyk po návšteve cintorína umývať si ruky, takže sme vedeli, že tam musí byť. Našli sme ju. Bol už podvečer.

A čo ste jedli?

Jedlo sme nemali. Preto sme sa rozhodli ísť ďalej, popod vrch Minčol, smerom do Martina. Vedeli sme, že v horách sa neuživíme, takže sme sa živili tým, čo sme našli.

To bolo čo?

Cestou sme míňali domy so záhradkami. Keď záhradkár odišiel večer domov, kradli sme odrezky z kapusty, ktoré ostávali v zemi. Prípadne mrkvu, reďkovku a hocičo iné, čo sme našli. Nie je to pekné, ale to sme jedli.

Nebáli ste sa?

Nebáli sme sa ani zvierať, ani počasia. Len toho, že nás udajú.

Mali sme so sebou dostatok oblečenia?

Mali sme len jedny topánky a jedny šaty. Ani neviem, ako sme to zvládli, ale putovali sme. Išlo nám o čas, vedeli sme, že sa stále diali deportácie. To bolo približne v auguste, pretože sme našli čučoriedky, akurát boli v sezóne. V noci sme zaspali pri strome, ale nie príliš hlboko v lese, ako deti sme sa predsa len báli ísť hlbšie.

Niekto nás uvidel a zavolal políciu. Už sme boli aj zúfalí z putovania, z kradnutia, nemali sme ani šancu ujsť.

Prežívali ste len na čučoriedkach a trochu surovej zeleniny?

Niekedy sme zaklopali aj do domov a opýtali sme sa, či by pre nás mali trochu polievky. Väčšinou nám dali, len sa hrozne báli. Museli sme ju jesť vonku, ani nechceli späť tie nádoby.

A stále ste teda mali prehľad o tom, kde ste?

Áno, priblížili sme sa k serpentínam na Martinskej hore. Prešli sme asi 10-12 kilometrov.

Ja som sa vždy dobre orientoval v lesoch. Miloval som mapy, chodil na túry. Môj otec nás brával aj na ťažké trasy, čiže poznám naše hory veľmi dobre.

Čo sa potom dialo v Martine?

Tam nás niekto uvidel a zavolal políciu. Už sme boli aj zúfalí z putovania, z kradnutia, nemali sme ani šancu ujsť.

Prišiel teda policajt a moja sestra sa ako vždy rozplakala. Ja som jej hovoril, nech sa nebojí, veď aj najhorší zlodej dostáva vo väzení trikrát denne jesť. Upokojoval som ju, že dostaneme určite aj horúci čaj, keď nás dajú do žalára. Takto som s ňou hovoril, kým nás policajt s puškou a bajonetom viedol do mesta, do žalára.

Ako to tam vyzeralo?

Nedá sa to porovnávať s dnešnými väznicami, tie sú pomaly hotel oproti tomu. Bol to obyčajný žalár, ošúchaný, nebolo tam nič, len pričňa namiesto postele, kde sedel nejaký zlodej. Toho policajt vyhodil a posadil nás tam. Dostali sme dva kýble a príkaz, aby sme z cely nevychádzali – ostatní väzni by nám mohli ublížiť.

Čo tam s vami policajt robil?

Mal som pravdu, hneď sme dostali teplý čaj! To bola pre nás veľká vec, ani neviem, ako dlho sme predtým nič teplé v ústach nemali. Podvečerom sme dokonca dostali aj jedlo! (úsmev) Na noc nás aj prikryli.

Bol to teda veľký luxus oproti životu v lese, v schovávaní?

Pravdaže. Nemuseli sme sa skrývať a báť. Mali sme jedlo. Boli sme tam asi aj niekoľko dní, potom prišiel veliteľ žalára. Jeho som sa bál.

My sme sa chceli len zachrániť. Mysleli sme len na to, ako prežiť: čo robiť, kam utiecť, kedy sa znova pohnúť ďalej.

Ublížil vám?

Nie, začal kričať na toho policajta: „Čo sú tieto dve deti?“ Policajt mu vysvetlil, že sme židovské deti, že sa nemôžeme len tak pohybovať po vonku. Veliteľ na neho kričal, že vo svojom žalári nechce žiadne deti. Keďže sme neurobili nič zlé, mali sme odísť.

Potom si nás zavolal do svojej kancelárie. Vypísal nám doklady a dal nám aj nejaké peniaze, aby sme mohli ísť niekam vlakom. Opýtal sa nás, kam chceme ísť a nevedel som, čo povedať. Napokon sme povedali, že chceme ísť späť do Vrútok.

Čo sa stalo potom?

Potom nás ten veliteľ vzal na stanicu. Triasli sme sa od strachu, ani si neviete predstaviť, ako. No naozaj sme nastúpili na vlak a išli do Vrútok.

Kam smerovali vaše kroky, keď ste boli späť vo svojom meste?

Vystúpili sme na malej stanici, nech nás neuvidia na hlavných cestách. Zrazu, neviem si ani vysvetliť, že ako a prečo, našiel som robotnícky dom. Bol úplne prázdny, keďže bola vojna. Tam na druhom poschodí sme sa zložili v jednej veľkej izbe. Dokonca nám nejakí ľudia priniesli aj polievku, už si nepamätám, ako je to možné. No nevyhnali nás odtiaľ.

Niekto nás však udal a prišiel žandár. Dokonca si pamätám aj jeho meno; Veverička.

Vedeli ste, čo je s vaším otcom? Mali ste od neho nejaké správy?

Vôbec nie, netušili sme, čo sa s ním deje. Ale z tej izby som mal výhľad na koľajnice a vedel som, že transporty ešte pokračovali. Bolo ich nekonečne veľa, jeden za druhým, videli sme aj tých ľudí. Išli zo západu na východ. Nevedeli sme, kam idú, ale vedeli sme, že je zle.

Snažili ste sa vyhľadať niekoho z rodiny, alebo nejakých známych?

Náš cieľ nebolo nájsť známych. My sme sa chceli len zachrániť. Mysleli sme len na to, ako prežiť: čo robiť, kam utiecť, kedy sa znova pohnúť ďalej. Zostali sme tam, až kým sme nevycítili, že musíme odísť.

Kam ste sa rozhodli ísť?

Šli sme do hotela, ktorý mal náš starý otec vo Vrútkach. So sestrou sme si povedali, že snáď tam ešte je, pretože sme vedeli, že bol pod ochranou svojho syna – nášho strýka – v Bratislave. Ten mal prezidentskú výnimku.

Čo znamenala prezidentská výnimka?

Židia boli rozdelení na rôzne skupiny. Prezidentskú výnimku dostal dôležitý hospodársky Žid, ktorých si nedovolili deportovať.

Doporučeno

Auschwitz: Výše postavení vězni šikanovali zajatce, někteří se ale snažili pomáhat 1. září 2019 v 12:15

Našli ste teda starého otca?

Našli. Už začínala zima, pretože sa kúrilo. Boli sme ako v raji. Vedeli sme, že prežijeme – bolo tam jedlo, teplo, pocit domova. Tam sme zostali, koľko dní, to vám neviem povedať. Ale boli sme v dobrých rukách, ja som hneď začal nosiť aj papuče a to sa mi stalo osudným.

Prečo?

So sestrou sme boli dohodnutí, že keď nás niekto udá, tak sa ukryjeme v skrini.

Mali ste taký únikový plán?

Áno, boli sme pripravení. Neustále sme sa báli, že nás udajú. Plán bol, že na jednej strane sa ukryje sestra, na druhej strane ja a budeme schovaní pod šatami. Niekto nás však udal a prišiel žandár. Dokonca si pamätám aj jeho meno; Veverička.

Išli ste sa schovať do tej skrine?

Áno, ale ja som urobil taktickú chybu, keďže som mal tie papuče. Vynechal mi krok a tá papuča zostala pred skriňou. Čiže žandár vedel, že sa tam schovávame. Násilím potom otvoril dvere na skrini. Bolo mu to veľmi nepríjemné, ospravedlňoval sa starému otcovi, ale povedal mu, že nás musí zobrať.

Dovliekli nás do teda takej veľkej haly, volala sa slobodáreň. Tam bolo 92 ľudí. Zrazu, ani neviem ako, sme videli nášho otca!

Kam vás zobral?

Šli sme na vlakovú stanicu. Doniesol mi staré topánky od svojho syna. V tých som prežil celú vojnu.

Vedeli ste, kam idete, keď ste boli vo vlaku?

Nie, nevedeli sme nič. Ale bol to osobný vlak, ten starý, smradľavý, aké kedysi bývali. Priviezol nás do seredského tábora. Pamätám si len schody a veliteľstvo, tam nás poslali.

Ako ste so sestrou zareagovali, keď ste uvideli, že je to pracovný tábor?

Sestra, aj keď už bola veľká, tak vždy brnčala. Ale ja som tam uvidel plno detí. Povedal som jej, že sa konečne nemusíme skrývať. Čo bude s nimi, to bude aj s nami. Deti na nás kričali: „Tu budeš musieť pracovať!“ ale mňa to nevyľakalo. Tak budem pracovať, a čo.

Považovali ste to za lepšie ako skrývanie sa a potulky po mestách a horách?

Ja som vedel, že v tom lágri musíme dostať nejaké jedlo. Veď oni boli živí, čiže nejako sa museli stravovať.

Dovliekli nás do teda takej veľkej haly, volala sa slobodáreň. Tam bolo 92 ľudí. Zrazu, ani neviem ako, sme videli nášho otca!

V tom tábore?

V tom tábore! Otec nás objavil, zase sme boli traja, rodina spolu. V tej slobodárni boli poschodové postele. My sme spávali na ľavej strane, tretia posteľ hore. Tam bola rodina Vágov. Otec nám dal noviny namočené v naftalíne na okno, lebo tam boli veľké blchy. Prikryl nás kabátom a od vyčerpania sme hneď aj zaspali.

Opíšte mi, ako vyzeral ten tábor. Čo ste tam robili?

Okrem slobodárne tam boli aj jednotlivé izby a toalety. Bolo to veľmi primitívne, vojenské. Veliteľ tábora kričal, pil. Sestra pracovala v krajčírskej dieli, ja som sa mal starať o zajace. Tam to hrozne smrdelo, nechcel som to robiť.

Až neskôr sme zistili, že v tých debničkách boli skryté zbrane a granáty, ktoré sme takto dokázali prepašovať do tábora.

Čo ste robili? Mohli ste sa v pracovnom tábore sťažovať?

Ja som povedal, že toto nie je práca pre mňa a ušiel som odtiaľ, ani neviem, kde sa vo mne vzala taká drzosť. Dobehol som k obrovskej budove, ktorá fungovala ako stoláreň. Môj otec tam ako vyučený drevár pracoval. Tam som po prvýkrát zistil, že Židia nie sú len advokáti a podnikatelia, vedia pracovať aj manuálne. (smiech)

Dávali vám tam aj jesť a piť?

Všetko bolo veľmi vojenské, nebolo toho veľa. Zdá sa mi, že sme mali pitie len ráno, dostali sme aj nejaký obed. My sme nosili jedlo aj rodičom, my sme mali voľnejší režim ako dospelí. Ale nemôžem povedať, že by sme boli hladní.

S kým ste sa v tábore stretávali? 

Ja som bol vychovaný v zmysle sionizmu, bol som ním veľmi ovplyvnený, nie ako moja sestra. Ona ostala po vojne na Slovensku, ale ja som chcel ísť do Palestíny, kde som chcel založiť novú vlasť. V tom seredskom tábore boli tiež viacerí sionisti, ktorí tam založili podzemné hnutie. S nimi som bol v kontakte.

Čo bolo cieľom toho hnutia?

Ďalej nás v tom duchu vychovávať. Aby sme nesnívali, ale boli realisti. Veľmi ma ovplyvnili, dostali sa mi pod kožu. Aj sme sa ich báli, využívali nás na všelijaké úlohy, keďže ako deti sme mali väčšiu slobodu. Ich vodca, Akiba Nir, bol pre mňa ako Pán Boh.

Akým spôsobom ste boli vy ako dieťa zapojený do podzemného hnutia?

Napríklad raz nás, deti, poslali do Serede pre jablká. Jeden z členov podzemného hnutia nám povedal, že ak si niekto odhryzne hoci len jedného jablka, tak zajtra už nebude žiť. Tie jablká boli vraj do jedného spočítané. Takže sme sa ich od strachu ani nedotkli. Až neskôr sme zistili, že v tých debničkách boli skryté zbrane a granáty, ktoré sme takto dokázali prepašovať do tábora.

Mali ste v tom tábore aj informácie zvonku? Vedeli ste, ako postupuje vojna?

O udalostiach v Poľsku som nevedel. Ale pamätám si, že tam bola jedna poľská rodina, ktorá mala nejaké tajomstvo. Spätne si myslím, že možno aj vedeli, čo sa tam deje. S nikým o tom nechceli hovoriť.

Náš cieľ bol prežiť a ísť ďalej.

Ako fungovali vzťahy v pracovnom tábore? Mali ste tam kamarátov?

Mal. Mnohí nežijú, samozrejme, ale smiali sme sa, hrali sa spolu. 

Ako dlho ste v tom tábore žili?

Dva roky.

Skúste mi povedať, ako premýšľa 12-13-ročný chlapec, ktorý je v lágri? Vonku zúri vojna, niektorí sa pripravujú na odboj. V akom psychickom rozpoložení ste boli?

Ja som bol vždy optimistický, mám to v povahe. Určite som zažil ťažké momenty, o ktorých ani nemôžem hovoriť. Ťažké bolo, že sme sa poriadne neučili a ja som bol zvedavý, chcel som vedieť o veciach. Hľadal som všelijaké cesty, aby som sa niečo priučil. Náš cieľ bol prežiť a ísť ďalej.

Časom podmienky v tábore trochu uľavili, keď gardistov nahradili žandári, však?

Áno, chovali sa k nám omnoho lepšie. Chceli poriadok a aby sme pracovali, ale bol to skôr vojenský život. Nebáli sme sa, my deti sme boli celkom šťastné. Žili sme, jedli sme, nastal iný režim. Ja som však bol naďalej nalepený na to podzemné hnutie. Lipol som na ich slovách.

Čo sa stalo, keď 29. augusta vypuklo Slovenské národné povstanie?

Toto som nevidel síce na vlastné oči, ale viem, že členovia podzemného hnutia prinútili strážnikov, aby otvorili brány tábora. K strážnikovi prišiel Gabi Eichler s revolverom v ruke a dal mu na výber: buď otvorí bránu, alebo...

Takže otvorili bránu.

Nemal inú možnosť. Môj otec na nás vtedy zakričal, aby sme si zbalili minimum vecí, že my sa ideme vydať na cestu. Že ideme preč. Spolu s malou skupinou ďalších ľudí sme veľmi rýchlo, klusom, išli smerom do Nitry. Boli sme skupina asi tridsiatich ľudí.

Tam sme sa dlho nezdržali a ponáhľali sme sa do Banskej Bystrice, pretože tam mal náš otec dve sestry. Išli sme teda k našej tete, volala sa Margita Seidner. Bystrica bola centrom toho povstania.

Aký bol život v Banskej Bystrici?

Spočiatku som sa bál ísť na ulicu. Nebol som zvyknutý na takú slobodu – tam sme mohli ísť von, zrazu sme boli po rokoch voľní, žiadne protižidovské obmedzenia. Nevedel som si zvyknúť, že som voľný človek. Aj moja teta to videla, začala na mňa tlačiť, nech idem konečne von, že sa mi nič nestane.

Chodila s jedlom a s revolverom za opaskom, veľmi riskovala. Strávili sme tam polroka hroznej, ťažkej zimy.

Aj v Banskej Bystrici ste boli súčasťou odboja?

Pamätám si, že tam jeden deň prišla Chaviva Reik (spravodajská dôstojníčka a protifašistická odbojárka, do Banskej Bystrice prišla z Palestíny, pozn. red.). Prišla na návštevu aj k mojej tete, ale teta ma poslala niekam preč s kufrom plným šiat. Nechcela, aby som počul, o čom sa medzi sebou rozprávajú.

Banskú Bystricu však potom obsadili nacistické okupačné vojská. Kam ste potom išli?

To bolo v októbri. Povstanie sa nemohlo udržať, v Bystrici sme boli asi dva a pol mesiaca. Potom sme spolu s rodinou Seidnerovcov, rodinou Mayerovcov a  Irmou Gesheitovou odišli do hôr, šli sme smerom na Brezno. Tri rodiny a ešte jedna žena, asi desať ľudí.

Šli ste teda do hôr, aby ste sa schovali pred Nemcami?

Áno, išli sme veľmi, veľmi vysoko, smerom na východ. V tých horách sme strávili niekoľko dní, ale bola zima a jedlo nám rýchlo došlo. Hľadali sme teda iné riešenie. Z tej výšky sme zahliadli jeden jediný domček a vydali sme sa smerom k nemu.

Prišli sme tam vyhladovaní, smädní, zoslabení. Triasli sme sa. Zaklopali sme a otvorila nám Valika Vaculčiaková. Bola to horáreň Vaculčiak.

Vyhnali vás preč alebo vám pomohli?

Dali nám každému šálku čaju. Vôňu toho čaju ešte dodnes cítim! Ale Vaculčiak nám povedal, že takú veľkú skupinu nemôže schovať, bolo to nebezpečné. Doviedli nás však k takej chatrči, ktorú mali kedysi drevorubači, tam sme sa mohli usadiť.

Ako vyzerala tá chatrč?

Bola tam taká pričňa, na tej sme všetci spali, mohli sme si tam kúriť. Mali sme dojem, že sme našli hotel Hilton (smiech). Ten domček sa volal Hronček.

A z čoho ste tam žili? Mali ste jedlo?

Len vďaka Valike sme prežili. Až po vojne som sa dozvedel, že ona prešla denne až štrnásť kilometrov v snehu, len aby nám mohla doniesť jedlo. Chodila s jedlom a s revolverom za opaskom, veľmi riskovala. Strávili sme tam polroka hroznej, ťažkej zimy. Robili sme si polievku zo všeličoho, raz nám Vaculčiak zastrelil jeleňa, to bola obrovská slávnosť pre nás.

Aká bola atmosféra v tom domčeku?

Chlapi chodili zbierať drevo, ktoré pripravovali na kúrenie. Mali sme takú primitívnu pec, no museli sme si dávať pozor na dym, aby nás nikto nevidel. Ja som zase stále vymýšľal niečo, čo by som mohol robiť. Tak som si začal z dreva vyrezávať šachové figúrky.

Pamätám si Štedrý večer, 24. decembra 1944, keď k nám prišiel vysoký muž, s valaškou v ruke a kričal „Mor ho, mor ho!“ Myslel som si, že to je koniec. Ale tento muž je dôvod, že verím v zázraky.

Prečo? Čo vám spravil ten muž?

Povedal, že hľadá Židov a že je z Čierneho Balogu. Z ruksaku, ktorý so sebou niesol, vysypal na stôl chlieb a všelijaké dobré veci. 

Ako ste na to reagovali?

Neverili sme, čo sa deje. Prvýkrát po dlhom čase sme vôbec videli chlieb.

V Hrončeku ste strávili celú zimu, približne pol roka. Celý čas vás živili Vaculčiakovci?

Nie, zrazu prestali chodiť. Začal hrozný hlad a stále bola aj zima, takže nič ani nerástlo. Keď sme boli hladní, pili sme vodu. Nevedeli sme, čo sa deje, a v zúfalstve sme sa všetci dohodli, že sa pôjdeme pozrieť k nim. 

Aby ste zistili, prečo prestali chodiť.

Áno. S Božou pomocou nás Vaculčiak včas uvidel a zakričal na nás, že Nemci sú ešte tam! Ich dom obsadili nemeckí vojaci, ktorí tam bývali. Takže sme sa vrátili do tej chatrče. Ani neviem, ako sme to prežili, len o vode. Po nejakej dobe sme raz zachytili veľký hluk, počuli sme kone a ľudí.

Boli to tí Nemci?

Nie, ani Nemci ani Rusi. Nerozumeli sme, čo sa deje. Boli to Rumuni, ktorí prevrátili kabát, keďže vedeli, že vojna je stratená. Boli ožratí a chceli nás zastreliť. Ani neviem ako prišli dvaja ruskí dôstojníci spolu s Vaculčiakom. Tí nám zachránili život.

Potom ste odišli?

Vo veľkom snehu sme sa napokon dostali do Sihly, kde sme videli mnoho vojakov, Rusov. V prvom dome nám dovolili vyspať sa na sene.