Bývalá tenistka dnes tvorí vtipné videá: Kvôli športu bola rodina v mínuse. Amerika mi dodala sebavedomie (Rozhovor)

Na materskej sa človek zrazu ocitne v situácii, keď má dosť voľného času, ale aj ho nemá. Sú to krátke intervaly medzi spánkami, keď som pociťovala potrebu kreatívne sa realizovať. Byť matkou je nádherné, ale tá zodpovednosť vie ženu niekedy pekne prevalcovať, preto som potrebovala niečo na odreagovanie sa. Niečo nie príliš časovo náročné. A práve to bolo ideálne pre formát minútových zábavných videí. Ale v hlave som mala ideu ešte pred materskou, takže som sa do toho mohla konečne pustiť.
 
Nakoniec som sa k tomu dokopala až začiatkom roka, niekedy počas šibačky. Keď som totiž žila v USA, Američania absolútne nechápali naše veľkonočné tradície. Keď som im povedala, že žena mužom otvorí dvere, kydnú na ňu kýbeľ studenej vody, vyšľahajú ju korbáčom a ona im za to ešte zaplatí a dá vajíčko, tak sa chytali za hlavu. Natočila som o tom video pre svojich amerických kamarátov a zapáčilo sa aj slovenskému publiku. Tak som začala točiť ďalšie a ďalšie.

Do širšieho povedomia si sa, paradoxne, začala dostávať až ako komička aj napriek tomu, že v tenise si v minulosti patrila medzi svetovú špičku. Čím to podľa teba je?Mne sa darilo predovšetkým v juniorskom rebríčku a tenis, tak ako každý šport, sleduje len vybraná skupina ľudí. Pokiaľ nie si v seniorskom rebríčku medzi top 10 hráčmi, tak o tebe nik nevie, zatiaľ čo humor je niečo, čo sa dotýka každého. A keď ide o tému, ktorá je človeku blízka, tak video prezdieľa s rodinou, kamarátmi, kolegami... Pretože sa v tom vidia.

Aj pri tvorení zábavných videí je potrebné dodržiavať nejaké pravidlá. Všetko je to kontrolované algoritmom a treba sa naučiť hrať s ním tú hru.

Primárne pôsobíš v online marketingu, ktorý si aj vyštudovala. Pomohli ti práve tieto znalosti v tom, že dnes máš pri niektorých videách aj státisíce pozretí?Určite áno. Aj pri tvorení obsahu je potrebné dodržiavať nejaké pravidlá. Dôležité je, aby to bolo krátke, malo to pointu, bolo to hneď na začiatku niečím prekvapivé, a najhlavnejší faktor v online marketingu je, aby daný obsah bol zdieľateľný. Vidím to na mnohých profiloch, ktoré majú kvalitný obsah, robia dokonca aj náučnú alebo záslužnú tvorbu, ale človek tam nemá motiváciu, aby to zdieľal ďalej. Všetko je to kontrolované algoritmom a treba sa naučiť hrať s ním tú hru. 

Berieš humor ako niečo, čím by si sa mohla v budúcnosti živiť?Určite, mňa to veľmi napĺňa. Avšak nedá sa byť vtipný stále. Keď nemám náladu, nepridám žiadne video, pretože nerada robím niečo nasilu. Veľmi rada by som sa tým živila, veď napokon aj do USA som odišla so zámerom študovať film a scenáristiku. Napokon som však skončila v marketingu, no touto mojou instagramovou tvorbou si to tak trošku kompenzujem. Lákajú ma však rôzne filmové a komediálne žánre. Určite by bolo pekné, keby sa to neskončilo len pri Instagrame.

A čo stand-up comedy?Je to veľmi zaujímavý žáner, dokonca som si ho raz skúsila, no je to náročná disciplína. Nielen na realizáciu, ale aj na samotnú prípravu. Oceňujem všetkých stand-upových komikov, pretože tam musíš vedieť pracovať s publikom, improvizovať, naučiť sa materiál naspamäť, napísať si ho, urobiť mu dramaturgiu a veľa ďalších vecí. Ja stand-up považujem za úplne najväčší vrchol komika.
 
Vo videách často humorne porovnávaš Slovákov a Američanov. Je medzi nami naozaj taký veľký kultúrny rozdiel?

Extrémny. Ja to vidím aj teraz na výchove svojho syna. Keď totiž nás, postsocialistické deti, vychovávali naši rodičia, boli ovplyvnení spoločnosťou a ideológiami vtedajšej doby, zatiaľ čo my dnes už v samotnej výchove inklinujeme skôr k Západu. Je to už viac založené na otvorenosti, vštepovaní sebavedomia, komunikácii a zdieľaní emócií. A nielen na to vo videách poukazujem. Okrem výchovy to vidno aj pri kamarátstvach, službách, zariadeniach či spoločnosti ako takej. Avšak nehovorím, že jedno je lepšie ako druhé, vidím to tak niekde medzi.

 
Sú vo všeobecnosti Američania v porovnaní s nami naozaj empatickejší, zdvorilejší a dobrosrdečnejší, ako ich vykresľuješ vo videách?

Nechcem škatuľkovať, ale tie stereotypy na základe niečoho vznikli. Preto si z toho robím vo videách ‚srandu‘. Ale, samozrejme, záleží to aj na štáte. Kalifornia, kde som žila, je úplne iný svet. Ja som milších ľudí ako Kalifornčanov nestretla. Oni si žijú svoj americký sen. Je to do istej miery ovplyvnené aj tým, že každý tam má dostatok, majú svoje pohodlie, zázemie, celý rok tam svieti slnko a aj to vplýva na psychiku a nastavenie mysle. Tam ti nikto do očí nepovie nejakú nezdvorilú poznámku.
 
Nie je to práve tým, že ich prehnaná zdvorilosť môže byť, paradoxne, falošná, a hoci do očí ti nik nepovie nič negatívne, za chrbtom je to presný opak?Je to možné, ale tam do veľkej miery platí aforizmus „fake it till you make it“. Predstav si, že stojíš na zastávke, príde za tebou baba a povie ti: Wow, máš extrémne krásne topánky, odkiaľ sú? Teba to poteší, cítiš sa lepšie a celý deň prežívaš úplne inak. A môže ti byť v podstate úplne jedno, či to myslela úprimne alebo len chcela zdvorilo nadviazať rozhovor. Na konci dňa aj tak záleží len na tom, že ti to vyčarilo úsmev na tvári. Ale, samozrejme, ak sa bavíme už o hlbších vzťahoch, tam je úprimnosť dôležitá.

Na Slovensku sa na mňa pozerali ako na hráčku, ktorá zlyhala a musela si nájsť plán B. Naopak, v USA ma brali ako najväčšiu hviezdu, ktorej sa podarilo hrať tenis na takej úrovni, že dostala plné štipendium na univerzite.

Štyri roky v Amerike ťa vraj zmenili ako človeka, ale aj ako bývalú tenistku. V čom sa to prejavilo?

Amerika mi dodala veľmi veľa sebavedomia a pocitu byť sama sebou. Ja som došla do USA ako skrachovaná tenistka, ktorá nedokázala svoju pomerne úspešnú juniorskú kariéru pretaviť do seniorskej. Tak som prišla do Ameriky vyštudovať univerzitu za štipendium. Na Slovensku sa na mňa pozerali ako na hráčku, ktorá zlyhala a musela si nájsť plán B. Naopak, v USA sa na mňa pozerali ako na najväčšiu hviezdu, ktorej sa podarilo hrať tenis na takej úrovni, že dostala plné štipendium na univerzite, kde sa o to pokúša milión detí. 

Necítila si závisť zo strany spolužiakov? Predsa len, študovala si na prestížnej Kalifornskej štátnej univerzite, čo je pre mnohých mladých Američanov sen a ich rodičia im na štúdium sporia už od narodenia.

Pravdupovediac, so závisťou som sa tam vôbec nestretla. Tam si ľudia až tak nezávidia, pretože každý má dosť. Nikto tam nerobí za 3 eurá na hodinu. Ak mi aj závideli, nedali mi to pocítiť. Nie je to tam také očividné ako na Slovensku.

 
Keby si nešportovala, musela by si platiť 30-tisíc eur ročne alebo sa dá získať štipendium aj inými spôsobmi?

Ako medzinárodný študent z Európy veľmi ťažko.

Bol to teda tvoj záložný plán, keby tenis nevyšiel?

To nie, ja som naozaj chcela byť v prvej stovke WTA, ale v 19 rokoch som vyhodnotila, že kvôli tenisu sme celá rodina skôr v mínuse. Tak som sa rozhodla tie roky driny aspoň nejako zúročiť tým, že budem mať zadarmo univerzitu.

Nechcela si zostať v USA žiť natrvalo?
USA budú pre mňa navždy srdcovkou, ale na Slovensku mám rodinu a človeku vždy bude smutno za domovom. Keby som si mohla vybrať žiť na striedačku pol roka na Slovensku a pol roka v USA, tak by som to brala.

Poďme ešte späť k tenisu. Bola si 53. najlepšou juniorskou tenistkou na svete. V seniorskom tenise si sa však nepresadila a napokon si raketu zavesila na klinec. Aké pocity si zažívala, keď si si uvedomila, že prišiel koniec niečoho, čomu si zasvätila prakticky celý svoj život?Pocity zlyhania a frustrácie. Je veľmi náročné si to priznať a zaradiť sa do reálneho života. Nevedela som, čo chcem robiť, a dlho som sa hľadala.

A našla si sa?

Podľa mňa nikdy nič nie je konečné. Niekto môže povedať, že sa našiel, ale o pár rokov sa nájde zas niekde inde. Ale momentálne som spokojná s tým, čo robím. Snažím sa nájsť v role matky, čo je pre mňa veľmi nové, fascinujúce, náročné, ale aj krásne. Venujem sa brand stratégiám, založila som si aj také malé brand štúdio Velociraptor na Instagrame a mimo toho sa snažím tvoriť obsah na sociálne siete. Ale človek by mal byť všestranný a vedieť sa adaptovať v rôznych sférach, hlavne keď sme videli a zažili rok 2020 a 2021. Ten, kto sa vedel adaptovať, prežil.

Vrcholový šport je veľmi mužský svet. Žena by nemala byť len s chlapmi na tréningoch a dvíhať ťažké činky. 

Ty si ako jedna z mála športovkýň odhalila aj temnú stránku profi športu. Čo ti na ňom prekážalo najviac?Vrcholový šport je extrémne náročný pre deti či už po fyzickej, alebo aj po psychickej stránke. Rovnako aj pre ich rodičov po finančnej stránke. Ak niekto svoje dieťa tlačí do vrcholového športu, mal by si to dvakrát rozmyslieť. Ochudobňuje ho totiž o množstvo vecí. Príkladom sú ruské gymnastky, ktoré sú často duševne, fyzicky a osobnostne nevyspelé.
 
Keď odmala začneš s vrcholovým športom, si stále na tréningoch alebo turnajoch a nemáš čas budovať si svoju osobnosť alebo vzťahy, sociálne väzby, prvé lásky. Treba si uvedomiť negatíva tohto extrémneho prostredia. A špecificky tenis je veľmi izolovaný šport. Človek je stále sám, cestuje sám, na kurte je sám, pri odpočinku je sám. Pokým nie je v top 50 a môže si dovoliť celý tím.

Keby si mala dcéru, nechcela by si ju mať vo vrcholovom športe?

Ja osobne sa pohrávam s myšlienkou, či je úplne v poriadku, aby ženy robili vrcholový šport. Je to veľmi mužský svet, ktorý potom musí byť niekde vykompenzovaný. Žena by nemala byť len s chlapmi na tréningoch a dvíhať ťažké činky. Neskôr, keď sa žena dostane napríklad do roly matky, partnerky, manželky, môže byť celkom vykoľajená a bude veľmi ťažké hľadať v sebe tú potlačenú ženskosť. A je dokonca známe, že vrcholový šport ovplyvňuje správne fungovanie hormónov, čo je jedna z najpodstatnejších vecí, ktoré človek potrebuje k zdraviu. Tlačenie ženského tela do mužských výkonov, to vie pekne rozhádzať. 

Prečo vznikla olympiáda? Ako náhrada mužských bojov a vojen. Bol to vyslovene mužský rituál. Z chlapcov sa stávali muži, Rimania a Gréci sa vyzliekli a merali si svoju silu. Úplne teda nechápem, prečo sa do toho zakomponovali aj ženy. Je predsa milión ženských fyzických aktivít, ako tanec, spev a podobne. A vzpieranie mi tam akosi nesedí. Neviem, či by mali ženy chcieť patriť do vrcholového športu. Neviem, či tak nejdú proti svojej biológii. 

Športu vo všeobecnosti alebo tenisu?

Do športu vo všeobecnosti, no hovorím tu najmä o silových športoch, kde sa vyžaduje extrémny fyzický výkon – či už vzpieranie, box, atletika, alebo cyklistika a iné. Sú za tým hodiny driny, keď je ženské telo tlačené do takých extrémov, že sú prípady, keď napríklad ženy prestanú menštruovať. Absolútne im chýbajú nevyhnutné ženské hormóny, ktoré sú ich prirodzenou súčasťou.

Nie som lekár, ale toto sa mi nezdá v pohode. Plus to robí tá doba, v ktorej žijeme. Čoraz viac je kladený dôraz na výkon akéhokoľvek druhu a súťaživosť tým, že sa porovnávame na sociálnych sieťach. Keď si len porovnáme tenis, tak pred sto rokmi, keď sa hral v dlhých sukniach a medzi gemami sa popíjalo martini, a dnes, keď hráčky servujú pokojne rýchlosťou 210 km/h, tak sa niečo pokašľalo. Skvelé, kam sme sa posunuli, ale o 50 rokov bude každá žena vyzerať ako terminátor? Za tých sto rokov ľudské telo neprešlo nejakou evolučnou premenou, ale výkon sa umelo zvyšuje. Je otázkou, za akú cenu. 

Mnohé tenistky musia čeliť ťažkým rozhodnutiam, ktoré ich nútia prespať u sponzorov alebo si od nich požičať peniaze.

V rozhovore pre Denník N si prezradila, že život niektorých hráčok hraničí s prostitúciou, spávajú u sponzorov a agentov. Je to v tomto športe bežné?Nie je to úplne bežné, ale existuje to a vnímame to. A to hlavne medzi hráčkami okolo 500 až 1 000 v rebríčku WTA. Tie žijú z turnaja na turnaj, a teda z ruky do úst. Nevedia si nič naplánovať, lebo nevedia, ako budú hrať na ďalšom turnaji. A nemajú ani budget, pretože nemajú sponzorov. Je to veľký nápor na psychiku, keď ideš do nejakého zápasu a si si vedomý toho, že ak nevyhráš, nebudeš mať na letenku domov. Potom musia čeliť rozhodnutiam, ktoré ich nútia prespať u sponzorov alebo si od nich požičať peniaze. Tí ich potom začnú od nich vymáhať a už sa z toho nedokážu dostať.
 
Jeden agent, ktorého si nechcela menovať, má vraj obľúbené hráčky, pretože majú dobré výkony, ale na základe sexuálnych sympatií. Ako sa to prejavovalo v praxi?Vo Francúzsku sú turnaje, ktoré sú pod francúzskou federáciou, ale môžu tam ísť hrať aj medzinárodné hráčky. Tie sa tam však prihlasujú práve cez tohto agenta a ešte pár ďalších, lebo všetko je po francúzsky a ten systém je nezrozumiteľný. Na tieto turnaje sa dajú dosadiť hráčky aj cez týchto agentov, takže ak tam niekto z nich má nejakú obľúbenkyňu, tak ju bude dosadzovať do druhého kola alebo do osemfinále automaticky. Preto si tam často dosadzujú hráčky, ktoré ich poslúchajú, dobre hrajú a k tomu možno pekne vyzerajú.

Stretla si sa s niečím podobným aj na vlastnej koži?Ja, našťastie, nie. Tie turnaje som hrala asi tri a potom som to zabalila, lebo som to nedávala, keď som zistila, ako to tam funguje.

Keď hovoríme o sexuálnych sympatiách, nemáš pocit, že posledné roky sa pozornosť sústreďuje na výzor ženských športovkýň viac ako na ich výkony? Či už je to naša tenistka Rebeka Šramková alebo nemecká atlétka Alica Schmidtová, ktorú na olympijských hrách v Tokiu označili za najsexi atlétku.To si úplne nemyslím, pretože vydavatelia potrebujú zaujať titulkami. A sexi šprintérka na olympijských hrách zaujme veľa ľudí. Ak to vie daná športovkyňa zúročiť spoločne so svojím športovým výkonom, tak prečo nie? Taktiež Rebeka je veľmi pekná, milá baba, ktorá je zároveň veľmi dobrá tenistka, čo je prvoradé. A tenis je krutý šport. Nevyhráš zápas a nedostaneš z neho nič. Tak prečo si popritom neprivyrobiť aj svojou osobnosťou na sociálnych sieťach?

Ako si na tom s tenisom dnes? Nechýba ti kurt?

Zahrať si už vôbec nechodím. Bola som asi raz tento rok. Niežeby som na tenis zanevrela, ale mám také chronické zranenia, že ma to aj pri rekreačnom hraní bolí. Napríklad servovať nemôžem vôbec, bekhend vzhľadom na zápästie tiež nemôžem hrať. Už to pre mňa ani nie je taká zábava. Myslím si, že profesionál si po skončení kariéry už nevie až tak vychutnať tenis, pretože mu bude chýbať ten pocit, keď bol na svojom fyzickom vrchole, a vie, že sa tam už nikdy nedostane. Ale s tým martini a dlhými sukňami by to bolo o inom. (smiech)