Tribeč: tajomné výstrely a záhadné nálezy. Čo sme zažili počas stanovania uprostred slovenského bermudského trojuholníka?

Divné svetlá

Kým sme kráčali po turistickom chodníku, prebiehala medzi nami búrlivá debata. Smiali sme sa, žartovali a vôbec sme si neuvedomovali, že sa možno nachádzame na záhadnom mieste. Z lesa, ktorý nás obklopoval, sme necítili nič zlé. Akoby sa tu žiadna zo spomínaných historiek ani nikdy nestala. Práve naopak, nasávali sme do seba okolité ticho a panenskú prírodu.

Jeden z našich spoločníkov sa však rozrozprával o záhadných svetlách, ktoré z hory zvykne vidieť jeho partnerka. Jej rodičia majú dom postavený presne oproti jednému z vrchov tribečských lesov, ktorého poloha zabezpečuje priamy výhľad týmto smerom. „Vždy na konci septembra sa na kopci v noci pohybujú divné svetlá. Deje sa to vraj pravidelne každý rok o tomto čase,“ dodal náš známy s tým, že ani jeho partnerka, ani jej rodičia si tento jav nevedia vysvetliť.

Touto historkou, ktorú nám podával ako pravdivú, nás všetkých na chvíľu zneistil. Ako pokračovala debata, divné myšlienky z našich hláv zmizli podobne ako Walter Fisher či lesník Samšál v týchto lesoch. Bez stopy. Ďalej sme sa smiali, zabávali a žartovali. Slnko bolo čoraz vyššie. Odbilo pol siedmej.

Varovný strom

Stále sme neúnavne stúpali do kopca, pričom sme mali pocit, že sa na hrad šplháme už večnosť. Prechádzku sme však odštartovali iba pred trištvrte hodinou. Kráčali sme po cyklotrase označenej zelenou farbou, pričom značky boli nakreslené tak nariedko, že sme viackrát nadobudli dojem, že ideme zlým smerom. Nebolo by vôbec ťažké vybrať si z množstva lesných rázcestí, ktoré sme nechali za sebou, nesprávny chodník.

Po pár minútach neistoty, či ideme správne, sme objavili rovno dva pokreslené stromy. Na jednom bola zelená značka – na ňu sme čakali už pár desiatok metrov. Na ďalšom však stál veľký nápis červenou farbou: Pozor. Ten sme rozhodne nečakali.

Keď sme zastali pred počarbaným stromom, z húštiny sa ozvalo mňaukanie malého čierneho mačiatka. Nestihli sme sa k nemu ani priblížiť. Zazrelo nás a vzalo labky na plecia. Prítomnosť mačky v takom hlbokom lese sa nám spočiatku zdala divná, avšak jeden z našich spoločníkov vysvetlil, že ide o úplne bežný jav. Podľa jeho slov domáca mačka pokojne prejde cez les aj desať kilometrov a vráti sa domov k pánovi.

Stretávame pustovníka

Odbilo štvrť na osem. Po úmornom výstupe sme sa konečne dobojovali k našej prvej zastávke – k Čiernemu hradu.

Roztrúsené kamene po zemi nám vôbec nepripadali ako niekdajšie sídlo panovníkov, ale skôr ako kopa šutrov prenesených na vrchol hory, ako odpad zo staveniska.

Keď sme zdolali aj posledný kameň, dostali sme sa do stredu zrúcaniny, kde sme zastihli pri večeri príjemného chlapíka. Mladý muž nám prezradil, že sa chystá cez horu až do Hlohovca. Keďže trasu, ktorou sme mali v pláne pokračovať, on už absolvoval, spýtali sme sa ho, či stíhame doraziť k Pustovníkovej chate ešte pred zotmením. „Máte čo robiť, aby ste sa tam dostali. Na vašom mieste by som už aj vyrazil. Stavať stan za tmy bez skúseností by som nechcel,“ zasmial sa na našom nešťastí.

Odbilo pol ôsmej a my vyrážame k miestu, kde prespíme. Na Čiernom hrade sa lúčime s našou spoločnosťou, odtiaľto pokračujeme sami. Máme pred sebou približne hodinu a pol cesty. Vtedy zároveň zapadá aj slnko. 

Začína sa boj s časom

Do cieľa našej prechádzky lesom sme vyrazili už len vo dvojici. Slnko bolo čím ďalej ostrejšie a padalo nižšie a nižšie. Pokúšali sme sa zrýchliť tempo chôdze, avšak vzhľadom na strmý terén a zlú kondičku sme sa zakaždým zadychčali. Po chvíli sme museli vždy spomaliť.

Po pár krátkych prestávkach nám bolo jasné, že do nami vytýčeného cieľa za svetla neprídeme. Nezostávalo nám nič iné než nájsť prvé vhodné miesto na rozloženie stanu, ešte kým stíhame posledné lúče slnka.

Prešli sme niečo vyše dvoch kilometrov od Čierneho hradu, keď sme dorazili k turistickej tabuli s nápisom Mišov vrch. Odtiaľto by bola cesta ďalej za tmy už nebezpečná, a tak sme si vyhliadli kúsok miesta medzi stromami neďaleko od turistickej cestičky a začali sme sa rozkladať. Mali sme posledných tridsať minút, kým sa šero premení na úplnú tmu. Odbilo pol deviatej.

Záhadný klobúk

Stan sa nám podarilo rozložiť pár minút pred deviatou hodinou. Keďže sme ho krízovo stavali na vrchu, nedokázali sme ho poriadne upevniť. Kolíky, ktoré majú byť zakotvené v zemi, sme museli viackrát premiestňovať, lebo v teréne sa nachádzali kamene. Tie nám nedovolili úplne ich zapichnúť. Hoci stan stál, bol labilný.

Keď sme do stanu išli uložiť svoje veci, našli sme v ňom zničený slamený klobúk. Doteraz si nevieme vysvetliť, odkiaľ sa tam vzal, keďže majiteľ požičaného stanu nám tvrdil, že keď ho naposledy skladal, bol úplne prázdny.

Vraj nikto z jeho okolia a ani on sám takýto klobúk nevlastní. „Naposledy som stanoval na festivale, ale nepamätám si nikoho s podobným klobúkom. Aj keby, stan som vytriasol a poskladal ho určite prázdny, je to čudné,“ povedal nám do telefónu, keď sme mu opísali nález. Je dôležité podotknúť, že hoci na viacerých miestach v lese sme nemali signál, tam, kde sme stanovali, paradoxne bol.

Hoci nás jeho reakcia na nájdený klobúk na nejaký čas znepokojila, neprikladali sme jej veľkú váhu. Odbilo deväť hodín, vonku je šero, priam tma. Rozprávame sa a čakáme na noc.

Noc v pohorí Tribeč

21.15 h – Obhliadli sme si v šere okolie nášho stanu na desať metrov z každej strany, keď sme na zemi našli kovové „lano“. Sme uprostred ničoho len dvaja – v lese, kde mizli ľudia. Obavy skrývame za humor.

21.38 h – Nastala tma. Všetky zvuky lesa sú omnoho hlasnejšie. Z korún stromov sa ozýva šepot vetra a z diaľky počujeme zvieratá.

22.05 h – Počujeme výstrel, ktorý sa odráža celým lesom. Nevieme ani identifikovať, z ktorej strany zvuk prichádza. Rana nás vydesila. Domnievame sa, že ide buď o poľovníkov, alebo o pytliakov. Dúfame, že si nás na love nepomýlia so zverou. Keď sme počuli streľbu, spomenuli sme si aj na film Trhlina, kde v lese našli vojaka z druhej svetovej vojny. Túto myšlienku sa nám však po chvíli podarilo vytesniť.

22.38 h – Aj za svetla najsilnejšej baterky, ktorú máme k dispozícii, vidíme ani nie na desať metrov. Tma je masívna a obklopuje celý les. Bez svetiel nie je vidno ani na krok. Začuli sme ďalší výstrel, hlasnejší. Zdvíha sa vietor.

23.06 h – Fúka čím ďalej, tým viac, bojíme sa, či náš stan prežije noc. Zvuky hlbokého lesa sú počas noci desivé, viditeľnosť nulová. Pomaly sa presúvame do stanu. Ďalší výstrel neprišiel.

23.20 h – Počuli sme pred stanom niečo alebo niekoho prebehnúť. Keď sme stan otvorili, nespozorovali sme žiadny ďalší pohyb ani zviera.

0.05 h – Chystáme sa ísť spať. Zvuky lesa nás síce znepokojujú, ale doľahla na nás únava z celého dňa.

4.15 h – Zobudili sme sa na strašný hluk v okolí nášho stanu. Vydesil nás. Všade sa ozýva dupot a ručanie (pravdepodobne) jeleňov. Jeden z nich dokonca narazil hlavou do stanu. Bežali, akoby sa niečoho báli. Nie sme si istí, či zvieratá okolo nás sú nebezpečné, a tak sa snažíme potichu prečkať, kým odídu.

4.37 h – Konečne sa ozval veľký dupot, ktorého zvuk sa niesol preč od nás, do hlbokého lesa. Návšteva odišla. Opäť môžeme pokojne zaspať.

6.30 h – Vonku je pološero. Konečne ráno.

Ideme domov

Je krátko pred siedmou hodinou ráno. Rozbití a unavení balíme svoje veci a stan. Keďže sme plánovali opekačku, ktorá nám nevyšla, sme extrémne hladní. Máme však pred sebou ešte viac ako dvojhodinovú cestu k autu.

Počas kráčania sme ticho a chceme byť konečne doma v posteli. Neustále nám v hlavách víria myšlienky, odkiaľ sa vzal klobúk v stane a aké výstrely sme počuli.

Je deväť hodín a päť minút a my nasadáme do auta. Z posledných síl po únavnej noci šoférujeme za vidinou sladkého spánku. Na Tribeč sa ešte určite chceme vrátiť. Presne na konci septembra, keď sa tu vraj dejú mysteriózne veci. Určite však nepôjdeme vo dvojici, ale v partii a prenocujeme na Pustovníkovej chate, ako sme to mali v pláne.