Strávili sme noc v kláštore, kde rozzúrený dav ubil vojaka: vo veži sme zahliadli siluetu, v mobile našli záhadné fotky (Reportáž)

Do kláštora vyrážame podvečer, keď sa slnko pomaly skláňa k obzoru. Väčšinu cesty nás sprevádza ružovkastá obloha rozlievajúca sa nad dedinami. Až niekde pri Trnave jej farby začínajú pomaly blednúť a ustupovať prichádzajúcemu súmraku.

Na kopci za Dechticami odbočíme prudko doľava a pokračujeme po úzkej asfaltovej ceste, ktorú lemujú stromy. Prídeme až na jej koniec a auto odparkujeme na krajnici. Keď z neho vystúpime, obklopí nás hustá, takmer hmatateľná tma.

Navigácia nás vedie do lesa. Po niekoľkých metroch sa vedľa nás vynorí rozsvietená chata. My však pokračujeme v ceste do cieľa a nechávame ju zmiznúť v čiernote. Keď konečne vstúpime do lesného porastu, nevidíme ani na krok pred seba. Nahusto rozložené koruny stromov bránia svetlu mesiaca, aby nás sprevádzalo na našej ceste. Napriek tomu sa rozhodneme nepoužiť baterky. Chceme dať našim očiam čas, aby si privykli na tmu.

Vyberie si to však svoju daň. Neustále sa potkýname o nerovný terén a zvuky lesa, ktoré k nám doliehajú z každej strany, znejú v absolútnej čerňave ešte desivejšie. Každú chvíľu v našej blízkosti zapraská konár, čosi zašuchoce v kroví a my na pár sekúnd len zastaneme a počúvame. „Ozýva sa lesná zver,“ pomyslíme si a kráčame ďalej.

Po chvíli sa ocitáme na rázcestí. Ani chvíľu neuvažujeme, ktorým smerom sa vydať. Vzadu na konci lesa vidíme v diaľke jemne vysvietenú budovu. Presvedčení, že tam sa nachádza náš cieľ, sa chystáme obísť závoru. Keď však prídeme bližšie, všimneme si kontúry budovy a uvedomíme si, že ide skôr o nejakú farmu než o kláštor. Vrátime sa preto na rázcestie.

V tme si všimneme veľkú drevenú tabuľu. Zapneme baterku, aby sme vedeli prečítať, čo na nej píšu. Lúč svetla nás na niekoľko sekúnd úplne oslepí. Keď sa nám vráti zrak, uvidíme nápis: „Kláštor sv. Kataríny. 4 minúty po modrej šípke doľava.“ Dobre, že sme sa vrátili, možno by sme niekomu vtrhli na pozemok.

Vydáme sa správnym smerom podľa značiek, ktoré nás vedú ďalej tmavým lesom. Po chvíli sa pred nami konečne niečo vynára z tmy. Čím sme bližšie, tým zreteľnejšie vidíme línie starých múrov. Zjavujú sa pred nami ruiny opusteného kláštora.

Zrazu si uvedomíme, že navôkol je až podozrivé ticho. Ustúpia hlasné zvuky lesa a okrem jemného vetra počujeme len náš vlastný dych. Veža, ktorú osvetľuje spln mesiaca, sa týči až k čiernej oblohe pokrytej hviezdami. Dávno sme ich takto zreteľne nevideli. Niečo nás volá bližšie, akoby tu kláštor práve na nás čakal celé stáročia.

Temná silueta vo veži

Až keď sa popri hradbách presunieme na nádvorie kláštora, naplno si uvedomíme, aké je to tu obrovské a priestranné. Lúčom baterky pomaly blúdime po holých tehlových múroch ruín olemovaných lešením. Nechali ho tu dobrovoľníci, ktorí opravujú kláštor.

Vylovím z vrecka telefón, aby som vyhotovil pár fotografií, dúfajúc, že aspoň trochu zachytia tamojšiu atmosféru. Po niekoľkých záberoch však začne blbnúť. Zamŕza, a hoci ťukám do displeja, nijako nereaguje. Môj telefón takto nikdy neštrajkuje, na druhej strane to nechcem pripisovať ničomu nadprirodzenému. Predsa len, je tu príšerná zima a je bežné, že v takomto chlade telefóny zvyknú blbnúť.

Práve tá ma znepokojuje oveľa viac. Mám totiž pocit, že je tu chladnejšie, než by malo byť. Hoci som nepodcenil oblečenie, pravidelne ma zalieva náhly závan chladu, ktorý sa mi zakráda pod bundu.

Keď mi po chrbte zase prebehne mráz od zimy, spomeniem si na všetky príbehy, ktoré sa s Katarínkou spájajú. Na ľudí, ktorí tu kedysi hľadali útočisko, na vojakov, ktorí sa prehnali kláštorom, aj na tých, ktorí tu našli smrť. Koľko ľudí sa už prechádzalo po tomto istom nádvorí a koľkí z nich odtiaľto už nikdy neodišli? Tieto myšlienky sa mi pomaly vkrádajú pod kožu a zrazu mi toto miesto nepripadá až také opustené, ako keď sme sem prišli.

Potom, čo si niekoľkokrát obídeme celý kláštor, sa rozhodneme usadiť na drevenej lavičke hneď oproti veži. Teda ja osobne radšej postávam, pretože je príliš studená a poslednú vec, ktorú si chcem odniesť z Katarínky, je zlatá žila. Aby nám rýchlejšie ušiel čas a navodili sme tú správnu atmosféru, začneme si s kamarátom, ktorý mi robí spoločnosť, rozprávať strašidelné historky. Vypneme baterky, ponoríme sa do tmy, šepkáme a vyčkávame, či uvidíme pri kaplnke svetlo, o ktorom hovorili niektorí návštevníci.

Skôr než sa nazdáme, prejdú dve hodiny. Za ten čas neuvidíme žiadne tajomné svetlo a nepočujeme ani podivné zvuky, na ktoré upozorňovali lovci duchov vo svojich videách. Je pravda, že niekoľkokrát sa mi zazdalo, že som vo veži zahliadol siluetu postavy. Vždy len na okamih, kdesi na poschodí, ktoré je zamknuté. Keď som tam však namieril baterku, lúč svetla mi odhalil len prázdny priestor a holé múry. Uzavrel som to teda tým, že som si to iba namýšľal. Pravdepodobne ma klamala tma a unavené oči.

Fotografie, ktoré nikto neodfotil

Je presne polnoc, keď sa s kamarátom rozhodneme, že to zabalíme. Je nám už neskutočná zima a máme pocit, že sme na tomto mieste videli všetko, čo sme vidieť mohli. Keď sa presúvame k lesnej cestičke a nechávame vežu za chrbtom, zmocní sa ma nepríjemný pocit, že ma z nej niekto sleduje. Je oveľa intenzívnejší než predtým. Zasvietim na ňu, no opäť je prázdna ako zakaždým.

Nakoniec sa už ani neotáčam, iba pridám do kroku. Spustíme sa lesnou cestičkou až k autu, premrznutí vypeckujeme kúrenie a vyrazíme domov.

Keď odomknem dvere bytu, na počudovanie je moja snúbenica ešte hore. Rozhodnem sa jej preto ukázať fotografie z Katarínky, no pri prezeraní galérie si všimnem niečo zvláštne. Medzi zábermi sa nachádza niekoľko takmer úplne bielych fotografií. Nepamätám si, že by som ich odfotil. Obraz je neprirodzene svetlý, akoby fotoaparát zachytil iba svetlo, hoci všade navôkol bola tma.

Zisťujem, že ide o Live Photos. Podržím prst na jednej z nich a ozve sa krátky zvuk – povzdych – a svetlo začne preblikávať s absolútnou tmou. V pozadí nevidieť žiadne múry kláštora ani les. Snúbenica sa pozrie na displej cez moje rameno. „To bude tým chladom,“ povie po chvíli. Prikývnem. Dáva to zmysel.

Neviem, či na Katarínke straší. Nevidel som ducha, žiadne tajomné svetlo, nepočul som kroky ani neznáme hlasy a nemám nič, čo by som mohol označiť za dôkaz paranormálnej aktivity. Z Katarínky som si odniesol len tri neznáme fotografie, o ktorých nemám ponatia, ako vznikli. Lovci duchov by povedali, že to stačí. Skeptici by si to vysvetlili rovnako ako ja – zlyhaním techniky. Každopádne, ak sa na Katarínku vyberieš v noci aj ty, nezabudni si skontrolovať galériu. Len pre istotu.