Marek odišiel žiť do Fínska: Na jednej stavbe som zarobil 1 700 eur za deň. U lekára nečakám dlhšie ako 5 minút (Rozhovor)

Už nie som pomocník. (smiech) Robím rôzne projekty, ako som ti spomínal. Raz tunel, raz most, potom bytovku... Teraz napríklad robíme na väčšom prístrešku. Od konkrétneho projektu sa odvíja aj môj plat. Niekedy je to 20 eur na hodinu, inokedy 40 eur. Ak pracuješ viac ako 8 hodín denne, automaticky máš zo zákona príplatok. Plat je teda podľa práce, raz som napríklad robil na projekte, kde som za deň zarobil 1 700 eur.

Ako si spomínaš na dni, keď si sa zbalil a odišiel z domu hľadať prácu v zahraničí?

Slúžil som v armáde. Veľa ma to naučilo, našiel som si tam priateľov a zocelilo ma to ako človeka. Keď som mal 25 rokov, rozhodol som sa z armády odísť.

Neskôr som sa zo dňa na deň pobalil, ráno sadol do auta a vyrazil preč z domu. Mame som povedal, že si idem hľadať prácu. Nepovedal som kam, lebo som to v tom momente sám nevedel. Mama si asi myslela, že idem do Bardejova alebo do Prešova. Išiel so mnou aj kamarát Matej, ten však vo Fínsku zostal nakoniec len pár mesiacov. 

Fakt si odišiel bez plánu?

Fakt. Ešte na diaľnici v Poľsku som presne nevedel, kam idem a čo so mnou bude. Ešte som mohol odbočiť do Nemecka a otočiť to do Švajčiarska. Mal som viaceré možnosti, ale nakoniec som dorazil až do prístavu v Tallinne. Bol to pre mňa zážitok.

Čo presne?

Tie trajekty, nikdy predtým som naživo nevidel také veľké lode. Pri pokladni som zistil, že v najbližšom čase z prístavu vyplávajú tri lode: do Nórska, Švédska a Fínska. Nórsko nie je v EÚ a nepozdávalo sa mi, Švédi zase nemajú euro. Nakoniec som sa teda rozhodol pre Fínsko a Helsinky.

Tak si proste nastúpil. Čo si robil po príchode?

Najprv som sa chcel zorientovať. Najhoršie na tom bolo, že som nemal ani len navigáciu, bolo to dávno. Jazdil som po Helsinkách a priľahlých oblastiach iba pomocou fyzickej mapy a hľadal som si prácu. 

Bolo to celkom komplikované, pretože som vedel po anglicky len jednu vetu: „Ahojte, som Marek a hľadám si prácu.“ To bolo všetko. Najprv som si myslel, že pôjdem robiť vyhadzovača niekam na dvere. To mi nakoniec nevyšlo napriek tomu, že som sa na to fyzicky hodil. 

Prečo?

Nevedel som jazyk a vo Fínsku je to tak, že vyhadzovač je v podstate luxusný esbeeskár, ktorý musí vedieť komunikovať a brániť sa, nie útočiť. Hľadal som teda ďalej. Trvalo mi niekoľko týždňov, približne mesiac, kým som si našiel prvú prácu. 

A počas tohto obdobia si spal v aute?

Áno, nemal som inú možnosť. Míňali sa mi peniaze. Striedal som parkoviská, sprchoval som sa na benzínkach pre kamionistov za 1 euro a na Wi-Fi som sa pripájal v prístave, kde bola zadarmo.

V tom prístave som v podstate žil. Ráno som išiel na verejné toalety, umyl som si zuby a osprchoval sa hadicou od bidetu, ktorý tam mali pre invalidov. Peniaze som mal iba na benzín a jedlo.  

Z čoho si teda ten mesiac žil?

Po odchode z armády som dostal 1 100 eur, ktoré som si vzal do Fínska na štart. Mal som aj našporené peniaze, no tie som pred odchodom minul na auto a pozemok. Predstav si, že po mesiaci života v aute mi zostalo ešte 400 eur.

Prácu si nakoniec našiel v stavebníctve, však?

Chodil som bez hanby od dverí k dverám. Na stavbách som oslovoval firmy, nech mi dajú prácu. Narazil som na supervízora estónskej firmy, ktorý bol z Ukrajiny, čiže sme si rýchlo sadli aj jazykovo, to som v centre Helsínk fakt nečakal. (smiech)

Nemal som skúsenosti s prácou na stavbe, no zaručil som sa mu, že som učenlivý a zodpovedný. Sranda bola, keď mi povedal, že dobre, príď v pondelok na skúšku a dones si svoju zelenú kartu, ktorú musí mať vo Fínsku každý na stavbe. Žiadnu som nemal, no s pomocou Lívie z veľvyslanectva som absolvoval kurz a kartu získal.

Prácu si už mal, a čo ubytovanie?

Keď som podpisoval zmluvu, pýtali sa ma na adresu, kde bývam. Pokrčil som plecami a povedal som, že žiadnu nemám. Dali mi teda ubytovanie v dome, kde bývali dvaja Estónci, ktorí hovorili len po rusky, takže som sa od nich naučil po rusky. Ale už som mal kde spať. (smiech)

Nemyslel si niekedy počas toho mesiaca na to, že pôjdeš domov?

Vôbec. Ja som bol aj v armáde známy ako ten, ktorý sa nikdy nevzdáva. Nikdy som necúvol. Už keď som prišiel do Fínska, povedal som si, že tu aj zostanem a dokážem to. Keď som svoj príbeh hovoril na veľvyslanectve, neverili mi.

Ako si sa spoznal so svojou fínskou polovičkou?

Karolinu som spoznal na zastávke. Išiel som z roboty, čakali sme na autobus. Ja, huba nevymáchaná, som sa jej prihovoril svojou jednoduchou angličtinou, lebo sa mi páčila. Spýtal som sa, kam ide a či sa nechce ísť prejsť. 

Nebála sa?

Na to, že mám skoro dva metre a aktívne cvičím, prekvapivo nie. (smiech) Fínsko je veľmi bezpečná krajina, nemala dôvod báť sa.

Súhlasila s prechádzkou. Kúpili sme si v markete pivko a tri hodiny sme sa prechádzali po pláži. Keď prišla domov, napísala mi, či sa chcem ešte stretnúť. V súčasnosti sme spolu, postavili sme si dom a máme dve krásne deti. Šesťročného Lucasa a osemročnú Aničku.

Ako sa doma rozprávate?

Ja sa chcem rozprávať so ženou po fínsky, ale keď neviem niečo presne povedať, prepneme do angličtiny. To trvá tak dva – tri dni, potom znovu skúsime hovoriť po fínsky.

S deťmi sa snažím čo najviac rozprávať po slovensky, aby z toho nevypadli, lebo mi už zvyknú odpovedať po fínsky.

Spomínal si mi, že nedávno si dokončil dom pri Helsinkách, koľko ťa stál?

Najprv sme s Karolinou žili v podnájme, potom sme si kúpili byt v Helsinkách. Ten je už náš a prenajímame ho. Pred rokom a pol som dokončil dom približne 30 minút od Helsínk. Pozemok má 4 000 metrov štvorcových a stál ma 95-tisíc eur, čo je veľmi dobré, keď vidím, koľko bežne stoja pozemky na Slovensku. (smiech)

Dom má 216 metrov štvorcových, garáž ďalších viac ako 100. Spolu nás to stálo 400-tisíc eur, no predal som aj dom na Slovensku, čiže finančne som si dopomohol. Vo Fínsku nie sú nejako extra drahé nehnuteľnosti. Jasné, v meste nájdeš byt aj za milión, ale bežné byty kúpiš za normálnu cenu. Čo je tu megadrahé, sú služby okolo toho.

Ktoré?

Ak si dáš na Slovensku vymeniť umývadlo, koľko zaplatíš? 50 eur? Tu zaplatíš 550 eur, lebo to nemôžeš kvôli poistke robiť sám. Tieto služby a remeslá sú fakt drahé. Niečo musí byť drahé, keďže bežné platy sú medzi 3 až 5-tisíc eurami mesačne.

Ako vnímaš Fínov?

Sú dosť uzavretí. Ak by som neoslovil suseda, tak on ma nikdy neosloví. Keď sme sa nasťahovali do domu, kým som sa neozval, ani by nepozdravil. Naopak, ja idem automaticky do garáže, vezmem 10 pív a idem k nemu. Netreba im to vyčítať, nie sú na takú interakciu naučení. Nie je to tým, že by boli arogantní, sú len také introvertnejšie typy.

Cítim z teba, že si veselý extrovert, nemáš problém s domácou náturou?

Prosím ťa, ja ich „poslovenčujem“. Samozrejme, v dobrom. Keď mám kolegov, s ktorými robím a dlhšie sa nevidíme, mal by si vidieť, ako nadšene kričia, keď ma uvidia na stavbe.

Ľudia veľa hovoria o úrovni fínskeho zdravotníctva. Je naozaj také super?

Poviem to tak, že keby sa fínske zdravotníctvo teraz zastavilo na 100 rokov, aj tak ho slovenské nedobehne. Tu je taká úroveň a poriadok, že to vyzerá ako z filmu. Neexistujú tu čakárne. Prídeš k lekárovi a neuvidíš 30 ľudí sedieť a čakať na ošetrenie, samozrejme okrem urgentu, to je ale iná vec. Si objednaný na presný čas a na ten čas aj vojdeš dnu, nič viac.

Prídeš do nemocnice, pípneš svoju zdravotnú kartu a hneď ti ukáže, do ktorých dverí máš ísť. Či chodím k zubárovi alebo na krv, vyšetrenie s ramenom či kolenom, vždy vidím len prázdnu chodbu. Človeku sa až zdá, že dnes neordinujú. Nemám čas si ani zahrať hru na mobile, do minúty ma volajú do ordinácie.

A školstvo?

Ja to nemôžem ani porovnať, keďže som chodil do školy na Slovensku, kde som ako prvák mal možno 20 kníh. Naša dcéra je tu prváčka, má 3 knihy. Deti majú denne povinný čas na pobyt vonku. Je úplne jedno, či prší, sneží alebo je blato, proste idú von a trávia tam čas, aby mali balans medzi učením a oddychom.

Čo sa týka bezpečnosti, tak k tomu asi len toľko, že dcéra má 8 rokov a chodí do školy sama s kamoškou na bicykli.

Z tvojho života tam vnímam, že návrat na Slovensko asi neprichádza do úvahy, či?

Asi ako u väčšiny ľudí v zahraničí, aj u mňa platí, že mi chýbajú rodičia a kamaráti. Ale tu je môj život. Mám tu svoju rodinu a som tu veľmi spokojný.