Peter Sunyík strávil viac než desať rokov na mieste, kde sa bežný človek nikdy nechce ocitnúť. Väčšinu času tam pracoval ako pedagóg, ktorý robil individuálnu a skupinovú prácu s odsúdenými. Jeho každodennou realitou boli bitky, sebapoškodzovanie, pokusy o samovraždu a situácie, v ktorých išlo o život. Hovorí, že vo väzení sa nenaučil len zvládať extrémne situácie, ale aj rozumieť ľudskej psychike v jej najčistejšej, surovej podobe.
Pracoval s vrahmi, násilníkmi, drogovými dílermi aj ľuďmi s ťažkými psychickými poruchami. Popri tom absolvoval špecializovaný výcvik a stal sa vyjednávačom. Bol to človek, ktorý prichádza na miesto, keď sa niekto zabarikáduje, drží rukojemníka alebo sa vyhráža samovraždou. „Často mi volali o druhej v noci. Do siedmich minút som bol na mieste. Mojou úlohou bolo dostať človeka z extrému späť k racionalite,“ spomína.
S Petrom Sunyíkom sme sa rozprávali o tom, ako sa žije medzi odsúdenými, čo robí izolácia s ľudskou psychikou, ako vyzerá manipulácia v praxi a prečo sa tie isté vzorce správania objavujú aj v bežných partnerských vzťahoch.
Hovorí o strese, ktorý sa nedá vypnúť, o ľuďoch, ktorí sa v base naučia prežiť len vďaka poslušnosti, aj o tom, prečo sa mnohí z nás vo vzťahoch správajú rovnako ako tí, ktorí kedysi sedeli za mrežami.
Predtým som deväť mesiacov pracoval na psychiatrii, ale tam boli veľmi nízke platy. Vo väzenstve som mal známych, ktorí mi povedali, koľko zarábajú, a tak som sa rozhodol pre túto cestu. Nebola to žiadna vysnívaná profesia. Postupne sa z nej však povolanie stávalo. Neskôr to zase vyprchalo, ale o tom-potom.
Vo väzení to bolo jedno zo základných pravidiel: odsúdený musí byť vždy pred vami, aby ste ho mali pod kontrolou. A to sa vám rokmi dostane pod kožu. Stále mám problém, keď cítim niekoho za sebou.
Tá premena bola postupná, ale logická. Keby boli vzťahy s odsúdenými jednoduché a príjemné, asi by nebolo všetko v poriadku. No tie konflikty tam boli prakticky na dennej báze.
Ako pedagóg som mal na starosti oddiel so stovkou až stodvadsiatimi mužmi. Dvere sme mali otvorené, človek neustále počuje pohyb, sleduje situáciu, vníma atmosféru. A tie konflikty boli skutočne bežné, hádky o drobnosti, o špak z cigarety, o kávu, o ponožky, čokoľvek. Zasahovať do toho nie je príjemné.
To je jeden druh stresu. Druhý je vnútorný – keď s niekým dlhodobo pracujete, snažíte sa ho motivovať a on sa aj tak sebapoškodí alebo pokúsi o samovraždu. V tých momentoch som mal silný pocit zlyhania. Až neskôr som si musel uvedomiť, že nie všetko dokážem ovplyvniť.
Každú noc sa tam niečo dialo, bitky, sebapoškodzovanie, zneužívanie, pokusy o samovraždu. Ráno som otváral gáter s obavou, čo ma čaká. Potom som prešiel na vedúcu pozíciu, ale už som bol vnútorné vyčerpaný. Vydržal som ešte dva a pol roka, no vnútorne som cítil, že túto prácu nechcem robiť ďalších desať rokov. Pridali sa aj telesné príznaky stresu. Všetko sa to nazbieralo.
Ja som bol ten, kto bol prítomný, keď niekomu tiekla krv z hlavy. Keď si niekto rozbil čelo o radiátor. Keď si niekto rezal genitálie. Keď niekto držal druhého ako rukojemníka a rezal mu krk. To sú situácie, ktoré si človek nesie so sebou, aj keď od nich odíde.
Premýšľali ste nad situáciami vo väznici aj neskôr po odchode? Zostali vám nejaké následky?Áno, ešte niekoľko rokov po odchode sa mi snívali rôzne situácie z väzenia – útoky, konflikty, napadnutia. Bolo toho veľa, čo sa vo mne uložilo. Pomohlo mi až ďalšie vzdelávanie, psychoterapeutický výcvik a vlastná terapia, kde som o tých zážitkoch mohol hovoriť a spracovať ich.
Na špecializovanom oddelení ste mali aj vrahov či páchateľov závažných činov? Koho ešte?Áno, boli tam aj vrahovia, aj páchatelia znásilnení, ale aj ľudia s rôznymi inými trestnými činmi. To oddelenie nebolo o treste, ale o diagnóze. Vtedy ešte neexistoval detenčný ústav, takže odsúdení s vážnymi psychickými poruchami museli byť niekde umiestnení. Tak sa ocitli v malých, ale veľmi intenzívnych kolektívoch.
Ktoré diagnózy alebo typy správania boli pre vás najťažšie?Najťažšie pre mňa boli násilné prejavy. So schizoidnými či depresívnymi ľuďmi som vedel dobre pracovať – vedel som sa na nich pekne napojiť, mal som s nimi výsledky. Ale násilníci, ktorí provokovali konflikty alebo ubližovali druhým… to bolo najnáročnejšie. Tam som cítil najväčšiu bezmocnosť.
Keď vám väzni takto úprimne opisovali, čo urobili, napríklad „zabil som niekoho, znásilnil som niekoho, zbil som človeka, až nakoniec zomrel", aké pocity ste pri tom mali? Každý z nás má oblasti, ktoré sa ho dotýkajú citlivejšie.
Pomáhalo mi uvedomiť si, že som v profesionálnej pozícii, a zároveň pracovať s tým, čo to vo mne vyvoláva. Keď človeku chcete pomôcť, nestačí byť len „neutrálna stena“. Je dôležité, ako svoje vlastné prežívanie prinesiete do toho vzťahu tak, aby to bolo podporné a aby to pomohlo procesu.
Vždy som bol veľmi autentický, a som taký aj dnes. Ak ma niečo zasiahlo, povedal som to.
Napríklad som niekedy klienta zastavil a povedal mu: „Viete, to, čo hovoríte, sa ma dotýka. Je to pre mňa citlivé, lebo to ide priamo proti mojim základným hodnotám. Keď hovoríte o vražde svojho dieťaťa, je to pre mňa mimoriadne náročná téma. Napriek tomu chcem byť tu s vami a urobiť pre vás maximum, ale potrebujem, aby ste vedeli, že ma to zasahuje.“
A keď som túto autenticitu vniesol do priestoru, paradoxne to otvorilo ešte hlbšiu úprimnosť aj na ich strane. Vznikol tým skutočný, dôveryhodný vzťah, ktorý je pre terapiu kľúčový.
Aké typy konfliktov medzi väzňami boli najčastejšie?Najčastejšie to boli úplne obyčajné fyzické potýčky: údery, bitky, rýchle výbuchy agresie.
A paradoxne často vznikali kvôli úplným drobnostiam. Najčastejšie to boli špaky z cigariet.
Znie to neuveriteľne, ale áno, dokázali sa pobiť o ohorok.
Ďalšou častou príčinou boli nadávky. Niektorí odsúdení boli mimoriadne citliví na to, keď niekto spomenul ich matku. Stačilo jediné vulgárne slovo týmto smerom a bola z toho okamžitá roztržka. Ako keby im to zasiahlo najcitlivejšie miesto, a v tom prostredí už potom stačí veľmi málo.
Podobné konflikty vznikali aj kvôli káve, drobnostiam, ktoré si bežný človek nevie predstaviť ako dôvod na konflikt. Ale v prostredí, kde je minimum podnetov a veľa napätia, aj maličkosti naberajú úplne iný rozmer.
A čo sexuálne násilie?Áno, deje sa to. Nie je to časté v zmysle každodennej reality, ale existuje to. Často je za tým skôr ekonomický alebo mocenský vzťah než „impulzívne“ znásilnenie. Sú tam ľudia, ktorí sú veľmi chudobní, a naopak ľudia, ktorí sú aj za múrmi stále „bohatí“ – majú peniaze alebo zásoby cez rodinu a kontakty.
Môže prísť k situáciám, kde bohatší odsúdení ponúkajú chudobnejším protislužby. Niekedy je to „dám ti dve cigarety, keď za mňa urobíš niečo“, inokedy sú to sexuálne služby výmenou za peniaze či tovar. Je to smutná realita prostredia, kde sú ľudia ekonomicky aj sociálne veľmi nerovnocenní.
Zažili ste konflikt, pri ktorom ste mali pocit, že niekto skutočne môže zomrieť?Áno, zažil som aj situáciu, keď šlo o život. Útok trval len asi tridsať sekúnd, no bol brutálny. Väzenské bitky sú krátke, ale extrémne intenzívne. V tomto prípade šlo zrejme o rasovo motivovaný čin. Keď som sa útočníka neskôr pýtal, či mu nie je ľúto, že si tým privodil ďalšie stíhanie, odpovedal: „Spravil by som to znova.“
To bol moment, ktorý vo mne zostal – nie pre samotné násilie, ale pre úplnú absenciu ľútosti.
Sebapoškodzovanie – čo bolo jeho najčastejšou formou?Najčastejšie to bolo jednoznačne obesenie na teplákoch, na ráme postele, na kľučke, na mreži okna. To je forma, s ktorou sme sa stretávali najčastejšie.
Druhá najčastejšia bola rezanie si hrdla. A hoci to znie nepredstaviteľne, v tom prostredí sa to stávalo.
Máte nejaký spôsob, ako si pri takýchto ľuďoch chránite vlastné hranice?Hranice sú pre mňa kľúčové. Ak na mňa niekto začne kričať alebo útočiť, okamžite rozhovor ukončím a poviem, že sa môžeme rozprávať, až keď sa upokojí. Hranice sú aj o tom, koľko zo svojho súkromia človek odhalí. Aj keď som otvorený v prežívaní, osobné informácie o rodine či bývaní si prísne chránim. Niekedy sa objavili pokusy o zastrašovanie, no snažil som sa zostať vecný a nenechať sa vtiahnuť do hry.
Ako vnímate to, že dnes už nezažívate také extrémne situácie ako vo väzení? Nechýba vám ten „rozruch“?Vôbec. A uvedomil som si to ešte počas práce vo väzení. Istý čas som popri base dochádzal do Nitry na univerzitu, kde sme viedli seminár z prístupu zameraného na človeka pre študentov psychológie. Raz som bol v Leopoldove medzi bitkami, konfliktmi a extrémami, a o pár hodín som sedel v seminárnej miestnosti s piatakmi psychológie – múdrymi mladými ľuďmi, ktorí sa chcú učiť pracovať so sebou a s inými.
Ten kontrast bol obrovský. A práve vtedy som si začal klásť otázku: Chcem sa až do dôchodku venovať extrémom – alebo si chcem budovať kariéru v prostredí, kde prichádzajú motivovaní a múdri ľudia „z bežného života“, s ich každodennými problémami?
Aký veľký je rozdiel medzi klientami väzňami a bežnou populáciou, ktorá k vám chodí teraz? Sú vaše hranice inde?Áno, myslím si, že hranice mám posunuté inak ako mnohí kolegovia. Ja mám väčšiu toleranciu k intenzite emócií. Napríklad nemám problém, keď sa mi pár začne pred očami hádať.
Viem, že to neprerastie do brutálnej bitky, akú som zažíval vo väzení. Pre mňa je to skôr výborný materiál: vidím priamo pred sebou, ako to medzi nimi doma funguje.
Keď sedí muž a žena na gauči, a začnú sa hádať kvôli tomu, kto naloží umývačku alebo kto neupratal po sebe, pre mňa je to skvelé „palivo“ – nie preto, že by som sa v tom vyžíval, ale preto, že to ukazuje ich vzťah v priamom prenose. Nechám ich chvíľu, nech to prebehne tak, ako sú zvyknutí.
A potom poviem: „Ďakujem, že ste to predo mnou nerozhrali iba ‚slušne‘, ale autenticky. Toto je presne to, s čím pracujeme. Vedeli by ste si predstaviť, že by to medzi vami fungovalo inak?“
Aby sme to upresnili – dnes máte vlastnú psychologickú prax. Ako ste sa k nej dostali a čomu sa venujete?Keď som „vyliezol z basy“, chvíľu som pôsobil v korporáte ako vedúci vzdelávania.
Tam som sa stretol s množstvom skvelých ľudí – koučov, lektorov, interných trénerov.
Po nejakom čase som sa úplne osamostatnil.
Najprv bola mojou hlavnou náplňou firemná edukácia – školenia a tréningy vo firmách.
Popri tom som mal len pár individuálnych klientov. Postupne sa to však preklopilo:
dnes je to približne 95 % individuálna a párová terapia a asi 5 % školenia a prednášky.
To však nie je všetko. Pracovali ste aj ako policajný vyjednávač. Ako ste sa vlastne dostali k tejto pozícii?Dostali ma k tomu moji nadriadení. Všimli si, že sa mi celkom darí v konfliktných situáciách – že viem odsúdených upokojiť, usmerniť, „doviezť“ ich do stavu, keď sa s nimi dá rozumne hovoriť. Často to bolo tak, že vedúci za mnou prišiel a povedal: „Peťo, choď prosím ťa za tým a tým, ty to vieš, porozprávaj sa s ním.“
A mne sa väčšinou podarilo toho človeka stabilizovať. Po troch–štyroch rokoch mi ponúkli, či by som nechcel robiť aj oficiálne vyjednávača.
Vyjednávač znamenal krízového intervenčného pracovníka, pri sebapoškodzovaní, samovražedných sklonoch, pri extrémnych konfliktoch, pri braní rukojemníka a podobne.
Povedal som „áno“, ešte som úplne netušil, aký bič si na seba šijem – od tej chvíle som bol v podstate 24/7 k dispozícii.
Formálne som bol vyškolený ako policajný vyjednávač – mohol som byť nasadený kdekoľvek na Slovensku.
Ako taká vyjednávacia situácia vyzerá? Zavolali vám v noci a vy ste museli prísť?Prvý kontakt má vždy služba (príslušníci, veliteľ zmeny). Ak situácia prerastie ich možnosti, zabarikádovanie, hrozba samovraždou, rukojemník, tak volajú mňa. Často v noci okolo 2–3 hodiny, no býval som 5 km od ústavu takže som bol do 7 minút som bol na mieste.
Pri cele si prevezmem komunikáciu od referenta a jeho nadriadeného; na dohľad býva aj zásahová jednotka. Rozhovor trvá od 20 minút po 6,5 hodiny. Cieľ je vždy ten istý: stiahnuť človeka z extrému späť k základnej racionalite.
Zažili ste situáciu, keď sa vám to nepodarilo?V tom priamom čase nie. Vždy sa podarilo situáciu „uhasiť“, stabilizovať, dostať človeka z najväčšieho ohrozenia.
Ale zažil som aj to, že sme situáciu zachránili a ten človek sa o nejaký čas neskôr zabil v momente, keď to nikto nečakal, a keď sme na to už nemali dosah.
Vidíte dnes v pároch podobné vzorce správania, aké ste videli vo väzení?Áno, úplne. To, či je človek zavretý alebo na slobode, veľa vecí nezmení. Manipulácia, presúvanie viny, narcisistické črty, obhajovanie seba samého, to všetko sa objavuje aj v bežných vzťahoch.
Prinášajú si ľudia do vzťahu viac traumy z detstva alebo z predchádzajúcich partnerstiev?Aj, aj. Je to veľmi individuálne, ale väčšinou je to prepojené. To, čo si nesieme z detstva, si prenášame do partnerských vzťahov. A v tých vzťahoch sa to potom „zafixuje“. Ľudia si po čase uvedomujú, že tancujú tie isté vzorce v druhom, treťom, štvrtom vzťahu a nerozumejú tomu, prečo.
Veľmi často to siaha do detstva, do toho, čo sme zažívali doma, ako sa s nami zaobchádzalo, ako sme sa naučili vnímať seba, lásku, konflikt, odmietnutie.
Často spomínate ženy, ktoré si opakovane vyberajú podobných partnerov – alkoholikov, agresívnych, dominantných. Ako sa to deje?Niekedy si žena po dvadsiatich rokoch povie: „Podriadila som sa už trom mužom a nerozumiem, prečo to robím stále. Neviem si stanoviť hranice, neviem povedať nie, nechám sa prevalcovať, nechám sa viesť.“
Na začiatku vzťahu ten dominantný partner nebýva tak viditeľný. Ale v skutočnosti sa prejaví pomerne rýchlo – len si to nechceme všimnúť. Sú tam tie „ružové okuliare“, idealizácia, ilúzia.
Zamilujeme sa nie do reálneho človeka, ale do obrazu, ktorý sme si o ňom vytvorili.
A potom dvadsať rokov živíme ilúziu toho „Jozefa“, aj keď ten reálny Jozef tam možno nikdy nebol.
Naše staré vzorce a nevedomie pracujú tak, aby sme videli to, čo chceme vidieť, aby sme chránili vlastné zraniteľné miesta. Priznať si: „Som zraniteľná, bojím sa samoty, bojím sa odmietnutia“ je veľmi ťažké. A je ešte ťažšie priznať si, že aj ja sama prispievam k tomu, čo sa mi vo vzťahoch stále opakuje.
Aký problém je dnes v pároch podľa vás najčastejší?Osamelosť vo vzťahu. To, že sa človek cíti nevidený, nepochopený, nepovšimnutý.
Muži často hovoria, že sa cítia nevidení, ženy, že sú nedocenené.
Nevera je až druhá v poradí. Nevera je väčšinou dôsledok, nie príčina. Ľahšie sa však uchopí, lebo je viditeľná a „dokázateľná“. Osamelosť vo vzťahu je tichá, ťažko uchopiteľná, človek o nej niekedy pochybuje: „Naozaj sa cítim sám, alebo si to len namýšľam?“
Čo vás väzenie naučilo o ľuďoch a čo z toho najviac využívate v párovej terapii?Jedna z vecí je schopnosť odhaľovať klamstvá. Nie v zmysle detektívky, ale v tom, že viem vnímať celé spektrum prejavu: telo, hlas, časové oneskorenie, gestá. Napríklad sedí pár, žena sa spýta: „Tak povedz, máš milenku?“ A ja sledujem nie obsah odpovede, ale všetko okolo nej.
Aj preto nerobím online terapiu, pri obrazovke by som o veľkú časť týchto signálov prišiel. S klamstvom treba pracovať veľmi citlivo, je to komplexný balík. Ale keď sa pravda napokon povie, býva to paradoxne pre všetkých oslobodzujúce. Aj keď to bolí.
