Veronika fotí mužské akty: Najviac sa za svoje telo hanbia muži, ktorí vyzerajú ako Adonis. Mnohí fotenie taja pred partnerkami

Asi tak trochu hej. Často sa mi stane, že mi klient tvrdí, že to bude len pre neho a „do šuflíka“. Nakoniec sa mu však výsledné fotografie zapáčia až tak veľmi, že ich podaruje svojej žene. (smiech)

Z akých dôvodov sa najčastejšie nechávajú nafotiť? Viacerí mi povedali, že si chcú „zakonzervovať“ stav, v akom majú telo. Niektorí si chcú dať fotenie ako darček ku 40-tke. Ďalším sa jednoducho páči ich momentálna forma a chcú sa v nej na pamiatku zvečniť. Potom sú to muži, ktorí chcú vyjsť z komfortnej zóny, prípadne prekvapiť svoju ženu. 

Veľmi sa mi páčila motivácia jedného muža, ktorý chcel ukázať svetu, že inakosť nie je zlá a nemusíme všetci vyzerať ako modelovia či modelky z reklám. Odmala sa vraj hanbil za to, že má prepadnutý hrudník a bolo mu nepríjemné ukazovať sa na verejnosti bez trička. Postupom času však začal mať svoju inakosť rád a chcel preto ukázať aj ostatným nedokonalým ľuďom, že byť odlišný je úplne prirodzené. 

Tento chalan prišiel zároveň s tým, že sa nerád fotí. Hoci tvrdil, že má svoje telo už rád, bol spočiatku nesvoj. Nebolo mu príjemné vyzliecť sa a celkom bol skeptický aj voči výsledku. Nakoniec však išlo o jedno z najkrajších fotení. Keď som mu poslala finálne fotky, povedal mi, že sa z nich veľmi teší a všetkým ich ukazuje. (smiech) 

Ako prebieha fotenie aktov? Urobíš si s klientom nejaký úvodný rozhovor, potom začína pózovať oblečený a až na záver mu povieš, aby sa vyzliekol?

To záleží od každého klienta. Niektorí prídu za mnou s tým, že chcú rovno nahé fotky. (smiech) Osobne mi to nerobí žiadny problém, no keď príde na lámanie chleba, väčšinou sa hanbia. Štandardne však začínajú pózovať oblečení a keď vidím, že sa osmelili – často až v samotnom závere fotenia – navrhnem, nech sa odhalia. 

Nikdy sa na klientov nepozerám ako na sexuálny objekt, ale skôr umelecky skúmam ich proporcie.

Ako si s klientmi nastavuješ počas fotenia hranice, aby sa cítili príjemne?Ešte pred fotením im navrhnem, že ak chcú, môžeme sa najskôr stretnúť na káve a oťukať sa. Aby sa predo mnou nehanbili, pokojne si môžu na fotenie vziať so sebou uterák alebo župan, ktorým sa prikryjú počas prestávok. Človek je predsa len najzraniteľnejší, keď je nahý. Keď cítim, že to potrebujú, pokojne sa aj otočím chrbtom, kým sa nastavia do pózy, ktorú chceme docieliť.

Vždy im vysvetľujem, že aj keď si ich premeriavam očami a mohlo by to pôsobiť, že na nich zazerám – nehodnotím ich telo, ale skúmam svetlo. Pobehujem po ateliéri ako pomätená, žmúrim, skúšam a premýšľam. Niekedy sa na mne začnú smiať, lebo pri tom vyzerám dosť vtipne. (smiech) 

Nikdy sa na klientov nepozerám ako na sexuálny objekt, ale skôr umelecky skúmam ich proporcie. Vždy, keď sa klienta chystám dotknúť, aby som si ho nastavila, ho najskôr upozorním a vypýtam si povolenie. 

Počas fotení si s klientmi úplne sama. Nebojíš sa, že sa pokúsia o niečo nevhodné? 

Musím sa priznať, že keď som s tým začínala, tak som sa trochu bála. Všetci kamoši sa ma vtedy pýtali, či som si istá, že chcem fotiť mužské akty. Nakoniec však moja zvedavosť vyhrala nad strachom. Neskutočne ma to totiž lákalo, pretože ma baví práca s telom a predovšetkým akty. (smiech)

Príde mi, že je to v spoločnosti stále trochu tabu. V 70. či 80. rokoch bežne aj známe herečky nafotili umelecké akty, no dnes, keď niekto s niečím takým príde, ľudia hneď riešia, či to už nie je too much. Podľa mňa je práca s telom oveľa krajšia než obyčajné portréty. Mám rada aj tie, ale akt je pre mňa jednoducho niečo viac.

Aj keď to niektorí muži vyhľadávajú – ja osobne nefotím stoporený penis. Zatiaľ v tom nevidím niečo, čo by mojej fotografii pridalo na estetickej hodnote. Skôr by to odpútavalo pozornosť od človeka ako celku a strhávalo ju len na jednu časť tela.

Čo robíš preto, aby si sa cítila bezpečne?Čo sa týka bezpečnosti, nastavila som si jasné pravidlá. Začínala som v ateliéroch, kde som vedela, že sú kamery. Ak by sa čokoľvek stalo, mala by som záznam – a už len to, že si niekto všimne kameru často funguje ako prevencia. Prípadne klientovi nenápadne medzi rečou spomeniem, že hneď po nás ide fotiť niekto ďalší, aby vedel, že čoskoro dorazí do ateliéru iný človek. Keď fotíme vonku, tak sa spolieham na kamarátov. Presne vedia, kde som, s kým som a zdieľam si s nimi polohu.

V prípade, že niekomu ide vyslovene o nahotu, väčšinou si s ním hneď na začiatku ujasním, aké má predstavy a vypýtam si moodboard či referenčné fotografie. Ak mi pošlú niečo, s čím sa nestotožňujem – je to napríklad príliš gýčové, vulgárne alebo erotické – na rovinu im poviem, že do toho nejdem. Ak zostaneme pri vkusnej forme aktu, som s tým v pohode, ale ak chcú niečo viac, bohužiaľ ich musím odmietnuť. Už sa mi neraz stalo, že niekto chcel odo mňa niečo, čo bolo ďaleko za hranicou, po ktorú som ochotná ísť. 

Môžeš konkretizovať, čo od teba chceli?

Pozri, ja nemám problém s tým, ak je na fotke vidieť pohlavie. Podstatný je pre mňa však výraz tváre a samotná póza. Keď si človek prirodzene sadne na stoličku – a áno, niečo tam vidno – je to za mňa úplne v poriadku.

Vulgárne mi príde napríklad to, keď sa niekto otočí chrbtom a vytrčí celý zadok, prípadne roztiahne nohy. Presne takéto náhľady som už dostala a to je pre mňa too much.

Zažila si zo strany klientov počas fotenia správanie, ktoré ti bolo nepríjemné?

Musím si zaklopať, že zatiaľ nie. Všetci boli absolútni gentlemani. Nikto sa nesprával opĺzlo a nesnažil fotenie nijako zneužiť. Naopak, vždy som u ich strany cítila obrovskú pokoru a rešpekt. 

Je pravda, že sa mi ozvali dvaja muži, ktorí si fotenie pomýlili s rande. Z oboch som to však vycítila už cez správy a nakoniec sme sa nikdy nestretli. 

Pomáham svojim klientom, aby sa videli tak, ako ich vidí niekto iný. Ukazujem im, ako ich vidím ja – a môj pohľad je na rozdiel od toho ich nekritický.

A nejaké trápne situácie? Napríklad, že model dostal erekciu? 

Ja osobne sa s klientmi vždy vopred dohadujem, či chcú, aby bolo na fotografiách vidieť pohlavie alebo nie. Podľa toho potom aj vyberám pózy. Najčastejšie ho však schovávame. Keď aj niečo trochu vylezie, tak to popravíme a odfotíme tak, aby nebolo nič vidieť. 

Samozrejme, keby aj k takej situácii došlo, že by niekto dostal erekciu, počkali by sme. Vôbec by mi to nevadilo, beriem to ako úplne prirodzenú vec. Na druhej strane – aj keď to niektorí muži vyhľadávajú – ja osobne nefotím stoporený penis. Zatiaľ v tom nevidím niečo, čo by mojej fotografii pridalo na estetickej hodnote. Skôr by to odpútavalo pozornosť od človeka ako celku a strhávalo ju len na jednu časť tela. Ale uvidíme – umenie sa vyvíja a možno raz nájdem spôsob, ako aj tomu dať vkusný rozmer.

Keď však s modelmi fotíme kampaň na spodnú bielizeň, musia to mať tam dole trochu pevnejšie, aby sme dosiahli určitý tvar a vyzeralo to dobre. Vtedy si narovinu povieme: „Počuj, potrebujeme dosiahnuť tento efekt, poďme s tým niečo urobiť.“ Je taký takmer „korporátny“ rozhovor – nehanbíme sa, ale otvorene skonštatujeme, že takto to jednoducho nevyzerá dobre a treba to upraviť. (smiech)

Teraz hovoríme o profesionálnych modeloch. Ale čo bežní muži s nedokonalou postavou? Ako sa oni vysporadúvajú s hanbou, keď sa majú vyzliecť donaha? 

Vieš čo? Paradoxne sa najviac hanbia tí, ktorí majú najlepšie telo. Napríklad aj dnes fotím jedného veľmi atraktívneho chlapca. Už pózoval pre iných fotografov, ktorí si ho vybrali. Pýtal sa ma, čo vlastne budeme fotiť, tak som navrhla, aby sme skúsili akty a on mi na to odpísal: „Fúha, ale ja nemám telo ako Adonis.“ Pritom on je práve ten muž, ktorý má to telo ako Adonis! (smiech)

Je paradoxné, že práve fitness tréneri a ľudia, ktorí na sebe neustále pracujú, majú na svoje telo tie najprísnejšie nároky a sú k nemu najkritickejší. Podľa mňa za to môže neustále porovnávanie sa na sociálnych sieťach. Majú sixpack, sú brutálne vysekaní, no stále im to príde málo. Muži, ktorí ani zďaleka takú postavu nemali, boli často oveľa uvoľnenejší než tí, ktorí majú na seba maximálne nároky.

Spomínala si mi, že cez akty hľadajú mnohí muži stratené sebavedomie. Prečo si to myslíš? Vyplynie to z rozhovorov počas fotenia alebo z ich reakcií, keď uvidia výsledok?

Oboje. V minulosti som čítala jednu štúdiu, podľa ktorej náš mozog nie je prispôsobený na to, aby sme sa sami pozorovali. V zrkadle sa vidíme stále z rovnakého uhla a väčšinou veľmi kriticky. Ja svojim klientom pomáham vidieť sa tak, ako ich vidí niekto iný. Ukazujem im, ako ich vidím ja – a môj pohľad je na rozdiel od toho ich nekritický. 

A vidíš rozdiel medzi mužom, ktorý príde na začiatku fotenia, a tým, ktorý od teba odchádza? Myslím v zmysle správania, nálady alebo v tom, ako vníma svoje telo?

Takmer vždy prichádzajú v strese a odchádzajú úplne uvoľnení. Najsilnejšie reakcie si však všímam až vtedy, keď dostanú finálne fotky. Vždy sa tešia – hneď si zmenia profilovku a je na nich vidieť, že sú veľmi spokojní s tým, ako na fotografiách vyzerajú, hoci boli možno na začiatku skeptickí. 

Koľko si účtuješ za fotenie aktov a koľko fotiek odovzdáš z jedného sedenia? Za akty beriem 250 eur. Nie som z tých, ktorí odovzdajú len 10 upravených fotiek. Prišlo by mi ľúto nedať človeku niečo, čo sa mi páči. Takže im vždy hovorím: „Pozri, keď nám vyjde 50 pekných fotiek, pošlem ti ich upravené všetky.“ Mne sa totiž môže páčiť jedna póza, klientovi zase iná.

Pri aktoch navyše často modelovi urobím aj klasický portrét – keď si všimnem dobrý moment, poviem si, že to musím cvaknúť.

Okrem toho, že si fotografka, si aj autorkou knihy zMYSEL. Vedela by si mi priblížiť, o čom je a čo ťa priviedlo k tomu, aby si ju napísala? Kniha zMYSEL je o hľadaní zmyslu života aj o nastavení mysle. Obsahuje 20 príbehov rôznych ľudí zo Slovenska a Česka. Keďže zmysel života nie je pre každého rovnaký, kniha má slúžiť ako nasmerovanie pre tých, ktorí ho momentálne strácajú.

Vznikla z veľmi osobného dôvodu – pred štyrmi rokmi mi zomrela sestra, ktorá stratila zmysel života a spáchala samovraždu. Sama som vtedy spadla do depresií a zrazu som úplne chápala jej otázky. Povedala som si, že sa pokúsim pomôcť ľuďom v podobnej situácii a otvorím tému duševného zdravia, pretože sa musíme prestať báť o ňom hovoriť.

V mojom okolí si vzalo život už veľmi veľa ľudí a vždy to bolo veľké tabu. Pritom štatisticky si až štyrikrát častejšie siahnu na život muži – pred rokom a pol takto odišiel aj môj spolužiak z vysokej školy. Často za tým býva práve porovnávanie sa na sociálnych sieťach a hanba priznať svoje pocity.

A tu vidím krásnu paralelu s fotením. Keď sme nahí, najviac otvárame svoje vnútro. Prekvapilo ma, že muži, ktorí často neradi ukazujú zraniteľnosť, idú s kožou na trh skôr ako ženy. Všetci vždy hovoríme, ako sa musíme mať radi a práve na tomto vidím, že sa muži prestávajú báť prijatia a postupne si hľadajú cestu k sebeláske. A to je na tom veľmi pekné.