Klaudia v Ománe 50 dní bojovala o život pre závažnú infekciu srdca: Lekári mi dávali 50-percentnú šancu na prežitie

Klaudia medzitým dostala ďalšiu mozgovú príhodu. Lekári preto pokračovali v pátraní po zdroji infekcie. Pomôcť malo špecializované vyšetrenie srdca cez pažerák, pri ktorom sa kamera dostane veľmi blízko k srdcu. To napokon prinieslo zásadný zlom.

„Povedali mi, že mám na srdiečku, na mitrálnej chlopni, dvojcentimetrový zhluk baktérie Corynebacterium diphtheriae – netoxigénny kmeň. Ako deti sme očkovaní proti záškrtu, ale toto očkovanie nechráni pred samotnou baktériou. Ja som teda mala netoxigénny kmeň, ktorý toxín neprodukuje,“ opisuje.

Keďže sa útvary nachádzali v ľavej časti srdca, mohli podľa lekárov putovať do systémového krvného obehu a následne do mozgu či ďalších orgánov. „Tieto plávajúce častice vlastne vystreľovali do mozgu,“ hovorí Klaudia. Práve tým si odborníci vysvetľovali neurologické príznaky a ďalšie embolické komplikácie.

Zvažovali náročnú operáciu srdca

Situácia bola vážna a Klaudiu museli previezť do ďalšej nemocnice. Tam začali rozhodovať o tom, či bude potrebná otvorená operácia srdca. „Zo sekundy na sekundu som sa dozvedela, že môj stav je fakt život ohrozujúci a že budú musieť robiť otvorenú operáciu. To 21-ročná žena naozaj nechce počuť,“ spomína.

Lekári jej pôvodne vysvetľovali, že vzhľadom na veľkosť útvaru a jeho umiestnenie môže byť operácia veľmi náročná. Podľa Klaudie hrozilo, že nebude možné jednoducho odstrániť iba postihnutú časť mitrálnej chlopne, ale bude potrebný rozsiahlejší zákrok.

V druhej nemocnici však tím odborníkov zvolil konzervatívnejší postup. Vzhľadom na jej vek a dovtedajší zdravotný stav sa rozhodli pokúsiť o liečbu intravenóznymi antibiotikami namiesto okamžitej operácie. „Museli sme sa dohodnúť na tom, že zariskujeme, že nepodstúpim operáciu, ale môžem vlastne dostať embolizáciu kedykoľvek,“ hovorí.

Rozhodnutie pritom podľa nej nebolo jednoduché. „Všetci hovorili, že u nás by sa to operovalo, v Čechách určite by sa to operovalo,“ opisuje reakcie lekárov na Slovensku, s ktorými rodina prípad konzultovala. Klaudia napokon podstúpila intravenóznu antibiotickú liečbu. V nemocnici strávila viac ako 50 dní a dostávala silné antibiotiká, ktoré mali infekciu postupne zlikvidovať.

Vyšetrenia následne ukázali, že infekcia mala vážne následky aj mimo srdca. Klaudia podľa slov lekárov prekonala viacero ischemických embolizácií, pričom viac ako šesť z nich zasiahlo mozog.

„Mám obrovské šťastie, že ma to nezasiahlo tak, že by to bolo viditeľné. Aktuálne, keď sa na mňa pozrieš, tak to v podstate ani nie je vidno, čo je trošku zázrak,“ hovorí. Embolizácie však zasiahli oblasti spojené s rečou, motorikou, pohybom, orientáciou, rovnováhou či koordináciou.

Post-stroke syndróm

Hoci sa Klaudiin fyzický stav postupne stabilizoval, psychicky bola situácia čoraz náročnejšia. Zo začiatku si totiž vážnosť svojho stavu vôbec neuvedomovala. „Bola som v takom tranze, že za pár dní idem domov,“ opisuje. Aj počas hospitalizácie na sociálne siete pridávala príspevky o svojom stave a stále počítala s tým, že čoskoro odíde.

Zlom nastal po ďalšej mozgovej príhode, keď už podľa vlastných slov pochopila, že situácia je vážna. Lekári jej otvorene povedali, že šanca na prežitie je približne päťdesiat na päťdesiat. „Môj mozog sa prepol do takého survivor mode. Akoby som nemyslela na nič. Myslela som len na to, že do týždňa budem v pohode a do týždňa ideme domov,“ spomína.

Postupne však začala naplno vnímať, čo sa s ňou deje a že výsledok liečby nie je vôbec istý. Práve vtedy sa začali výrazne zhoršovať aj jej psychické problémy. Sama opisuje, že približne po dvoch týždňoch sa psychicky úplne zrútila.

„Dostala som, ako to nazývali aj lekári, post-stroke syndróm. Bol to taký traumatický stav, keď som začala vidieť seba, ako zomieram,“ hovorí. Strach zo smrti sa podľa nej začal objavovať aj v úplne bežných situáciách. „Pila som vodu a videla som pred očami, že sa tou vodou zadusím a zomriem. Alebo som išla po chodbe a mala som pocit, že zakopnem, rozbijem si hlavu a zomriem,“ opisuje.

Pridali sa záchvaty paniky, úzkosť a silný smútok. „Plakala som dve hodiny nezastaviteľne,“ hovorí Klaudia. Psychické ťažkosti sa pritom podľa nej postupne stupňovali a čím viac sa blížil koniec liečby, tým boli intenzívnejšie.

Veľkou oporou jej v tom čase bola rodina. Rodičia za ňou pricestovali do Ománu a zostali pri nej počas hospitalizácie. „Myslím si, že by to bolo o mnoho horšie, keby som tam bola celú dobu sama. Mala som tam naozaj rodinu, ktorá so mnou zostávala. Mamina so mnou spávala každý jeden deň v izbe a bola tam so mnou 24/7,“ hovorí.

Pomáhalo jej aj vedomie, že na jej prípade pracuje veľký tím odborníkov. „Vedela som, že je tam veľa lekárov, ktorí za mňa bojujú. Či bolo ráno alebo polnoc, vždy prišli do nemocnice a naozaj sa o mňa starala špička,“ opisuje.

Viac ako 50 dní antibiotík

Po viac ako 50 dňoch liečby intravenóznymi antibiotikami sa infekcia napokon začala dostávať pod kontrolu. „Aktuálne to vyzerá tak, že na mojom srdci je stále reziduálna masa. Je tam stále vegetácia, ktorá však aktuálne nie je aktívna. Teraz má do pol centimetra, pričom predtým mala dva centimetre,“ vysvetľuje.

Lekári ju preto naďalej sledujú a pravidelne kontrolujú jej krv. Podľa Klaudie si však vzhľadom na vzácnosť baktérie stále nemôžu byť úplne istí, či je infekcia definitívne preč. „Všetko nasvedčuje tomu, že tá baktéria je zabitá, ale nikto mi to nevie povedať na sto percent,“ hovorí.

Nasledujúce mesiace preto musí byť mimoriadne opatrná. Vyhýba sa väčším davom, pri ktorých by mohla prísť do kontaktu s infekciou, v prípade potreby nosí rúško a dbá na dezinfekciu rúk či prípadných rán. Lekári jej zároveň zatiaľ neodporúčajú podstupovať operačné zákroky, pokiaľ nie sú nevyhnutné.

„Je to trošku obmedzujúce, ale na to, ako celá situácia mohla dopadnúť, si hovorím, že žijem, a to je základ. Keby som nežila, vadilo by mi, že riešim aj takéto maličkosti. Teraz to vôbec neriešim. Je to minimum pre to, aby som prežila.“

„Prognóza závisí predovšetkým od toho, či baktéria produkuje difterický toxín, koľko a či už došlo ku komplikáciám. Pri toxigénnej respiračnej diftérii sa pri včasnej diagnostike a liečbe môže pacient úplne zotaviť, ochorenie však zostáva potenciálne život ohrozujúce. Najzávažnejšou komplikáciou je poškodenie srdcového svalu difterickým toxínom, dochádza k poruchám srdcového rytmu a kardiogénnemu šoku. Závažné poruchy vedenia vzruchu sú prognosticky nepriaznivé. Pri netoxigénnom kmeni toxínové poškodenie nehrozí, baktéria však môže výnimočne preniknúť do krvi a spôsobiť napríklad infekčnú endokarditídu. Vtedy prognóza závisí najmä od rozsahu poškodenia srdca, komplikácií a od toho, ako rýchlo sa začne účinná antibiotická a prípadne chirurgická liečba,“ vysvetľuje MUDr. Melinda Tóthová.

Lekári stále nepoznajú príčinu nákazy

Jednou z najväčších otázok zostáva, ako sa baktéria do jej tela vôbec dostala. Ani po viac ako 50 dňoch hospitalizácie na to lekári nemajú jednoznačnú odpoveď. „To je to, čo u mňa zatiaľ nevedia. Môj prípad je veľmi špecifický tým, že moje telo napadla baktéria, ktorá sa na svete až tak nevyskytuje,“ vysvetľuje Klaudia.

Podľa nej lekári zvažujú viacero možností. Baktéria sa mohla do organizmu dostať napríklad cez dýchacie cesty alebo priamo do krvi cez porušenú kožu. Pri prvých vyšetreniach však u nej nenašli baktériu v nose ani v hrdle a na tele nemala ani viditeľnú ranu, cez ktorú by sa mohla infekcia dostať do krvného obehu.

Najpravdepodobnejšie preto podľa lekárov mohlo k nákaze dôjsť ešte pred jej odchodom do Ománu. V tom čase sa pohybovala najmä medzi Prahou a Bratislavou. Presný zdroj infekcie sa však už spätne nemusí podariť vypátrať. „Na začiatku ich ani nezaujímalo, ako sa to stalo. Chceli ma zachrániť, takže riešili, ako tú baktériu zlikvidovať. Až teraz začínajú viac skúmať, ako som sa k nej vlastne dostala,“ hovorí Klaudia.

Lekárka MUDr. Melinda Tóthová vysvetľuje, že baktéria sa do ľudského organizmu dostáva kvapôčkovou infekciou, teda kašľom a kýchaním, ale aj priamym kontaktom s kontaminovanými sekrétmi. Pri kožnej forme ochorenia sa môže preniesť aj priamym kontaktom s infikovanými kožnými léziami. „Najohrozenejšie sú malé deti a neočkované osoby. Netoxigénny kmeň môže kolonizovať horné dýchacie cesty bez akýchkoľvek prejavov infekcie. Prejav infekcie závisí od toho, či kmeň produkuje toxín alebo nie,“ hovorí odborníčka.

„Ak kmeň produkuje difterický toxín, môže spôsobiť klasickú diftériu – život ohrozujúce ochorenie s inkubačnou dobou približne dva až päť dní. Toxín blokuje tvorbu bielkovín v bunkách, čo vedie k ich poškodeniu a odumieraniu. Jeho účinok sa najskôr prejavuje lokálne na sliznici mandlí a hrdla, kde dochádza k poškodeniu tkaniva a tvorbe takzvaných pablán. Ide o pevne uchytené sivožlté povlaky, ktoré sa ťažko odstraňujú a po ich odstránení môže sliznica krvácať. Poškodenie slizníc, tvorba pablán a opuch dýchacích ciest môžu viesť až k duseniu,“ vysvetľuje lekárka.

Difterický toxín sa následne môže dostať do krvného obehu a poškodzovať ďalšie tkanivá a orgány. Najčastejšie zasahuje srdce, kde môže vyvolať toxickú myokarditídu, nervový systém, kde spôsobuje neuropatie, a obličky.

Ochorenie sa spočiatku podľa slov lekárky môže prejavovať zvýšenou teplotou, celkovou slabosťou, nechutenstvom a diskomfortom v hrdle. Neskôr sa pridáva silná bolesť hrdla, sťažené a bolestivé prehĺtanie, zápach z úst či zväčšenie lymfatických uzlín. V závažných prípadoch vzniká takzvaná „býčia šija“, teda masívny obojstranný opuch krku, a môže dôjsť k duseniu, ako aj ku kardiovaskulárnym a neurologickým komplikáciám.

Ak kmeň toxín neprodukuje, priebeh býva odlišný. „Baktéria môže vyvolať miernejší zápal v mieste, kde do organizmu prenikla, ktorý sa môže prejaviť napríklad bolesťou hrdla, sťaženým prehĺtaním, zvýšenou teplotou alebo kožnými prejavmi. V ojedinelých prípadoch však môže preniknúť hlbšie do organizmu a spôsobiť aj závažné invazívne infekcie, napríklad sepsu, zápal kĺbov alebo kostí,“ hovorí MUDr. Melinda Tóthová.

Klaudia zdôrazňuje, že samotná prítomnosť tejto baktérie ešte nemusí u každého človeka znamenať takýto závažný priebeh. V jej prípade podľa nej išlo o nešťastnú kombináciu okolností, pri ktorej sa infekcia dostala do krvného obehu a následne zasiahla srdce.

Liečba za stovky tisíc eur

Celý prípad jej zároveň ukázal, aké dôležité je mať pri cestovaní do zahraničia kvalitné zdravotné poistenie. V Ománe strávila v nemocnici takmer dva mesiace, podstúpila množstvo vyšetrení a dostávala dlhodobú intravenóznu antibiotickú liečbu.

„Som veľký zástanca toho, aby sa ľudia pred cestou do zahraničia poisťovali. Inak by ma samotná liečba vyšla na desiatky až stovky tisíc eur,“ hovorí. Poistenie podľa nej pokrylo nielen samotnú liečbu, ale aj náklady spojené s pobytom jej mamy, ktorá za ňou pricestovala a zostala s ňou počas hospitalizácie. „Reálne by som na tú liečbu inak nemala,“ dopĺňa.

Do normálneho života sa vracia aj vďaka psychoterapii

Následky ochorenia však pre Klaudiu nekončia odchodom z nemocnice. Po tom, čo zažila, sa musí vyrovnávať aj s psychickými následkami. Spracovať strach, ktorý sa počas hospitalizácie postupne rozvinul, a znovu nadobudnúť pocit bezpečia vo vlastnom tele jej pomáha psychoterapia.