Krvácali z očí aj uší a na ústach mali penu. Partia turistov zomrela v pohorí Chamar-Daban tak záhadne, že to dodnes nevysvetlili

Na výpravu smrti vyrazilo 7 študentov z turistického klubu Azimut, ktorí študovali na pedagogickom učilišti v kazašskom meste Petropavlovsk. Expedíciu viedla 41-ročná Ľudmila Korovinová. Išlo o skúsenú horskú vodkyňu, ktorá absolvovala výpravy naprieč pohoriami ako Ťan-šan, Altaj aj Sajan, píše britský denník Metro.

Spolu s ňou vyrazili 24-ročná Tatiana Filipenko, 22-ročný Alexander Krysin, 17-ročná Valentina Utočenko, 16-ročná Viktória „Vika“ Zalesová a 16-ročný Timur Bapanov. Na poslednú chvíľu sa k nim pridal aj 19-ročný Denis Švačkin. Rodičom, ktorí boli v tom čase na dovolenke, nič nepovedal. Doma im nechal len papierik s ručne napísaným odkazom: „Išiel som do hôr, čoskoro sa vrátim.“

Skupina vyrazila 2. augusta 1993 do odľahlej dediny Zun-Murino, odkiaľ sa počas dvoch dní preplavila pozdĺž riek a hrebeňa až k vrcholu Retranslátor, ktorý turisti pomenovali podľa opustenej retransmisnej veže na jeho vrchole. Podľa meteorologickej predpovede mali mať počas celej túry slnečné počasie.

Pri zostupe 4. augusta sa však do hôr prihnal mongolský cyklón s dažďom a snehom. S premočenými a ťažkými batohmi sa vedúca expedície Ľudmila Korovinová rozhodla postaviť tábor na nechránenom mieste – približne štyri kilometre od najbližšieho lesa.

„Zastavili sme sa vo výške bez lesa, postavili sme dva stany. O štvrtej ráno nám vietor roztrhol napínacie povrazy stanu. Opravili sme ich. O šiestej ráno vytrhol kolík. Spacie vaky boli premočené,“ povedala neskôr Valentina Utočenko vyšetrovateľom, ktorí sa snažili objasniť, čo sa v horách stalo.

Ráno, keď sa všetko zmenilo

Podľa výpovede Valentiny Utočenko, ktorú cituje ruský portál Gazeta.ru, sa všetko pokazilo ráno 5. augusta. Okolo desiatej hodiny, vo výške 2 400 metrov, náhle zostalo zle jednému z členov expedície. 22-ročný Alexander Krysin, ktorý zaostával za skupinou, zrazu začal kričať. Keď sa ostatní otočili, videli, ako mu z očí aj uší tečie krv. V ústach mal penu. O niekoľko sekúnd úplne stratil vedomie.

O chvíľu neskôr začali podobné príznaky trápiť aj vedúcu expedície, Ľudmilu Korovinovú. Keď s ňou Valentina Utočenko naposledy hovorila, chytala sa za hrdlo.

„Korovinová ma poprosila, aby som stiahla Viku dolu. Vyliezla som k nej a ona ma pohrýzla. Odtiahla som ju k ostatným,“ opísala preživšia desivú scénu.„Táňa si začala hlavu búchať o kamene. Denis zaliezol do spacáka.“

Podľa jej výpovede sa Viktória a Timur rozutekali od skupiny, no čoskoro skolabovali. Vracali krv a škriabali sa na hrdle, akoby sa dusili. Popritom sa vyzliekali. Denis bežal do bezpečia s Valentinou Utočenko. Po chvíli však dostal kŕče a skolaboval.

Útek pozdĺž elektrického vedenia

Valentina Utočenko zostala v horách úplne sama. Cez noc si postavila stan v lese pod táborom a zaspala. Ráno 6. augusta sa vrátila na svah a našla všetkých mŕtvych.

„Ráno som vyliezla hore. Táňa ležala na kameňoch. Naokolo boli telá Denisa, Timura a Viky. Vyššie som našla Sašu a Ľudmilu Korovinovú,“ opísala neskôr desivý nález. Predtým, než odišla, každému z nich zatvorila oči a vzala si kompas a mapu.

Ďalšie štyri dni sa sama túlala horami pozdĺž stĺpov elektrického vedenia, až kým nedorazila k rieke Snežnaja, kde ju našla skupina ukrajinských kajakárov.

„Na brehu stálo dievča – kričalo a mávalo rukami. Tak zúfalo, že sme hneď pochopili, že sa stalo nešťastie,“ spomína jeden z kajakárov Alexander Kvitnickij. „Keď sme dorazili na breh, vrhla sa na jedno z našich dievčat a dlho jej plakala na hrudi. Povedala, že ľudia z jej skupiny zomreli a že sa veľmi bojí.“

Telá našli až o dva týždne neskôr

Kvôli nepriaznivému počasiu v horách sa kajakári k záchranárom dostali až po 12 dňoch, píše Gazeta.ru. Záchranárom potom trvalo ďalších 5 dní, kým lokalizovali telá.

„Bol to hrozný pohľad. Chalani ležali na malej rímse, niektorí pritisnutí k sebe, iní o kúsok ďalej. Bez očí. V prázdnych jamkách a pootvorených ústach sa hmýrili červy,“ povedal pre ruský denník Komsomoľskaja pravda záchranár Jurij Golius, ktorý mal pátranie na starosti.

Telá podľa jeho slov zabalili do plastových vriec a preniesli do vrtuľníka, v ktorom bol počas letu do Ulan-Ude „neznesiteľný zápach“.

Oficiálna súdnolekárska pitva ako príčinu smrti pri piatich obetiach určila celkové podchladenie a pri Ľudmile Korovinovej infarkt. V telách nezostali takmer žiadne živiny vrátane glykogénu a znalci zistili aj zmeny typické pre bielkovinovú dystrofiu – teda príznaky možného hladovania.

Práve to viedlo záchranára Goliusa k záverom, že za tragédiu môže vedúca expedície. Novinárom povedal, že na výpravách bývala k svojim zverencom extrémne prísna a zakazovala im jesť. Vraj ich takýmto spôsobom učila, ako prežiť v horách pri najťažších podmienkach. Svoju teóriu podložil aj tým, že na mieste tragédie záchranári našli len jednu prázdnu konzervu jedla na 7 ľudí.

Valentina Utočenko, ktorá prežila, to však odmieta. Vyšetrovateľom povedala, že počas expedície jedli každý deň štyrikrát teplé jedlo s celkovým príjmom okolo 2 400 kilokalórií na osobu denne. Prečo napriek tomu znalci našli príznaky bielkovinovej dystrofie, zostáva záhadou.

Množstvo teórií a nezodpovedaných otázok

Okolo príčin tragédie za roky vznikli rôzne teórie. Turista Vladimir Borzenkov a neskôr aj záchranár Nikolaj Fedorov tvrdia, že smrť členov expedície mohol spôsobiť infrazvuk. Podľa Fedorova okolité skaly za silného vetra vydávali infrazvuk, ktorý u ľudí vyvoláva stav paniky a bezdôvodnej hrôzy.

Iný turista, Jevgenij Oľchovskij, zas veril, že skupina sa dostala do vysokej koncentrácie ozónu spôsobenej búrkovým frontom. Traumatológ Nikolaj Tarasov prišiel s teóriou, že ich zasiahli výpary kyseliny sírovej, ktoré uniesol vietor z priemyselných fabrík.

Britský denník Metro spomína aj teóriu o sovietskom bojovom nervovom plyne, ktorý údajne testovali v okolí. Keďže na to neexistujú žiadne podložené dôkazy, ide len o konšpirácie. Rovnako nepravdepodobná je aj teória, že sa všetci otrávili jedovatými hubami.

Bývalý zástupca veliteľa záchrannej služby Leonid Izmajlov zase upozorňuje na to, že preživšia Valentina Utočenko môže klamať. „Najčudnejšie je, že chalani boli mokrí a v zime celú noc, ešte pred prvým úmrtím, no ani sa nepokúsili zohriať sa. Každý mal spacák aj plastovú fóliu, no tie zostali nedotknuté v batohoch,“ povedal pre Metro.

Na jednej strane je vedecky dokázané, že podchladenie v pokročilom štádiu môže spôsobovať halucinácie a takzvané paradoxné vyzliekanie, keď si postihnutý iracionálne vyzlieka odev. Na druhej, kým sa človek dostane do tohto štádia, môže to trvať aj hodiny, počas ktorých by sa určite pokúsil zahriať.

Skúsený ruský záchranár a horolezec Alexander Gofštejn, ktorý prípad spätne analyzoval pre Gazeta.ru, sa prikláňa k názoru, že za tragédiu môže nekompetentnosť inštruktorky a zlé počasie.

Fámy o mlčanlivosti a život Utočenko po tragédii

V Petropavlovsku sa krátko po tragédii rozšírila fáma, že skupina vošla do zóny tajného vojenského testovania, a že Utočenko po záchrane kontaktovali tajné služby, ktoré ju prinútili podpísať mlčanlivosť. Práve preto sa vraj z mesta odsťahovala a prestala komunikovať s novinármi.

Utočenko v súčasnosti žije v ústraní so svojím manželom a dvoma synmi, pričom manžel sa o jej účasti na tragédii dozvedel až po rokoch spoločného života, keď ju náhodou spoznal v televíznej reportáži.

Sama dodnes verí, že jej priatelia zomreli na pľúcny edém. Na otázku, či jej pomohlo, keď o tragédii začala znova hovoriť, odpovedala otázkou: „Aký to má zmysel? Všetko je zbytočné. Aj tak sa nevrátia.“