REPORTÁŽ: Boli sme sa pozrieť na hraničných priechodoch s Ukrajinou. Chladnú noc vystriedal deň plný charity a solidárnosti

Prichádzame až pred colnú zónu. Pred ňou je naozaj rušno. Policajt sa nás pýta, či sme po niekoho prišli. Zisťuje, že sme novinári, a zaparkujeme vedľa chorvátskych kolegov. Vystupujeme a obhliadame si okolie. Policajti iba usmerňujú dopravu, pomáhajú ostatným šoférom pri cúvaní, otáčaní.

Vedľa cesty stojí množstvo ľudí. Sú to Ukrajinci, ktorí práve prišli na Slovensko. Mnohí z nich čakajú na odvoz, no nájdu sa aj takí, ktorí sú úplne stratení a nevedia, čo majú robiť. Dávame sa do reči s Jurijom. Ten na slovenskej strane čaká na svoju tehotnú ženu a dieťa, aby ich odviezol do bezpečia na Slovensku. „Potom sa vrátim na Ukrajinu,“ vraví. Na otázku či sa nebojí, odpovedá jednoznačne: „Ukrajina je moja zem, nebojím sa ničoho.“

Tesne po tom, čo s ním skončíme rozhovor, k nám prichádza Ukrajinka s malým dieťaťom na rukách. Pôsobí vystresovane, za sebou má dva kufre. Pýta sa, kde je najbližšie čerpacia stanica. Hneď po tom, čo dostane odpoveď, sa pýta, koľko kilometrov je odtiaľ do Prešova alebo do Košíc. Pýtame sa, či tam niekoho má, odpovedá, že nie. Nakoniec vysvitne, že nemá kam ísť, nikoho tu nepozná. Poďakuje nám a odchádza. Stráca sa v dave ľudí.

Stojíme medzi ostatnými, čakáme. Vedľa nás sedia tri ženy s malými deťmi. Odrazu k nim prichádza policajt a pýta sa ich, či im netreba vodu alebo deku. Odvetia, že je to v poriadku, a policajt sa vracia k usmerňovaniu premávky.

Na hranici medzitým čaká v pešej zóne približne 150 ľudí. Tí, čo to skúšajú autami, čakajú v štvorkilometrovej kolóne. Stojíme za rampou, ktorú dopĺňa značka colnej zóny. Sledujeme Ukrajincov, ktorí postupne prechádzajú na slovenskú stranu. Väčšinu z nich tam už čakajú ich známi. Z emócií cítime, že každý krok za hranicou Ukrajiny je pre nich malým víťazstvom.

Pomaly už odchádzame, no zastavujeme pri taxikárovi, ktorí už dlhšie stojí na mieste. „Čakáte na zákazníka?“ pýtame sa. „Nie, len som dostal od kolegov echo, že je tu veľa ľudí, tak čakám, či niekto nebude potrebovať odvoz,“ vysvetľuje.

Toto sa mi nikdy ani len nesnívalo

Ráno o pol šiestej zima zachádza až pod nechty. Hoci je áut podstatne viac než v noci, všetci iba ticho čakajú, iní spia a niektorí zase nervózne fajčia a nevedia sa dočkať príchodu svojich známych.

Ráno nás už polícia na hranicu autom nepustila, vraj už nie je miesto. Cestou k priechodu stretávame Nikolaja, ktorý má opačné úmysly než väčšina ľudí naokolo. Chce sa vrátiť do Kyjeva, aby dostal do bezpečia svoju rodinu. „Aby mali šancu na azyl.“ Nie je si však istý, či sa do Kyjeva dostane. Bojí sa totiž, že ho cestou zastavia ruskí vojaci. „Nevieme, či je cesta do Kyjeva otvorená alebo nie,“ uzatvára. Nikolaj však nemá obavy, že by na Ukrajine musel zostať a bojovať. Má totiž české občianstvo.

Pokračujeme až na samotnú hranicu. Tam stretávame ľudí z Katolíckej charity. Ukrajincom ponúkajú stravu, pitie, bezplatný odvoz, ale aj ubytovanie v Tatrách. Tony zažil aj vojnu v Iraku, kde bol už desaťkrát. Avšak naša otázka, ako vníma súčasnú situáciu na Ukrajine, ho dojme k slzám. „Toto sa mi naozaj nikdy ani len nesnívalo,“ rozhovorí sa a zrazu poodíde ďalej. Vracia sa so zaslzenými očami a pokračuje v rozhovore. „Podľa mňa to tu malo byť omnoho lepšie zorganizované. Mali tu byť zo slovenskej strany nachystané tímy, ktoré by utečencom dali jasné inštrukcie a občerstvenie. Toto mi tu chýba,“ konštatuje Tony.

Len čo sa obzrieme za seba, všimneme si dve dospelé ženy s tromi deťmi. Jednou z matiek je Taňa. „Na Ukrajine je to veľmi ťažké. Mám tam babku aj brata. Ten však nemôže opustiť Ukrajinu,“ vraví Taňa. Pomedzi to sa dieťa rozplače. Všetko, čo so sebou majú, sú tri tašky a jeden kufor. „Všetko sme museli nechať doma na Ukrajine.“

Po dni strávenom na hraničnom priechode v Ubli sa presúvame opäť do Vyšného Nemeckého. Oproti predchádzajúcemu dňu však vidíme preplnené krajnice ciest. Dôvod je prostý. Hoci štandardne nie je tento priechod určený pre peších, obe strany spravili výnimku a sprístupnili ju aj pre tých, čo auto nemajú alebo nechcú čakať hodiny v kolónach.

Keďže je Vyšné Nemecké frekventovanejší priechod než ten v Ubli, na Ukrajincov čaká na Slovensku podstatne viac známych. Pri pohľade do colnej zóny vidíme, ako pracovník finančnej správy ochotne znáša jednu batožinu za druhou a odprevádza rodiny až za značku colnej zóny.

Na Ukrajincov, ktorí prišli na Slovensko, čaká hneď niekoľko možností. Všimli sme si ukrajinskú rodinku, ktorá stojí za autami a čosi rozoberá. Pri bližšom pohľade zisťujeme, že dobrovoľníci z košickej farnosti tam pripravili občerstvenie a pitie pre utečencov zadarmo. Ak im je zima, môžu si vziať aj deku. To hneď niekoľkí aj využívajú. Okrem toho ponúkajú aj bezplatný odvoz do Košíc či Brna. Medzitým fara vo Vyšnom Nemeckom ponúka možnosť ubytovať sa.

Súbežne v strede cesty stoja ľudia, ktorí nezávisle jeden od druhého takisto neváhajú prichýliť Ukrajincov. Jeden z nich je Gennadij, pôvodom z Ukrajiny, no v súčasnosti žije v Košiciach. Na celú situáciu reaguje svojsky. „Pre debilov ešte zákon nenapísali, to isté aj pre Rusov.“ Svojim krajanom dokáže na Slovensku pomôcť krátkodobo, ale aj dlhodobo. „Ak by potrebovali vybaviť nejaké papiere, aj s tým viem pomôcť. To však bude trvať trochu dlhšie.“ Hoci sa zdá, že to na hranici prekypuje solidárnosťou, hneď prvé auto za značkou colnej zóny ponúka odvoz do Prahy za 100 dolárov.

V blízkej reštaurácii obedovali deň predtým iba pracovníci finančnej správy. Teraz prichádzajú a dávajú si jedlo výhradne zabaliť. Sadnúť si už nie je kam. Reštaurácia je plná žien s deťmi, ktoré v noci prekročili hranicu.