Radoslav Pekar sa medzi mŕtvymi pohybuje častejšie ako medzi živými.
Po smrti človeka jeho telo musí niekto obhliadnuť, premiestniť, zistiť príčinu smrti a pripraviť na pohreb. Nie je to ľahká práca a ani ju nevyhľadáva každý. My sme sa rozprávali s človekom, ktorý sa práci so zosnulými venuje už takmer 31 rokov.
„Ja som si zvykol, lebo som si na patológii prešiel už všeličím, no pre človeka, ktorý si toho toľko nezažil, je to veľmi nepríjemná situácia. Vnútri bytu zomrel pán na toalete, mal 160 kíl. Pre nás to bolo nesmierne ťažké, pretože jeho telo bolo v značnom štádiu rozkladu a nevedeli sme ho odtiaľ dostať. Najhoršie na tom je, že keď je človek už v takomto štádiu rozkladu, nemôžete ho uchopiť ani za končatinu, keďže sa oddeľujú mäkké tkanivá a ruka sa dá ľahko odtrhnúť.“
Aj keď je smrť súčasťou života, je podľa neho normálne, že je bežnému človeku kontakt s mŕtvolou nepríjemný: „Od prírody je nám dané, že sa ľudskej mŕtvoly stránime. Nechceme sa jej dotknúť a taktiež sa nám prieči nepríjemný mŕtvolný zápach, ktorý vzniká prirodzeným rozkladom.“ Radoslav svoju prácu slabým povahám neodporúča.
Pri pohľade na 48-ročného, večne usmiateho a vtipného Radoslava by málokomu napadlo, kde pracuje. „Najprv som robil asistenta na súdnych aj zdravotných pitvách, potom som brigádoval v pohrebných službách, prevážal som zosnulých, kopal som hroby a neskôr som zosnulých začal aj esteticky upravovať.“ Ako prvý Slovák si pred dvoma rokmi otvoril balzamovňu a momentálne vlastní aj pohrebnú službu. V rozhovore pre Refresher porozprával, ako sa k tejto práci dostal, prečo sa rozhodol pracovať práve so zosnulými, vysvetlil, ako fungujú prevozy, či sa bojí smrti, a prezradil, aké rôzne situácie v práci zažíva.
Zdroj: REFRESHER/Martin Mendel
Ako si sa k tejto práci dostal?Čírou náhodou. V živote by mi nenapadlo, že budem robiť práve túto prácu. Pôvodne som chcel byť aranžér alebo záhradník. Za komunistov mi však môj otec nechcel dovoliť pracovať v tomto odvetví, preto som išiel na strojarinu. V sedemnástich som mal ísť na vojnu, no zo zdravotných dôvodov som robil len civilnú službu. Ponúkli mi miesto v nemocnici na patológii. Nebol som z toho nadšený, no zlákali ma na to, že keby som bol robil v nemocnici sanitára, bol by som musel pracovať na zmeny cez víkendy aj sviatky. Na patológii fungovala len jedna zmena a bol tam pokoj. Prijal som to a nakoniec som tam aj ostal. Vyhovovalo mi to.
A čo tie ďalšie povolania spojené so zosnulými?Tie išli ruka v ruke. Na patológii som nevedel zarobiť tak, ako som chcel, takže som si urobil vysokú školu a nespočetne veľa kurzov. Privyrábať som si chodieval do pohrebných služieb, upravoval som zosnulých, obliekal som ich. Neskôr som chodieval aj na prevozy zosnulých. Následne sa mi naskytla možnosť otvoriť si vlastnú pohrebnú službu, ktorej som sa chopil. K balzamovaniu som sa dostal tak, že som sa snažil zdokonaľovať v úprave zosnulých. S púdrom nezakryjete úplne všetko a premýšľal som, ako to robiť tak, aby zosnulý ani nevyzeral ako mŕtvy. Takto som zistil, že je niečo oveľa efektívnejšie a zosnulý po tom naozaj vyzerá, ako keby len spal. Nemáte tak traumu z toho, keď ho uvidíte v truhle, a môžu sa na neho pozrieť aj deti, dokonca ho aj chytiť.
Ako v praxi funguje prevážanie zosnulého?Postup je taký, že na to, aby sa mohol vykonať pohreb, pitva a podobne, je potrebné previezť zosnulého z miesta, kde zomrel. Na to sme tu my. Zavolá nám buď rodina, alebo polícia. Musíme počkať na koronera (lekár, ktorý robí obhliadku zosnulého na mieste úmrtia – pozn. red.), ktorý určí, kam zosnulého odvezieme. Následne ho uložíme do patologického vaku, prenesieme na nosidlách a následne odvezieme na určené miesto.
Zdroj: Archív/Radoslav Pekar
Stalo sa ti počas prevozu niečo, na čo len tak nezabudneš?To sa stáva najmä vtedy, keď nájdeme niekoho v lete po dvoch alebo troch týždňoch. Keď v takomto prípade prídeme na miesto úmrtia, väčšinou vonku niektorí policajti dokonca vracajú. Ja som si zvykol, lebo
som si na patológii prešiel už všeličím, no pre človeka, ktorý na to nie je zvyknutý, je to veľmi nepríjemná situácia. Vnútri bytu zomrel pán na záchode, mal 160 kíl. Pre nás to bolo nesmierne ťažké, pretože bol už v štádiu rozkladu a nevedeli sme ho odtiaľ dostať. Najhoršie na tom je, že keď je človek už v takomto štádiu rozkladu, nemôžete ho chytiť ani za končatinu, pretože sa oddeľuje mäkké tkanivo. Predstavte si, že máte kúsok zhnitého mäsa pár dní v izbe, toto bolo 160 kíl. Na zosnulom sa už v tom štádiu nachádza množstvo hmyzu a niektorí nás naozaj obdivujú, že niečo také zvládame robiť. Ale niekto to predsa robiť musí, a keby nebolo nás, tak by bol svet plný mŕtvol. Ľudia naše povolanie považujú za nečisté, no neuvedomujú si, že bez nás by sa nezaobišli.
Zdroj: REFRESHER/Martin Mendel
Robil si aj pitvy. Vieš nám to trochu opísať?
Keď robíte súdne pitvy, znamená to všelijaké vraždy, dopravné nehody či samovraždy. Na zosnulom sa môže nachádzať rôzny hmyz, všetky možné farby, no najhoršie sa zvyká na ten rozkladový zápach. My sme na patológii používali vietnamské mastičky, ale ani to niekedy nepomôže. Napínalo ma veľakrát, ale keď tú prácu robíte, po nejakom čase si úplne zvyknete a potom je vám to už jedno. Stalo sa mi, že keď som na zdravotníckej prednáške ukazoval fotky zosnulých lekárom, aj tam niektorým prišlo nevoľno. Veľakrát sa však snažím situáciu aj odľahčiť a brať to s nadhľadom, takže veľa vtipkujem. Napríklad keď je policajtom zle, prídem za nimi a poviem im, že toto je nová forma arómoterapie, no ani mne to, samozrejme, nie je príjemné. Mojej žene dokonca pred nejakým časom prišla správa, že toto povolanie robia sérioví vrahovia a za toto povolanie sa len schovávajú.
Ak ti je to nepríjemné, prečo jednoducho nezmeníš povolanie?
Ja som si na tú prácu zvykol, vyhovuje mi. Mám pokoj, robím väčšinou po nociach. Pustím si Vivaldiho a upravujem zosnulého. Viem, že niektorí túto prácu zanedbávajú a zosnulí na pohreboch vôbec nevyzerajú dobre. Chcem, aby mali pozostalí možnosť rozlúčiť sa so zosnulým s príjemným pocitom a nie aby mali nočné mory ešte desať rokov po pohrebe.
Ako vnímajú blízki tvoju prácu?
Moja žena pracovala na kamióne a potom ako kontrolórka, teraz pracuje so mnou v pohrebníctve. Robí aj balzamovanie a upravuje zosnulých, no jej primárnou prácou je administratíva. Začiatky však pre ňu neboli ľahké, niekedy si aj poplakala, pretože to bol na ňu veľký emocionálny nápor, ale teraz je už moja pravá ruka. Blízkym moja práca pripadá úplne bežná, nepýtajú sa ma na detaily, niektorí rodinní príslušníci mi dokonca zvyknú pomáhať, keď potrebujem. Už si jednoducho zvykli. Dokonca som chcel, aby aj moje deti pracovali v pohrebníctve, no touto cestou sa ani jeden z nich nevydal. Moja sestra teraz pracuje na patológii, kde som predtým pracoval ja. Sme taká netradičná rodina.
Čo je pre teba v práci najťažšie?Paradoxne je najťažšia komunikácia s pozostalými. Oni sú niekedy agresívni, kričia po vás a musíte vybaviť milión vecí. Mňa to strašne ničí a odoberá mi to energiu. Viem, že to majú ťažké vzhľadom na situáciu, v ktorej sa ocitli, ale ja dokážem potom fakt vyhorieť. Mne by vyhovovalo, keby som robil len vo svojej balzamovni.
Človek by si myslel, že povieš napríklad niečo spojené s pitvou.Aj odtiaľ sa nájde niečo, čo nemám rád. Veľké nervy mám, keď mi privezú zosnulého po nejakej ťažkej dopravnej nehode a je celý dotrhaný na kusy. Ja ho musím celého pozašívať, jeho cievny systém sa už ani nedá rozoznať a ja to musím všetko šiť. Niekedy mi to trvá aj 12 hodín, počas ktorých sa nemôžem napiť, najesť alebo ísť na toaletu, pretože by som si musel dať dole celý ochranný odev.
Ako sa chrániš pri dotýkaní sa zosnulého?
Celé priestory vyzerajú ako pitevňa. Všetko je neporézne, ľahko umývateľné. Hygienický plán sa musí rázne dodržiavať a chemikálie na čistenie sa musia taktiež meniť, aby sa baktérie nestali rezistentné. Je to všetko veľmi sterilné. Používame jednorazové overaly, podobné ako pri covide. Kedysi sme mali gumené zástery, rúška a čiapky a vyzeralo to ako z hororu. Toto všetko je na našu ochranu, lebo človek pracuje najmä s krvou a s rôznymi baktériami. My balzamovači máme aj masky, kde sú špeciálne filtre, ktoré zachytávajú mikróby a karcinogénne látky formaldehydov, no nosiť ich nie je úplne príjemné, pretože sa veľmi zahmlievajú.
Zdroj: Archív/Radoslav Pekar
Ako dlho ti trvalo zvyknúť si na svoju prácu?
Od začiatku som s tým nemal žiadny problém. Trošku náročnejšie bolo zvyknúť si na súdne pitvy, pretože veľakrát už ani ten zosnulý nevyzeral ako človek. Mám rád čistotu a toto je pre mňa dosť náročné. Veľakrát sa nachádza na zosnulom množstvo hmyzu. Veľmi obdivujem súdnych lekárov, ktorí robia len takéto pitvy. Keď idete na súdnu pitvu, ten zápach cítiť na veľkú vzdialenosť.
Zdroj: Radoslav Pekar/Archív
Už sa pri tebe nejaký zosnulý aj zobudil?
Nezobudil, ale môže sa to stať, keby mal len klinickú smrť. Stalo sa mi však, že keď som obliekal zosnulého, tak som si jeho ruku podoprel o kľučku na dverách, a keď som s ním pohol, dal mi facku. (smiech)
Stalo sa nám aj to, že keď som chodil z pohrebnej služby na prevozy, tak sme prišli do penziónu pre seniorov po jednu zosnulú. Prišla po nás sestrička, zaviedla nás do izby a ukázala nám lôžko, na ktorom ležala zosnulá. Problém v týchto penziónoch je, že niektorí seniori sa vôbec nehýbu a len ležia, takže vy veľakrát neviete, kto len spí a kto je mŕtvy. Zosnulú sme si teda dali na nosidlá, následne sme ju chceli uložiť do patologického vaku a zrazu som si všimol, že otvorila oči. Povedal som to kolegovi a nechcel mi veriť, vtom vyrazila dvere sestrička a ospravedlnila sa, že si pomýlila izbu a zosnulá je v inej. Táto seniorka bola živá a nič nám nepovedala, pretože si asi myslela, že ju berieme na toaletu.
V akom najhoršom stave ste našli ľudské telo?
Keď sa telo našlo až o dva alebo tri týždne po smrti v nejakom uzavretom priestore. Nepríjemné je ešte to, keď niekoho prejde vlak. Ten má totiž brzdnú dráhu až tri kilometre a my hľadáme pozostatky na koľajniciach celú noc. Ľudia zatiaľ čakajú vo vlaku, kým si urobíme svoju prácu. Stalo sa nám aj také, že pani skočila na diaľnici pod kamión. Scenár bol približne podobný ako na tých koľajniciach.
Stalo sa ti, že si musel robiť pitvu aj svojmu blízkemu?
Stalo sa mi to a nie raz. Mne to nevadí, ale paradoxne mám problém s pohrebmi, lebo je tam už tá emócia. Keď zomrel môj strýko, s ktorým som mal naozaj blízky vzťah, dávali mi v práci dva týždne dovolenku, len aby som nedostal jeho telo. Ja to však v pohode zvládam, no keby som išiel na pohreb a videl všetkých plakať, asi by som sa zrútil. Nemám rád smútok.
Vieš sa na Slovensku svojou prácou plnohodnotne uživiť?
Áno, ale jedine ako pohrebná služba. Čisto balzamáciou sa uživiť nedá, a preto to tu nikto okrem mňa nerobí. Zároveň je ťažké aj tú školu vyštudovať, pretože je potrebné mať znalosti z medicíny a plat nie je vysoký. Na Slovensku stojí jedna balzamácia okolo 380 až do 1200 eur. Prevozy stoja od 680 do 800 eur. Venujem sa aj rekonštrukcii tvárových častí a cena je individuálna podľa náročnosti.
Bojíš sa smrti?
Smrti ani nie, akurát by som bol nahnevaný, keby som zomrel teraz, lebo mám toho ešte veľa, čo by som chcel zažiť. Bojím sa skôr spôsobu smrti, pretože ako zdravotník vidím, ako sa niektorí ľudia pred smrťou trápia. Mávam však niekedy nočné mory a vtedy zvyknem situáciu odľahčiť a povedať mŕtvym, nech ma nechajú, aspoň keď spím. (smiech)
Aký máš na ňu teda názor?
Ja vždy odpoviem, že neviem. Lebo som ani tak nebol vychovávaný, môj otec je materialista a mama je katolíčka. Myslím si však, že niečo ako reinkarnácia môže existovať, no nie sme to úplne my. Mám toľko práce, že sa ani nestíham nad tým viac pozastavovať. S každým zosnulým sa však snažím zaobchádzať slušne a eticky, aj keď si niekedy zavtipkujem. Bez toho sa táto práca asi ani nedá robiť, lebo by som to psychicky nezvládol. Beriem to tak, že život je jedinečný a sú určité energie, ktoré sa dajú aj dokázať.
Máš na ruke červenú šnúrku. Si poverčivý?
Nie som. To mi dala kamarátova žena, pretože keď sa s ňou stretnem, stále mi hovorí, že ma určite niekto preklial. Ja na takéto veci neverím. Keby som veril, asi by som nerobil túto prácu.
Majú pozostalí aj nejaké špeciálne požiadavky pri úprave zosnulého?
Áno, napríklad farbu laku na nechty, farbu rúžu atď. Stalo sa mi, že ma dcéra zosnulej požiadala, aby mala jej mama na pohrebe trvalú, ako vždy zvykla nosiť. Ja som súhlasil, no keď som sa išiel na zosnulú pozrieť, nemala žiadne vlasy. Vtedy som bol naozaj nahnevaný, pretože nerád nedodržiavam sľuby. Musel som preto ísť kúpiť parochňu a dcére som dal blok. Ona ju totiž päť rokov nevidela, a preto ani netušila, že jej mama už nemá vlasy. My máme aj šampóny pre mŕtvych a naozaj im viem spraviť účes od výmyslu sveta.
Ako to všetko psychicky zvládaš?
Psychicky to nie je problém. Skôr je to naozaj fyzicky náročné. Som veľakrát unavený a neviem si naplánovať ani dovolenku, pretože mi hocikedy cez deň niekto zavolá, že mi vezie zosnulého, a keď odmietnem, prídem o peniaze. Veľakrát som musel napríklad odísť od štedrovečerného stola.
Čo ti pomáha na odľahčenie ťažkých situácií?
Pomáha mi to, že si hľadám naozaj inteligentných kolegov, ktorí rozumejú tomu, čo robíme, a zavtipkujeme si. Keby sme si občas nerobili žarty, tak by to bola naozaj len práca plná pochmúrnosti.
Zdroj: Archív/Radoslav Pekar
Komu túto prácu absolútne neodporúčaš?
Mali sme záujemcov, ktorí sa po pár týždňoch rozplakali a povedali, že to nedávajú. Na túto prácu treba mať naozaj silný žalúdok a najlepšie by bolo, keby bol človek aj fyzicky zdatný, pretože manipulácia s pozostalým nie je vôbec jednoduchá. Takže túto prácu určite neodporúčam človeku, ktorý má labilnú psychiku, a hlavne nemôže byť fyzicky slabý.
Povedz nám na záver nejakú vtipnú príhodu, nech to trošku odľahčíme.
Toto sa stalo pred niekoľkými rokmi, keď sme ešte používali prevoznú rakvu a s ňou sa nedalo manipulovať na úzkom schodisku, nechali sme ju preto pri vchode na zemi. Zobrali sme po schodoch zosnulého v patologickom vaku, no zrazu jedna pani začala kričať a pýtala sa, či berieme dvoch zosnulých. My sme nechápali, čo to hovorí, a potom sme sa pozreli do rakvy, ktorú sme nechali pred vchodom. Ľahol si do nej nejaký opitý štamgast, a keď sme na neho skríkli, zľakol sa a utiekol. Tá pani, ktorá si ho všimla, skoro dostala infarkt z toho, že nám ožila mŕtvola, a my sa na tom dodnes smejeme. Môj život je hotová tragikomédia.