Slovenka Mária pracuje v Dubaji ako profesionálna morská panna. V 10-metrovej hĺbke ide o život, no Dubajčania ju obdivujú

– dievčatá z Brazílie, USA, Grécka, Indonézie a mňa. Manažment rád hovorí, že si vybrali „najlepšie z najlepších“. (smiech) Sme fakt rôznorodý tím, každá vyniká v niečom inom, takže sa od seba navzájom veľa učíme. A áno, samozrejme, že ich najviac zaujímalo, ako plávam. (smiech)

Akvárium ešte nie je podľa mojich informácií otvorené. Ešte teda nie si v úplnom pracovnom nasadení?

Áno, oficiálne otvorenie pre verejnosť je naplánované na 27. októbra. Zatiaľ máme za sebou hlavne tréningy, fotenia a rôzne marketingové ukážky. Bude to fakt veľkolepé. Celé akvárium je obrovské, moderné a každý detail sa ladí do dokonalosti.

Momentálne celé dni trénujeme a zoznamujeme sa s prostredím – s vodou, so žralokmi, s potápačmi aj s choreografiami. Je to náročné fyzicky aj psychicky, lebo sa stále učíme niečo nové a zároveň chceme, aby všetko pôsobilo ladne a prirodzene.

Dni mám naozaj dlhé a intenzívne. Z domu odchádzam skoro ráno a vraciam sa úplne vyčerpaná až večer. Ale je to ten typ únavy, pri ktorej vieš, že robíš niečo, čo miluješ.

Čo je pre teba v tejto práci novinka? Je niečo, s čím sa stretávaš prvýkrát?

Najväčšia zmena je hĺbka. Nikdy predtým som nevystupovala v desiatich metroch, takže to bol poriadny skok. Je to taká kombinácia mermaidingu a freedivingu, musíš vyrovnávať tlak, zadržiavať dych a to všetko bez masky a bez štipca na nos. Voda je tu veľmi slaná, dosť agresívna na oči aj sliznice, takže to dá zabrať. Ale posúvam sa každý deň o míle dopredu a fakt vidím, ako sa zlepšujem.

Ako vyzerá tvoj pracovný deň teraz a ako bude vyzerať po otvorení?

Ráno prichádzame okolo ôsmej a začíname briefingom – väčšinou pri horúcej čokoláde, lebo kávu piť nemôžeme. Prejdeme si, ako sa kto cíti fyzicky aj psychicky, či je všetko v poriadku. Potom nasleduje rozcvička, dychové cvičenia, statika a tréning v monoplutvách v hĺbke.

Po tréningu máme obed a po ňom krátku grounding meditáciu, aby sme sa zase trochu vycentrovali. Popoludní trénujeme choreografiu a spolupracujeme s potápačmi, ktorí nás strážia, aj s akvaristami, ktorí sa starajú o zvieratá, kvalitu vody či kŕmenie. Domov chodím úplne vyčerpaná, ale s dobrým pocitom.

Keď akvárium otvoria, čakjú nás asi tri až štyri vystúpenia denne, každé trvá päť až desať minút. Medzi nimi budeme mať čas na regeneráciu, úpravu kostýmov a make-upu.

Spomínala si psychiku a meditácie. Prečo sú také dôležité?

Do vody musíš ísť s úplne kľudnou hlavou. Keď si v strese, rýchlejšie ti bije srdce, skracuje sa ti dych a môže prísť aj hyperventilácia alebo blackout. A v desiatich metroch hĺbky to už nie je sranda, tam je bezpečnosť absolútna priorita.

Niekedy ťa zastaví vlastná hlava. Začneš si hovoriť, že ‚to nedám‘, a hneď sa to ukáže aj navonok, na výraze tváre či pohyboch. Preto sa tak veľmi sústreďujeme aj na tú mentálnu pohodu.

Sú aj iné zdravotné riziká pri tejto práci? Predsa len si asi častejšie hlboko vo vode ako bežný človek.

Najčastejšie máme problémy s očami, ušami a dutinami, tá voda je strašne slaná, takže to vie potrápiť. A potom sú tu aj také tie typické freedivingové riziká, napríklad ten spomínaný blackout, keď človek zadrží dych dlhšie, než by mal.

Preto na bezpečnosť fakt dávame obrovský pozor. Vždy máme pri sebe potápača, ktorý nás sleduje, a zároveň si dávame pozor aj medzi sebou – keď je jedna pod vodou, druhá sleduje, či je všetko v poriadku. Po každom plávaní si čistíme dutiny, dávame kvapky do očí. Je to proste rutina. Riziká tam sú, ale keď sa robí všetko zodpovedne, dá sa to úplne v pohode zvládnuť.

A práca so zvieratami? Nie je napríklad nebezpečné plávať okolo veľkých žralokov?Treba byť úplne pokojná. Napríklad keď mi nad hlavou pláva raja, nesmiem spanikáriť, že neviem okamžite vyplávať na hladinu. Proste počkám, kým prepláva, a až potom pokračujem. Panika vo vode nepomáha nikomu, ani nám, ani zvieratám. Prvý ponor ku mne priplával najväčší žralok, pozerali sme si do očí, no pokojne ma obišiel.

V akváriu sú žraloky na ľudí zvyknuté, majú presne načasované kŕmenie, neprejavujú agresiu. S rybami žijeme „v jednom celku“, občas dostaneme priateľskú „facku“ od raje, no je to úsmevné.

Ako riešite make-up pod vodou?Kým si človek nájde kozmetiku, ktorá naozaj vydrží slanú vodu a dlhý čas pod vodou, trvá to roky. Niektoré lacnejšie veci fungujú prekvapivo dobre, iné sa zase rozlezú po pár minútach, takže je to veľa o skúšaní.

Základ je dobrá hydratácia, často používame úplne jednoduché oleje alebo krémy. Každá z nás má svoju osvedčenú výbavu a veľa sme si toho vyladili spoločne, systémom pokus–omyl.

Vidíš pod vodou divákov cez sklo? Niekde som počula, že ak niekto dlhodobo pláva pod vodou, jeho oči si zvyknú a vidí trošku zreteľnejšie. Je to blbosť?

Bez okuliarov vidíme asi 10 %, čiže rozmazané tvary. Ja nosím šošovky, takže som zvyknutá „domýšľať“ si obrysy. Po mesiaci už rozoznám tvary žralokov či druhy rýb, ktoré potrebujem poznať. Cez sklo vidím skôr siluety proti svetlu. Naše akvárium nemá zrkadlové steny, čo má svoje plusy aj mínusy. Nevidím, ako sa tvárim, no aspoň viem, že nekývam do prázdneho hľadiska.

V minulom rozhovore si povedala, že vydržíš pod hladinou bez vzduchu 1:34. Zlepšila sa ti po troch rokoch výdrž?Áno. Zo spomínaných 1:34 sa dnes dostávam k trom minútam. Celkovo som plavkyňou aj „mermaid“ zručnosťami inde než pred rokmi. Veľmi som sa posunula.

Aký je mermaiding z pohľadu Dubaja? Ovplyvňujú vás aj nejaké kultúrne či náboženské pravidlá?Na Slovensku je to stále veľká rarita, profesionálne sa tomu prakticky nikto nevenuje. Vo svete je to ale úplne iné, záujem o mermaiding rastie každým rokom. Po tom, čo vyšiel film o Malej morskej víle a dokument MerPeople, sa to celé doslova rozbehlo. V Dubaji som sa zatiaľ nestretla s ničím negatívnym, skôr naopak.

Ľudia sú zvedaví, fascinovaní a veľmi rešpektujú, čo robíme. Na Slovensku to takto vážne nebrali. Od miestnych naozaj cítime tú úctu, pretože je naša práca naozaj fyzicky aj psychicky náročná. Čo sa týka pravidiel, tu sa kladie dôraz na slušnosť. Hlavne v okolí akvária sa správame a obliekame slušne.

Na Slovensku si zažívala občas oplzlé poznámky. Ako je to v Dubaji?

Tu sú ľudia naozaj veľmi slušní a úctiví. Vnímajú, že plávať desať metrov hlboko bez masky a robiť tam rôzne triky nie je len tak. Skôr než nejaké narážky prichádza rešpekt – často vidím v ich očiach údiv, nie posmech. Zatiaľ sa mi tu nič nepríjemné nestalo a úprimne si myslím, že sa mi to ani nestane. Mám pocit, že mentalita národa je iná.

Koľko si môže morská panna zarobiť v Dubaji?

Na Slovensku mali mnohí pocit, že pýtam veľa za náročnú prácu (niekedy 5 hodín v ľadovej vode) a nerozumeli hodnote výkonu. Tu chápu fyzickú aj psychickú náročnosť a aj odmena tomu zodpovedá. V IT som popri tom na Slovensku mala full-time job, no v Dubaji som konečne full-time morská panna. Dúfam, že takáto odpoveď stačí. (smiech)

Spomínala si, že kvalitné plutvy stoja okolo 2 500 eur. Zvýšili sa dnes ceny? A vôbec, zmenil sa trh s týmto umením v Európe?Nie, ceny sa veľmi nezmenili. Skôr pribudli lacnejšie alternatívy, takže je viac možností. Ja mám dve hlavné plutvy, silikónovú a látkovú. Tú silikónovú používam najviac, je to moja srdcovka, a tú látkovú mám ako takú odľahčenú verziu na tréningy. Určite si chcem kolekciu časom rozšíriť, ale tú prvú silikónovú asi nič nenahradí.

Robíš ešte kurzy pre slovenské morské panny? Osvedčilo sa to, pribúdajú nové záujemkyne?Na Slovensku som sa k tým kurzom úplne nedostala — bolo okolo toho veľa papierovačiek a popri vystupovaní som na to jednoducho nemala čas. Ale keď sa vrátim, určite by som to chcela rozbehnúť.

Pre deti, lebo tie to úplne milujú, a pre dospelých skôr ako taký zážitkový deň s fotením. S kolegyňami sme už dokonca hovorili, že po skončení kontraktov by sme spravili spoločnú akciu, kde by sme to celé spojili.

Stále ťa baví aj ekologická osveta, ktorú si robila na svojom blogu?V Dubaji som úplne v centre ekologických projektov. Spolu s akvaristami robíme rôzne výskumy, sledujeme delfíny, zaznamenávame ich výskyt a v novembri budeme dokonca vypúšťať raje a malé žraloky, ktoré sa narodili v zajatí. Každý deň sa tu učím niečo nové a veľmi ma to baví. Určite o tom chcem viac hovoriť aj navonok.

Napadla mi jedna veľmi random otázka. Ješ ryby? Ako to majú morské panny?Bolo obdobie, keď som ryby vôbec nejedla, ale kvôli manželovmu diabetu sme museli trochu upraviť stravu, takže som ich nakoniec zase zaradila.

Tu v Dubaji som ešte rybu nemala, možno sa to znova zmení. Beriem to tak pragmaticky – sme pri mori, ryby sú tu bežnou súčasťou jedálnička. Snažím sa chrániť planétu, ale s rozumom. Treba nájsť rovnováhu medzi ekológiou a vlastným zdravím.

Kam sa chceš posunúť ďalej?Pod vodou určite chcem zostať aj po tom roku, nech sa to celé vyvinie akokoľvek. Do budúcna by som chcela svoje skúsenosti posúvať ďalej, možno viesť tím alebo pomáhať novým morským pannám, ktoré s tým začínajú.

Teraz je to konečne moja plnohodnotná práca, nie len hobby popri inej robote, a to ma strašne napĺňa. Momentálne som naozaj šťastná tam, kde som. Splnil sa mi sen a chcem z toho načerpať čo najviac.