Karin a Jozef sa vzali mladí a začali farmárčiť. Dnes žijú na samote a v budúcnosti chcú predávať aj vlastné produkty

Sme približne 15 minút autom od Zvolena, kúsok za jednou dedinou. Presnú polohu zatiaľ nechceme veľmi zverejňovať, aj kvôli súkromiu. Do budúcna by sme chceli predávať vlastné produkty a mať tu aj kontaktnú farmu, no zároveň sa obávame nekontrolovanej výstavby v okolí, preto si miesto chránime.

Kedy vznikla myšlienka žiť na farme a mimo bežnej civilizácie?Tento sen vznikal postupne, no korene má už v detstve. Vyrastali sme v bytovkách, ale skúsenosť s dedinským životom a zvieratami v nás zanechala silnú stopu. U Karin sa k tomu pridala ešte jedna vec: ako dieťa sa do dvanástich rokov sťahovala vyše dvadsaťkrát, a tak v nej prirodzene vznikla túžba po stabilite, mať jedno miesto, ktoré bude naozaj domovom a nie len ďalšou prestupnou zastávkou.

Nebolo to pre jedného z vás väčšou obetou než pre druhého?Samozrejme, že sú momenty, keď si uvedomujeme rozdiel medzi mestom a životom mimo neho. Chýba spontánnosť, sociálny život, jednoduchá dostupnosť služieb. Bez auta tu človek nefunguje. Na druhej strane, veľkou výhodou je pokoj, ticho a kontakt s prírodou. Vyjdeme von a sme hneď v lese, bez susedov za stenou.

Ten pocit slobody a priestoru je pre nás veľmi dôležitý. Jožko nebol až taký nadšený z môjho nápadu, ale zároveň pracoval predtým v poľnohospodárstve, takže mal skúsenosti a vedel, do čoho ide. To sa mi na ňom od začiatku zapáčilo. (smiech)

Takže ste vedeli, že ak si zaobstaráte farmu, bude to pre tak mladých ľudí náročné?Karin priťahovala samotná predstava takéhoto života a vzťah k zvieratám, ktorý mala od malička. Jozef predtým pracoval na statku, takže vedel, že to bude náročné. Dnes je farmársky život súčasťou nášho každodenného fungovania, aj keď máme obaja normálnu prácu. 

Ako vyzerali úplné začiatky z praktického hľadiska – infraštruktúra, pošta, prístup? Predsa len, rozhodli ste sa stavať dom na poli bez akýchkoľvek inžinierskych sietí.Začiatky boli komplikované, no stále to nie je úplne ideálne. Museli sme vybudovať štrkovú cestu, nemali sme súpisné číslo ani schránku. Pošta nám chodila priamo ku dverám. Až po kolaudácii a získaní trvalého pobytu sa veci ustálili.

Začiatky boli najmä o improvizácii a trpezlivosti. Museli sme úplne všetko zariadiť, od elektriky, vody, až po bežné veci, na ktoré si človek v zastavanej oblasti ani nespomenie, že potrebuje vyriešiť pri stavbe domu.

Mali ste počas rozhodovania aj pochybnosti, či je to správna cesta?Pochybnosti boli a sú. Najmä kvôli byrokracii a rizikám. Pozemok nemal inžinierske siete, bolo potrebné riešiť povolenia, vyjadrenia úradov, životné prostredie. Veľa ľudí nás od toho odhováralo, no napriek obavám sme sa rozhodli ísť do toho.

Ako ste zvládli administratívnu a technickú stránku stavby?Veľmi nám pomohla rodina. Bez tejto pomoci by to bolo nesmierne náročné. Riešili sme kombinované územné a stavebné konanie, vlastnú cestu, elektrinu, vodu aj studňu. Finančne to nebolo jednoduché. Pre ľudí, ktorí nemajú zázemie alebo skúsenosti, môže byť takýto proces až paralyzujúci.

Ako teda vyzerali prvé mesiace po nasťahovaní a aké zvieratá prišli ako prvé?Prvé zviera bol pes a prišiel prakticky okamžite. Jozef po ňom túžil celý život, len doma to nikdy nebolo dovolené, takže hneď po nasťahovaní sme vedeli, že do toho ideme. V okolí bola chovná stanica zlatých retrieverov, a tak sme si v prvý týždeň priniesli domov šteniatko. Úprimne, ešte sme nemali ani poriadne vybalené a už sme riešili psa. (smiech)

Hospodárske zvieratá však neprišli hneď. Najprv sme museli vyriešiť úplný základ – plot. Kým nemáš poriadne oplotenie, zvieratá si jednoducho nemôžeš dovoliť. Máme približne 2 000 m² pozemku a okolo neho asi 200 metrov oplotenia. Robili sme to svojpomocne, betónovali sme každý stĺpik, riešili pletivo, brány… a keďže popri tom máme svoje práce, robili sme to po večeroch a po víkendoch. Trvalo to veľmi dlho, kým sme mali pocit, že pozemok je naozaj pripravený.

Až potom sme začali postupne: tento rok prišli sliepky, neskôr svinky a potom ovce. Teraz už riešime aj to, že ovca bude každú chvíľu bahniť, takže sa stále učíme nové veci za pochodu.

Čo ešte plánujete a kam by ste tú farmu chceli posunúť?Plány sú veľké, ale snažíme sa ísť rozumne a krok po kroku. Zatiaľ do toho viac peňazí lejeme, než aby nám to niečo vracalo. Prekvapilo nás, koľko papierovačiek a byrokracie sa na farmu viaže – najmä ak ju chceš mať registrovanú alebo riešiť veci oficiálne.

Máme sen posunúť sa k mlieku a mliečnym produktom. Preto sme začali ovcami – chceme si najprv vyskúšať systém okolo dojenia, zistiť, či to zvládame, či nás to baví a či to dáva zmysel aj finančne. Až potom by sme uvažovali o ďalších zvieratách, prípadne raz aj o krave na mlieko. Niekde v pozadí je aj sen o koňoch, ale to je skôr vízia do budúcna kvôli peniazom aj podmienkam.

V čom bola realita iná, než ste si ju predstavovali? Najviac nás zaskočila zima. V lete má človek pocit, že zvieratá „nejako fungujú“ – napasú sa, režim je jednoduchší, všetko je suchšie a čistejšie. V zime je to blato, zima, premrznutý pozemok a neustála údržba. Keďže nemáme spevnené chodníky a pôda je ílovitá, stačí pár dní dažďa a zrazu si v gumákoch od blata od hlavy po päty. A zvieratá riešiš aj vtedy, keď sa ti nechce, keď si unavená, keď prší, keď sneží.

Sliepky nám napríklad v zime prestali znášať a my sa stále učíme, ako im zlepšiť podmienky. Raz sme dokonca jednu zobrali na noc dnu, lebo bola celá od blata a triasla sa od zimy. Život na farme je krásny, ale je aj brutálne „stály“ — ráno a večer musíš ísť von, a ak chceš niekam odísť, vždy riešiš, kto to príde zavrieť, nakŕmiť, skontrolovať.

Čo by ste dnes urobili inak – pri dome alebo pri zvieratách?Pri dome sme spokojní, ale uvedomili sme si, koľko detailov vie človeku ujsť. Nie sú to veľké veci, skôr drobnosti typu vypínače, schody, rozmery, maličkosti, ktoré ti pri stavbe vypadnú, lebo riešiš tisíc dôležitejších vecí naraz.

A pri farme by sme dnes asi išli opačne: najprv pripraviť infraštruktúru — prístrešky, záhradný domček, zázemie — a až potom kupovať zvieratá. My sme to robili často „hurá systémom“: donesieš zviera a až potom riešiš, kde bude spať. Nie je to ideálne, ale takto to v realite často vyzerá, keď sa učíš za pochodu.

Prístrešky staviame z toho, čo máme: palety, zvyšné drevo z plotu, materiál, ktorý ostal z drevostavby. Samozrejme, strechy, skrutky, laty a ďalšie veci aj tak musíš dokupovať – a tie peniaze sa míňajú rýchlo.

Je život so zvieratami finančne náročný? A dá sa vôbec byť „sebestačný“?Je to náročné – hlavne v začiatkoch, kým všetko buduješ. Máš pocit, že budeš mať vajíčka zadarmo a znížiš výdavky, ale realita je, že na začiatku do toho stále len investuješ: zvieratá, prístrešky, krmivo, vybavenie.

Na druhej strane, postupne nám to začína dávať zmysel aj v tom kolobehu. Svinky a sliepky nám výrazne znížili bioodpad – zvyšky jedla neskončia v koši, ale u zvierat. Ovce sa v lete napasú, v zime vedia fungovať na sene. A do budúcna chceme, aby to bolo viac uzavreté: vlastná voda, vlastná elektrina (máme pripravené aj podklady na fotovoltaiku) a časom aj čo najviac vlastného jedla. Je to vízia, nie niečo, čo sa udeje za rok.

Prečo ste začali robiť Instagram a čo by ste raz chceli vybudovať?Instagram berieme aj ako marketing, lebo v dnešnej dobe je to najjednoduchší spôsob, ako sa dostať k ľuďom. A zároveň nás prekvapilo, koľko ľudí má podobný sen – vidno to v komentároch aj reakciách. Ľudia píšu, že ich to teší, že ich to upokojuje, že si to púšťajú po práci ako oddych.

Raz by sme chceli predávať produkty z dvora a vybudovať aj niečo ako kontaktnú farmu pre rodiny – aby sem mohli chodiť deti, nakŕmiť zvieratá, vidieť, ako to funguje. Takéto veci v zahraničí fungujú bežne, u nás je to stále skôr rarita. A veríme, že ľudia si dnes viac všímajú, odkiaľ jedlo pochádza a že budú čoraz viac podporovať malé farmy.

Čo vás na celej byrokracii okolo farmy najviac frustruje?Najviac asi to, že systém nie je nastavený pre malých farmárov. Čakacie doby, prístup, neprehľadnosť a často ani samotní úradníci nevedia, kam ťa poslať. Pri registrácii farmy sme mali pocit, že sme sa ocitli v inej dobe, stará budova, chaos, nikde nič poriadne označené, a my sme lietali z poschodia na poschodie, lebo sa navzájom posielali a nikto si nebol istý, čo vlastne potrebujeme.

A potom príde druhá vec: keď chceš robiť veci oficiálne — predaj z dvora, mliečne výrobky, mäso — zistíš, že je to kopec potvrdení, kontrol, pravidiel a ďalších povinností. Človeka to demotivuje, lebo má pocit, že štát malé farmy skôr odrádza, než podporuje. A často počuješ aj od ľudí okolo, že „to si ani nevybavuj, radšej to predaj známym“ — lenže my to nechceme robiť takto. Chceme to mať poctivé, len je to na Slovensku extrémne náročné.

Čo ste museli splniť, aby vám zaregistrovali farmu a koľko vás to stálo?Najprv sme museli mať pôdu, na ktorej reálne hospodárime, a jasne zadefinovať, aké zvieratá na farme máme. Potom prišli papierovačky – vyplniť formuláre, podať ich, zaplatiť poplatok a čakať na vyjadrenia v zákonných lehotách. Následne prišla aj kontrola priamo na mieste – pozreli si prístrešky a to, či majú zvieratá vhodné podmienky.

Zaujímavé je, že časť procesu sa rieši elektronicky a tam sme sa zasekli najviac. Je naozaj smutné, že často ani na úrade presne nevedia, ako to celé funguje. Nakoniec sme to nahadzovali cez e-služby, riešili občiansky preukaz, elektronickú schránku a podobné „radosti“. A potom je to už kolobeh, keď pribudne nové zviera, opäť ho musíš prihlásiť do systému, aby bolo formálne pod farmu evidované.

Samotný poplatok nebol extrémny – kolok vyšiel približne 50 eur. Najdrahší bol však čas, energia a nervy okolo.

Čo vám tá registrácia reálne dáva a čo ešte musí prísť, ak chcete z farmy aj niečo zarobiť?Registrácia je v podstate len prvý krok. Ak chceme ísť ďalej, napríklad na predaj z dvora, mliečne výrobky, mäso alebo čokoľvek, čo už je „naozajstné“ farmárčenie aj smerom k príjmu – tam nás čaká ďalšia vrstva byrokracie, v ktorej sa ešte len orientujeme.

A presne tu prichádza demotivácia: najprv ťa systém vyčerpá, potom ti veľa ľudí povie, že „načo to riešiť oficiálne“, a človek zrazu zvažuje, či do toho vôbec ísť. Ak sa do toho pustíš, potrebuješ fakt silné presvedčenie, lebo tá podpora zhora sa takto v malom veľmi necíti.

Čo je pre vás na starostlivosti o zvieratá psychicky najťažšie?Najťažšie sú nečakané situácie, veci, ktoré sa objavia z ničoho nič a ty nevieš, čo s tým. Zrazu riešiš chorú sliepku, zápal, veterinára, stres, či robíš správne kroky, a zároveň sa učíš za pochodu.

Ďalšia vec je počasie, hlavne zima a blato. Keď je sychravo, človek sa musí doslova prinútiť obliecť a vyjsť von – ale musíš, lebo zvieratá nepočkajú. A potom je tu aj to obmedzenie slobody: výlety, lyžovačka, pár dní preč… keď je zviera v kritickom období (napríklad ovca pred pôrodom), nechceš to hodiť na rodinu, aj keď by pomohla. Niektoré momenty si proste vyžadujú, aby si bol doma. Ale rátali sme s tým a robíme to radi.

Ako vyzerá váš bežný deň a funguje to u vás tak, že už máte medzi sebou aj zadelenú prácu?Aby v tom nebol chaos, nastavili sme si jednoduchý systém: ráno má na starosti zvieratá Jožko, večer Karin. Takto sa nestáva, že si po ceste do práce píšeme, kto čo komu dal a či už niekto niečo nezabudol. Na veľké veci, ako plot, prístrešky, úpravy okolo hospodárstva sme väčšinou dvaja, často po robote. A keď sa dá, pomôžu aj blízki alebo kamaráti.

Veľká opora je rodina, hlavne Jožkov otec a Karin brat. Keď sme boli preč viac dní, vedeli sme sa na nich spoľahnúť a zvládli to. Kľúčové je mať okolo seba zodpovedných ľudí, inak sa z farmy prakticky nikam nepohneš.

Čo vám život na farme ukázal o vás dvoch? V čom vás „preveril“?Farma nás naučila úplne nový typ spolupráce. V byte riešiš domácnosť a rutinu, tu riešiš manuálnu robotu, plánovanie, fyzickú únavu a tlak, že veci musia fungovať hneď, zvieratá proste naozaj nepočkajú.

Zároveň sme sa lepšie spoznali v konfliktoch. Jeden z nás má tendenciu veci dotiahnuť do detailu a chce, aby boli urobené perfektne. Druhý ide skôr štýlom „nech to funguje“. Keď sa tieto dva prístupy stretnú pri nejakej činnosti, vie to poriadne zaškrípať. Postupne sme si však našli taktiky, ako sa počas práce „nezabiť" – aj tým, že sa vedome snažíme chodiť medzi ľudí, meniť prostredie a nezostať len zavretí na farme, lebo ponorka je tu reálna vec.

Ako reagovali blízki, keď ste im povedali, že idete do farmy?Nebolo to úplne nadšenie typu „wow, super nápad“. Skôr obavy, hypotéka, riziko, či to zvládneme, či sa neženieme do niečoho, čo nie je pre „ľudí z mesta“. Časť okolia nás aj odhovárala.

My sme do toho išli s tým, že je to zatiaľ hobby a skúsenosť. Keď sa z toho raz stane aj biznis, super. Keď nie, svet sa nezrúti, zvieratá sa dajú posunúť ďalej a my budeme mať minimálne silnú životnú skúsenosť.

Rozmýšľali ste niekedy aj nad tým, že by ste sa raz vrátili do mesta?Občas sa to otvorí – najmä keď chýba sociálny kontakt alebo pohodlie. Jeden z nás vie mať nostalgie po mestskom živote, kolegoch a office kultúre. Druhý však cíti, že návrat do bytu by bol krok späť. Skôr to vnímame tak, že hľadáme balans: neidealizovať si ani jedno, ale nastaviť život tak, aby nás to tu nepremohlo.

Plánujete sa rozrastať aj ako rodina?Áno, je to náš veľký sen. Zatiaľ sa nám to nedarí tak, ako by sme chceli, riešime to s lekármi a ideme krok po kroku. Ak by to nešlo prirodzene, uvažujeme aj nad adopciou. Je to pre nás citlivá téma, lebo sme si dom navrhovali s predstavou detských izieb a rodiny a potom príde realita, že v dome sme zatiaľ sami. Zvieratá nám v tom ale paradoxne veľmi pomohli, dom sa naplnil životom a my sa učíme byť trpezliví a vďační za to, čo máme teraz.