MEOWLAU prichádza s debutovým albumom Kvety, na ktorom sa prvýkrát predstavuje aj ako speváčka a otvára novú, osobnejšiu kapitolu svojej hudobnej tvorby.
MEOWLAU je v prvom rade basgitaristka, muzikantka a teraz viac-menej náhodou aj speváčka. Celý život sa venovala inštrumentálom, či už šlo o projekt MEOWLAU X VAL alebo kapelu Billy Barman, kde v súčasnosti hrá na basgitaru. Spev je pre ňu novinka.
Laura pochádza z hudobného rodinného prostredia, odmalička ju k hudbe viedli rodičia cez klavír, klasickú gitaru až napokon basgitaru a prirodzene sa potom dostala do kapiel. Keď bola malá, počúvala strašne veľa jazzu a počas dospievania ju chytili dramky, nu-metal a postupne indie.
Ako to vnímajú rodičia, že robíš túto hudbu, keď sú zameraní na klasiku? Podľa mňa ma mali najradšej v jazzovej polohe, mali pocit, že sa tam viem hudobne intelektuálne vyžiť, že hrám ťažké veci. Ale ja som bola skôr pesničkársky typ, fičala som aj na popových veciach. Možno by boli radšej, keby som robila jazz, ale pre mňa je dôležité robiť aj iné žánre.
Sú pre teba žánre dôležité? Nemusím sa škatuľkovať, ale niektoré žánre na mňa emočne prehovárajú viac než iné. Napríklad také country mi nepovie nič, a v niektorých žánroch sa úplne emočne roztápam.
Ako si sa dostala ku kapele Billy Barman? Oslovili ma. Maťko Ruman mi napísal, či by som nezaskočila šesť koncertov v septembri 2021. Prijala som a po tých šiestich koncertoch sa rozhodli, že by boli radi, keby som pokračovala.
Aká bola pre teba táto skúsenosť? Na šiestom koncerte mi bolo smutno, že to končí, lebo som sa našla na veľkých pódiách a bolo mi s nimi dobre. Páčilo sa mi, ako robia šou. Najmä Juraj Podmanický, ktorý stál predo mnou, ako mal pod palcom celý dav. Keď mi povedali, že to nekončí, mala som pocit, že takto to malo byť.
Začala si skôr s gitarou ako so spevom? Jasné. Klavír, klasická gitara, basgitara, elektrická gitara. Spievam iba od októbra, čo je asi pol roka, takže je to veľmi krátko.
Ako si sa dostala k tomu, že chceš spievať? Mala som dve stabilné kapely – Billy Barman a MEOWLAU x VAL. V MEOWLAU x VAL sme mali kreatívnu krízu, deväť mesiacov nič nevyšlo. Spravila som inštrumentály, ktoré sa nikam nehodili. Chcela som ich niekomu poslať na naspievanie, ale nik mi nenapadol, tak som to skúsila sama. Keď som napísala vlastný osobný text, rozhodla som sa si za ním stáť a vydať ho.
Akú slovenskú hudbu si vtedy počúvala? Dlhé roky Barmanov. Milujem Katarziu, Bad Karma Boy, Berlin Manson a Edúv Syn.
Vedela si od začiatku, že z toho bude album? Celý album vznikol za štyri mesiace, bol to rýchly proces. V prvom mesiaci vznikli štyri–päť skladieb, čo by bolo EP, ale povedala som si, že spravím desať a vydám prvý album.
Čo ťa najviac inšpiruje pri písaní textov? Láska. Minulý rok, ktorému je album venovaný, sa motal okolo lásky, väčšinou neúspešnej, takže texty sú o láske a takom fňukaní.
Prečo si si na feat vybrala práve Edúv Syn? Je pre mňa reprezentantom undergroundovej slovenskej scény, ktorú obdivujem. Dlho som mala sen sa prepojiť, ale projekty sa neprepájali. Keď som začala robiť po slovensky, napísala som mu na Instagram, či by nedal featuring na jednu pesničku, a poslal mi demo.
Kto je pre teba ešte dôležité meno na scéne? Jednoznačne Berlin Manson. Môj sen je dať spolu feat.
Premýšľaš nad textami dlho, alebo sa ti lejú z hlavy samy?
Väčšina vznikla na balkóne. Pustila som si inštrumentál dokola, otvorila notes v mobile a vychádzali zo mňa podvedomé myšlienky. Často ani neviem, o čom text je, až kým sa mi neskôr nestane niečo, čo mi to vysvetlí. Sú to očistné texty. Okrem pár konkrétnych dissov.
Písala si aj predtým? Absolútne nie. Toto sú moje prvé ucelené slovenské texty. Mala som jeden malý featuring s Kamilom Hofmannom na jednom EP, ale to boli iba dve strofy.
Bijú sa ti tie polohy, v ktorých tvoríš? V kapelách je to rozdelené – u Barmanov hrám na basu, v MEOWLAU x VAL riešim celé pesničky od inštrumentálu až po spev. Za basou sa schováš tiež, ale táto poloha na albume je najodhalenejšia a najúprimnejšia, tu je všetko na mne a text počuť ako prvý.
Vedela by si si predstaviť byť iba sólový interpret? Neviem si to predstaviť, lebo basa tvorí najdlhšiu časť môjho života a ide mi najlepšie. Spev ešte musím cvičiť.
Kde berieš odhodlanie ísť do toho, aj keď hovoríš, že to ešte musíš cvičiť? Podpísala som so sebou zmluvu tým, že som pesničku vydala. Keď ju ľudia chcú počuť a majú ju radi, je mojou povinnosťou ju odspievať aj na koncertoch. Keby som nechcela spievať naživo, nemala som to vydávať.
Ktorý track z albumu by si povedala, že je najosobnejší a prečo? Najosobnejšia je prvá skladba Spánok. Preto je na albume prvá, aj keď vznikla ako posledná, posledný víkend minulého roka v decembri. Hovorí o strate vo vzťahovej rovine, ale aj o fyzickej strate – o smrti. Cez zimné prázdniny mi zomrel strýko a bolo to strašne nečakané. V texte polemizujem nad tým, ako málo niekedy stačí komunikovať s človekom, aby sa určité veci nestali. Rozhodne je to najosobnejšia vec.
Úprimnú sústrasť, bol to aj track, ktorý sa ti písal najťažšie? Nie, do poslednej chvíle som odkladala skladbu „Duša v koši“, z ktorej sa paradoxne stal singel. Nebola som OK s textom, neprišiel mi taký dobrý ako ostatné. Keď sa blížil deadline, celý som ho prepísala a niečo nafreestylovala v štúdiu. Za tie mesiace sa mi posunulo myslenie, takže okrem refrénu je tam už také novšie, aktualizované rozmýšľanie. Nakoniec zo singla, ktorého som sa bála, vznikol singel, za ktorým si stojím.
Teraz by som trošku prešla na inú tému. Všimla som si, že ste hrali ako MEOWLAU x VAL na Eurosonicu. Aké to bolo? Bolo to obrovské ocenenie, že sme tam mohli hrať, lebo to bol smer, ktorým sme chceli ísť – hrať v zahraničí a uchytiť sa tam. Rýchlo sme sa ale stretli s realitou, že takých kapiel je veľa a je ťažké sa presadiť. Mali sme plný klub a nikdy na to nezabudneme.
Vznikol track Groningen pred alebo po tom? Vznikol tam. Bývali sme na lodičkách, sedeli sme večer v kajute a Valentína začala spievať melódiu refrénu, ja som doplnila gitaru. Hneď po návrate domov sme to nahrali a produkoval to FVLCRVM. Track je vyslovene dedikovaný mestu Groningen.
Ako by si to mesto opísala? Krásne, živé, vizuálne nádherné mesto, z ktorého ide život. Veľa klubov, veľa umenia, veľmi vhodné pre umelcov.
Máš pocit, že si novým albumom niečo uzavrela, alebo otvorila novú kapitolu? Dúfam, že som uzavrela. Symbolicky sa to spojilo s koncom roka 2025, poslednou skladbou a novým rokom. Už mám napísanú skladbu z roku 2026 a je úplne iná v téme aj vnímaní.
Ak by si mala album opísať farbou alebo ročným obdobím? Farba je červená. Celý album „horí“, je vyhrotený, až trochu agresívny, ale spojený s melanchóliou. Ročné obdobie je jeseň – väčšina skladieb vznikala na jeseň a v zime. A skladba Ruksak znie úplne ako jeseň.
Čo by si chcela, aby si ľudia z albumu odniesli? Verím, že sa v textoch nájdu a ak ich tie témy ťažia, nájdu v hudbe útočisko. Dúfam, že ich to nedá dole, ale že im to pohladí dušu. Ak im to pomôže, to je najkrajšie posolstvo.
Pomohol album aj tebe? Totálne. Bála som sa, že ma bude dávať dole, keď sa k tomu budem vracať, ale nedáva. Pomáha mi zmierovať sa s tým.
Bol nejaký moment počas tvorby najťažší? Nemôžem povedať, že ťažký, skôr intenzívny. Pri inštrumentáli Maléru s Edúv Syn som sa dostala do zvláštneho manického stavu – zimnica, studené ruky, potila som sa, brutálne som rezonovala s tým zvukom. A pri skladbe Spánok mi v noci padali plagáty zo steny, cítila som sa ako v Stranger Things. Bolo to creepy, ale hodnotné.
Čo by si odkázala ľuďom, ktorí si prechádzajú niečím podobným? Je to klišé, ale pomôže čas. Buď sa uzavrie nejaké obdobie, alebo tomu treba dať rok a môže byť všetko inak. V mojom prípade to tak bolo.
Plánovala si album, keď si začala písať tracky? Vôbec nie. Ale kopili sa rýchlo, za prvý mesiac vzniklo 4–5 trackov a už to vyzeralo na niečo väčšie. Keďže som nikdy nevydala album, povedala som si – idem do albumu.
Ako si si našla svoj sound? Album by som rozdelila na dve časti. Je tam Ruksak a Šťastie, ktoré sú iné – pomalší, vychillovaný halftime vibe. Ruksak vznikol paradoxne pri nahrávaní s Billy Barman, keď mi do iného beatu napadol riff a doma som ho nahrala. Zvyšok skladieb sú nadupané postpunkové veci s BPM 170–180, viac gitarové. Počúvala som veľa postpunku a indie – napríklad Fontaines D.C. Je to mix toho, čo som robila doteraz – tanečné a rýchle, ale s indie a postpunkovým vplyvom.
Ako si pristupovala k spevu? Musela som sa prispôsobiť svojmu nie úplne veľkému rozsahu. Väčšinou najprv napíšem text a ten zapadne do melódie s tónmi blízko pri sebe, aby som to vedela odspievať. Našla som si vlastnú melodiku a štýl spevu. Som na to celkom pyšná.
Si perfekcionistka, nebolo ťažké to vydať? Som perfekcionistka, hlavne pri base. Pri speve si hovorím, že musím cvičiť. Ale tematické pnutie bolo také silné, že som to musela vydať. Veľa ľudí ma posmelilo, že nejde o dokonalosť spevu, ale o posolstvo a emóciu. Tak som si povedala, že ak to niečo človeku odovzdá, tak to má zmysel.
