„Má 24 a páčia sa mu staršie brunetky. Chcem vedieť, či ma podvedie.“ Ženy hľadajú testerky, ktoré zvádzajú ich partnerov

Svojrázny spôsob zisťovania partnerovej lojality má hneď niekoľko úskalí. Ide o manipulatívnu techniku, ktorá môže položiť vzťah aj vtedy, keď sa podozrenia nepotvrdia. Negatívne môže vplývať aj na psychickú pohodu podozrievavej osoby. Podľa psychologičky Nadi Dudovej z platformy ksebe.sk je problematické najmä to, že človek svoju neistotu nerieši priamou komunikáciou s partnerom, ale prostredníctvom kontroly a „testovania“.

„To síce môže krátkodobo znížiť úzkosť, no dlhodobo ju skôr posilňuje. Môže sa tak vytvárať bludný kruh: podozrenie vedie k potrebe overovania, overovanie prináša dočasnú úľavu a následne ešte väčšiu potrebu kontroly. Takéto správanie je prejavom hlbšej nedôvery, strachu z odmietnutia či opustenia a snahy získať istotu tam, kde ju človek vnútorne nedokáže prežívať. Zároveň sa tým do vzťahu vnáša manipulácia, pretože partner nemá možnosť reagovať v prirodzenej situácii, ale partnerka ho zámerne vystavuje skúške, o ktorej nevie,“ vysvetľuje odborníčka.

Okrem toho je testovanie neefektívnym nástrojom aj z právneho hľadiska. Kým testerky v skupine boli skúpe na slovo. Podarilo sa nám spojiť s Małgorzatou Miklaszewskou z detektívnej kancelárie TEMIDA, ktorá sa týmto službám venuje. Vysvetlila nám, že všetky dôkazy, ktoré testerky z takýchto facebookových skupín zhromaždia, sú, v rámci rozvodových konaní bezcenné.

Ak ženu zožierajú podozrenia, môže si partnera nechať preveriť profesionálne. Podľa Małgorzaty však detektívna agentúra neberie automaticky každú zákazku. Každému klientovi najskôr venuje dlhší rozhovor a zisťuje jeho motiváciu.

Zvedavosť partnerky nestačí

„Jedným zo základných pravidiel testov vernosti je, že partnera nekontrolujeme, ak to klient robí len zo zvedavosti,“ vysvetľuje Małgorzata. Na profesionálov sa obracajú najmä ľudia, ktorí už vedia, že sú im partneri neverní, píšu si na zoznamovacích portáloch alebo vyhľadávajú iný druh kontaktu, no pre obozretnosť manžela či partnera nedokážu zhromaždiť dôkazový materiál.

Až potom zvažujú, aký typ preverenia zvolia. Vo väčšine prípadov ich preverujú online. Niekedy však agentúra odporučí klasické sledovanie. „Niekedy náš zásah ani nie je potrebný – stačí ísť za sledovanou osobou do klubu a už máme čierne na bielom, ako sa správa,“ hovorí Małgorzata.

Ak sa klient rozhodne pre samotný test, detektívi pripravia podrobný plán. Potrebujú poznať každodenný život preverovaného muža, jeho návyky, záujmy, režim aj typ žien, ktoré by ho mohli zaujať. Klientka im poskytuje jeho sociálne siete a informácie o miestach, kde sa pohybuje.

„V situáciách, keď preverujem cez internet, väčšinou stačí, že nejaký obsah ‚olajkujem‘ a čakám. Väčšinou mi napíšu sami,“ opisuje Małgorzata. Od tej chvíle už komunikujú podľa vopred stanoveného plánu. Detektívka musí zároveň dbať na to, aby rozhovor neprekročil hranicu provokácie a aby získaný materiál nestratil dôkaznú hodnotu. Keď usúdi, že preverovanie môže ukončiť, stretne sa s klientom a odovzdá mu informácie o svojich zisteniach.

Pri osobnom testovaní je princíp trochu iný. Detektív ide do prostredia preverovaného človeka a čaká na vhodnú situáciu, v ktorej sám nadviaže kontakt. Ak si vymenia telefónne čísla, následne komunikujú prostredníctvom aplikácií. V prípade, že klient nechce dôkazy použiť na súde a ide mu iba o vlastné zistenie, podľa Małgorzaty môžu byť hranice testovania mierne posunuté.

Detektív preveruje situáciu tak dlho, ako si to okolnosti vyžadujú. „Vo väčšine prípadov nepotrebujeme viac času ako týždeň. Moja najdlhšia zákazka trvala tri týždne,“ prezrádza Małgorzata. Na začiatku sleduje najmä to, či je muž otvorený nadväzovaniu nových známostí. Potom sa zameriava na jeho úmysly, podtexty a smer, ktorým sa rozhovor uberá.

Koľko stoja služby detektívov?

Cena sa podľa nej pohybuje v prepočte približne od 700 do 2 750 eur a závisí od rozsahu preverovania. Za čisto internetovú komunikáciu klient zaplatí inú sumu než za zákazku, pri ktorej musia podniknúť aj osobné stretnutie či sledovanie. Pri testovaní skúsení detektívi využívajú množstvo sociotechník. Jednou z najdôležitejších častí je vytvorenie dôveryhodnej identity ženy, ktorá muža oslovuje. „Nesmie prísť na to, že som vyslankyňou jeho manželky alebo partnerky,“ zdôrazňuje Małgorzata.

Pomáha pritom psychológia a sociológia, ale predovšetkým schopnosť viesť rozhovor a odhadnúť, čo druhá osoba hľadá. Podľa Małgorzaty však v praxi často rozhodujú pomerne jednoduché veci. „Pozerajú očami. Žena má byť atraktívna, mať podobné záujmy a byť otvorená. To stačí,“ hovorí narovinu.

Čo ak žena príde s presvedčením, že ju partner podvádza, ale test nič nepotvrdí? Małgorzata hovorí, že počas svojej kariéry zažila iba jeden prípad, keď ju muž veľmi rýchlo odmietol a neprejavil o komunikáciu záujem. „Žiaľ, ženská intuícia nezlyháva a muži sa často prezradia sami,“ hovorí.

Podľa jej skúseností využívajú tieto služby častejšie ženy, hoci je veľa aj mužov, ktorí si chcú preveriť svoje manželky alebo partnerky. Testovanie žien však podľa nej býva komplikovanejšie. Domnieva sa, že to súvisí so spoločenskými predstavami o tom, kto je v situácii podvádzajúcim a kto zvádzaným. „Ako detektívi nemôžeme nikoho provokovať. Všetky návrhy preto musia prísť z druhej strany. Pri testovaní žien je tak oveľa ťažšie zistiť, či by boli ochotné podviesť partnera,“ vysvetľuje Małgorzata.

Screenshoty, nahé fotografie aj pozvanie na sex

Ak test odhalí správanie, ktoré klient považuje za neveru, výsledkom môžu byť screenshoty komunikácie, fotografie, ktoré partner poslal, alebo jednoznačné návrhy na stretnutie. Dôležité môže byť aj to, ako muž o svojom vzťahu hovorí – alebo či o ňom vôbec hovorí.

„Často máme informácie o tom, že nemajú partnerku alebo manželku, nespomínajú rodinu, no ochotne predkladajú návrhy na stretnutie, od ktorého očakávajú sexuálny styk,“ opisuje Małgorzata.

Hranica toho, čo klient považuje za dôkaz nevery, však podľa nej nie je u každého rovnaká. Niekomu stačí už to, že partner z vlastnej iniciatívy začne komunikovať s neznámou ženou. Ak dôjde aj k osobnému stretnutiu, klient dostane fotografie, opis jeho priebehu a citáty z rozhovoru.

Kedy môže byť dôkaz použiteľný na súde?

Medzi „testovaním“ pre vlastnú potrebu a získavaním dôkazov pre prípadné rozvodové konanie je zásadný rozdiel. Małgorzata zároveň zdôrazňuje, že zo strany detektíva nesmie dôjsť k žiadnej provokácii.

„Každé stretnutie, každý sexuálny návrh by mal prísť od nášho komunikačného partnera,“ hovorí. Ideálne je podľa nej aj to, aby prvý kontakt iniciovala druhá strana. Detektív teda nemôže človeka sám oslovovať, žiadať ho o stretnutie ani iniciovať fyzický kontakt. Ak by k provokácii došlo, protistrana môže podľa Małgorzaty požiadať o vylúčenie takéhoto dôkazu z konania.

Práve v tom podľa expertky spočíva rozdiel oproti testu, ktorý si žena pripraví sama s kamarátkou. „Detektív má oprávnenia, ktoré mu umožňujú zbierať dôkazy a odovzdávať ich klientovi,“ vysvetľuje.

V druhom prípade podľa nej existuje riziko, že pri svojpomocnom testovaní môže žena alebo jej kamarátka prekročiť hranicu provokácie či zasiahnuť do tajomstva korešpondencie. Podľa Małgorzaty navyše súdy výpovede detektíva spravidla vnímajú inak ako výpovede rodiny či známych, pretože detektív vystupuje ako nezávislý subjekt bez emocionálneho vzťahu k stranám sporu.

Neverník môže byť skvelý otec

Výsledky testu môžu podľa Małgorzaty klientky zaujímať aj v súvislosti s rozvodom. „Naša správa je procesným dokumentom,“ tvrdí, zároveň však dopĺňa, že klientky upozorňujú, aby si zhromaždili aj ďalšie dôkazy. Samotná správa podľa nej nemusí byť dostatočná.

V praxi totiž podľa nej vzťahové problémy často nekončia pri nevere. Objavovať sa môže aj manipulácia, slovné, psychické či ekonomické násilie. Úplne iná je však otázka starostlivosti o deti.

„Niekto môže byť hrozným a nečestným manželom, ale zároveň veľmi dobrým otcom,“ hovorí Małgorzata. Nevera podľa nej sama osebe pri rozhodovaní o starostlivosti o dieťa nič nehovorí, pretože tá sa posudzuje podľa iných kritérií.

Čo sa deje po odhalení?

Samotným odovzdaním dôkazov sa proces nekončí. Každá žena podľa Małgorzaty reaguje inak. Keďže ich klientky už často pred testom tušia, že sa niečo deje, bývajú na výsledok čiastočne pripravené. „Najčastejšie je to prázdny pohľad,“ opisuje ich reakcie. Niektoré ženy partnera konfrontujú okamžite, iné potrebujú čas, aby si informácie a emócie spracovali.

Podľa skúseností Małgorzaty sa niektoré ženy rozhodnú partnerovi odpustiť. Ten sa určitý čas snaží, prejavuje ľútosť a vzťah naoko funguje. Po niekoľkých mesiacoch sa však podľa nej rovnaký mechanizmus môže zopakovať. „Z mojich klientok sa viac ako polovica rozhodne bojovať za vzťah,“ hovorí, zároveň však dopĺňa, že žiadna zo žien rozhodnutie zistiť pravdu o svojom vzťahu neľutuje.

Podľa psychologičky Nadi Dudovej môže v momente, keď sa partner o testovaní dozvie, vzniknúť problém. Môže to vnímať ako zásah do svojho súkromia a dôstojnosti a začať premýšľať, či jeho partnerka rešpektuje jeho hranice a či jej môže dôverovať aj v iných situáciách. Takáto skúsenosť môže priniesť hnev, sklamanie alebo potrebu väčšieho odstupu a komunikácia medzi partnermi môže byť následne opatrnejšia.

Zároveň však test môže odhaliť aj problém, ktorý vo vzťahu existoval už predtým. „Môže byť impulzom na pomenovanie problémov, ktoré sa vo vzťahu dlhodobo neotvárali, ak sú obaja ochotní o nich hovoriť bez obviňovania,“ vysvetľuje Dudová.

Podobná situácia môže vzťah narušiť aj vtedy, keď neveru partnerovi nepotvrdia. Žena síce dostane dôkaz, že partner v konkrétnej situácii hranicu neprekročil, no nemusí tým získať aj skutočný pocit istoty. Pochybnosti sa môžu iba presunúť k ďalšej otázke. Začne sa pýtať, čo ak nabudúce zareaguje inak, alebo začne mať pochybnosti o tom, či náhodou niečo neprehliadla.

„Samotná potreba vytvoriť takúto skúšku môže poukazovať na hlbšiu neistotu vo vzťahu, ktorá nezmizne ani po tom, čo detektív alebo testerka partnerovu neveru nepotvrdia,“ hovorí psychologička. Testovanie tak podľa nej nemusí riešiť skutočný zdroj problému, ale môže udržiavať potrebu neustáleho uisťovania a preverovania.

Za preverovaním môže byť aj strach z opustenia

Dôvodom, prečo má človek potrebu partnera takto preverovať, pritom nemusí byť vždy konkrétne podozrenie. Môže za tým byť vnútorná neistota, obava z odmietnutia či strach, že pre druhého nebude dostatočne dôležitý. Svoju úlohu môže zohrávať aj predchádzajúca skúsenosť so zradou alebo neverou, prípadne vzťahové prostredie, v ktorom bola dôvera opakovane sklamaná.

„Niekedy však nejde o konkrétnu skúsenosť, ale o hlbšie presvedčenie, že druhým nemožno úplne dôverovať a bezpečie si treba neustále overovať,“ vysvetľuje Dudová. V takom prípade testovanie neslúži iba na zistenie, či je partner verný, ale aj na dočasné upokojenie vlastného strachu.

Ak teda máme podozrenie, že sa vo vzťahu niečo deje, psychologička odporúča skôr priamu komunikáciu než vytváranie pascí. „Zdravšou cestou je hovoriť priamo o tom, čo v nás podozrenie vyvoláva, bez obviňovania a bez vytvárania situácií, do ktorých má partner spadnúť,“ hovorí.

Namiesto otázky, ako zistiť, či partner podvádza, je podľa nej užitočnejšie skúmať, čo sa medzi dvojicou deje a čo konkrétne spôsobilo, že jeden z partnerov prestal dôverovať tomu druhému. Dôležitý je pritom aj priestor na jeho pohľad a schopnosť hovoriť o citlivej téme otvorene a bez manipulácie. Ak sa nedôvera opakuje alebo rozhovory nikam nevedú, vhodnejšou cestou môže byť párová psychoterapia než ďalšie formy kontroly a preverovania.