Erika o tom, aké je to byť nevlastnou mamou: „Si rodina, a zároveň nie si. Rešpektujem, že vážne veci riešia rodičia“

Jej samej pomáha, že je na tom partner rovnako. Priznáva, že ako čisto nevlastná mama by to mala možno ťažšie. Pozná však aj ženy bez vlastných detí, ktoré sú v tejto úlohe šťastné.

Pre ňu bola striedavá starostlivosť partnera dokonca plusom. Keď jej dcéra mala rok, Erika s ňou zostala sama a bolo to vyčerpávajúce. „Muži, ktorí mali striedavku a delili sa s bývalou partnerkou o deti fifty-fifty, mi prišli atraktívnejší. Keď som si v jeho profile prečítala, že má striedavku, dala som mu super like.“

Prvé stretnutie detí

Deti sa stretli už zhruba na štvrtom rande. Erika s partnerom to poňali ako výlet do zoo. Deťom to neprišlo zvláštne, keďže obaja sa aj predtým stretávali s inými rodičmi a ich deťmi. Dcére to vysvetlila jednoducho: stretáva sa s mužom, ktorý má malého syna, a chce ich zoznámiť.

Deťom sa výlet tak páčil, že si vypýtali spoločné prespávanie. Odvtedy sa vzťah rozvíjal postupne, bez tlaku. „Nesnažili sme sa nič zlepiť ani dať dokopy s tým, že teraz musíme byť všetci šťastná veľká rodina. Nechali sme to na tom, ako sa veci vyvinú a ako nám štyrom spolu bude.“

Pomohlo im, že ich víkendy s deťmi pripadajú na rovnaké dni. Vďaka tomu mohli plánovať spoločný program. Ako akčná rodina neustále niekam chodia a vzťahy si budujú cez spoločné zážitky. Dnes deti zdieľajú izbu a majú spolu veľmi dobrý vzťah. Napriek tomu má každé z nich v izbe vlastný kútik, kam ostatní nechodia, keď to dieťa nechce.

Nemôžem si všetko brať osobne

Každé dieťa prijalo nového dospelého inak. Erikina dcéra sa k partnerovi túli a dá mu pusu. Jeho syn je zdržanlivejší. „Snažím sa to nebrať osobne. Viem, že ma má rád, a on vie, že ho mám rada. Ukazujem mu to skôr činmi. Čo poviem, to aj dodržím. A keď povie, že chce byť sám, rešpektujem to. Snažíme sa, aby sa každý člen domácnosti cítil rešpektovaný.“

V bežnom živote sa nepovažuje za návštevu. Ako súčasť domácnosti deťom kupuje oblečenie, vyzdvihuje ich zo škôlky či školy a zariaďuje veci, keď partner nemôže. Pri nejasnostiach, napríklad pri jedle, sa radí s partnerom. To funguje aj opačne: „Partner sa ma vždy spýta, či môže dať niečo aj mojej dcére. Ak má napríklad zakázané sladké, aby to neporušil.“ Každému bonusovému rodičovi odporúča tráviť s dieťaťom čas osamote, aby si aj on mohol vybudovať vlastný vzťah.

Aj on potrebuje priestor, aby si mohol budovať vlastný vzťah s tým dieťaťom.

Čo ju niekedy bolí a ako s tým pracuje

Najťažšie sú pre ňu krízové situácie. „Riešia ich rodičia a ty k tomu nemáš prístup. Si rodina, a zároveň nie si. Chceš povedať svoj názor, no musíš urobiť krok späť.“ Chápe to však aj z pozície mamy, ktorej dieťa trávi čas s inou ženou.

Bolia aj drobnosti. Máte za sebou krásny deň a dieťa zrazu povie: „A moja mama…“ Erika na to vtedy nijako nereaguje. „Je pre neho dôležité to povedať. Deťom nezakazujeme rozprávať o druhej domácnosti. Ja si potom tú bolesť musím vedome spracovať v sebe.“

Skúsenosť z druhej strany

Púšťať ročnú dcéru k otcovi a jeho partnerke bolo pre Eriku veľmi ťažké. Spočiatku otec chodil za dcérou domov a odvážať ju začal až neskôr. Dnes sa Erika snaží dať druhej domácnosti priestor. Keď je dcéra u otca, väčšinou nevolá ani nepíše. „Nie preto, že by ma nezaujímala. Nechcem sa pripomínať, lebo viem, ako by to bolelo mňa. Chcem, aby si ten čas užila naplno.“

Do pravidiel druhej domácnosti nezasahuje, ani keď s nimi nesúhlasí. Platí to aj pre stravu. „Nemáte právo hovoriť druhému rodičovi, čo môže a s kým sa môže stretávať. Je to ich vzťah. Každý má svoj štýl výchovy.“ Ak dcére niečo u otca prekáža, povie jej svoj názor, no zároveň jej vysvetlí, že tam platia určité pravidlá.

Pomáha jej jedna myšlienka, ktorú si v ťažkých chvíľach opakuje: „Erika, vybrala si si mať dieťa s týmto človekom. Toto sú následky toho rozhodnutia.“ Zároveň dodáva, že ľudia v kombinovaných rodinách by nemali počúvať „dobre ti tak“. Potrebujú skôr počuť, že ich niekto v tej bolesti vidí.

Deti získali štyri babky

Erika je veľkou zástankyňou terapie. Chodila na ňu po narodení dcéry, keď zostala sama, aj počas budovania novej rodiny. „Odporučila by som ju každému, kto sa rozchádza alebo tvorí kombinovanú rodinu. Je dobré mať niekoho, kto vám poskytne bezpečie, aby ste si to mohli spracovať.“

Napriek ťažkostiam je presvedčená, že deti vďaka tomu získali. „Namiesto dvoch rozbitých a unavených domácností majú štyri funkčné. Keď sa pozrú za seba, majú tam kopec ľudí, ktorí im fandia.“

Dodáva, že jej dcéra má dnes vlastne štyri babky. Partnerovi rodičia medzi deťmi nerobia rozdiely. Deti podľa nej v dvoch domácnostiach spoznajú aj rôzne pohľady na svet a môžu si z každej vziať to, čo sa im páči.

Nemyslí si, že je dokonalá. „Viem, že si dcéra na mojom rodičovstve nájde tisíc chýb. Chcem tomu však čeliť a chcem jej dať príležitosť povedať mi, čo som mohla robiť lepšie.“

Najdôležitejšie podľa nej je vnímať to ako príbeh dvoch ľudí, ktorí napriek životným okolnostiam svojej minulosti chcú byť spolu, lebo sa úprimne ľúbia. „Keď sa nad tým zamyslíte, na ničom inom nezáleží.“

Erika zároveň verí, že o kombinovaných rodinách treba hovoriť viac, a to nielen verejne, ale aj medzi sebou. Na Záhorí vedie ženské komunitné centrum a rada by v ňom začala tvoriť podporné skupiny práve pre kombinované rodiny. „Je nás viac a má zmysel sa o tom rozprávať. Rozhovor s niekým, kto si prechádza tým istým, dokáže byť veľmi liečivý.“