Markéta s Jánom majú na východe mliekareň: Závisť ľudí v dedine ich takmer položila, šanca preraziť do supermarketov je minimálna

Jano musel cestovať do Nitry, tak som potom syry dokončovala sama, no vždy sa snažil prísť čím skôr domov. Mne to začalo postupne uberať asi všetok voľný čas, keďže do noci som to pripravovala, potom na druhý deň som už utekala z Prešova, aby som robila ďalej. Stále to však bolo v tej hranici, že robíme si len pre seba, a ak si niekto z kamarátov alebo rodiny poprosil, tak sme im spravili.

Museli ste do toho dať v úvode veľa peňazí?

Práveže ani nie, kúpili sme si mlieko, pár nádob, vybavenie sme mali, nebolo to nič horibilné.

V akom období ste si povedali, že to môže fičať aj po biznisovej stránke?

Jedno leto sme sa rozhodli, že budeme tu v Dravciach prevádzkovať zmrzlinu. Keď skončila sezóna, výrobu syrov sme presunuli do tej búdky, keďže sme chceli odľahčiť svokrovcom a povedali sme si, že nájom budeme platiť tak či tak, nech to teda aspoň má účel. Ale prišli problémy.

Aké?

Niekto nás nahlásil na veterinu, proste je to podobné, ako keď sú domáce cukrárky – predávaš z domu načierno. Vôbec sme to neriešili, lebo všetko išlo len v okruhu rodiny a kamošov. Takmer nič sme na tom nezarábali, predaj pokryl náklady a možno sme si z toho máločo odložili, ale aj to išlo naspäť do biznisu ako investícia na nové stroje a podobne.

Nebáli ste sa to robiť načierno?

Po zážitku, kedy nás niekto nahlásil a chytila sa toho veterina, sme museli spraviť buď veľký krok vpred, alebo pravdepodobne skončiť. Povedali sme si, že nás to musí posunúť.

Ako sa toho chytila veterina?

Ono by sa asi nič nestalo, keby to Jano neskúšal predávať aj na sociálnych sieťach, že máme pár balíkov nití navyše, ozvite sa. A tam sa to stalo. Zavolala nám pani, že si chce objednať syr, pýtala sa na to, kde to robíme, ako to robíme a podobne. Jano rozoznal, že ide o úradníčku. Mal pravdu, neskôr zavolala opäť a už sa predstavila, že je z úradu a máme prísť „na koberček“.

Čo sa tam dialo?

Chceli nám dať pokutu, ktorú napokon značne znížili. Ale boli veľmi milí, ponúkli sa, že ak to chceme zlegalizovať, pomôžu nám a povedia, čo potrebujeme spraviť, aby mohla mliekareň existovať ako funkčná firma. Aj teraz tu chodia každý mesiac, ja som za to rada, aspoň viem, čo mi chýba. A sú hlavne féroví.

Tak ste išli do toho...

Presne, prišli sme do tohto priestoru, kde teraz sedíme, no tiež to bolo veľmi náročné, lebo tu treba opraviť veľa vecí. Keďže sme chceli robiť s mliekom a vyrábať syry, potrebovali sme nový prívod vody. Povedali sme si, že to nič nie je, do týždňa vybavená vec. Kým sme to však vyriešili, prešli asi aj dva mesiace. Všetko sa začalo nabaľovať a často sme rozmýšľali, či s tým nesekneme a nepôjdeme robiť niečo iné.

Čo vás presvedčilo, že to nevzdáte?

Asi odozva ľudí. Tiež sme sa stále držali nad vodou tým, že keď sme už prešli taký kus cesty, neskončíme tak ľahko. Postupne sme dokončili štúdium na výškach. Ja som skončila s bakalárom na pedagogickej, vôbec ma to neťahalo tým smerom, Jano dorobil v Nitre aj druhý stupeň.

Čo vám táto cesta vzala?

Ako som ti hovorila, všetok voľný čas. Samozrejme, ak som niekde chcela ísť, išla som, ale prvá myšlienka bola a je stále taká, že mlieko, syr, doma zvieratá, postarať sa. Museli sme dať bokom koníčky a záľuby, trošku nás to akoby uväznilo, ale zároveň sme sa v tom chceli stále zlepšovať a ísť len dopredu napriek negatívam.

Koľko stálo zariadiť a prerobiť váš priestor?

Približne 40-tisíc eur. Ber to tak, že je to už oveľa iné, ako keď sme boli doma. Doma neplatíš energie, neplatíš nájom, teraz musíme dbať na výdavky a občas sa stane, že z týždňového odberu nepokryjeme ani náklady.

Je to teda občasne aj v mínuse?

Stane sa, ale čím ďalej, tým menej. Väčšina ľudí volá priamo mne do výroby, objednajú si vopred a ja podľa toho viem, koľko toho musím vyrobiť, aby nevznikali zbytočne veľké zásoby, ktoré nepredáme. Stalo sa aj to, že sme do 2:00 v noci robili syr a napokon sme museli so slzami v očiach 150 litrov mlieka vyliať „do koša“.

Ako sa v takom biznise dostaneš k ľuďom, je ľahké nájsť odberateľov?

Vôbec to nie je ľahké a nie je to ani stabilné. Dodávali sme do okolitých dedín, ale vieš, raz sme dali, potom dva týždne si nič neobjednali. Chodíme na víkendové akcie do tržnice v Prešove. Dodávame aj do podniku Zelený strom v Sabinove.

Je šanca dostať sa s týmto remeselným výrobkom do veľkých supermarketov?

Šanca je, ale minimálna. Reťazce si na to potrebujú hodiť maržu, potom by naše bežné 250-gramové balenie nití stálo v obchode cez 7 eur, a to je už cena, nad ktorou sa ľudia veľmi zamyslia. Na konci dňa je to potom aj pre ten reťazec málo zaujímavý artikel.

Aký je tým pádom váš cieľ, keď je to také náročné?

No, cieľ bol aj je nájsť spoľahlivého odberateľa, ktorý bude brať viac kíl syrov a tiež chodiť na tie akcie do tržnice. Aj tam sme zažili dni, kedy sme išli ráno s 10 kilo syra a vracali sme sa domov s 8 kilami, to bolo strašné. Ale veľa záleží od toho, aké je ročné obdobie.

V akom ročnom období to ide najlepšie?

Vianoce a Veľká noc. My sme na Vianoce dokázali predať 350 kíl syrov, vtedy som tu od 6:00 ráno do polnoci aj niekoľko dní za sebou. Bežný týždeň mimo sviatkov máme odber tak v rozmedzí 50 – 75 kíl, čo je však málo.

Koľko by bolo ideálne predať?

Od 100 kíl vyššie, to by bolo super.