Bol som v službe so sypačom Rasťom: Mojou úlohou nie je robiť zázraky (Reportáž)

Je krátko pred 16:00, premávka v meste hustne, slnko zapadá a cesty sú po niekoľkodňovom snežení stále pokryté kašou zmiešanou s čerstvým snehom. Prichádzam na parkovisko, pričom už z diaľky vidím veľké oranžové auto. Rasťo ho odborne nazval ako ‚hospodárske vozidlo určené na zimnú úpravu cestných komunikácií.‘

Nastupujem do obrovského pluhu

Spoza čelného skla mi máva sympatický muž, pričom prvý a na dlhšiu chvíľu jediný problém nastáva v momente, keď sa postavím ku dverám vozidla. Meriam necelých 180 centimetrov, no koleso tohto stroja mám na úrovni krku.

Otváram vyššie položené dvere, chytám sa tyče a pomaly sa so strachom v duši štverám po schodíkoch do kabíny. Už pomedzi to počujem veselý hlas, ktorý ma upozorňuje na to, že radšej pomalšie a bezpečne.

Sadám si do mohutnej kabíny a podávam si ruku s Rasťom, šéfom tohto vozidla, s ktorým dnes strávim časť jeho služby. V mestskom podniku pracuje 11 rokov, pričom v zimnej údržbe má na starosti vždy tú istú trasu.

Zapíname pásy a ideme na cestu. Snažím sa zvyknúť si na mimoriadnu výšku, z ktorej sa pozerám na cestu. V prvých zákrutách či na kruháči mám dokonca pocit, že sa nevymeráme, no Rasťo je samozrejme poriadne skúsený vodič.

„Sám vidíš, aha, že idem po ceste a v druhom pruhu som možno aj 30 čísel, nie je to sranda, musíš si na to zvyknúť a dúfať, že sa na ceste vždy obídeš. Sranda nastáva, keď máš oproti sebe autobus, tam sa už nemáš kam vyhnúť, aspoňže s týmto vozidlom sa nemusím báť, že zapadnem,“ smeje sa Rasťo.

S pluhom so zapnutými majákmi brázdime mesto. „Robí sa krátky deň, dlhý deň a potom je voľno. Veľa záleží na tom, aká je situácia na cestách, niekedy v zime je aj pohotovosť, že som na telefóne. V zásade mám dva dni voľna a päť dní makám. Dnes som v práci od ôsmej rána do šiestej a zajtra nastupujem o druhej ráno na nočnú do ôsmej rána, takže asi tak,“ hovorí s úsmevom na tvári Rasťo.

„Tu v podniku robím 11 rokov, predtým som robil na správe ciest a predtým na kamióne medzinárodnú dopravu, za volantom som tak pracovne už viac ako 20 rokov,“ hovorí Rasťo o svojej šoférskej kariére.

Rasťo mi odpovedá na všetko, čo sa ako nadšenec dopravy a veľkých strojov pýtam, pričom popritom zodpovedne odhŕňa a sype soľ na každý kúsok cesty. Úžasný je výhľad z boku vozidla na haldy snehu, ktoré pluh odhadzuje z cesty. Dozvedám sa, že denne spraví na pluhu aj 75 kilometrov, pričom jazdí len po meste.

Ľudí často zaujíma, najmä keď husto nasneží, koľko kusov techniky má mesto k dispozícii. „Dve veľké vozidlá, dve stredné a potom menšie, ktoré sa starajú o chodníky, nie je to veľa, preto sa ľudia sťažujú, že kde sú tie pluhy, ale nestíhame byť všade naraz,“ hovorí.

Keď prudko sneží, prioritizujú údržbu najmä podľa druhu terénu: „Ideálne, ak sú najprv aspoň posypané miesta, kde je nejaký kopec, zjazd a podobne. A potom samozrejme príjazdové ulice k nemocnici, kvôli sanitkám a podobne,“ hovorí.

Počas prejazdu frekventovaným kruhovým objazdom v meste mi na chvíľu stuhne krv v žilách. Menšie osobné auto nám nedalo prednosť a boli sme centimetre od dopravnej nehody.

„No pozri sa sem, akurát som ti hovoril o tom, že nie každý šofér predvída a je ohľaduplný, tu máš najlepší príklad, ak by som nedával pozor a myslel si, že veď ma určite vidí, tak sme v sebe. Mne je to v zásade viac jedno, pretože pluhu sa nestane nič, ale nikomu sa toto nechce riešiť. Už aj dnes ráno som skoro na Vinbargu ťukol do auta, ktoré mi nedalo prednosť a šofér ešte pozeral do inej strany, ak by som nestrhol volant doľava, boli by sme v sebe," opisuje mi Rasťo s kľudom Angličana nástrahy a riziká fungovania v premávke.

Vozíme sa už takmer hodinu, vonku je tma, snažím sa Rasťa príliš nerozptyľovať, no je vidieť, že táto práca mu ide od ruky. Čo ho na tom baví a koľko si tým dokáže zarobiť? „Nebudem klamať a ani si vymýšľať niečo, aby to vyzeralo dobre potom v článku. Nie je toho veľa, čo ma na tejto práci baví. Som vďačný, že môžem byť v teple. A plat? No neviem, som platený na hodinu, za ktorú zarobím 5,30 eur, takže asi tak,“ komentuje Rasťo.

Na záver ešte ideme do neďalekej mestskej časti po soľ, ktorú potrebuje Rasťo na nočnú službu. Cestou dáva radlicu hore. Prečo neodhŕňa? „Toto je vec, ktorú ľudia riešia asi najčastejšie, prečo neodhŕňam, keď idem po ceste. Toto nie je môj úsek, ja idem do depa pre soľ, toto je teraz moja úloha, tak to je, ale poviem ti, že ľudia nemajú pre zamestnancov ciest pochopenie,“ hovorí Rasťo.

Obchádzame policajnú hliadku, na čo sa hneď pýtam, či mal nejakú skúsenosť s políciou. „Ja vôbec, za 11 rokov ma nezastavili ani raz. Ale v šatni na mestskom podniku fúkame pravidelne a zažil som prípady, že niektorí kolegovia nafúkali,“ opisuje situáciu na tému alkohol.

Rasťo si zásobil vozidlo soľou na nočnú službu, blížime sa späť do mesta a jeho úlohou je v tejto službe už len prísť do podniku a napísať do výkazu, aké ulice a v akom čase počas služby prešiel.

Vozidlo na majákoch odstavuje na autobusovej zastávke, kde sa lúčime. Opatrne vystupujem, Rasťo mi ešte zatrúbi na rozlúčku a odchádza preč. Vďaka tomuto zážitku som konečne zistil, ako vyzerá zákulisie tejto práce, jej riziká a pochopil som, že neposypaná či neodhrnutá cesta nie je chyba vodiča, pretože ten sa v službe snaží robiť maximum.