Mária Fikačková policajtom povedala, že deti zavraždila, pretože ju rozčuľoval ich plač.
„Zbadala som, že sa novorodeniatko Prosserová začína dvíhať a vystierať. Spustilo plač a, ako sa naťahovalo, začalo aj grckať. V tomto momente ma zachvátil hnev a rozhodla som sa dieťaťa zbaviť. Pri stlačení hlavičky Prosserovej som cítila, ako sa mi do nej zaborili prsty, ale necítila som v tomto okamihu žiadne praskanie lebečných kostí. Iba som vnímala, že hlavičku stláčam a že povoľuje.“
Toto sú slová jednej z najhorších vrahýň v histórii Československa. Mária Fikáčková pracovala ako sestrička na novorodeneckom oddelení v Sušiciach. Mala za úlohu chrániť tie najzraniteľnejšie bytosti na svete, no keď za sebou zavrela dvere izby a započula detský plač, vstúpil do nej nekontrolovateľný hnev a chuť vraždiť.
V tomto článku si prečítaš:
Čo o Márii Fikáčkovej povedali novinárom jej kolegyne z oddelenia a ako si na jej zadržanie spomína jedna z pacientok.
Ako riaditeľ nemocnice vysvetlil policajtom, prečo sestru nechal pracovať v nemocnici i potom, čo jednému z novorodencov natrhla ucho.
O deťoch, ktoré jej útok prežili, ale do konca života mali vážne zdravotné ťažkosti.
Ako sa podľa exvyšetrovateľa hľadá páchateľ na takom špecifickom mieste, akým je nemocnica.
Akým spôsobom policajti preverujú priznania páchateľov, aby zistili, či nie sú falošné.
Kolegovia aj rodičia roky vnímali 25-ročnú ženu ako ochotnú a obetavú zdravotnú sestru. O tom, čo je skutočne zač, sa dozvedeli až na konci februára 1960, keď na oddelení náhle zomreli dve len niekoľkodňové deti. Patológ pri pitve zistil, že nezomreli prirodzenou smrťou. Všetky indície ukazovali na Máriu Fikáčkovú.
Keď ju zatkli príslušníci Verejnej bezpečnosti, nezatĺkala. Dokonca im neskôr povedala, že sa jej uľavilo. S mrazivo pokojným hlasom im detailne opísala, ako novorodencom drvila hlavy, lámala končatiny a udierala ich päsťou – to všetko vraj len preto, že nedokázala počúvať ich plač.
Hoci zdravotnú sestru odsúdili iba za dve vraždy a dve ťažké ublíženia na zdraví, vypovedala, že utýrala ďalších desať detí. Dodnes mnohí ľudia berú jej výpoveď ako fakt a hovoria o nej ako o sériovej vrahyni s možno najväčším počtom obetí na území niekdajšieho Československa. To však, že sa k niečomu obvinený prizná, automaticky neznamená, že hovorí pravdu.
O tom, ako policajti vyšetrujú prípady v špecifickom prostredí, akým je nemocnica, a preverujú priznania páchateľov, sme sa porozprávali s bývalým vyšetrovateľom Jozefom Vachálkom, ktorý s kolegami pracoval na prípadoch najznámejších slovenských sériových vrahov, Jozefa Slováka a Ondreja Riga.
Predtým, ako sa spoločne pozrieme na prípad sériovej vrahyne, ktorú prezývali aj „Anjel smrti“, radi by sme ti pripomenuli, že tvoriť kvalitný obsah môžeme len vďaka členom Refresher Clubu. Staň sa ním aj ty a užívaj si všetky jeho výhody.
Máriin otec bol nacista a susedov považoval za „českú háveď“
Přidej se do Refresher Clubu
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Čo o Márii Fikáčkovej povedali novinárom jej kolegyne z oddelenia a ako si na jej zadržanie spomína jedna z pacientok.
Ako riaditeľ nemocnice vysvetlil policajtom, prečo sestru nechal pracovať v nemocnici i potom, čo jednému z novorodencov natrhla ucho.
O deťoch, ktoré jej útok prežili, ale do konca života mali vážne zdravotné ťažkosti.
Ako sa podľa exvyšetrovateľa hľadá páchateľ na takom špecifickom mieste, akým je nemocnica.
Akým spôsobom policajti preverujú priznania páchateľov, aby zistili, či nie sú falošné.
Mária Schmiedlová sa narodila 9. septembra 1936 v Sušiciach, v Československu. Jej otec bol nemeckého pôvodu. Počas druhej svetovej vojny otvorene podporoval nacizmus a nenávidel Čechov. Vnímal ich ako podradnú rasu a hovorieval o nich ako o „českej hávedi“. Často býval hrubý aj na svoju vlastnú dcéru Máriu.
Dievča si však najviac vytrpelo pri svojom bratovi, ktorý mal duševnú chorobu a pravidelne ju terorizoval. Hoci sa Mária pred cudzími ľuďmi dokázala pretvarovať, keď zostala doma s rodinou sama, často trpela návalmi hnevu, píše ČT 24.
Zdroj: reprofoto/Česká televize
Príslušníkom Verejnej bezpečnosti to potvrdil aj jej rodinný známy Rudolf Pfeifer, ktorý prezradil, že si v tínedžerskom veku svoj hnev vybíjala na vlastnej mame:
„Mária Fikáčková pôsobila ako chytré dievča, ktoré sa v škole dobre učilo. Na verejnosti bola slušná, ale doma sa často hádala s matkou, s ktorou nepekne zaobchádzala. Pri hádkach používala tie najhrubšie výrazy.“
Mária dokonca po zatknutí priznala, že svoju matku pri potýčkach niekoľkokrát udrela do tváre. O pekle, ktoré sa dialo v rodine, však nikto nevedel. Všetci videli len šikovné a milé dievča, ktoré v roku 1955 úspešne zmaturovalo s výborným prospechom na zdravotníckej škole v Klatovoch.
Hneď po škole nastúpila na novorodenecké oddelenie nemocnice v rodných Sušiciach. Krátko nato sa vydala za Lumíra Fikáčka. Keď sa príslušníci Verejnej bezpečnosti neskôr snažili odhaliť motív jej vrážd, zisťovali, či novorodencov nevraždila preto, že ich závidela iným rodičom. Jej manžel Lumír Fikáček však túto teóriu odmietol:
„Mali sme dohodu, že deti ešte nechceme. Tento rok sme chceli ísť k moru, a keďže je spartakiáda, na ktorej cvičíme, rozhodli sme sa, že na rekreáciu pôjdeme až v roku 1961. Z týchto dôvodov sme sa nepokúšali mať deti,“ povedal vyšetrovateľom počas výsluchu ešte v roku 1960.
Vraždila, lebo ju rozčuľoval detský plač
Mária Fikáčková mala na oddelení povesť vzornej zamestnankyne. Keď mala služby, všetky deti boli voňavé a v čistých perinkách. Bývalá kolegyňa Mária Kurzová neskôr priznala, že keď na oddelenie prišli príslušníci Verejnej bezpečnosti a zatkli ju, všetky sestričky zostali v šoku, píše ČT 24.
Prvé podozrenia, že Mária Fikáčková nie je človek, za akého sa vydáva, prišli až na konci februára 1960. Na oddelení zomreli dve čerstvo narodené deti: Prosserová a Hammelbaurová. Patológ, ktorý určoval ich príčinu smrti, pri pitve zistil, že nezomreli na infekciu ani na popôrodné komplikácie, ale obe podľahli masívnemu krvácaniu do mozgu. Zjednodušene: niekto im musel fyzicky ublížiť.
Vyšetrovateľov tiež zaujali aj dáta o úmrtnosti na oddelení, ktorá od roku 1957 až do roku 1959 narástla na najvyššiu v celom kraji. Príslušníci VB zistili, že o obe deti sa starala Mária Fikáčková. Keď 26. februára 1960 večer o siedmej prišla na nočnú službu, už ju čakali na oddelení.
Podľa Jozefa Vachálka je odhaliť páchateľa práve na novorodeneckom oddelení z kriminalistického hľadiska mimoriadne náročné. Dieťa môže zomrieť z množstva prirodzených alebo medicínskych príčin a príznaky môžu byť veľmi nenápadné. Navyše, novorodenec alebo dojča nedokáže opísať svoje subjektívne ťažkosti.
„Pri podozrení na úmyselné usmrtenie by kriminalista a súdny lekár museli najskôr vylúčiť iné možné príčiny smrti, napríklad vrodenú chybu, infekciu či metabolickú poruchu. Zároveň by museli posúdiť, či išlo o prirodzené úmrtie, medicínske pochybenie alebo komplikáciu liečby, a samozrejme i to, či smrť úmyselne nespôsobila iná osoba,“ hovorí bývalý vyšetrovateľ.
Veľmi dôležitá je pritom podľa jeho slov časová os: kto bol pri dieťati, kto s ním manipuloval, aké lieky a v akých dávkach dostalo, aké boli vitálne hodnoty pred zhoršením zdravotného stavu, čo sa dialo bezprostredne pred smrťou a podobne.
„Práve tu môže byť kriminalistické vyšetrovanie paradoxne veľmi silné: jednotlivé úmrtie môže vyzerať prirodzene, ale opakujúci sa neobvyklý vzorec môže zmeniť celý pohľad na prípad,“ vysvetľuje Jozef Vachálek.
Zdroj: Refresher/Lukáš Čelka
„Môj syn Karol sa narodil 25. februára 1960 o jednej hodine v noci. Táto sestra mala práve službu. Bol posledný, ktorého odnášala. To viem úplne presne, pretože nemali miesto a nechali ma na pôrodnej sále ležať až do druhého dňa doobeda. Fikáčková končila o siedmej hodine ráno. Keď mala 26. februára nastúpiť do služby večer o siedmej, už na ňu čakali a zatkli ju. Nevedeli sme, čo sa deje. Zrejme to chceli utajiť,“ zaspomínala si pre Klatovský denník Mária Naušová z Kolinca, ktorá bola v čase zatknutia zdravotnej sestry hospitalizovaná na oddelení.
Fikáčková vyšetrovateľom nič nezatĺkala a ihneď sa im priznala k vraždám. Povedala im, že keď deti začali plakať, zmocnil sa jej nekontrolovateľný hnev. Niektoré udrela zovretou päsťou do hlavy alebo do hrudníka – iným v rukách rozdrvila hlavu.
Najšokujúcejšie na celom prípade bolo, že na správanie Márie nikto z jej nadriadených ani kolegov neprišiel – a to dokonca ani napriek tomu, že podľa záznamov už v minulosti poranila dieťa.
„Novorodené dieťa menom Jana Motyková začalo kričať, čo ma rozčúlilo natoľko, že som sa otočila k boxu, ľavou rukou som siahla na vodovod, aby som uvarila vodu, a pravou rukou som uchopila dieťa za pravú ušnicu a prudko trhla… potom som zbadala, ako jej tečie krv… Rozhodla som sa, že budem tvrdiť, že k zraneniu došlo tak, že som dieťa vzala aj s perinkou, pričom som omylom uchopila aj uško, ktoré som potom natrhla,“povedala Fikáčková neskôr vo svojej výpovedi.
Vtedajší primár oddelenia Jaromír Hrbáček vyšetrovateľom potvrdil, že o tomto zranení vedel, no riešil ho iba napomenutím: „Dňa 20. apríla 1960 mi sestra Fikáčková nahlásila, že deň predtým natrhla dieťaťu uško… Keďže išlo o prvý prípad neopatrnosti sestry Fikáčkovej, ďalej som to nevyšetroval a uspokojil som sa s tým, že som sestru napomenul, aby dávala lepší pozor.“
Podľa slov Jozefa Vachálka pri sérii podozrivých úmrtí dojčiat kriminalisti nehľadajú iba „čo spôsobilo smrť“, ale aj „čo majú jednotlivé udalosti spoločné“.
„V praxi by sme vytvorili časovú os a personálnu mapu každého prípadu. Časovú os každého úmrtia dieťaťa by sme zaznamenali napríklad nasledovne: čas prijatia na oddelenie, zdravotný stav a diagnózy, všetky významné zmeny zdravotného stavu, podanie liekov a výkonov, čas začiatku zhoršenia, prípadná resuscitácia a úmrtie,“ vysvetľuje.
Jednotlivé časové osi by následne položili vedľa seba. Mohlo by sa na nich ukázať napríklad to, že sa kritické udalosti opakujú v určitom časovom intervale alebo za určitých prevádzkových okolností.
„Veľmi by bolo pre nás tiež dôležité vedieť, kto bol v danom čase prítomný. Vytvorili by sme si prehľad: udalosť, izba, služba, ošetrujúci lekár, sestry v službe a ďalší personál. Následne by sme si pripravili pomocnú tabuľku zistených prípadov – poškodených s podrobným popisom jednotlivých udalostí v čase – napríklad či sa stali cez deň alebo v noci. Potom by sme už len hľadali spoločné znaky,“ vysvetľuje, ako by tento prípad vyšetroval on sám s kolegami.
V prípade, že sa pri desiatich udalostiach vystrieda veľké množstvo personálu, ale jedna konkrétna osoba je prítomná pri väčšine z nich, je to podľa jeho slov vyšetrovacia stopa. Upozorňuje však, že nejde o dôkaz:
„Konkrétna osoba môže mať jednoducho službu v relevantných časoch častejšie. Dôležité je pre nás miesto zistených prípadov a či tieto udalosti súvisia s konkrétnou izbou, inkubátorom alebo lôžkom, konkrétnou časťou oddelenia, určitým typom pacientov – napríklad chlapci alebo dievčatá, alebo sa vyskytujú úplne nezávisle od miesta.“
Ak sa udalosti spájajú ku konkrétnym pracovníkom medzi rôznymi miestami, ide podľa vyšetrovateľa o iný typ vzorca, ako keď zostávajú viazané na jedno lôžko alebo jednu miestnosť. Rovnako dôležitou otázkou sú podľa neho lieky a zdravotnícke úkony. Vyšetrovatelia musia zistiť, čo sa dialo bezprostredne pred zhoršením stavu poškodeného. Kontrolujú ordinácie, záznamy o podaní liekov, dávky, čas a elektronické záznamy, ktoré však v čase prípadu Fikáčkovej ešte neexistovali.
„Je mimoriadne dôležité, aby vyšetrovateľ porovnal dokumentáciu so skutočným priebehom udalostí, pretože zápis v zdravotnej dokumentácii nemusí vždy presne zachytiť všetko, čo sa v kritickom okamihu stalo. Až keď si všetky prípady spojíme, môžeme si položiť otázku: Je pravdepodobné, že pozorovaný počet a charakter udalostí vznikol náhodne vzhľadom na počet pacientov a ich zdravotný stav? To je však úloha pre štatistickú analýzu, nie pre jednoduché ‚spočítanie úmrtí‘,“ hovorí Jozef Vachálek.
Pripomína tiež dôležitú kriminalistickú zásadu, a to, že najskôr musia vyšetrovatelia vzorec hľadať objektívne a až potom interpretovať. Ak vyšetrovateľ najskôr označí konkrétnu osobu za podozrivú, môže nevedomky začať vyberať iba údaje, ktoré jeho hypotézu podporujú.
„Pri takomto prípade je preto veľmi silná kombinácia časovej osi, prítomného personálu, miesta, zdravotného stavu, liečby a výsledkov pitvy či toxikológie. Práve prienik týchto šiestich ukazovateľov nám môže odhaliť, či ide o sériu nezávislých tragických úmrtí, medicínsky problém, alebo niečo, čo si vyžaduje trestnoprávne vyšetrovanie,“ dodáva.
Zdroj: archív Jozefa Vachálka
Priznala sa k ďalším vraždám
Pri výsluchoch sa Mária priznala celkovo k 12 vraždám, pričom prvé dieťa údajne zavraždila už v roku 1957 – teda tri roky predtým, ako ju zatkli. Meno svojej najstaršej obete si podľa vlastných slov už nevedela vybaviť: „Na meno tohto dieťaťa ani rodičky si nemôžem spomenúť. Určite si však pamätám, že som ho bila do hlavy alebo hrude,“ povedala pri výsluchu, ktorý cituje ČT 24.
Fikáčková vyhlásila, že medzi jej obeťami boli tiež deti s priezviskami Trojka, Koláčková, Matějíčková či Německá – pričom na mená ďalších šiestich údajných obetí si vraj už nespomínala.
Od bývalého vyšetrovateľa sme zisťovali, akú váhu má priznanie sériového vraha a do akej miery mu môže vyšetrovateľ veriť. Jozef Vachálek tvrdí, že prípad Fikáčkovej je veľmi dobrý príklad, prečo priznanie samo osebe ešte neznamená, že všetko, čo obvinený povie, je pravda.
„Fikáčková najprv pri výsluchu hovorila o troch napadnutých deťoch, no o niekoľko dní už spomínala desať a neskôr priznala ďalšie konkrétne prípady. Polícia ich preverovala, ale pri väčšine sa im nepodarilo nájsť dostatočné objektívne dôkazy,“ hovorí bývalý vyšetrovateľ.
Z kriminalistického hľadiska by jej priznanie rozdelil do troch úrovní: priznanie, ktoré korešponduje s nezávislými dôkazmi, priznanie obsahujúce konkrétne detaily a priznanie bez ďalšej opory. V prvom prípade ide podľa jeho slov o veľmi silné priznanie: „Pri dvoch usmrteniach, za ktoré ju odsúdili, existovali objektívne nálezy z pitiev a ďalšie okolnosti, ktoré jej výpoveď podporovali. Práve takáto zhoda je pre vyšetrovateľov podstatná,“ vysvetľuje.
Priznanie, ktoré obsahuje konkrétne detaily, musí vyšetrovateľ vždy preveriť. „Ak páchateľ uvedie napríklad presné dieťa, okolnosti, miesto, čas alebo spôsob útoku – v takomto prípade by som skúmal, či tieto informácie zodpovedajú dokumentácii, svedeckým výpovediam a zdravotným nálezom. Samotná konkrétnosť však ešte nezaručuje pravdivosť priznania,“ upozorňuje. Tretia úroveň priznania – a teda priznanie bez ďalšej opory – je nedostatočná na jednoznačný záver.
„Práve v tomto je Fikáčkovej prípad veľmi zaujímavý. Odborníci pri niektorých úmrtiach konštatovali, že prirodzená príčina bola dostatočným vysvetlením a neexistovali objektívne dôkazy, ktoré by ich smrť dali do príčinnej súvislosti s konaním Fikáčkovej. Do akej miery teda môže vyšetrovateľ veriť priznaniu? Z kriminalistického pohľadu mu nemôžeme veriť automaticky,“ vysvetľuje bývalý vyšetrovateľ s tým, že priznanie je informácia, ktorú musí policajt vždy overiť.
Pri Fikáčkovej je podľa jeho slov veľmi zaujímavé i to, že jej vlastné priznania boli rozsiahlejšie než to, čo sa nakoniec podarilo vyšetrovateľom dokázať. Odsúdili ju totiž len za dve vraždy a dve zranenia, pričom ďalšie útoky, ku ktorým sa priznala, sa im nepodarilo právne preukázať.
Priznanie páchateľa môže byť podľa bývalého detektíva nielen nepravdivé, ale i poznačené spôsobom vedenia výsluchu. Šikovný vyšetrovateľ si preto vždy najskôr oddelí informácie, ktoré poskytla podozrivá, od tých, ktoré polícia už poznala. Najcennejšie sú pre policajtov detaily, o ktorých vyšetrovatelia ešte nevedeli. Výpoveď páchateľa by mali následne rozobrať na jednotlivé tvrdenia a každé preveriť: napríklad či bola podozrivá v danom čase na oddelení, či mala prístup k dieťaťu, či sedí čas vraždy, či jej výpoveď zodpovedá zdravotnej dokumentácii a opísaný mechanizmus vraždy výsledku pitvy.
Najsilnejšia je podľa neho situácia, keď podozrivá uvedie detail, ktorý nemohla poznať z médií ani od vyšetrovateľov, a ten sa následne podarí detektívom objektívne potvrdiť. „Takéto nezávislé potvrdenie je oveľa významnejšie než samotné emocionálne alebo presvedčivé vystupovanie pri výsluchu,“ hovorí Vachálek.
Pozor si musí podľa jeho slov dávať vyšetrovateľ aj na vývoj výpovede. Ak osoba najprv prizná dve udalosti, potom desať a neskôr ďalšie, každé nové tvrdenie by mal preveriť samostatne. Rozširovanie priznania totiž automaticky neznamená, že ide o ďalšie skutočné skutky. Rozhodujúce je podľa neho aj to, ako priznanie vzniklo: nátlak, sugestívne otázky, podsúvanie dôkazov alebo prílišná snaha potvrdiť už vytvorenú hypotézu môžu viesť k nespoľahlivým informáciám. Osobne sa s tým v praxi často stretával.
Vyšetrovateľ preto pri Fikáčkovej nemohol jednoducho povedať: „Priznala sa, teda ich spáchala.“ Pri každom prípade musel samostatne zistiť, či k trestnému činu vôbec došlo, či ho mohla spáchať práve ona a či jej opis zodpovedá objektívnym zisteniam. „Priznanie môže byť veľmi silnou stopou, ale až jeho nezávislé overenie z neho robí spoľahlivý dôkaz,“ zdôrazňuje Vachálek.
Priznanie k viacerým skutkom sa preto nemá posudzovať ako jeden veľký celok, ale ako súbor jednotlivých skutkov. Ak ho podporuje priznanie aj objektívne dôkazy, možno skutok považovať za potvrdený. Ak je potvrdený len čiastočne, zostáva predmetom ďalšieho dokazovania. A ak existuje iba priznanie bez inej opory, treba ho viesť len ako neoverenú informáciu, nie ako preukázaný skutok. Jeden skutok sa pritom nesmie potvrdzovať druhým: ak osoba prizná desať úmrtí a objektívne sa potvrdia dve, nedokazuje to ešte zvyšných osem.
Vachálek vidí riziko aj v tom, že keď vyšetrovatelia poznajú obsah priznania, môžu ním neúmyselne „nakaziť“ ďalšie dokazovanie. „Pri falošných priznaniach sa následne môžu objaviť aj chybné alebo nesprávne interpretované dôkazy, ktoré potom vyzerajú ako nezávislé potvrdenie priznania,“ upozorňuje. Preto je podľa neho cenné zaznamenať, čo polícia vedela pred priznaním a čo sa dozvedela až z neho. Pri sériovom páchateľovi tak môže byť výsledok taký, že dve priznania sú objektívne potvrdené, tri veľmi pravdepodobné, ale nedokázateľné, a ďalšie sa ukážu ako nepravdivé alebo neoveriteľné.
Podobný prípad pozná Vachálek aj zo svojej praxe. Pri sériovom vrahovi Ondrejovi Rigovi mu nekládli za vinu vraždu Boženy Šťastnej, hoci všetky okolnosti nasvedčovali tomu, že ju spáchal on. Spôsob páchania, teda modus operandi, síce preukázať dokázali, no tento nepriamy dôkaz zostal osamelý a nepodporil ho žiadny priamy dôkaz.
Informácia o tom, čo je Fikáčková zač, najviac šokovala rodičov, ktorí sa s ňou stretli v nemocnici. Mnohým totiž pripadala ako jedna z najlepších sestier na oddelení:
„Tú sestru si pamätám, bola usmievavá, stále hovorila, že s dcérou je všetko v poriadku," opísal Fikáčkovú otec František Motyka, ktorému dcére ešte v septembri 1959 natrhla ucho. Jeho manželka Jana Motyková si na ňu spomína podobne: „Fikáčkovú si pamätám. Všetci o nej hovorili, že bude vrchná sestra. Bola obľúbená,“ povedala pre Klatovský denník.
Fikáčková minimálne dvom obetiam spôsobila trvalé zdravotné problémy. Napriek tomu, že je dcéra Motykových už dávno dospelá, dodnes ju trápia ťažkosti s pravým uchom. Inak žije spokojne v Prahe. Ak by však jej mama ihneď po tomto incidente neodišla aj s dcérou z nemocnice, mohlo to skončiť oveľa horšie. Mária Fikáčková to sama Jane Motykovej povedala na súde: „Mali ste veľké šťastie, že ste tam nezostali, pretože si myslím, že by to dopadlo úplne inak.“
Zdroj: reprofoto/Česká televize
Tragickejší osud než Janu Motykovú postihol dcéru Miloslavy Gregorovej, ktorá sa narodila v decembri 1957 – teda krátko po tom, čo Fikáčková údajne spáchala svoju úplne prvú vraždu.
Keď Miloslava Gregorová odišla s dcérou z nemocnice, kde sa o ňu starala Fikáčková, dieťa prestalo úplne prijímať potravu. Nechala ho vyšetriť u iného lekára, ktorý skonštatoval, že utrpelo vážne poškodenie mozgu – pravdepodobne spôsobené úderom. Vyšetrovatelia tento útok Fikáčkovej nedokázali. Miloslava Gregorová je však presvedčená, že jej dcére ublížila práve ona.
Poškodenie mozgu dieťaťa ovplyvnilo jeho ďalší vývoj. „Dcéra je mentálne na úrovni šesťročného dieťaťa. Nemôžeme ju pustiť nikam samu,“ povedala jej matka ešte v roku 2011 pre Klatovský denník. Miloslava Gregorová prezradila, že jej dcéra žije v zariadení ústavnej starostlivosti a domov chodí len počas sviatkov.
Dostala najvyšší možný trest
Súd v Klatovoch nakoniec Fikáčkovú usvedčil len z dvoch vrážd – Prosserovej a Hammelbauerovej – a dvoch ťažkých ublížení na zdraví – Motykovej a Poutníka. Zvyšné prípady nedokázali vyšetrovatelia jednoznačne potvrdiť, hoci ich Mária Fikáčková opísala do najmenších detailov. Napriek tomu si mladá sestrička vypočula ten najvyšší trest: trest smrti.
Z väzenia ešte písala prezidentovi žiadosť o milosť. „Stále dúfam, že mi zmenia trest na 25 rokov,"napísala v jednom z listov. Milosť jej však nikdy neudelili. Popravili ju 13. apríla 1961 v pražskej väznici na Pankráci – necelý rok a pol po tom, čo v Sušiciach naposledy obliekla biely plášť zdravotnej sestry.
