Príspevky o zdravej strave Jessicu dohnali k ortorexii: Nad tanierom som plakala, schudla 30 kíl a bála sa každého sústa

„Čím väčší strach vyvoláš, tým viac pozornosti máš. Z marketingového hľadiska to možno funguje, ale tí ľudia si asi neuvedomujú, aký vplyv to môže mať na niekoho, kto ich sleduje,“ myslí si.

Začala si preto vyhľadávať informácie o jednotlivých zložkách potravín. Čítala články, sledovala videá, googlila, pýtala sa AI. Čím viac však hľadala, tým viac sa sústreďovala na možné riziká. „Keď som si o niečom čítala, často som narazila na to, čo všetko to môže spôsobiť, ak to človek prijíma v nadmernom množstve. Moja hlava si však z toho vzala iba to, že je to škodlivé a nemôžem to jesť,“ vysvetľuje.

Postupne prestávala dôverovať bežným potravinám. Najskôr vyradila vysoko spracované výrobky, neskôr sa začala báť aj potravín, ktoré dovtedy považovala za zdravé. Obavy mala napríklad z oxalátov, ktoré sa prirodzene nachádzajú v niektorých druhoch zeleniny a ďalších potravinách. Informácie o možných rizikách si vykladala tak, že sa týmto potravinám radšej úplne vyhne. „Moja hlava postupne začala vnímať ako škodlivé úplne všetko,“ hovorí.

V obchode strávila dve hodiny a odišla s jednou potravinou

Strach sa postupne preniesol aj do každodenných činností. Jessica začala podrobne skúmať zloženie všetkého, čo si chcela kúpiť. Nestačilo jej prečítať etiketu. Jednotlivé názvy si vyhľadávala na internete a zisťovala, čo môžu v tele spôsobovať.

„Dokázala som stráviť v obchode dve hodiny a odísť odtiaľ s jednou vecou v košíku. Všetkému som čítala zloženie a keďže som tomu nerozumela, všetko som si googlila,“ spomína.

Ak mala potravina dlhý zoznam ingrediencií, automaticky v nej videla problém. Neskôr pochopila, že niektoré zložky, ktoré na ňu pôsobili nebezpečne, označovali aj bežné látky používané v potravinárstve - len sa skrývali za nezrozumiteľné názvy.

V tom čase však Jessica nedokázala informácie vyhodnocovať racionálne. Ak sa niekde dočítala, že určitá látka môže pri nadmernej konzumácii predstavovať riziko, jej myseľ si zapamätala hrozbu. Začala nakupovať iba potraviny, ktorým dôverovala. Vyhľadávala lokálnych dodávateľov, zaujímala sa o pôvod mäsa, podmienky chovu zvierat aj spôsob pestovania zeleniny. Pečivo kupovala najmä z lokálnych pekární.

Niektoré z týchto návykov jej zostali aj po zlepšení stavu. V čase, keď sa jej však obavy vymkli spod kontroly, nešlo iba o premyslený výber potravín. Jessica postupne vyradila toľko jedál, že jej zostalo len minimum možností. „Mala som pár potravín, ktoré som ešte dokázala jesť. Napríklad vajcia, ale aj pri nich som riešila, či môžem zjesť žĺtok alebo iba bielok,“ opisuje.

Jessicin strach sa nezastavil pri jedle. Postupne začala vyraďovať plasty z domácnosti, najmä z kuchyne, a vyhýbala sa aj kozmetike, ktorej zloženie vnímala ako potenciálne nebezpečné. Jej obavy postupne začali určovať takmer každé rozhodnutie.

Pri tanieri plakala, bez blízkych niekedy nejedla vôbec

Najhoršie obdobie trvalo niekoľko mesiacov. Jessica postupne jedla čoraz menej a jej strach sa stal takým intenzívnym, že nedokázala zjesť ani jedlo, ktoré by predtým považovala za úplne obyčajné.

„Veľakrát som sedela nad tanierom a plakala, pretože som to jednoducho nedokázala zjesť. Aj keď to boli úplne bezpečné veci a mala som iba malú porciu, mala som pocit, že to do seba nedostanem,“ hovorí Jessica. Keď bola doma sama, niekedy fungovala prakticky iba na vode. Ak bol s ňou partner alebo prišla mama, snažila sa niečo zjesť, no aj to bolo podľa jej slov veľmi náročné. Jedla len malé množstvá a jej telo nedostávalo dostatok živín.

„Museli ma nútiť, aby som niečo zjedla. Pre mňa to však bolo, akoby ma to malo v tej chvíli zabiť,“ spomína na obdobie, keď sa strach z jedla stal silnejším než prirodzená potreba najesť sa. Jessica zdôrazňuje, že jej cieľom nikdy nebolo schudnúť. Motiváciou pre ňu bola obava o zdravie. Keď však začala výrazne chudnúť, vnímala to ako potvrdenie, že robí správne. Zároveň si však uvedomovala, že niečo nie je v poriadku. Napokon na reštriktívnej diéte schudla až 30 kilogramov.

Bola fyzicky slabá, väčšinu dňa trávila na gauči a často plakala. Prestala chodiť von a stretávať sa s ľuďmi. Ponárala sa do vyhľadávania ďalších informácií o výžive, no obsah, ktorý sledovala, jej strach skôr prehlboval. „Vedela som, že takto to nemôže pokračovať. Videla som, ako sa cítim, že nemám žiadne živiny a moje telo je slabé. Ale napriek tomu som sa nedokázala jednoducho najesť,“ hovorí.

Jej psychický stav sa postupne zhoršoval. Vrátili sa úzkosti a depresívne stavy, s ktorými bojovala už v minulosti. Začala mať problémy so spánkom a niekedy spala iba približne hodinu za noc. Strach z toho, čo by jej jedlo mohlo spôsobiť, sa tak spojil s obavou z toho, čo sa s ňou deje, keď takmer nič neje. Jessica si začala uvedomovať, že jej ťažkosti neovplyvňujú iba ju. Zmenili fungovanie celej domácnosti a zaťažovali aj ľudí, ktorí sa jej snažili pomôcť.

„Najviac ma trápilo, že som bola na príťaž svojim blízkym. Videla som, ako to ničí partnera, že už nevie, ako mi má pomôcť. Trápilo to aj moju mamu. Neviem si predstaviť, že by som sa ja musela pozerať na niekoho, kto je v takom stave, v akom som bola ja,“ priznáva.

Rodina jej opakovane vysvetľovala, že ľudia jedli podobné potraviny celé generácie a že nemôže byť všetko také nebezpečné, ako sa jej zdalo. Jessica však mala na každú námietku vlastný protiargument. Informácie, ktorým verila, pre ňu v tom čase mali väčšiu váhu než skúsenosti jej blízkych.

Snažila sa pomôcť si aj sama. Čítala knihy o výžive a vyhľadávala odborníkov, ktorí by jej vysvetlili, čo jednotlivé látky v tele robia. Niekedy jej nové poznatky priniesli úľavu, no stačilo, aby narazila na ďalšie upozornenie o údajnom riziku, a pochybnosti sa vrátili. Napokon vyhľadala aj výživových poradcov a psychologickú pomoc. Jedna z odborníčok, s ktorými konzultovala svoj stav, jej však odporučila obrátiť sa na psychiatričku.

Vtedy to Jessica vnímala ako nezáujem o jej otázky týkajúce sa stravy. Dnes situáciu hodnotí inak. „S odstupom času viem, že to vyhodnotila správne. Videla, v akom som stave, a pochopila, že nemá zmysel, aby sme sa donekonečna rozprávali o výžive, keď ja sa najprv potrebujem dostať do psychickej pohody,“ hovorí.

Napokon sa rozhodla vyhľadať psychiatrickú pomoc a začala užívať predpísané lieky. Nešlo o jednoduché rozhodnutie. Opakovanú liečbu Jessica vnímala ako osobné zlyhanie. Postupne však pochopila, že situáciu nedokáže vyriešiť iba ďalším štúdiom výživy ani podporou blízkych. Potrebovala odbornú pomoc.

Kedy už nejde len o zdravé stravovanie?

Jedným z dôležitých varovných signálov ortorexie je podľa liečebnej pedagogičky, keď sa pravidlá týkajúce sa jedla postupne sprísňujú a človek stráca schopnosť prispôsobovať ich rôznym situáciám. Zoznam potravín, ktoré považuje za nezdravé, sa môže neustále rozširovať. Čoraz viac času venuje plánovaniu jedál, čítaniu etikiet či vyhľadávaniu informácií o jednotlivých zložkách potravín.

„Môže sa objaviť aj výrazný strach z určitých potravín alebo ingrediencií a presvedčenie, že ich konzumácia človeku uškodí. Odchýlka od vlastných pravidiel potom nemusí byť len nepríjemná, ale môže vyvolať silnú úzkosť, pocit viny alebo potrebu situáciu napraviť ďalšími obmedzeniami či kontrolou,“ vysvetľuje Mgr. Claudia Krupčíková.

Ortorexia môže výrazne zasiahnuť aj do spoločenského života. Človek začne odmietať návštevy, oslavy, reštaurácie alebo spoločné jedlá, pretože nemá kontrolu nad tým, z akých surovín sú pripravené. Postupne tak stráca spontánnosť a obmedzuje aktivity, ktoré mu predtým prinášali radosť.

Dôležité je všímať si aj fyzické dôsledky. Ak sa zoznam potravín, ktoré človek považuje za bezpečné, neustále zužuje, strava môže byť nedostatočne pestrá. V dôsledku toho hrozí nedostatočný energetický alebo nutričný príjem, ktorý môže negatívne ovplyvniť zdravie.

Stav sa Jessice začal zlepšovať, keď prestala veriť každému videu

Dôležitou súčasťou jej zotavovania bolo aj to, ako začala používať sociálne siete. Namiesto toho, aby sledovala ďalšie videá o údajných nebezpečenstvách jednotlivých potravín, začala ich rýchlo preskakovať a cielene vyhľadávať iný obsah.

Zamerala sa na ľudí s odbornými znalosťami z oblasti výživy a na tvorcov, ktorí sa venovali aj zotavovaniu z porúch príjmu potravy. Pomohlo jej sledovať, ako postupne zaraďujú do jedálnička potraviny, ktorých sa sama bála.

„Začala som si vyhľadávať ľudí, ktorí výživu naozaj študovali a vedeli vysvetliť, čo jednotlivé látky robia a prečo ich telo potrebuje. Veľmi mi pomohlo aj sledovať ľudí, ktorí prekonali poruchy príjmu potravy a ukazovali jedlá, ktoré boli pre mňa obrovským strašiakom,“ vysvetľuje.

Návrat k bežnému stravovaniu však neprišiel zo dňa na deň. Jessica sa učila postupne zaraďovať potraviny, ktoré predtým odmietala. Zároveň sa snažila pochopiť, že pri výžive je dôležitý celkový stravovací vzorec, nie absolútne vyhýbanie sa jednotlivým potravinám.

Celý proces podľa nej trval približne rok. Niektoré dni boli lepšie, iné náročnejšie. Aj keď si niečo racionálne vysvetlila, obavy sa niekedy vrátili. „Najťažšie bolo pochopiť, že nemusím mať všetko pod kontrolou a že nemusím každú potravinu vnímať ako hrozbu. Že môžem jesť zdravo a zároveň si dať niečo sladké alebo aj fast food. Nič sa mi nestane len preto, že si niečo také dám,“ hovorí.

Dnes už Jessica svoj vzťah k jedlu vníma inak. Tvrdí, že je na tom výrazne lepšie, hoci sa nepovažuje za človeka, ktorý má všetky ťažkosti definitívne za sebou. Stále jej záleží na kvalite potravín, ich pôvode aj spôsobe výroby. Snaží sa podporovať lokálnych dodávateľov a niektoré jedlá si pripravuje doma. Rozdiel je v tom, že už nemá zoznam zakázaných potravín, ktorých by sa musela za každú cenu vyhýbať.

„Určite by som klamala, keby som povedala, že som z toho úplne vonku. Stále mám niektoré potraviny, ktoré sú pre mňa strašiakom. Ale už sa snažím vnímať kvalitu a nie to, že by som sa mala báť všetkého, čo zjem,“ opisuje svoj súčasný stav.

Podľa nej je jeden z najväčších problémov spôsob, akým sociálne siete dokážu človeku opakovane podsúvať obsah, ktorý posilňuje jeho obavy. Zároveň si uvedomuje, že samotný algoritmus nebol jediným faktorom. Dôležité bolo aj to, že v čase, keď hľadala odpovede, nedokázala rozlišovať medzi odbornými informáciami a tvrdeniami ľudí bez potrebného vzdelania.

„Na začiatku som mala pocit, že pre seba robím niečo dobré. Chcela som žiť zdravšie. A postupne som sa dostala do bodu, keď som sa bála takmer všetkého a nedokázala som normálne fungovať,“ hovorí.

Dnes by ľuďom, ktorí chcú zlepšiť svoje stravovanie, odporučila predovšetkým overovať si, od koho informácie získavajú, a nenechať sa vystrašiť každým videom o údajne škodlivej zložke potravín. Zároveň zdôrazňuje, že zdravý životný štýl by nemal človeka pripraviť o radosť zo spoločných jedál s rodinou ani o schopnosť spontánne si vybrať, na čo máme chuť.

Nečakaj, kým sa problém odrazí na tvojom zdravotnom stave

Ak si človek uvedomuje, že jeho vzťah k jedlu je príliš kontrolujúci alebo obmedzujúci, pravidiel postupne pribúda a zoznam potravín, ktorým sa vyhýba, sa rozširuje, mal by zvážiť vyhľadanie odbornej pomoci. Dôležitým signálom je aj úzkosť spojená s jedlom. Podľa Krupčíkovej pritom netreba čakať, kým si človek bude istý, že jeho ťažkosti už predstavujú vážny problém.

Cieľom pomoci je postupne obnoviť flexibilnejší vzťah k jedlu a schopnosť stravovať sa tak, aby to podporovalo nielen fyzické zdravie, ale aj psychickú pohodu, sociálne fungovanie a celkovú kvalitu života.

„Netreba čakať až na výrazné zdravotné následky. Už samotná skutočnosť, že jedlo spôsobuje úzkosť, zaberá neprimerane veľa mentálneho priestoru alebo výrazne obmedzuje bežný život, je dostatočným dôvodom venovať tomu pozornosť,“ zdôrazňuje odborníčka.