Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
S manželkou zvažovali sťahovanie do Poľska, kde mohli nájsť bývanie za výrazne menej peňazí. Napokon však prevážila láska k podtatranskému regiónu, ktorý je pre Filipa domovom.
„Nemáš päťsto eur? Ja ti vrátim nabudúce.“ Podľa Filipa takto funguje veľa slovenských domácností. Žijú od výplaty k výplate a dlhujú známym, rodine aj banke. Rovnako žila celý život aj jeho mama, ktorá pracovala od rána do večera, a aj tak rodine peniaze nikdy nestačili. Filip si povedal, že on takto žiť nebude.
Mal osemnásť, keď jeho mame diagnostikovali rakovinu a on zostal sám v prenájme za 900 eur mesačne. O pár mesiacov neskôr sa k nemu nasťahovala priateľka a obaja sa rozhodli, že nebudú čakať, chcú dieťa.
Dnes má Filip 22 rokov, manželku, dvoch malých synov a za sebou prespávanie v dodávke, výplaty, na ktoré čakal týždne, a neúspešné roky tradingu. Tvrdí, že deti nie sú finančne takým strašiakom, ako si jeho rovesníci myslia. Zároveň však dodáva: „Najhoršie je na tom to, že aby si mohol pohodlne žiť na Slovensku a dovoliť si vlastné bývanie, musíš robiť v zahraničí.“
V článku sa dočítaš, koľko ich podľa Filipa mesačne stoja dve malé deti, za koľko sa v Poprade a okolí dá nájsť nájom, o koľko bolo bývanie lacnejšie v Poľsku a čo by poradil každému, kto chce ísť pracovať do Nemecka.
Nájom od 900 eur a byty s rozlohou 25 metrov štvorcových
Bývanie bolo pre mladú rodinu najväčšou položkou. Prvý prenajatý byt stál 900 eur mesačne. Nasledovala garsónka s rozlohou okolo 25 m² za približne 550 eur, potom ďalší malý byt s úzkymi schodmi, po ktorých tehotná Kika nosila kočík. Dnes vďaka známosti bývajú v dvojizbovom byte v Spišskej Belej.
Přidej se do Refresher Clubu
Čo sa dozvieš po odomknutí?
O koľko lacnejšie vychádzalo bývanie v Poľsku.
Koľko dnes stoja nájmy v okolí Popradu.
Koľko mesačne minú na dve malé deti.
Aké skúsenosti má Filip s prácou v Nemecku a na čo si dať pozor pri odchode za zárobkom do zahraničia.
Prečo sa Filip rozhodol mať deti už v mladom veku.
Keď hľadali nájom v Poprade či Kežmarku, ceny dvoj- a trojizbových bytov sa podľa Filipa pohybovali od 600 do 800 eur, krajšie aj 900 eur. Často s podmienkou bez detí a bez zvierat. Rodina vážne zvažovala sťahovanie do Poľska.
Dvojposchodový rodinný dom ponúkali za 500 eur mesačne, hneď za hranicami v Novom Targu.
Za Poľsko bola skôr manželka. Vyhral však Filipov vzťah k regiónu: „Podtatranskú oblasť jednoducho zbožňujem.“ Dnes čakajú na stavebné povolenie na vlastný dom. „Keby nebolo sociálnych sietí, ten dom by sme riešili tak, že by sme išli doslova do nuly. Bolo by to všetko na tesno.“
Aby som tu mohol normálne žiť, musím robiť v zahraničí
Toto je podľa Filipa jadro problému. „Aby som si mohol dovoliť priemerný normálny dom, nežiť od výplaty k výplate, niečo si odložiť a mať auto, musím pracovať v zahraničí. A zvlášť tu na východe. Ľudia si tu zarobia šesťsto, sedemsto, osemsto, deväťsto eur. A nájom je sedemsto.“
Keď pracoval na Slovensku ako kuriér na živnosť, najviac ho podľa vlastných slov zaťažovali odvody. Ťažké boli aj obdobia pri zmene práce, keď dva-tri mesiace čakal na prvú výplatu a nečakané výdavky. „Pokazí sa auto a zrazu treba zaplatiť tisíce eur. Predstav si to so slovenským platom.“
Požičiavať si museli, no nikdy nie tisíce. „Aj keď sme mali požičaných 200, 300 eur, bolo to pre nás veľa. Moja mama žila celý život v dlhu. Ja som si povedal, že keď si už niečo požičiam, tak čo najmenej a čo najrýchlejšie to vrátim.“
„Na čo čakať?“
Filip a jeho dnešná manželka Kika sa dali dokopy, keď mali 18 rokov. Asi po deviatich mesiacoch vzťahu si povedali, že chcú dieťa. „Cítili sme, že chceme deti skôr, aby to bolo do troch, štyroch rokov. Ale ja som hneď zo školy začal žiť normálny život. Chodíš do roboty, zarábaš, staráš sa o všetko. A povedali sme si, na čo čakať?“
Že sú mladí, vraj nezohrávalo žiadnu úlohu. Jediná obava bola finančná. „Možno nemám najlepšiu prácu, možno nemám dosť peňazí. Ale odkedy som odišiel zo školy, vždy som zarábal dosť na to, aby Kika nemusela chodiť do práce. Povedal som si, že vždy niečo vymyslím, aby tam tie peniaze boli. A nakoniec to tak aj bolo.“
Filip pritom v tom čase prežíval najťažšie obdobie svojho života. Krátko predtým jeho mame zistili rakovinu. Odsťahovala sa s jeho mladšími súrodencami do menšieho bytu a on zostal v prenajatom dome so sestrou. „Som veľmi rád, že sa mi podarilo mať deti ešte predtým, kým mamka žila, že si ich ešte stihla užiť.“
Detstvo v chudobe
Filipov vzťah k peniazom formovalo detstvo. „Celý život sme boli chudobní,“ hovorí. S otcom nemá kontakt, mama pracovala od rána do večera a vychovávali ho najmä sestra a starí rodičia. Rodina navyše roky žila s maminým expartnerom, ktorý bol podľa Filipa násilný. „Nemali sme kam ísť, lebo mama samozrejme nemala peniaze.“
„Ja som si povedal, že nechcem dvadsať rokov ťažko žiť, aby som sa potom mal okej. Nechcem tým dehonestovať ľudí, čo normálne pracujú, je to dôležité a rešpektujem to. Ale ja si to neviem predstaviť.“
Že má deti skoro, vraj nie je reakcia na otca. „Môžeš mať dvoch ľudí, jeden ti povie, že pije, lebo jeho otec celý život pil, a druhý, že nepije, lebo jeho otec celý život pil. Ja som chcel byť prítomný. Byť ten otec, ktorého som nikdy nemal.“
12 eur na hodinu a prespávanie v dodávke
Cesta k stabilnému príjmu nebola priamočiara. Filip trénoval deti, krátko modeloval, rozvážal pizzu, pracoval ako kuriér aj pre medzinárodného dopravcu.
Cez týždeň som bol zavretý v dodávke. Spal som v nej, sprchoval som sa na benzínkach.
Prvá skúsenosť s Nemeckom bola montáž solárnych panelov za 12 eur na hodinu na živnosť. Výplaty, ktoré mali chodiť každé dva týždne, prichádzali s niekoľkotýždňovým oneskorením. V ďalšej firme mu nevedeli povedať, akú prácu bude robiť, a na mieste od neho chceli, aby bol profesionálny zvárač.
Odišiel po týždni a o 800 eur sa musel dohadovať. „Vtedy bolo osemsto eur pre mňa veľmi dôležitých. Buď zaplatím nájom, alebo neviem. A po ceste sa mi ešte pokazilo auto.“
Prvý rok v zahraničí je podľa neho lotéria. „Pre bežného človeka bez skúseností a známostí je to 50-50, že ťa ošklbú, alebo to bude zlá robota a zlé podmienky. Ale musíš si tým prejsť, aby si získal kontakty a vedel, ako to tam funguje.“ Keď sa však človek chytí, podľa Filipa sa oplatí:
V zahraničí budeš drieť oveľa menej ako na Slovensku za oveľa lepšie peniaze.
Napokon našiel firmu, ktorá robí celé stavby od výkopov až po elektrinu, a zamestnala ho na riadnu pracovnú zmluvu s hodinovou mzdou a ubytovaním. Pracuje v režime tri týždne v Nemecku, jeden doma.
Po štyroch či piatich rokoch skúšania mu vyšlo podnikanie na internete. Pomáha klientom zo zahraničia rásť na Instagrame a predávať služby cez organický obsah. Dnes mu to vraj zarába viac ako stavba, preto z Nemecka odchádza.
Posledné mesiace vyzerali tak, že po dvanástich hodinách na stavbe pracoval do tretej ráno a o piatej vstával. „Už nikdy nebudem v lepšej situácii na riskovanie ako teraz, keď mám dvadsaťdva. Vyspím sa dve hodiny a viem normálne fungovať. A aj keby som všetko pokazil, stále máme kde bývať a čo jesť.“
Zdroj: archív Filipa
Koľko stoja dve deti?
Filip dnes živí celú rodinu sám. Kika išla zo školy rovno na materskú a doma sa stará o dvoch synov vo veku dva a pol roka a rok a pol. Za rozhodnutím stojí zámerne. „Chcem, aby deti boli s mamou, a nie aby som ich šupol k cudzím ľuďom do škôlky. Keď už, tak je tu babka, dedo, sestra.“
Náklady na deti sú podľa neho prekvapivo nízke. „Keď sme to so srandy rátali, plienky, mlieko a všetky detské veci nás nevyšli viac ako 250 eur mesačne. A rodičovský príspevok je vyše štyristo. Dieťa ťa veľa nestojí. Náklady si robíš sám.“ Ako príklad uvádza značkové topánky za sto eur, z ktorých dieťa o mesiac vyrastie.
Raz zverejnil video s rozpočtom 2 500 eur a ľudia mu písali, že z takých peňazí sa vyžiť nedá. Podľa neho mesačné náklady takej rodiny ako ich, a to aj s rezervou, nepresahujú dvetisíc eur.
„Ľudia vždy našli niečo, prečo to nie je pravda, ale nikdy to nebol solídny argument.“ Pozoruje to aj u kolegov z Nemecka: „Mali oveľa väčšie výplaty ako ja, ale na účte nikdy nemali ani cent“
Uznáva však, že to nie je pre každého. „Nie každý chce robiť 160 hodín do týždňa, stále skúšať novú robotu a riskovať. Niekto chce stabilitu a svätý pokoj.“
Zdroj: archív Filipa
Nepoznám nikoho, kto by ľutoval, že má deti skoro
Jeho rovesníci si podľa neho deti pred dvadsiatym piatym rokom nevedia ani predstaviť, a to aj tí, ktorí majú dobré zárobky. „Jeden kolega mi povedal, že ľudia robia haló, že mám deti mladý, pritom kedysi to bola úplne normálna vec.“
Že ženy rodičovstvo odkladajú, chápe. „Keď vidím chlapov okolo tridsiatky, ich názory v komentároch, žiadne ambície, žiadne myslenie do budúcna, vôbec sa tým babám nečudujem.“
Na otázku, ako vedel, že je Kika tá pravá, odpovedá, že to nevie nikto. „Všetko je risk. Aj stabilná práca. Zamestnávateľ môže skrachovať, môže prísť kríza. Nikdy nevieš, kým to neskúsiš. Ja som nestretol človeka, ktorý by mi povedal, že ľutuje, že mal deti skoro. Ak niekto niečo ľutoval, tak to, že ich nemal skôr,“ hovorí na záver.
