31-ročná advokátka Klaudia chodí do väzníc aj na pitvy: Najväčší problém mám so žiarlivými manželkami klientov (Rozhovor)

Namiesto toho, aby mi pokojne vysvetlila, čo chce, som dostávala spŕšky negatívnej spätnej väzby. V práve pritom platí, že pri jednom probléme majú traja advokáti štyri riešenia. Ja, keď niekoho učím, snažím sa kritizovať konštruktívne, aby si z toho niečo zobral, a nie aby som ho zrazila a urazila. 

Na začiatku som mala veľké sebavedomie, bola som dobrá študentka. Ono však postupne klesalo, robila som viac chýb a na konci som sa cítila úplne nemožná, akoby som tento smer vôbec nemala zvoliť.

Ako to skončilo?

Keď mi do konca praxe ostával krátky čas, prišla za mnou, že nie je so mnou spokojná a musí porozmýšľať, či si ma nechá. Hneď som jej povedala: „Nemusíš, ja končím.“ Zaskočilo ju to, asi čakala, že ju budem presviedčať. V tej chvíli som si sľúbila, že už nikdy nebudem zamestnaná a budem pracovať iba sama na seba.

Čo to urobilo s tvojím sebavedomím?

Pol roka som bola doma, dnes by sa tomu povedalo sabatikal, a psychicky som sa z toho dostávala. Učila som sa a v hlave som si opakovala, že skúšky nedám.

Advokát pritom potrebuje obrovské sebavedomie, pretože musí klienta vytiahnuť z krízy, v ktorej sa ocitol. 

Napokon som sa pripravila až prehnane, aj preto, že na skúške je s vami aj posledný školiteľ. Chcela som jej ukázať, že na to mám. Na konci mi skúšajúci povedali, že som bola jedna z najlepších za minulý rok. Vtedy som si povedala, že ma už nikdy nikto nebude ponižovať a tvrdiť mi, že na niečo nemám, len preto, že sa mu na mne niečo nepáči.

Z Bardejova si odišla do Bratislavy. Kvôli kariére?

Vyštudovala som v Košiciach a rok a pol som robila koncipientku v Bardejove. Potom som sa po desiatich rokoch rozišla s priateľom. Vedela som, že ak sa chcem posunúť ďalej, nemôžem zostať v malom meste. Zbalila som sa a ďalší rok a pol som pokračovala v praxi v Bratislave.

V hlavnom meste si nikoho nepoznala. Aké ťažké bolo začať?

Veľmi. V rodine nemám žiadneho advokáta, takže som začínala úplne od nuly, a ešte v meste, kde som v tejto brandži nikoho nepoznala. Celý život ma navyše všetci odhovárali: nechoď na právo, právnikov je veľa, nebuď advokátka, advokátov je desaťtisíc.

Keď som si chcela otvoriť kanceláriu, opakovali mi, že sa nerozbehnem. Bývalý šéf mi povedal, nech sa pripravím na rok a pol bez klientov, tak som si vytvorila finančnú rezervu. Vedela som však, že ak to neskúsim, budem to ľutovať.

A ako dlho trvalo, kým prišiel prvý klient?

Týždeň. Na Instagrame som už rok predtým tvorila právny obsah, takže ľudia doslova čakali, kedy sa zapíšem. Druhý klient prišiel v druhom týždni a do roka som už takmer nestíhala.

Ako si ako nováčik presvedčila klientov, že máš skúsenosti?

Na jednom seminári som počula, že je veľmi drahé byť začínajúcim podnikateľom. Nemôžeš ľuďom vravieť, že si nová a nemáš skúsenosti. Hneď som si nastavila hodinovú sadzbu ako advokát s desaťročnou praxou.

Keď sa ma po mesiaci niekto spýtal, či mám s niečím skúsenosti, tvárila som sa, že áno, hoci som kanceláriu otvorila včera. Keď som niečo nevedela, radšej som študovala celú noc.

Dnes zarábam ako advokát, ktorý robí šesť, sedem, možno aj desať rokov.

Koľko teda zarába advokát?

Koncipient má väčšinou minimálnu mzdu, pretože advokát vie, že prax musíš absolvovať. Ja som začínala na 750 eurách a končila na 900. 

Spolupracujúci advokát v Bratislave začína približne na 3 až 3,5 tisícoch eur paušálu. Po šiestich či siedmich rokoch je to okolo päťtisíc a potom suma ďalej rastie.

Je to v advokácii bežné, že starší kolegovia mladých skôr brzdia, ako podporujú?

Medzi nami sú aj úžasní kolegovia, ktorí nám radi pomáhajú, no aj takí, ktorí nás berú za neskúsených a náš názor za nerelevantný. Viacerí spolužiaci zažili to isté. Advokáti ich namiesto podpory brali ako konkurenciu a stále im opakovali, že skúšky nespravia. Pritom pre mňa skúšky napokon neboli až také ťažké, keď sa na ne koncipient naozaj dobre pripraví. 

Ako vyzerá rivalita medzi advokátmi v praxi?

Konkurencia je veľká a nad nami stojí Slovenská advokátska komora. Ak niekto nie je spokojný s tým, čo robíš, môže na teba podať sťažnosť, či už kolega, klient alebo protistrana. Sme pod neustálym dohľadom.

Mňa navyše mnohí vnímajú inak aj preto, že som asi jedna z mála advokátov na Slovensku, ktorí aktívne pôsobia na Instagrame a natáčajú videá.

Podceňujú ťa preto, že si mladá žena?

Určite. Advokácia je povolanie, v ktorom má človek s vekom väčšiu hodnotu. Preto mladým ľuďom často neveria. Ja tomu, samozrejme, rozumiem, keďže nemáme takú prax ako naši starší kolegovia. Máme však iné prednosti a našou snahou a dravosťou sme často pripravení minimálne rovnako dobre ako oni. 

Je pochopiteľné, že staršieho klienta mladá advokátka s Instagramom plným módy a cvičenia nepresvedčí. Moji klienti sú väčšinou mladí ľudia do štyridsaťpäť rokov a tí mi dôverujú.

Ako si vybuduješ autoritu u mužov?

Mám dosť mužskú, racionálnu energiu a ľudia mi často povedia, že sa ma pri prvom stretnutí boja. V tejto práci to, bohužiaľ, potrebujem. Advokácia je veľmi mužský kolektív a veľa kolegýň v mojom veku nemám, buď sú na materskej, alebo vykonávajú iné právne profesie. Čo je úplne v poriadku, každý si vyberie svoj vlastný smer. Podceňovanie zažívam, ale keď ma ľudia spoznajú a zistia, že hranice platia, rešpekt príde. 

Kto ti robí najväčší problém?

Manželky mojich klientov. Podnikám aj v nehnuteľnostiach, čo je takisto mužský svet. Keď idem s klientom na pracovný obed alebo večeru, jeho žena extrémne žiarli. Klienti u mňa zostávajú, ale potajomky. Stretávame sa tam, kde nás nikto neuvidí, hoci riešime iba prácu. Cítim sa pritom, akoby som robila niečo zlé, a pritom im len právne pomáham. Ja by som nikdy neprekročila hranicu.

Ale asi sa nájdu aj takí, ktorí to využívajú ako zámienku na rande?

Áno, dostávam veľa pozvaní na rande. Mnohí ma cez Instagram volajú na „pracovné stretnutie“, no v skutočnosti chcú osobné. Preto teraz posielam faktúru vopred. Vtedy sa urazia a prestanú odpisovať.

Viem, že niekto povie, že si za to môžem fotkami, ktoré zverejňujem. Úprimne však, mladá nebudem večne a takto vyzerať tiež nie. Momentálne staviam reklamu aj na výzore a na tom, čo je okolo mňa, pretože aj takto sa o mne ľudia dozvedia.  Snažím sa ale dávať do popredia vzdelávanie mojich sledujúcich v právnych a iných oblastiach.

Je randenie s advokátkou ťažké? (smiech)

Mnohí by povedali, že áno. Pracujem s takými vecami každý deň, takže nemám tú naivitu, ktorú majú muži radi. Nebudem sa tváriť, že niečomu verím, keď si to viem za päť minút overiť. Práve preto mám problém s niekým začať. No na druhej strane ja na nič netlačím. Dennodenne sa stretávam s rozvodmi a najmä s utrpením detí po nich. Nikdy nechcem, aby moje deti zažívali niečo podobné. Preto im chcem vybrať toho najlepšieho otca, a to sa nedá rýchlo. 

Chcem muža, ktorý v živote niečo dokázal, aby sa vedľa mňa necítil menejcenný. Muži majú veľké ego a myslia si, že takú ženu zvládnu. Ak žena na nich odkázaná nie je, majú s tým naozaj veľký problém.

Dá sa vôbec vypnúť racionálna advokátka, keď prídeš domov?

Určite áno. Ja som človek, ktorý sa snaží byť v práci nad vecou. Rada sa veľa smejem, zabávam. Som typická ‚šalená‘ východniarka. Niekedy je však náročnejšie to, že keď je človek celý deň v racionalite, tak prepnúť emócie v situácii, keď si to tá situácia vyžaduje. Pracujem však na tom. (smiech)

Ktorý prípad bol najťažší?

Chodím bežne aj do väzníc, na policajné stanice či na rôzne konfrontácie na strašidelné miesta. Už som bola aj na pitve. Žena bola dlhodobo týraná partnerom a ja som dostala prípad ex offo od štátu na strane obvineného. Od toho sa odosobňuje ťažko. Raz som v Bardejove zastupovala obvinených a poznala som ich aj poškodeného. Vieš, že každý má právo na obhajobu, a to je z morálneho hľadiska správne. Často obhajuješ aj človeka, ktorý to urobil, vieš o tom, ale musíš sa odosobniť a spraviť to najlepšie, ako vieš. 

Ako vyzerá návšteva klienta vo väznici?

Stále je to stres. Prejdeš cez štyri mreže a množstvo kontrol a okolo teba upratujú väzni v modrom. Medzi nich sa síce nedostaneš, pretože ťa zavedú do samostatnej miestnosti a klienta ti privedú. Nebudem sa tváriť, že tam chodím rada.

Ako na teba reagujú?

Nedávno mi štát pridelil väzňa obvineného z týrania. Pozrel sa na mňa a povedal: „Vy ste žena, ešte taká mladá. Nemáte voči mne predsudok?“ Začal ma presviedčať, že to neurobil. Odpovedala som mu: „Poviem vám úprimne, mne je jedno, či ste to urobili, alebo nie. Ja vychádzam z dôkazov.“ Na policajných staniciach zase vidím uškŕňanie mladších policajtov. Aj tam si musíš rešpekt vybudovať.

Baví ťa trestné právo najviac?

S klientom som od začiatku do konca: vo väznici, na súde, na vyšetrovacích úkonoch, na pitve aj v teréne, keď niekoho hľadáme. Trestné právo ma baví najviac. Je dynamické, až adrenalínové, a dá sa tam pracovať najkreatívnejšie s dôkazmi a svedkami. Človeku tam ide doslova o život a mňa baví niesť za to zodpovednosť.

Videla som, že sa venuješ aj investovaniu do nehnuteľností...

Na strednej sme mali predmet finančná gramotnosť a učiteľka nám odporučila knihu Bohatý otec, chudobný otec. Úplne mi zmenila pohľad na peniaze. Byty v Bardejove vtedy stáli málo a cez hypotéku môjho vtedajšieho priateľa sme ich kúpili viac naraz. Po desiatich rokoch som ich so ziskom predala a peniaze investovala do ďalších nehnuteľností. Lebo nie je dôležité, koľko človek zarobí, ale ako to investuje. 

Ale máš rada aj módu...

Investovať je pre mňa v mojom veku oveľa dôležitejšie ako míňať na kabelky. Priznávam však slabosť na dobré autá. Snažím sa, aby všetko, čo si kúpim, malo zmysel aj pre podnikanie, takže auto je zároveň nákladom firmy. Najviac investujem do vzdelávania, ako kurzy, eventy, networking, knihy a podcasty.

Si veľká cestovateľka. Je to pre teba odmena za to, čo v práci zažívaš? Je to môj filter. Za advokátom málokedy príde šťastný človek. Sme ako psychológovia, akurát problém musíme vyriešiť pod hrozbou trestnej zodpovednosti. Advokáti preto rýchlo vyhoria.

Nemám zatiaľ deti ani partnera, takže sa nabíjam cestovaním. Pracujem odkiaľkoľvek, takže to nie je dovolenka, ale životný štýl, ktorý som si roky budovala. Presne preto, aby som si mohla zobrať notebook a ísť na mesiac na Bali.