Navštívili sme bar, v ktorom nakupuje drogy celý Pentagon

Po niekoľkých týždňoch sme sa stretli kvôli rozhovoru s domovníčkou Pentagonu pani Polákovou a téma sa opäť presunula na notorický sídliskový bar. Spomínala, že ona tam chodí len služobne a súhlasila s Marcelom, že domáci sa do baru boja chodiť. Jej vlastný manžel sa tomu miestu vyhýba. Ona sa nebojí, keďže si na sídlisku získala patričný rešpekt a každý ju pozná, jej osobne by sa tam preto nič nestalo.

Po tomto rozhovore sme sa rozhodli, že obávaný bar musíme ešte raz navštíviť.  Varovania nepomohli, práve naopak, naposledy sme si nevšimli nič nebezpečné a teraz sme boli zvedaví, či ide len o prehnané klebety. 

Na sídlisku sme stretli mladého chalana, ktorého život sa radikálne zmenil po tom, ako sa stal závislým na drogách. Bol ochotný robiť nám v bare sprievodcu, nech trošku zapadneme s klientelou a nepútame na seba príliš veľkú pozornosť. 

Bar za bieleho dňa vyzeral o čosi pofidérnejšie ako za tmy. Dokonca tam bolo oveľa viac hostí ako prvýkrát a vnútri bolo naozaj hlučno. Pri bare sme čakali asi 10 minút, kým sme získali pozornosť barmanky.

Mala očividne zlú náladu, pretože sa hádala s hosťami. Kričala na nich, nech okamžite odpracú stoly, že v jej bare sa takéto niečo robiť nebude. Nevedeli sme, o čom presne rozpráva, a tak sme sa nenápadne rozhodli situáciu sledovať. 

Pri vedľajšom stole stála skupinka asi 15 nervóznych ľudí a všetci sa krčili a zakrývali nám priamy výhľad na stôl. Barmanka ich neprestala upozorňovať, nech jej tam nerobia bordel a hluk. V skupinke sa netrpezlivo hádali a vykrikovali po sebe a keď sme sa rozpačitým pohľadom pozreli na nášho sprievodcu, ten sa len pousmial a povedal: „Čas nákupu.“

V tom momente sme si všimli asi 40-ročnú blondínu, ktorá nožom na stole delila biely prášok. Tých 15 ľudí okolo nej boli zákazníci, okrem jedného muža za ňou, ktorý vyzeral, že žene poskytuje osobnú ochranu. Každý z nich sa snažil dostať k svojej nádielke a napätie v miestnosti sa dalo krájať presne tak, ako ich drogy. 

Klebety predsa len neklamali. Čo najnenápadnejšie sme sa pokúšali priebeh diania zachytiť na mobil, aby sme neupútali nechcenú pozornosť. Situácia sa postupne stávala nezvládnuteľnou. Zákazníci po sebe kričali a my sme čakali len na to, kedy z toho vznikne bitka. 

Dvaja muži vedľa nášho stola sa začali navzájom provokovať, no nezistili sme, o čom presne bola ich potýčka. Na scénu opäť vstúpila barmanka, ktorá musela upokojiť situáciu. Nemala žiadny problém postaviť sa do stredu konfrontácie, na všetkých nakričať a rozpustiť celú skupinu pri stole. Obchodovanie skončilo, väčšina ľudí odišla preč so svojím novozískaným tovarom.

K nášmu stolu prišiel jeden zo zákazníkov, aby si vypýtal niečo od nášho sprievodcu. Tento chlap bol úplne mimo, nebolo mu rozumieť ani slovo a stav, v akom sa nachádzal, bol na zaplakanie. Rukou gestikuloval okolo našich hláv a v tom momente sme si všimli, že medzi prstami nemá cigaretu, ale striekačku. Takýto zjav bol na tento bar očividne úplne normálny, nikto – okrem nás – tomu totiž nevenoval vôbec žiadnu pozornosť. 

Ticho však v bare dlho nevydržalo. Po chvíli prišli ďalší zákazníci, ktorí očami bezducho hľadali stôl miestneho dílera. Tí si zatiaľ vymenili služby. Pani v modrom tričku odišla a prenechala svoj stôl mladšiemu, drsne vyzerajúcemu chlapovi.

Asi sme naozaj prišli v čase typickom na takýto druh biznisu. Ako sme sa okolo seba obzerali, z našej redakcie sme boli jediní, ktorí nepobehovali v bare so striekačkou, alebo nemali tovar rozložený na stole. My a ešte barmanka, ktorá sa po celý čas snažila udržať pokoj na svojom pracovisku. 

S telefónom sa nám zatiaľ nenápadne podarilo zachytiť ďalšiu transakciu medzi dílerom a jeho zákazníkom. Zákazník sa nervózne pohyboval na mieste, kým čakal na rozdelenie tovaru. Na stole boli položené natrhané žuvačkové papieriky, v ktorých sa nachádzali čiastočky niečoho, čo bol podľa tvrdenia spolusediacich heroín.

Priebeh výmeny bol rýchly, nestihli sme si všimnúť ani to, že by za tovar niekto zaplatil. Ľudia pri stole za nami sa pri ňom zastavili, zobrali balíček a odišli.  Asi bežná rutina v tomto bare. Každý sa staral len o svoje vlastné potreby a našu prítomnosť si všímali len zriedkavo. Zákazníci k dílerovi prichádzali ako na bežiacom páse, netrpezlivo schmatli svoj nákup a rútili sa preč z dverí. 

Medzi klientelu sme zapadli nadmieru dobre, pretože sa zopár zákazníkov presunulo aj k nášmu stolu. Nevadilo im, že sme ľudia, ktorých predtým nikdy nevideli a pokojne si vytiahli svoj čerstvo zakúpený celofánový balíček s bielym práškom. V ich očiach nebolo nič okrem túžby uspokojiť svoju potrebu.

Nevenovali nám ani pohľad, akoby na svete nič iné neexistovalo a s trasúcimi rukami si obzerali množstvo, ktoré sa im za pár eur podarilo z vedľajšieho stolu zakúpiť. Túto príležitosť sme využili, aby sme si spravili poslednú fotku pre náš článok a rozhodli sme sa odísť ešte predtým, než si to pred nami začne niekto aplikovať.

Ako sme však zistili, to je v tomto bare zakázané. Napriek tomu, že je úplne normálne stať sa svedkom výmeny rôzneho návykového tovaru, zákazníci sú dostatočne ohľaduplní, aby si látku nepichali priamo vnútri baru, ale radšej na ulici. 

To je možno z rešpektu k barmanke, ktorá to tam mala evidentne pod palcom. Táto show je žiaľ teraz venovaná obyvateľom sídliska, ktorí sa pokúšajú žiť svoj život bez podobných nástrah. V tejto situácii preto nie je nikto víťazom. Teda, možno okrem dílerov zarábajúcich na zničených životoch svojich zákazníkov.  

Vyjadrenie hovorcu primátora o drogovej situácii na sídlisku

Bolo očividné, že to, čo sa deje v tomto bare, je verejným tajomstvom. Všetci o tom vedia, nikto o tom nehovorí. Kontaktovali sme preto hovorcu bratislavského primátora Petra Bublu. Podľa neho sa o probléme na sídlisku vie a mestské zastupiteľstvo sa snaží prehĺbiť spoluprácu s policajnými zložkami, aby sa situácia čoskoro vyriešila. 

Mestské zastupiteľstvo plánuje v najbližšej dobe predložiť návrh na zvýšenie rozpočtu mestskej polície o 1 milión eur, aby sa posilnili policajné kapacity a tiež aby sa zlepšila spolupráca s mimovládnymi organizáciami, s mestskou časťou a obyvateľmi. 

Primátor Vallo už zriadil funkciu splnomocnenkyne pre bezpečnosť a drogovú politiku a zároveň vymenoval nového náčelníka mestskej polície, pričom ich spoločným záujmom bude aj hľadanie riešení pre lokality ako je Pentagon, hovorí Peter Bubla. 

Z redakcie sme odstavený karavan mestskej polície, ktorý sa nachádza pred vchodmi na Stavbárskej ulici, niekoľkokrát navštívili, ale nikto tam počas našich návštev nebol.

Okoloidúci obyvatelia sa vyjadrili, že zo začiatku tam policajti boli, ale po čase sa ich návštevy obmedzili a dnes tam bývajú len veľmi zriedkavo. Veríme preto, že sa vyššie spomenutý návrh čoskoro schváli a policajný karavan nebude slúžiť len na okrasu sídliska. 

Zničené životy ako výstraha pre ostatných

Naše dve návštevy boli ako vystrihnuté z filmového prevedenia knihy My deti zo stanice Zoo a boli ďalším smutným dôkazom toho, ako veľmi môžu návykové látky zničiť človeku život. Ľudí, ktorých sa nám podarilo zachytiť, absolútne nezaujímalo, kto sa na nich pozerá. Ich hlavným a jediným cieľom bolo získať drogu, ktorú si v priebehu nasledujúcich minút môžu pichnúť do tela. 

Nikto z nich na nás nebol agresívny, nevyhrážal sa nám a necítili sme sa extra nebezpečne. Niektorí boli iba zvedaví a maximálne nám venovali zopár pohľadov. Všetci zákazníci boli len obyčajní ľudia, ktorých život ovládla návyková látka a ktorým bolo úplne jedno, čo s nimi bude akonáhle vyriešia spôsob, ako sa dostať k svojej ďalšej dávke. 

Aj keď je prakticky nemožné pomôcť každému človeku, ktorý si zvolil túto cestu, tento článok môže poslúžiť ako ďalšie varovanie pre mladých ovplyvniteľných ľudí, ktorí sa na užívanie drog pozerajú ako na víkendovú zábavku. Nikto – absolútne nikto – z ľudí v tomto článku by si sám totiž nezvolil takýto život, keby dostal druhú šancu.