Bulvár je čítanie na záchod, tvrdí bývalý šéf šoubiznisu v Novom Čase Štefan Šperka (Rozhovor)

Presne. Ja osobne tomu hovorím: Instagramová a facebooková novinárčina. Vtedy však Instagram nebol vôbec a Facebook bol v plienkach. Celebrity ho len začali spoznávať a pomaly využívať. Nepridávali fotky a nerobili tam takú „osobnú onaniu“ v štýle toho, že by tam dávali súkromné informácie.

My keď sme chceli fotku z dovolenky niekoho, tak sme klasicky napísali SMS správu alebo zavolali a povedali: „Ahoj Adela, vieme, že si na dovolenke, pošleš nám nejaké fotky?“ Ona súhlasila a poslala ich mailom, na ktorý sme čakali aj niekoľko hodín. Nebolo to ako dnes, že sa dajú stiahnuť z ich profilov. Preto sme mali možno aj trochu iné vzťahy s tými osobnosťami.

Fungovalo to však hlavne na zdrojoch. Museli sme mať informátorov. Sú to ľudia, o ktorých by ste to určite nepovedali a neverili, že to práve oni vám prezradili nejakú dobrú pikošku. Ja by som nikdy neprezradil moje zdroje informácií, pretože som si ich cenil a cením dodnes. No aj samotné celebrity by boli prekvapené, kto všetko mi tú či onú info poskytol.

Hovorí sa, že niektoré známe osobnosti posielajú samé do médií fotky z dovoleniek, aby sa o nich napísalo.

To je ďalšia hlúposť, ktorá minimálne za mojich čias takto nefungovala. Ja mám však celebrity rozdelené na rôzne kategórie. A-čkové, B-čkové, C-čkové. Pričom v tej poslednej sú hviezdičky reality show ako Farma, ktoré na chvíľu vystrelia a rovnako rýchlo aj zhasnú.

Tie sú schopné urobiť čokoľvek pre sebaprezentáciu. A tam platí to, že si zavolajú a povedia, že niekde prídu a sú tam schopné niečo spraviť, ale nezažil som, že by nám „A-čková“ celebrita na seba zaslala paparazzi fotky.

Paparazzovanie je drina a nedostanete len tak nejaké fotky zadarmo. A ja som si to odmakal, pretože som rok pracoval ako redaktor – elév a chodil som do terénu, kde som sledoval celebrity a išiel som si po tých svojich tipoch. Vždy na začiatku všetkého je potrebný práve ten impluz od informátora.

V tom období bolo za tým strašne veľa práce, niekedy aj zopár týždňov alebo mesiacov. Kiežby niekto poslal na seba paparazzi fotky sám… A niekedy je to aj o náhodách. Raz som bol v Poľsku s mamou na trhoch a natrafil som tam na Pavla Ruska s milenkou. Nikto o nich vtedy nevedel a tak som ich nafotil na digitálny foťák. Iphone tiež ešte nebol vtedy takou bežnou záležitosťou.

Sledujete ešte prácu bulváru?

Áno. Je to taká profesionálna deformácia, aj keď sa snažím sledovať ho menej. Teraz je to skôr o tom, aby som mal prehľad. Už nie som niekedy taká chodiaca šoubiznisová encyklopédia, ako kedysi.

Aký máte vzťah s Rytmusom? Práve on je často označovaný za veľkú obeť bulváru. Všimol som si, že ho aj sledujete na Instagrame.

Ja sledujem veľa ľudí, ale konkrétne Rytmusa preto, lebo ma zaujímajú jeho názory a čo hovorí, aj keď, nie vždy s tým musím súhlasiť. Často má však pravdu a stotožňujem sa s tým, lebo aj môj pohľad na bulvár sa časom zmenil.

Môj vzťah s Rymtusom nebol vždy ideálny, potom sme si však našli cestu, ako sme dokázali fungovať a ako som ho mohol k akejkoľvek téme osloviť. Nikdy som nemal prehnanú potrebu ho hejtovať a pri mojich článkoch ani on nemal pocit, že by mi to mal nejakým spôsobom vracať.

Zaregistrovali ste, čo zverejňoval na Instagrame v súvislosti s paparazzi a jeho svadbou?

Jasné a pobavilo ma to. Celkovo však takýto prístup paparazzovania odsudzujem. Myslím lietať nad hlavami svadobčanov a fotiť to z lietadla. Po prvé ideme sa hrať na Ameriku, že odfotíme niečo dronom, po ďalšie mi to príde ako neschopnosť, alebo nezáujem zo strany redaktorov dohodnúť sa s danou celebritou.

Keď sa na to pozriete, Rytmus aj Jasmína aj tak v konečnom dôsledku dali asi hodinu po obrade na Instagram kvalitné fotky, kde ich bolo pekne vidieť a dali sa použiť. Čiže pre mňa osobne týmto krokom nepriniesol bulvár nič špeciálne.

To, že mal Nový Čas odfotené fotky z lietadla a sú tam rozmazaní, to pre mňa nebolo nič s pridanou hodnotnou. Bola to klasická svadba dvoch známych osobností. Ale zrejme im to stálo za to, keď na to minuli toľko energie a v podstate aj financií.

Ako fungujú paparazzi?

V rámci každého bulváru alebo akýchkoľvek novín vrátane mienkotvorných denníkov existuje tím fotografov, to nie je žiadnym tajomstvom. My sme boli taký paparazzi tím, že som mal k dispozícii fotografa a keď sme dostali tip, tak sme šli spolu a snažili sa ho v čo najkratšom čase urobiť - tzn. nafotiť to, čo sme potrebovali.

Je to ale v rámci vydavateľstva, neexistuje paparazzi firma, ktorá sa dá najať. Teda, možno existuje, ale noviny na Slovensku majú vlastné kapacity. Pochopiteľne, nie každý fotograf to chce robiť, lebo sú to presedené hodiny v aute a nie každý fotograf dokáže urobiť kvalitnú paparazzi fotku.

V konečnom dôsledku, dnes paparazzuje aj Denník N. Nedávno som videl, že priniesli fotografiu Pavla Ruska, ako ho vedú do nemocnice a mali to jediní, takže je zaujímavé, že aj serióznejšie média sa púšťajú do takýchto vecí. Podľa mňa aj Denník N a SME pochopili, že bulvár predáva, a preto občas používajú bulvárnejšie ladené titulky. Ide predsa o klikanos

Zaregistrovali ste aktuálny prešľap Nového Času s maloletou dievčinou, ktorá vypadla z Mosta SNP? Ako sa niečo také stane?

Nerozumiem tomu, ako sa niečo také môže stať. Keď máte informáciu z nejakého zdroja, musíte vedieť, že ten zdroj je nie na sto, ale milión percent spoľahlivý. Dupľom, keď to ide do printu, lebo odtiaľ sa to už nedá zmazať. Aj keď, je pravda, že je to len na jeden deň, ďalší deň už vyjde niečo iné, no v pamäti dotknutých ľudí to ostane navždy.

Ja nerozumiem jednej veci, ako to, že v tomto prípade nebola v článku oslovená nemocnica. Ak by to spravili, tak by im hovorkyňa dala to iste vyjadrenie, ktoré na druhý deň vyšlo všade. Buď ju oslovili a vyjadrenie do uzávierky neprišlo, alebo jednoducho redaktorka verila svojim zdrojom a o oficiálne stanovisko nemala záujem. A o to je to horšie.

Úlohu si však nesplnila nie len redaktorka, ale aj editor a vedúci daného dňa aj ten mohol povedať: Haló a nemocnica nič? Prečo sme ich neoslovili? V novinách prechádza každý článok rukami viacerých ľudí. Keďže sa to riešilo cez víkend, redakcia fungovala v inom režime, pretože tam nie je kompletná ako v bežný deň. Považujem to za veľký prešľap a je mi ľúto, že si to odniesla iba redaktorka a prišla o džob. Noviny však pochovali maloleté dieťa a to je fakt brutál.

Už sa aj ospravedlnili.

Jedným ospravedlnením na webe to pre mňa osobne zmazané nie je. V dnešnej dobe, kedy je bulvár pod drobnohľadom a hlavné vystavený obrovskej a neustálej kritike, ide o ďalší čierny a hlavne zbytočný bod pre tento typ média. 

Stalo sa niekedy aj vám, že ste dali von nepravdivú informáciu?

Určite áno, ale nie takto zásadnú. Osobne si spomínam na jednu a týkalo sa to svadby istej slovenskej herečky, ktorá sa nakoniec nekonala. Mal som to od zdroja, ktorému som dôveroval avšak jemu to povedal niekto, kto si takto chcel iba urobiť promo na miesto konania svadby.

Myslíte si, že keby v bulvárnych médiách nepísali redaktori anonymne, niečo by sa zmenilo?

Neviem, či by sa niečo úplne zmenilo, pretože celebrita, ktorej sa článok týka, skoro vždy vie, kto ho písal, pretože ich redaktori oslovujú. A známe osobnosti majú ich mená a čísla uložené v telefóne a poznajú ich. Vo veľa prípadoch si aj tykajú.

Musím povedať, že za mojich čias sme sa podpisovali pod články oveľa častejšie, pretože sme boli hrdí na to, keď sme priniesli nejakú zásadnú kauzu. A chceli sme byť podpísaní dokonca celým menom s priezviskom.

Napríklad, keď som ja osobne priniesol ako prvý informáciu o vzťahu Dary a Rytmusa spolu s ich fotkami, nerobilo mi to najmenší problém hodiť tam svoje meno. A rovnako aj keď som priniesol nejakú negatívnu kauzu. Aj keď je diskutabilné, čo negatívna kauza je. Nevera? Ani pri tej som nemal problém uviesť tam svoje meno.

Takže ste vôbec nepoužívali trojpísmenové skratky ako je zvykom?

Používali sme to, ale skôr tak nejako výnimočne. Napríklad pri mafii, resp. spojení celebrít s mafiou, lebo tam sme sa pohybovali na tenkom ľade a veľakrát bol strach opodstatnený.

Rozchody a nevera sú účasť života a keď článok nenapíšete ako kretén, nie je najmenší dôvod písať anonymne. Nie sú všetko len krátke slniečkovské témy ako keď sa niekto teší z nového bábätka. Bulvár je aj o tých nepríjemných

Pre čitateľov bulváru by sa však nezmenilo nič. Tým je jedno, či tam je podpis nejakého Šperku, alebo iba skratka ste, pro či red. Ale samozrejme, mohli by sa redaktori podpisovať aj častejšie.

Čo bol pre vás osobne signál, že je na čase odísť z Nového Času?

Impulzom bolo asi to, že som naozaj išiel asi až príliš na hranu v rámci objemu práce. Ja som niekedy robil aj 21 dní v kuse a vôbec mi to neprišlo divné. Či boli víkendy, či sviatky. Šéfom v Novom Čase som sa navyše stal hrozne mladý, mal som 24-25 rokov, a to vie s človekom, ani nie, že zamávať, ale v určitom bode ho to pohltí ide na doraz a potom ho to prestane baviť, lebo sa „vyšlahá“.

Aspoň ja som to tak mal.  Do toho prišli určité udalosti, ktoré mi naznačili, že je čas sa stopnúť a ja som si povedal, že odídem. Ja ak sa pre niečo rozhodnem, tak to aj spravím. Raz som sa teda zobudil a povedal si, že už to nechcem robiť.

Potom som sa ešte po 4 mesiacoch vrátil do Nového Času späť. Tu však platí pravidlo a obzvlášť pri vedúcich pozíciách – z bulváru sa len tak neodchádza. Takže mi nadriadení po návrate dali pozíciu opäť rádového redaktora.

Nebol som však úplne stotožnený s vtedajšou šéfkou, ktorá bola na mojej predošlej pozícii a zrazu prišla ponuka z Plus 1 Deň, kde ma oslovila šéfredaktorka a povedala mi, že by ma veľmi chcela na pozíciu šéfa oddelenia šoubiznisu, pretože si myslí, že to viem robiť. A ja si to myslím tiež, že som v tom bol dobrý. (smiech).

Takže nový pracovný impulz.

Áno. Ponuku som prijal a tam som dostal taký nejaký druhý dych, pretože som zrazu pocítil nový vietor. Aj nová šéfka ma veľa naučila, robila veci inak, učila ma lepšie písať, byť zrelším šéfom ako som bol predtým. Pri  nej som asi naozaj bulvárne dospel. V Pluske som navyše pocítil, že sa o niečo snažíme a baví nás to.

Nový Čas bol vtedy jednotkou na trhu a Pluska zaostávala, takže som tých ľudí učil, že aj keď v predaji zaostávame, v témach sa musíme vyrovnať práve najsilnejšiemu na trhu. My sme v tom období hrozne „drtili“ Nový Čas, minimálne tými témami. Napríklad sme prví doniesli informáciu o tom, že Boris Kollár čaká ďalšie dieťa, už ani neviem s kým ani koľké to bolo (smiech). Doniesli sme po x rokoch nové fotky Mariky Gombitovej a oni na to museli nabiehať.

Takže sme predbiehali jednotku na trhu a mňa to zrazu bavilo aj v zmysle, že tí ľudia boli šťastní. Z práce sme sa tešili a po jej skončení sme chodili na pivo. Boli sme proste super partia. A to som naozaj ja osobne často hrozný šéf. Sám seba by som vyhodil (smiech).

Plusku však kúpila Penta, prišiel nový generálny riaditeľ, vrátil tam pôvodnú šéfredaktorku, s ktorou som sa nestotožňoval a keďže sme nemali ideálny vzťah, tak sme sa dohodli, že odídem.

Kam sledovali vaše kroky ďalej?

Na úrad práce (smiech). Následne som začal robiť veci, ktoré ma bavili a dávali mi zmysel. Vtedy som vytvoril web vipstory.sk, ktorý sledovalo najprv 20, postupne 50, 150 až 200-tisíc ľudí. Vizuálom sa podobá napríklad na český super.cz, taký magazín. Tam som začal dávať svoje témy, ktorým som sa venoval.

S tom malom webe som zrazu predbiehal konkurenciu, a to ma ešte chvíľu bavilo, po čase ma omrzel šoubiznisový bulvár celkovo. Už mi nič neprinášal a povedal som si, že som dokázal viacmenej všetko, čo som chcel. V printe môžete byť najvyššie šéfredaktorom, a to kedysi nebola moja méta. Tam sa dá dostať len za nejakých podmienok, je treba byť veľmi poslušný, čo som ja často nebol, keďže som si dovolil odísť.

Profesne ste však v médiách ostali aj naďalej.

Potom vznikol fakt24.sk, ktorý bol viac zameraný na politiku, ale tiež som tam priniesol zopár kauzičiek, ktoré bulvár musel potom preberať. Web existuje doteraz, šoubuznis riešim ale už len okrajovo.

Príklad, keď sa Rytmus ženil. Pred 3-4 rokmi by som tomu venoval obrovskú poroznosť, vymýšľal by som, ako má celá tá svadobná sobota vyzerať. Teraz som vydal správu z agentúry a vôbec som sa netriasol, že nemám nič navyše. Neprenajímal som lietadlo, ani nekupoval drony. To mi príde už také… Neviem, pre mňa sú to zbytočne vyhodené peniaze.

Doporučeno

Pornoherečka Alexis Crystal nám prozradila vše, co tě kdy zajímalo, ale bál*a ses zeptat 15. května 2019 v 18:10

Asi najviac sa však zameriavate na portál Vanity Fail.

Vanity Fail vznikol s mojou bývalou kolegyňou z Nového Času, skvelou fotografkou Andreou Jacenkovou. Myšlienka je veľmi jednoduchá, chceme prinášať kvalitné rozhovory, pretože sme obaja s Andreou robili v bulvári, kde sme boli dosť často kreatívne obmedzovaní, či už v rámci rozhovorov, alebo produkčných fotení.

Celkovo v tých klasických dnešných médiách sa nenosí to, aby ste v rozhovoroch ľuďom tykali, aby boli písané svojským štýlom, je to tam jednoduché a strojové. My chceme prinášať kvalitné a obsiahlejšie rozhovory.

V konečnom dôsledku ľudia v našich rozhovoroch prezradia aj tak viac ako možno bežne. Napriek tomu naše titulky sú absolútne nebulvárne. My si vyberáme cestu, kedy chceme ísť skôr kvalitou, aj keď, mohol by som na nadpis každého jedného rozhovoru dať niečo bulvárne a malo by to dvojnásobnú čítanosť. Ale ja som spokojný s tým, ako sa to od novembra rozbehlo.

Podľa čoho si vyberáte ľudí na rozhovory?

Ľudí si vyberáme tak nejak pocitovo. Teraz sme boli s Aďou v Amerike a na Kube, odkiaľ sme už prieniesli a ešte prinesieme niekoľko rozhovorov, napríklad so Zuzanou Belohorcovou sa práve chystá.

S návštevnosťou som tiež zatiaľ spokojný a chcem to nastaviť tak, aby ľudia chceli s nami rozhovory robiť. Ak niekomu zavolám a poviem, poď porozprávať niečo pre Vanity Fail, tak pôjde bez najmenších problémov. Nechceme tam mať ale celebritné hviezdičky, ktoré ukazujú Chanel a Louis Vuitton kabelky, ale ľudí žijúcich taký ten bežný život.

Viete si ešte v dnešnej dobe predstaviť návrat ku bulváru typu „vieme prví“, „exkluzívne“?

Ježiš, absolútne nie. Alebo takto: Nikdy nehovor nikdy? Buvlárna novinárčina sa veľmi zmenila a nielen kvôli sociálnym sieťam. Mne by polovica vecí, ktoré sa dnes dostanú do novín, v živote neprešla.

Keby mi prišla ponuka, tak by som teda asi veľmi zvažoval. Ale keďže som veľakrát aj ja otvorene naložil svojim exkolegom, či exšéfom, tak nehrozí, že by sa to stalo(smiech). Ale niekedy všetko závisí od konkrétnej ponuky. Ak by to bola výzva, možno by som to NIE prehodnoti

Je jednoduché robiť bulvárneho novinára?

V dnešnej dobe je to náročné. Celkovo si ľudia myslia, že to môže robiť každý, ale to je absolútny nezmysel. Aj ja som veľa ľudí prijal a povedal som si, že to bol omyl a vyhodil ich.

Majú bulvárne médiá pripravený nejaký právny tím, ktorý je pripravený brániť ich, keď sa niečo stane?

Každý bulvár má svoj právny tím, a to z toho dôvodu, že sa tam pohybujete na hrane a v dnešnej dobe vás už zažalujú za čokoľvek. Väčšinou iniciatívne riešia tých, ktorí im stúpia na otlak.

Myslíte si, že bulvárne články v súčasnosti sa dajú čítať s porozumením?

Povedzme si otvorene: Bulvár je čítanie na záchod a ku káve, tak to treba aj vnímať. Je to niečo, čo si človek prečíta, odloží. Nikto z bulvaristov sa netvári, že ide meniť svet, hľadať liek na rakovinu. Hovorím však skôr o tom šoubiznis bulváre, pretože aj bulvár priniesol niektoré zásadné kauzy z iných oblastí.

Určite ho nebudem zhadzovať, pretože je súčasťou našich životov a stále ide o najčítanejšie typy novín na Slovensku. Kto tvrdí, že nečíta bulvár, klame. Pretože sa s ním stretneme takmer všade. Vo väčšine prípadov však ide o ľahko stráviteľné čítanie, ktoré zhltnete behom pár minút. A viete ako sa hovorí: bulvárnych denníkoch si čitatelia najčastejšie prečítajú aj tak len nadpis, perex a pozrú obrázky.