Vyvraždenie obcí malo byť výstrahou a odplatou za pomoc obyvateľov povstaleckým jednotkám.
Písal sa 21. január 1945 a na našom území vtedy zúrila druhá svetová vojna plná obetí na strane spojencov, ruskej armády aj nacistického Nemecka. Dnes je to presne 75 rokov od najhoršieho vraždenia na Slovensku.
Nacistické jednotky v nedeľu ráno vtrhli do obcí Ostrý Grúň a Kľak, kde povraždili spolu 148 ľudí, vrátane 42 žien a 48 detí. Najmladšie obete boli batoľatá, mali len 3 a 5 mesiacov. Údaje zozbieral slovenský Ůstav pamäti národa.
O prepad a vraždenie sa mala postarať približne 300-členná jednotka pod názvom Edelweiss. Tá však nebola zložená len z Nemcov, jedným z jej veliteľov bol aj Ladislav Nižňanský, ktorý v jednotke viedol približne 120 mužov slovenského oddielu. Nižňanský síce bol členom SNP, no po svojom zajatí s nacistami kolaboroval. Historici ho stavajú na rovnakú stanu ako prezidenta Slovenského štátu Jozefa Tisa, ktorý v rámci spolupráce s Hitlerom podpísal zákon o vysťahovaní Židov a po potlačení SNP vyznamenával nemeckých vojakov.
Údaje o tom, či sa Nižňanský spolu s ďalšími Slovákmi na januárovej masakre priamo podieľal tiež, sa rozchádzajú. Súd mu prítomnosť nedokázal ani po roku 2004.
Paradoxne, povstalecké jednotky sa o plánovanom vtrhnutí do obcí dozvedeli už deň predtým. V sobotu sa totiž stretli s menšou prieskumnou čatou Edelweissu. Z dedín sa však rozhodli stiahnuť do hôr vo viere, že tak miestnych obyvateľov uchránia.
Cieľ bol však daný už vopred. Vojaci mali povraždiť obyvateľov dedín. Nemecké jednotky na nákladiakoch a obrnených transportéroch prepadávali v Ostrom Grúni jeden dom za druhým, pričom obyvateľov podľa pamätníkov nahnali na dvor miestneho muža Igora Debnára. Tam do nich začali strieľať zo samopalov.
Niektoré z domov jednotka podpálila a presunula sa do susednej obce Kľak, kde sa besnenie opakovalo. Podľa niektorých zdrojov Nemci prišli poriadne posilnení alkoholom.
Zopár obyvateľov sa zachránilo len vďaka tomu, že skončili pod telami ostatných obetí a vďaka tomu sa im podarilo vyhnúť smrtiacim guľkám. Iným sa podarilo ukryť.
„Nikdy nedokážem zabudnúť na ten červený jarok krvi, ktorý tiekol bielym snehom od dvora domu, kde ich vraždili a potom pálili,“ mal spomínať vtedy šesťročný Peter Štefanča..
„Keď sme prechádzali splav na riečke, mama sa obrátila na jedného z gestapákov, ktorý vedel po slovensky, že deti musia ísť na potrebu. V tej chvíli nastal veľký zmätok, lebo nejaký muž chcel zo sprievodu utiecť cez potok do lesa. Jeden zo strážcov ho ovalil po hlave a bil dovtedy, kým sa nehýbal,“ cituje spomienky Márie Albertovej denník Pravda.
Obetí bolo v oboch obciach spolu 148, no nie je jasné, prečo Nemci nakoniec nevyvraždili všetkých obyvateľov Ostrého Grúňa a Kľaku. UPN spomína intervenciu miestneho katolíckeho kňaza Kľuchu, ktorý bol pôvodom karpatský Nemec, no aj príchod nemeckej motospojky s telegramom od vyššieho velenia, ktoré sa vraj následkov masakry na obyvateľstve obávalo a odporúčalo tak „len“ vypálenie domov.
V ďalších dňoch po 21. januári 1945 bola celá Kľakovská dolina uzavretá a zostalo to tak až do oslobodenia územia a ústupu Nemcov pred sovietskymi vojskami. Ešte 23. januára ale nacisti do Ostrého Grúňa prišli znova, aby vypálili zvyšné domy a zamaskovali stopy.
Stredné Slovensko bolo totiž v tom čase centrom slovenských partizánov, ktorí v rámci vojenského odboja viedli lokálne operácie proti nemeckým okupačným jednotkám. Sami sa však tiež dopúšťali viacerých vojnových zločinov.
Spomína sa napríklad vraždenie nemeckých obyvateľov dedín Píla a Veľké Pole, no ich akcie si môžeš predstaviť aj ako výpady a gerilové akcie proti menším nemeckým jednotkám v čase, keď boli mimo frontu a žiadne útoky neočakávali.
Obyčajní obyvatelia, ktorí s nemeckou okupáciou nesúhlasili, partizánom pomáhali. Nosili im jedlo, ošetrovali zranených, poskytovali im nocľah alebo akúkoľvek inú podporu. Okupanti sa preto rozhodli, že Kľak a Ostrý Grúň využijú ako možnosť vyslať exemplárny trest, ktorý mal byť výstrahou pre ostatných.
Udalosť tak môžno prirovnať napríklad k vypáleniu a vyhladeniu českej obce Lidice v roku 1942. Tento masaker na civilnom obyvateľstve bol odpoveďou za atentánt na Reinharda Heydricha.
Udalosti z Ostrého Grúňa a Kľaku si tiež každoročne pripomínajú politici, pamätníci sa slovenská verejnosť.
Miestom spomienky je pamätník v dolnej časti Ostrého Grúňa, dnes dedinky s približne 540 obyvateľmi. Tá sa často spomína v súvislosti so zatiaľ poslednými parlamentnými voľbami z roku 2016.
Kotlebova ĽSNS totiž v Ostrom Grúňi získala až 16,93 % všetkých hlasov, čo bol takmer dvojnásobok celoslovenského priemeru 8,04 %. Viacerí jej členovia sa netaja sympatiami k nacistickému režimu.
Vďaka príspevku od štátu tiež vznikla mobilná aplikácia pre Android aj iOS, v ktorej nájdeš niekoľko videí s výpoveďami preživších, popisom udalostí aj virtuálnou mapou, ktorá má zachytávať vtedajšiu podobu obce Ostrý Grúň predtým, ako do nej vpadli nacisti. Vyskúšať si ju môžeš zadarmo.
