Korn: príbeh sexuálne zneužívaného a šikanovaného outsidera s veľkým talentom, ktorého nazývali bu*erantom spolužiaci aj učitelia

Nebol som gay, no volali ma bu*erant

Davida v škole šikanovali. Spieva o tom v skladbe Faget. „Na základnej a strednej škole som bol veľmi zženštilý. Zaoberal som sa umením, nosil som mejkap a moja obľúbená skupina v tom čase bol Duran Duran. Nebol som gay, ale ľudia si to mysleli a volali ma preto bu*erant,“ prezradil Davis podľa Loudersoundu.

V rozhovore pre Guardian spevák povedal, že ho tak volali aj učitelia, a keď videli, ako ho ostatní bijú či kopú, iba sa smiali. „Dokonca aj môj vlastný otec sa za mňa hanbil. Prišiel som pracovať do jeho hudobného obchodu a on povedal: To je len nejaké dieťa, ktoré som si sem najal,“ dodal Davis.

„Som iný v tomto normálnom svete. Prečo si ma dráždil, rozčúlil ma? Po*ebané stereotypy kŕmia ich hlavy… Ako kráčam, zdá sa, že nikdy nemôžem ujsť. Všetok smiech, všetka bolesť. Keby si bol mnou, čo by si robil?“ pýta sa v skladbe Faget Jonathan Davis poslucháča. O stále aktuálnej téme šikanovania hovoril aj pre Kerrang.

„Mám v sebe veľa nenávisti a agresie, ktoré sa hromadia, keď vidím, že si niekoho doberajú za to, že je iný. No nič nerieši to, keď vidím, ako niekto, koho si doberajú, začne robiť to isté ďalším. Je tu však možnosť zhlboka sa nadýchnuť a pokúsiť sa toho človeka naučiť, ako to, čo robí, môže ublížiť inému človeku. Treba deti učiť, že takto sa s ľuďmi nezaobchádza. Nikto sa nenarodí ako rasista alebo homofób. Takémuto správaniu sa naučia,“ povedal spevák. 

Čaj s Tabascom a sexuálne fantázie

V roku 2018 označil časopis Loudwire debutový album Kornu za najlepší numetalový album všetkých čias (kapela na ňom, mimochodom, využila aj nezvyčajný nástroj – gajdy; Davis má totiž škótske korene). Práve nu metal Korn formoval spolu s kapelami ako Limp Bizkit, Slipknot, Linkin Park, Deftones alebo System of a Down. V čase vzniku získal debut Kornu najmä pozitívne recenzie. Dôležitou bola aj ďalšia, no už o niečo tvrdšia nahrávka z roku 1996 s názvom Life Is Peachy. 



Objavili sa na nej dodnes populárne hity ako A.D.I.D.A.S., No Place to Hide či Kill You. Práve posledná menovaná bola o jeho ďalšej traumatickej skúsenosti z detstva. Keďže Davisovi rodičia sa rozviedli, žil raz s matkou a neskôr u otca s macochou, ktorá mu podľa jeho slov systematicky znepríjemňovala život. „Je to tá najhoršia osoba, akú som v živote stretol, nenávidel som ju,“ zaspomínal si spevák v knihe Korn: Life in the Pit od Leaha Furmana. V rozhovore pre Guardian ju nazval čarodejnicou a sadistkou.

„Keď som bol chorý, dávala mi čaj s Tabascom, čo je štipľavá omáčka s feferónkami. Nútila ma ho vypiť… Každú noc, keď som išiel spať, snívalo sa mi o tom, že tú su*u zabijem. Neviem, čím to bolo, no nejakým spôsobom som zároveň o nej mal aj sexuálne fantázie. Snívalo sa mi, že ju po*ebem a zabijem,“ zveril sa tiež Davis.

Pervitín, alkohol a bitky v kapele

Podľa magazínu Revolver nahrávanie albumu sprevádzali problémy členov s alkoholom a drogami. Producent Ross Robinson sa snažil udržať kapelu pohromade, naviesť ju počas rôznych konfliktov a bitiek spoluhráčov správnym smerom. U Davisa sa však prebudila nevídaná agresivita. Nerobilo mu problém niekomu z členov kapely vraziť či dokonca niekoho pohrýzť. 

„Pili sme veľké množstvo všetkého, čo prišlo pod ruku, a keď sme boli naozaj v hajzli, nechceli ste byť v našej blízkosti,“ zaspomínal si Davis. „Všetkých v kapele som tvrdo hrýzol, keď som bol opitý. Nevedel som, čo robím, a bolo mi to jedno,“ priznal sa spevák. V podcaste Steve-O’s Wild Ride prezradil, že bral istý čas aj pervitín, no prestal s tým po dokončení nasledujúceho albumu Follow the Leader (1998).

Podľa jeho slov by totiž na pervitíne počas turné nemohol fungovať. „Vždy som bol dosť rozumný na to, aby som vedel, kedy s tým prestať,“ uzavrel túto tému Davis. „Keď som začal byť paranoidný alebo divný, išiel som radšej spať, ale videl som veľa ľudí, ktorí robili rôzne sračky,“ dodal.

Práve Follow the Leader (1998) znamenal pre kapelu najväčší zlom. Singel a zároveň hádam najznámejší hit kapely Freak on a Leash vyhral cenu za najlepší hardrockový videoklip na Billboard Music Video Awards a takisto Cenu Grammy v kategórii Best Short Form Music Video, v neposlednom rade bol úspešný aj na MTV Video Music Awards. 

Bezpochyby šlo o hudobne najlepšiu vec, akú kapela vydala. To, ako Davis začne v druhej polovici pesničky vydávať nekontrolovateľné a neidentifikovateľné zvuky počas gradácie, bolo niečo absolútne jedinečné a zábavné. Album obohatili aj spolupráce s inými hudobníkmi. V skladbe All in the Family počuť frontmana Limp Bizkit Freda Dursta a v skladbe Children of the Korn zase v kapele hosťoval raper Ice Cube.

Panické záchvaty, úzkosti a myšlienky na samovraždu

Follow the Leader sa umiestnil na prvom mieste v štyroch rebríčkoch vrátane Billboard 200, čo znamenalo, že kapela rapídne rástla. Za prvých šesť dní od vydania ďalšieho albumu Issues (1999) sa ho predalo až takmer 575 000 kópií. Kapela absolútne ohúrila svet emotívnym hitom Falling Away from Me o domácom násilí. Na videoklipe ku skladbe kapela opäť spolupracovala s Fredom Durstom. Ten ho celý zrežíroval. 

Davis prezradil magazínu Vice, že počas nahrávania štvrtého albumu už bol síce triezvy, no mal veľké problémy s úzkosťou a panickými záchvatmi. Guardianu sa zveril, že ich mával celé dni, a keďže na to nechcel užívať žiadne lieky, prežil vraj „všetky druhy pekla“. „Mal som schizofrenické stavy a rôzne psychózy. Prestal som dokonca jesť, pretože som si myslel, že mi otrávia jedlo,“ prezradil spevák. 

Pomáhalo mu vraj najmä pódium a hranie na turné, no ani tam ho panické ataky úplne neobchádzali. „Zľakol som sa, pretože na mňa všetci zízali,“ povedal. Prerástlo to časom až do bodu, že začal myslieť na samovraždu. „Skĺzol som do hlbokej depresie. Chcel som zomrieť. Ráno sa mi nechcelo vstávať, vystrašilo ma to. Nebral som tabletky ani som si nepodrezal zápästia, ale premýšľal som o tom,“ dodal pre Guardian Davis.

Najdrahší a najexperimentálnejší album

Nové milénium odštartovala kapela nahrávkou Untouchables (2002) s pamätnými hitmi ako Alone I Break či Here to Stay. Basgitarista kapely Reginald Arvizu vo svojej biografickej knihe Got the Life: My Journey of Addiction, Faith, Recovery, and Korn z roku 2009 tvrdí, že medzi hudobníkmi v tom čase panovala napätá atmosféra a ich vzťahy boli naštrbené. Uvažovali vraj nad tým, že Arvizua kapela prepustí pre jeho pretrvávajúce problémy s drogami a alkoholom. Nakoniec sa to však nestalo. 

Hudobníci následne spojili sily s producentom Michaelom Beinhornom, no tvorba ďalšej nahrávky trvala až dva roky, pričom náklady sa podľa Blabbermouthu vyšplhali až na 3 milióny dolárov. Davis pre Vice prezradil, že šlo o najexperimentálnejší album Kornu. Malo ísť o zvukovo úžasnú a prelomovú nahrávku. Nakoniec album Untouchables „dieru do sveta“ nespravil, no stále patrí medzi tie najlepšie nahrávky, aké kapela počas niekoľkých dekád vytvorila. 



Spevák v rozhovore pre Noisey povedal: „Chcel som o tej nahrávke natočiť dokument. Minuli sme toľko peňazí. Strávili sme napríklad celý mesiac získavaním zvukov bicích. Na súprave bicích bolo 50 mikrofónov, ktoré sme vybrali a testovali… Zvyčajne mi nahratie vokálov trvá tak dva týždne alebo mesiac, no pri tejto nahrávke mi to trvalo trvalo päť, takmer šesť mesiacov.“

Predávkovanie a terapia hudbou

Gitarista Brian Welch Korn v roku 2005 opustil, pretože mal osobné a psychické problémy (vrátil sa však v roku 2012), a z kapely o rok neskôr odišiel aj bubeník David Silveria. Korn nahrali aj napriek tomu niekoľko ďalších úspešných albumov ako See You on the Other Side (2005), The Path of Totality (2011), pri ktorom výrazne zaexperimentovali s elektronikou a mierne rozhádali skalných fanúšikov, či The Serenity of Suffering (2016). Dali svetu ďalšie nesmrteľné hity ako Alive, Hold On, Rotting in Vain či Black Is the Soul. 



Zatiaľ posledná, vyslovene konceptuálna nahrávka kapely z roku 2019 s názvom The Nothing sa však niesla hádam v najtemnejšom duchu od počiatku kapely. Bolo to tým, že Jonathan Davis počas nahrávania tohto albumu prišiel o matku Holly aj o bývalú manželku Deven, ktorá zomrela 17. augusta 2018 vo veku 39 rokov na predávkovanie heroínom a rôznymi liekmi na predpis, ako píše Blabbermouth. S Davisom žili oddelene, rozviedli sa v roku 2016. 

„Za posledné desaťročie bola moja žena veľmi, veľmi chorá. Mala vážnu duševnú chorobu a jej závislosť bola vedľajším účinkom. Miloval som ju celým svojím srdcom. Keď bola svojím skutočným ja, bola to úžasná manželka, úžasná matka a úžasná priateľka. Deven mala obrovské srdce a nikdy by úmyselne neublížila svojim deťom ani nikomu, koho milovala. Bola to neuveriteľne starostlivá milujúca a veselá osoba. Bola plná života a radosti a urobila by čokoľvek, aby sa o to podelila so svojím okolím,“ priblížil neskôr Davis situáciu týkajúcu sa smrti exmanželky. 

„Snažil som sa skrývať, čo sa deje, tak dlho, aby som ju ochránil, ale pre túto tragédiu, ktorá sa stala mojej rodine, cítim, že teraz je čas podeliť sa s vami o pravdu. To je dôvod, prečo som tak tvrdo obhajoval tých, ktorí bojujú so svojím duševným zdravím. Chcem, aby jej príbeh inšpiroval ľudí, aby požiadali o pomoc, nebáli sa a neskrývali sa pred svojou chorobou,“ dodal spevák Kornu.

Si konečne slobodná

Nesmierne ťažké obdobie počas nahrávania priblížil Davis v dokumentárnej minisérii Korn Docuseries z roku 2019. „Celá nahrávka odzrkadľuje môj smútok z toho, čo sa stalo… Ocitol som sa na skutočne temnom mieste a myslím, že som si z neho aj niečo temné priniesol naspäť,“ zdôveril sa divákom. Prezradil tiež, že skladbu Finally Free venoval exmanželke. Spieva v nej: „Vo všetkom som videl tvoju tvár… Ide si to po mňa, nenávidím to. Smeje sa mi to, nenávidím to. Je čas uvedomiť si, čo sa skutočne deje… Tento život ťa zradil a ty si konečne slobodná.“


Ako uvádza Loudwire, Davis sa na jednom koncerte v San Franciscu v roku 2018, len mesiac po smrti exmanželky, počas skladby 4U z albumu Issues rozplakal a na chvíľu zastavil šou. Následne do mikrofónu povedal: „Toto bola obľúbená skladba mojej manželky. Prepáčte.“ Podľa Davisa bola preňho práve hudba najlepšou terapiou počas vyrovnávania sa so smrťou blízkych. Výsledkom bol možno aj najsilnejší a najlepší album kapely. 

Všetky texty na nahrávke sú doslova mrazivé, ihneď chytia za srdce a zarezávajú sa pod kožu. Navyše Davisov autentický hnev, krik a plač zaznamenali napríklad na konci úvodnej skladby The End Begins. Medzi tie vôbec najlepšie kúsky určite patria skladby Cold, You’ll Never Find Me, The Darkness Is Revealing alebo Can You Hear Me. 

Pitvy, mŕtve bábätká a trauma na celý život

Vyrovnávanie sa so smrťou však možno Davisovi uľahčila práca, ktorú vykonával ešte v mladosti. Už v šestnástich rokoch mal netradičnú brigádu, začal robiť asistenta ohliadača mŕtvol. So smrťou sa dostával do kontaktu denne a neskôr vstúpil do špeciálneho ročného programu vysokej školy San Francisco College of Mortuary Science, kde sa naučil napríklad pitvať.

Následne robil balzamovača ľudských tiel a večery trávil v pohrebných ústavoch. V rozhovore pre Kerrang priblížil, ako sa to celé začalo. „Išiel som do toho, pretože som mal rád horory a všetky druhy temných sračiek… Samozrejme, chcel som sa naučiť robiť pitvy, pretože som si myslel, že to bude, ku*va, cool. To som ešte netušil, že tie sračky ma riadne poznačia. Videl som naozaj nepekné veci, ktoré zo mňa v tom čase urobili naozaj tvrdého srá*a bez emócií,“ povedal spevák.

„Mal som posttraumatickú stresovú poruchu z toho, že som videl mŕtve bábätká a malé deti, ktoré zomreli po tom, čo našli skrýšu s drogami svojich rodičov. Všetko to boli veci, ktoré som v šestnástich alebo sedemnástich nemal vidieť. Musel som podstúpiť veľa terapií, aby som sa zbavil nočných môr, ale prekonal som to a vďaka tomu som si oveľa viac vážil život,“ dodal Davis.

Nákaza covidom a zdravotné komplikácie

Ako uvádza Rock Feed, v auguste tohto roku oznámil gitarista kapely Brian Welch, že Jonathan Davis trpí zdravotnými ťažkosťami spojenými s prekonaním ochorenia covid-19, a vyzval fanúšikov, aby spevákovi poslali pozitívnu energiu a modlili sa zaňho. „Jonathan je po fyzickej stránke stále veľmi slabý a je to preňho zároveň mentálny boj. Potrebuje vašu pomoc, pošlite mu lásku a energiu, potrebuje to viac než kedykoľvek predtým,“ povedal Welch.

Kapela musela pre Davisov zdravotný stav zrušiť niekoľko koncertov a ďalšie posunúť. Podľa viacerých fotiek či videí sa však Davis vrátil na pódium, aj keď prevažnú väčšinu času sedel na špeciálnom tróne. Kapela by mala mať budúci rok v máji koncert aj na Slovensku v bratislavskej NTC Aréne.