Navštívili sme dom hrôzy v Trnave: Necítim ľútosť, máme bonusy ak sa návštevníci pomočia od strachu, hovorí herečka v role mŕtvoly

Prezrádza, že zmluva informuje návštevníkov o tom, že vstupujú do zóny strachu a robia to na vlastnú zodpovednosť. „Je to trochu aj psychológia, ako navnadiť návštevníkov už od príchodu,“ zašepká a prezrádza, že dnes zažijeme príbeh opustenej školy.

Keď máme zmluvy vyplnené, zavedie nás na začiatok prehliadky. Ešte predtým, než sa pustíme na cestu plnú desivých zážitkov, uistí sa, či sme použili toaletu. „Mohli by ste si totiž od strachu pustiť do gatí, nebolo by to prvýkrát,“ zasmeje sa.

Lekárska prehliadka pred vyučovaním

Predtým, než sa naplno vrhneme medzi všetky príšery, sa ocitneme v malej nechutnej ambulancii, kde na nás už čaká lekárka v pokročilom štádiu rozkladu. Odpornému lekárskemu náčiniu, ktoré je už zrejme desiatky rokov vyradené z prevádzky, dominuje zakrvavené stomatologické kreslo.

Práve do neho posadí šialená lekárka Kamilu a je rozhodnutá skontrolovať stav jej chrupu.

Nad našimi hlavami začne blikať neónka osvetľujúca ambulanciu pripomínajúcu Mengeleho brloh. „Len prvá zastávka a ide do tuhého,“ pomyslím si, keď ma z myšlienok vytrhne hlasný zvuk zubárskej vŕtačky. Skoro mi vyskočí srdce z hrude, čo však musí prežívať Kamila?

Moju empatickú chvíľku naruší šialená lekárka, keď Kamilu vyhodí z kresla a zdrapne ma za ruku. „A vám skontrolujeme ktorú dieru? Všetky?,“ opýta sa a začne sa hystericky smiať. Prehne ma cez kreslo, vyhrnie mi tričko a pokúša sa mi stiahnuť nohavice. „Začneme análom,“ pokračuje v nekontrolovateľnom smiechu. Ja sa však nebavím, lebo netuším, kam až je schopná zájsť.

Navrhne mi nech poviem záchranné heslo, o ktorom nás informoval muž na pokladni. Nielenže som ho zabudol, ani som ho nebol odhodlaný povedať, a tak nás púšťa ďalej. Vysvetlí, že išlo o skúšku, či sme pripravení báť sa, alebo to môžeme rovno zabaliť. „Prešli ste,“ hystericky sa smeje a ukáže na dvere, kam sa máme ďalej vydať.

Prepadáme z matiky aj z telesnej

Ďalšia miestnosť, v ktorej sa ocitáme, pripomína opustenú školskú triedu. Za katedrou na nás čaká ďalšia živá mŕtvola. Učiteľka matematiky odetá v čiernom s tikom v oku. Len čo zasadneme do lavíc, začne po nás ziapať, lebo údajne meškáme. S ukazovadlom trieska do lavice a kričí z plných pľúc až tak, že na moju tvár dopadajú jej sliny. Aj keď si pomyslíš, aké to je nechutné, oproti tomu, čo sme zažili v ambulancii šialenej lekárky je to stále málo.

Vystrašenú Kamilu si zavolá pred tabuľu, na ktorú napíše trhanými pohybmi pripomínajúcimi chôdzu zombie príklad. Len čo ho Kamila začne lúštiť, tabuľa padá a vyskočí z nej démon. „Vy ste ho vypustili, vypadnite!“ začne po nás vrieskať matrikárka a ženie nás do ďalšej mies... do záhuby?

Keď prejdeme chodbičkami, dostávame sa do telocvične. Čaká tu na nás opičia dráha. Sme síce rozhodnutí, že sa na ňu vykašleme a pôjdeme po zemi, ale padnú nám oči na nápis na stene: „Zem je láva“.

Šplháme sa preto po rozkývaných lanách a preskakujeme cez prekážky. V tom však uvidíme časovač a keďže je nereálne, aby sme to do vypršania limitu stihli, skočíme na zem. Vtedy v miestnosti začne blikať svetlo a spustí sa alarm, ktorý nám trhá uši. Šprintujeme preto ďalej až do kúpeľne spojenej s toaletami. Tu sa len o chlp vyhneme hlavnému „záporákovi“ skrčenému v niekdajšom sprchovom kúte so zakrvavenými kachličkami...

Outlast alias porcia živých červov  

Unavení, vyklepaní na smrť, ale zároveň šťastní, že nás démon v sprche nenašiel, sa presúvame do ďalších dverí. Ešte ani nie sme v cieli a už cítime hnilobný zápach. V diaľke vidíme svetlo a zakrvavenú holohlavú postavu s bielym plášťom. „Kuchár, sme v jedálni,“ poznamená Kamila.

Najnechutnejší z prízrakov podíde bližšie k nám a zoberie si do hľadáčika kolegyňu. „Tu ste v mojej kuchyni, kde platia moje pravidlá,“ a zoberie ju za ruku ku kuchynskej doske. Z hrncov trčia zakrvavené končatiny a na táckach je zhnité jedlo, pričom do jednej z odporných surovín kuchár neváha namočiť aj Kamilinu ruku. Keď si ju ide utrieť, spustí drvič odpadu v jej tesnej blízkosti a ona poskočí.

Odrazu sa rýchlym krokom desivý kuchár vyparí a my pokračujeme ďalej chodbou. Na naše prekvapenie, čaká na nás pri výdajnom pulte, aby nám mohol naložiť jeho dobroty. Zavelí, aby sme si každý zobrali tácku a príbor. Keď sme k nemu pristúpili bližšie, na našich táckach pristáli taniere plné živých červíkov: „Tak, a jedzte!“

Chýbalo len málo, aby som sa nepovracal, keď na nás začne mŕtvy kuchár ešte viac naliehať. „Vám nechutí moja kuchyňa?!“ vrieska a oboch nás sotí do miestnosti bez žiadneho svetla. Po pár krokoch vidíme len siluetu auta, ktoré začne blikať a húkať. Skáču na nás zo všetkých strán muži v kuklách, hodia nás na zem a cez hlavu nám navlečú vrecia. Počujeme len cvaknutie pút. Surovo nás dvíhajú a hádžu ďalej do tmy. Do tmy strachom nasiaknutých stien školy.

Za pomočenie návštevníka prémie

Film prekrúťme o pár hodín neskôr, keď máme (ne)úspešne prejdený celý dom hrôzy. Trvalo nám to síce len necelú hodinku, no i tak mám pocit, že to bola večnosť. Posledná chodbička nás opäť „vypľuje“ na recepcii, tentoraz už zadychčaných od neustáleho behu a plných adrenalínu. Opäť využijeme možnosť dať sa do reči s majiteľom a prevádzkovateľom Horror House – Máriom Novákom.  

Prezrádza nám, že týždenne sa v dome hrôzy otočí v priemere päťdesiat až sto návštevníkov. „Môže k nám prísť každý od osemnásť do sto rokov, kto sa odváži a chce uvoľniť svoj stres. Zatiaľ čo v práci alebo na ulici nemôžete kričať z plných pľúc, u nás je to dovolené. Ide o terapiu šokom,“ zasmeje sa s tým, že najstarší návštevník Horror House mal vyše sedemdesiat rokov.

Keďže scény boli naozaj desivé, zaujíma nás, či sa pri ich vytváraní inšpiroval konkrétnymi hororovými filmami. Tvrdí, že pred štyrmi rokmi – počas prvej sezóny, boli miestnosti zariadené práve podľa filmov, avšak dnes už berie inšpiráciu z rôznych zdrojov, dokonca aj od návštevníkov. Podľa jeho slov trvalo postaviť scénu školy približne pol roka, dnes je už vyladená do takej podoby, že stačí zapnúť poistky a herci môžu hrať.

Pri pokladni sa nám podarí odstaviť aj jednu z herečiek Katarínu Čelárovú. Od nej zisťujeme, že hrozivý mejkap si nerobia herci sami, ale pripravujú ho maskérky, ktoré dokážu premeniť človeka na príšeru za približne dvadsať minút. Ako nám prezradila, túto prácu si hneď obľúbila, keďže sama miluje horory.

S návštevníkmi si podľa jej slov zažila už mnoho situácií, pričom sa niektorí z nich dokonca aj pomočili od strachu. „Dostaneme bonus, ak sa nám nejaký návštevník pociká. Snažíme sa ich preto vystrašiť až tak, aby sa to stalo a stáva sa to,“ zasmeje sa s tým, že pri svojej práci nikdy necíti ľútosť.

Ľútosť, že sme toto miesto navštívili necítime ani my a spokojne môžeme odísť domov. Hoci sme celý čas vedeli, že nič z toho, čo sa dialo, nebolo reálne, atmosféra, ktorú herci pripravili, sa nám vryla pod kožu. Odchádzame preto s vedomím, že o porcii živých červov od mŕtvolného kuchára či o zubnej vŕtačke šialenej lekárky sa nám bude ešte dlho snívať.