V pitevni si na zápach a mŕtvych kamarátov vo vreci musia zvyknúť: „Predošlá generácia chlastala, my športujeme“ (Reportáž)

„Vysávač“ v rohu má svoje opodstatnenie

Zariadenie určite nebolo zanedbané, práve naopak, očividne tu dbajú na čistotu, sterilné miestnosti a striktné hygienické pravidlá. Docent Peter Kováč, ako aj jeho kolegovia, robia všetko pre to, aby so zosnulými pracovali s čo najväčšou úctou.

Keď kráčame po chodbách, pán Kováč sa zdraví s kolegami a upozorňuje ma, že ho ešte dnes čaká dôležitý telefonát a následne pitva. Je mi jasné, že ani jedného sa nemôžem zúčastniť, a tak sa presúvame priamo do pitevne, kde ma už čakajú stoly aj celé vybavenie.

Peter v odbore pracuje už 30 rokov a ako sám vraví, jeho rukami prešlo už toľko tiel, že by zaplnili malé mesto. Prekvapilo ma, keď mi povedal, že za tých 30 rokov sa toho vlastne veľa nezmenilo.

V tej chvíli mi do oka padla diera v stole. Až vtedy som si uvedomil, že krv nemusia nutne odsávať, keďže stíha vytekať. „Keď však nepotrebujete odsávanie, na čo je tu ten vysávač/odsávač?“ pýtam sa po tom, čo si obhliadnem miestnosť.

„Ach, toto?“ Docent Kováč sa pozrie smerom, ktorým ukazujem, a s jemným cynizmom prednesie: „Používame ho k pílke na pílenie lebky. Páska OBI je na ňom preto, lebo si ním jeden z kolegov privyrába.“

Spýtam sa ho teda otázku, ktorú mu zrejme položil úplne každý, s kým vo svojom živote preberal svoju prácu. Ako si zvykal na všadeprítomnú smrť?

„Každý sa s týmito vecami musí vyrovnať po vlastnej osi. Zo začiatku to človeka dokáže ovplyvniť, ale po tých rokoch to už vôbec neregistrujem a táto práca ma nijako psychicky neovplyvňuje. Nikdy som od rodiny či kamošov nepočul, že som sa zmenil alebo niečo podobné.“

Pitval už aj známeho

V deň, keď prebieha pitva, čo bolo aj v deň mojej návštevy, sa docent pripravuje na prácu rovnako ako v každý iný deň. Jeho nadriadený mu povie, čo všetko sa bude diať, a on si vyberá, koho bude pitvať. V minulosti mu na stole „pristál“ aj známy. Každý patológ či súdny lekár môže odmietnuť pitvať blízkeho človeka, no on to neurobil. „Keď som v práci, nepremýšľam nad tým tak emotívne a neberiem si to ani domov.“

Pitvy detí sú nesmierne náročné. Niekoľko ich pitval už aj docent Kováč, no nerád na to spomína. „Pitvanie detí je špecifické. Nie postupom práce, ktorý je v podstate rovnaký, ale z hľadiska toho, čo tomu predchádza a že sa na to predsa len treba psychicky trochu pripraviť.“

Práca ho však už tak ľahko nezaskočí. Agresivita, násilná povaha ľudí a ich schopnosť extrémne ublížiť iným ho neprekvapuje. Má na to aj dobrý dôvod: „Pracoval som v 90. rokoch, keď sa tu mafiáni vyhadzovali do vzduchu bombami.“ Ani vtedy, ani v súčasnosti necíti žiadny tlak na svoju prácu.

Je jedno, či robí obyčajnú pitvu, alebo reže niekoho, kto je súčasťou vysokoprofilového kriminálneho prípadu. Pred pitvou nemá žiadne špeciálne rituály, ale v rohu vidím rádioprehrávač. Keď sa ho pýtam, či je bežné počúvať počas pitvy hudbu či rádiové relácie, odpovedá, že v tom problém nevidí. „Vôbec to mňa ani mojich kolegov nevyrušuje, ale je to individuálne. Niekto chce mať počas pitvy absolútny pokoj a ticho ako na pietnom mieste.“

Keď už pitva začne, v miestnosti je viacero ľudí. Zvyknú medzi nimi byť dvaja lekári, pitevný sanitár, kriminalistický technik či vyšetrovateľ a zapisovateľka: „Pri každej pitve platí zásada štyroch očí, takže keby niečo niekto prehliadol, kolegovia ma na to môžu upozorniť,“ vysvetľuje docent Kováč.

Ostatní zamestnanci sa starajú o administratívu, ale aj čistenie priestorov. Ďalší zamestnanci obsluhujú chladiaci box, kam ukladajú telá. Snažia sa ich odtiaľ položiť na pitevný stôl čím skôr, ale niekedy si musia „počkať“ aj niekoľko dní.

Občas sa pitva poriadne pretiahne. Napríklad docent Kováč raz pitval dva dni. „Nevedeli sme nájsť náboj. Telo sme presúvali striedavo zo stola na röntgen, ktorý je hneď vo vedľajšej miestnosti. Zistili sme, že náboj bol na takom mieste v chrbtici, že sa s každým zásahom do tela trochu posúval.“

Peter už bol viackrát svedkom aj toho, ako pitva preukázala úplne iné výsledky ako pôvodné predpoklady a odhady: „Pred pitvou považujete za príčinu smrti A, po jej začiatku to ukazuje skôr na B a nakoniec to bude C.“

Na chvíľu sa dostaneme k seriálom a filmom, ktoré jeho prácu zobrazujú, nazvime to, veľmi zdramatizovane a skratkovito. Len pri tom pokrúti hlavou. „Je pochopiteľné, prečo to robia. Nemôžu hodiny ukazovať pitvu, ale nemuseli by napríklad určovať príčinu smrti a podobné veci v priebehu niekoľkých sekúnd po prvom pohľade na telo. Seriály ako CSI a NCIS sú preto viac-menej sci-fi“ Och, a zabudni na niečo ako fajčenie či jedenie počas pitvy, nad tými scénami súdny lekár len krúti hlavou.

Počas toho, ako sa rozprávame, sledujem rôzne náradie a náčinie, ktoré mu pomáha pri práci. Je tu veľa skalpelov, nožničky, rozťahovače a všetko, čo už poznáš z filmov a seriálov. Pán docent mi tak ukazuje hrubú, dlhšiu ihlicu, ktorá sa podobá presne na takú, aká slúži na pletenie. Lenže to nemôže byť rovnaká vec, že? Peter mi s úsmevom hovorí, že môže. Používajú ju na označenie priebehu poranení pri útokoch nožom alebo strelnou zbraňou.

Zaujme ma aj cedidlo. Je rovnaké, s akým doma cedíš cestoviny, no ako si si už asi domyslel, tu má iný účel: „Využívame ho na zachytávanie pevných častíc.“

To je jedna z posledných vecí, ktoré mi povie. Možno rovnaké náčinie použije aj o niekoľko minút, keďže sa blížil čas ďalšej pitvy.

Z budovy odchádzam inak, ako som prichádzal. Docent Kováč ma berie cez výťah a zadnú časť, odkiaľ prijímajú telá. Je tu akosi príliš ticho a pokojne. Premýšľam, či som bol skutočne v pitevni, hoci som na vlastné oči videl dvere chladiaceho boxu, pitevné stoly aj nástroje či váhu na telá. Asi som čakal, že tu bude mrazivejšia atmosféra alebo že sa tu budem cítiť nepríjemne.

Sám by som sa tu v noci ocitnúť nechcel, ale prítomnosť iných ľudí vo mne vyvolala pocit bezpečia a pohody. Opäť som sa vrátil k tomu, čo som cítil pri návšteve krematória a pohrebnej služby, a teda, že smrť je bežná vec. Je všade okolo nás a to, že o nej nehovoríme, neznamená, že zmizne.

A miznem odtiaľto už aj ja. Aj napriek tomu, že som si na zápach zvykol, bolo príjemné ocitnúť sa na „čerstvom vzduchu“ s myšlienkou, že nech zarábajú súdni lekári koľkokoľvek, asi to nebude dostatok.