Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Súdny lekár Peter Kováč nám ukázal svoje pracovisko, v ktorom doslova otvára ľudí a hľadá v nich príčiny ich smrti. Najdlhšie pitval dva dni, pretože náboj pred ním doslova utekal.
Sám neviem, aké som mal očakávania od návštevy pitevne. Bude to tam páchnuť? Mŕtvolu asi neuvidím (vďakabohu), ale čo ak po sebe neupracú 100-percentne dôkladne a uvidím krv či malé škvrny? Väčšine ľudí by na rozum takéto otázky možno prišli, mne však nie. Po reportážach v krematóriu a v pohrebnej službe mi príde aj pitevňa ako celkom normálne miesto.
Po rozhovoroch s ľuďmi, ktorí sa so smrťou stýkajú denne, sa na to asi tiež začneš pozerať inak. Aj preto nemám problém uveriť docentovi Petrovi Kováčovi, ktorý ma sprevádza pitevňou na bratislavskej Antolskej ulici, keď mi tvrdí, že je to pracovisko ako každé iné.
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Dajú sa tu vytvárať normálne pracovné vzťahy. Keď však niekto nastúpi, chvíľu trvá, než sa úplne aklimatizuje. „Každý študent lekárskej fakulty si tým prejde, takže je na to pripravený,“ vraví mi docent Kováč.
Keď sa ho pýtam, či ten moment, keď človek začne smrť brať ako bežnú vec, nastáva už na škole, odpovedá, že to má každý individuálne: „Každý má vlastný postup, ako sa s tým vyrovnať. Bola generácia, ktorá chľastala, no a my športujeme.“
Zasmial som sa, a ako som zistil, napriek tomu, že sme v pitevni, to nie je žiadny nezvyčajný úkaz. Rovnako ako v krematóriu či v pohrebnej službe, aj tu sa stres odbúrava čiernym humorom.
Úsmev by mi však z tváre zmizol v momente, keby som videl mŕtve telo, no keďže nič také nehrozilo, necítil som sa tam inak, než by si sa ty cítil napríklad v bežnom laboratóriu či na zdravotníckej škole.
Na zápach sa dá zvyknúť, ale rúška radšej nenos
Aj zvonka to vyzerá ako celkom obyčajná budova. Pitevňa sa nachádza v Petržalke hneď vedľa nemocnice na Antolskej ulici. Keďže o mne vedeli, poľahky som sa dostal cez zabezpečené vchodové dvere. Civil by však nemal šancu.
Akonáhle by sa sem však dostal, zrejme by ho odradil zápach. Keď som vyšiel po schodoch hore, okamžite som zacítil niečo, čo mi vôbec nevoňalo. Pôvod zápachu by som hľadal márne, a vlastne som ho ani nájsť nechcel. Nakoniec mi pán docent vysvetlil, že cítim tak chemické čistiace prostriedky, ako možno aj trochu zápachu z mŕtvol.
„Niekedy sa stane, že sa o mŕtvom dozvieme až tak, že začne pretekať k susedom do bytu nižšie. Ak sú horúčavy, pečie naňho slnko a je v byte zavretý niekoľko týždňov. Len veľmi ťažko ho odtiaľ dostávate a ešte ťažšie odtiaľ dostávate ten zápach,“ povedal docent Peter Kováč, ktorý ma sprevádzal pitevňou. Takýto zápach sa z bytu dá dostať, ale trvá to dlho, vie to byť drahé a podľa neho vtedy treba vyhľadať špecializované firmy.
Ďalšia štátna budova, ktorej by sa hodil facelift
Telo v takýchto prípadoch príde v špeciálnom nepriepustnom vaku a pitva následne prebieha veľmi podobným štýlom ako pri obyčajnom tele. Akurát je to oveľa nepríjemnejšie a náročnejšie. Začínajúci súdni lekári by v takých prípadoch rúška nosiť radšej nemali: „Majú tú nevýhodu, že keď s rúškom príde niekomu zle, býva vracanie dosť nepohodlné.“
O niekoľko minút vraj už aj tak ale nič necítite. Čuchové bunky sa adaptujú a je to v pohode. Aj keď sa mi to nezdá, uvedomujem si, že aj zápach, ktorý som cítil na začiatku, sa mi zdá byť akýsi menej výrazný, takže na tom niečo pravdy určite bude.
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Zápach však nie je jediná vec, ktorá ma pri prehliadke pitevne zarazí. Keď som sa pozeral navôkol, zistil som, že je to ako ktorákoľvek iná štátna budova, na ktorej vidieť nedostatok renovácie a moderného vybavenia. Akoby som sa ocitol v bežnej slovenskej nemocnici s kachličkami, starým náterom a zariadeniami, na ktorých bolo vidieť známky dlhodobého používania, ako napríklad na rozbitom ochrannom skle lampy osvetľujúcej pitevný stôl.
Přidej se do Refresher Clubu
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Čo v miestnosti robil vysávač a prečo z vysvetlenia kričí, že sme na Slovensku.
Či je pri pitve detí odlišný postup a ako sa súdny lekár zžil so smrťou všade vôkol neho.
Či ešte prekvapí násilnosť ľudí človeka, ktorý pitval telá po vojnách mafiánov z 90. rokov, keď sa vyhadzovali do vzduchu bombami.
Zariadenie určite nebolo zanedbané, práve naopak, očividne tu dbajú na čistotu, sterilné miestnosti a striktné hygienické pravidlá. Docent Peter Kováč, ako aj jeho kolegovia, robia všetko pre to, aby so zosnulými pracovali s čo najväčšou úctou.
Keď kráčame po chodbách, pán Kováč sa zdraví s kolegami a upozorňuje ma, že ho ešte dnes čaká dôležitý telefonát a následne pitva. Je mi jasné, že ani jedného sa nemôžem zúčastniť, a tak sa presúvame priamo do pitevne, kde ma už čakajú stoly aj celé vybavenie.
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Peter v odbore pracuje už 30 rokov a ako sám vraví, jeho rukami prešlo už toľko tiel, že by zaplnili malé mesto. Prekvapilo ma, keď mi povedal, že za tých 30 rokov sa toho vlastne veľa nezmenilo.
V tej chvíli mi do oka padla diera v stole. Až vtedy som si uvedomil, že krv nemusia nutne odsávať, keďže stíha vytekať. „Keď však nepotrebujete odsávanie, na čo je tu ten vysávač/odsávač?“ pýtam sa po tom, čo si obhliadnem miestnosť.
„Ach, toto?“ Docent Kováč sa pozrie smerom, ktorým ukazujem, a s jemným cynizmom prednesie: „Používame ho k pílke na pílenie lebky. Páska OBI je na ňom preto, lebo si ním jeden z kolegov privyrába.“
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Spýtam sa ho teda otázku, ktorú mu zrejme položil úplne každý, s kým vo svojom živote preberal svoju prácu. Ako si zvykal na všadeprítomnú smrť?
„Každý sa s týmito vecami musí vyrovnať po vlastnej osi. Zo začiatku to človeka dokáže ovplyvniť, ale po tých rokoch to už vôbec neregistrujem a táto práca ma nijako psychicky neovplyvňuje. Nikdy som od rodiny či kamošov nepočul, že som sa zmenil alebo niečo podobné.“
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Pitval už aj známeho
V deň, keď prebieha pitva, čo bolo aj v deň mojej návštevy, sa docent pripravuje na prácu rovnako ako v každý iný deň. Jeho nadriadený mu povie, čo všetko sa bude diať, a on si vyberá, koho bude pitvať. V minulosti mu na stole „pristál“ aj známy. Každý patológ či súdny lekár môže odmietnuť pitvať blízkeho človeka, no on to neurobil. „Keď som v práci, nepremýšľam nad tým tak emotívne a neberiem si to ani domov.“
Pitvy detí sú nesmierne náročné. Niekoľko ich pitval už aj docent Kováč, no nerád na to spomína. „Pitvanie detí je špecifické. Nie postupom práce, ktorý je v podstate rovnaký, ale z hľadiska toho, čo tomu predchádza a že sa na to predsa len treba psychicky trochu pripraviť.“
Práca ho však už tak ľahko nezaskočí. Agresivita, násilná povaha ľudí a ich schopnosť extrémne ublížiť iným ho neprekvapuje. Má na to aj dobrý dôvod: „Pracoval som v 90. rokoch, keď sa tu mafiáni vyhadzovali do vzduchu bombami.“ Ani vtedy, ani v súčasnosti necíti žiadny tlak na svoju prácu.
Je jedno, či robí obyčajnú pitvu, alebo reže niekoho, kto je súčasťou vysokoprofilového kriminálneho prípadu. Pred pitvou nemá žiadne špeciálne rituály, ale v rohu vidím rádioprehrávač. Keď sa ho pýtam, či je bežné počúvať počas pitvy hudbu či rádiové relácie, odpovedá, že v tom problém nevidí. „Vôbec to mňa ani mojich kolegov nevyrušuje, ale je to individuálne. Niekto chce mať počas pitvy absolútny pokoj a ticho ako na pietnom mieste.“
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Keď už pitva začne, v miestnosti je viacero ľudí. Zvyknú medzi nimi byť dvaja lekári, pitevný sanitár, kriminalistický technik či vyšetrovateľ a zapisovateľka: „Pri každej pitve platí zásada štyroch očí, takže keby niečo niekto prehliadol, kolegovia ma na to môžu upozorniť,“ vysvetľuje docent Kováč.
Ostatní zamestnanci sa starajú o administratívu, ale aj čistenie priestorov. Ďalší zamestnanci obsluhujú chladiaci box, kam ukladajú telá. Snažia sa ich odtiaľ položiť na pitevný stôl čím skôr, ale niekedy si musia „počkať“ aj niekoľko dní.
Občas sa pitva poriadne pretiahne. Napríklad docent Kováč raz pitval dva dni. „Nevedeli sme nájsť náboj. Telo sme presúvali striedavo zo stola na röntgen, ktorý je hneď vo vedľajšej miestnosti. Zistili sme, že náboj bol na takom mieste v chrbtici, že sa s každým zásahom do tela trochu posúval.“
Peter už bol viackrát svedkom aj toho, ako pitva preukázala úplne iné výsledky ako pôvodné predpoklady a odhady: „Pred pitvou považujete za príčinu smrti A, po jej začiatku to ukazuje skôr na B a nakoniec to bude C.“
Na chvíľu sa dostaneme k seriálom a filmom, ktoré jeho prácu zobrazujú, nazvime to, veľmi zdramatizovane a skratkovito. Len pri tom pokrúti hlavou. „Je pochopiteľné, prečo to robia. Nemôžu hodiny ukazovať pitvu, ale nemuseli by napríklad určovať príčinu smrti a podobné veci v priebehu niekoľkých sekúnd po prvom pohľade na telo. Seriály ako CSI a NCIS sú preto viac-menej sci-fi“ Och, a zabudni na niečo ako fajčenie či jedenie počas pitvy, nad tými scénami súdny lekár len krúti hlavou.
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
Počas toho, ako sa rozprávame, sledujem rôzne náradie a náčinie, ktoré mu pomáha pri práci. Je tu veľa skalpelov, nožničky, rozťahovače a všetko, čo už poznáš z filmov a seriálov. Pán docent mi tak ukazuje hrubú, dlhšiu ihlicu, ktorá sa podobá presne na takú, aká slúži na pletenie. Lenže to nemôže byť rovnaká vec, že? Peter mi s úsmevom hovorí, že môže. Používajú ju na označenie priebehu poranení pri útokoch nožom alebo strelnou zbraňou.
Zaujme ma aj cedidlo. Je rovnaké, s akým doma cedíš cestoviny, no ako si si už asi domyslel, tu má iný účel: „Využívame ho na zachytávanie pevných častíc.“
Zdroj: Dominik Vetrák/Archív Refresher
To je jedna z posledných vecí, ktoré mi povie. Možno rovnaké náčinie použije aj o niekoľko minút, keďže sa blížil čas ďalšej pitvy.
Z budovy odchádzam inak, ako som prichádzal. Docent Kováč ma berie cez výťah a zadnú časť, odkiaľ prijímajú telá. Je tu akosi príliš ticho a pokojne. Premýšľam, či som bol skutočne v pitevni, hoci som na vlastné oči videl dvere chladiaceho boxu, pitevné stoly aj nástroje či váhu na telá. Asi som čakal, že tu bude mrazivejšia atmosféra alebo že sa tu budem cítiť nepríjemne.
Sám by som sa tu v noci ocitnúť nechcel, ale prítomnosť iných ľudí vo mne vyvolala pocit bezpečia a pohody. Opäť som sa vrátil k tomu, čo som cítil pri návšteve krematória a pohrebnej služby, a teda, že smrť je bežná vec. Je všade okolo nás a to, že o nej nehovoríme, neznamená, že zmizne.
A miznem odtiaľto už aj ja. Aj napriek tomu, že som si na zápach zvykol, bolo príjemné ocitnúť sa na „čerstvom vzduchu“ s myšlienkou, že nech zarábajú súdni lekári koľkokoľvek, asi to nebude dostatok.