Rozprávala som sa s thajskými ladyboymi: Za úsmevmi je realita, ktorú turisti nepoznajú, keď od nich žiadajú sex

Pochádza zo severu Thajska, z chudobnej oblasti, kde podľa jej slov nemala veľa možností, ako si zarobiť. Preto sa presťahovala do turistickej časti krajiny, kde teraz pracuje ako masérka. Na rozdiel od mnohých iných ladyboyov, neponúka masáže s „happy endom“, ale bežné relaxačné služby.

To, že by ju rodičia nútili do prostitúcie, poprela. Vo voľnom čase taktiež vystupuje v kabarete či na rôznych ladyboys shows. Bola veľmi milá a popísala mi úplne všetko, dokonca aj to, ako si zvláda skrývať pohlavie, keď sa prezlieka za ženu. „Tým, že mi už vôbec nefungujú semenníky, necítim žiadnu bolesť, keď si pohlavné orgány zalepím páskou. Vtedy nie je vôbec vidieť, že by som tam niečo mala," hovorí.

Mala viaceré vzťahy, no tie sa skončili neúspešne, pretože ako sama Thiang povedala, rada experimentuje a vyhovuje jej sloboda. 

Verejný sexbiznis a prostitúcia

Inú skúsenosť som mala na ostrove Phuket, v meste Patong. V tomto turistickom meste bolo cítiť tvrdý sexbiznis a v niektorých prípadoch aj prostitúciu, o ktorej som písala v reportáži o absolvovaní ping pong show.

Na každom rohu stáli ženy a ladyboys, ktorí ponúkali „masáže“. Niektoré len postávali pri krajoch pešej zóny, iné sa pohybovali priamo v dave turistov. Volali ľudí na masáž, do barov, alebo priamou s ponukou sexuálnych služieb.

Ak niekto súhlasil a nechal sa zlákať do baru, malo to svoj systém. Ladyboys hostí nalievali alkoholom a zabávali, no do vlastných pohárov si pravdepodobne nalievali len vodu. Keď opití klienti míňajú peniaze, majú z toho provízie. Niektorí zákazníci sa po pár drinkoch presunuli k sexuálnym službám, iní skončili opití natoľko, že ledva stáli na nohách.

Iné to bolo v masážnych salónoch. Tam si klient vyberal pracovníčku, ktorá mu bola sympatická, a nebolo treba veľa vysvetľovania. Obaja presne vedeli, o aký typ „masáže“ ide. Cena sa pohybuje okolo 3-tisíc až 5-tisíc bahtov (80-135 €), no skúsení turisti vedeli zjednať aj výrazne menej.

Keď som sa prechádzala po ulici plnej neónov a vývesiek masážnych salónov, zastavovala som sa pri ženách a ladyboyoch, ktorí postávali pred vchodmi. Niektorým som položila známu thajskú otázku: „Are you girl or ladyboy?“

Väčšina okamžite odpovedala, že sú 100-percentné ženy. Až po pár minútach rozhovoru priznali, že to tak celkom nie je.

Jedna z nich bola aj Flower. Najskôr tvrdila, že je žena, no keď som jej vysvetlila, kto som a že chcem robiť rozhovor, priznala, že prešla kompletnou transformáciou a operáciou pohlavia.

Vyzerala ako pekná žena, mala dlhé vlasy, jemné črty a ženské telo. Len výška a proporcie prezrádzali, že kedysi bola mužom.

Najprv si myslela, že od nej chcem sexuálne služby. Bez okolkov mi ponúkla, že ak sa mi nepáči ona, zavolá ďalšie dievčatá, aby som si mohla vybrať. Vysvetlila som jej, že sa chcem len rozprávať o jej živote a ponúkla som jej rovnakú sumu, akú si bežne pýta za masáž, aby kvôli rozhovoru neprišla o peniaze.

Na moje prekvapenie však peniaze odmietla. Len sa usmiala a povedala, že sa rada porozpráva len tak.

Utiekla z domu od násilného otca

Flower hovorí, že sa narodila v malej dedine neďaleko mesta Chiang Rai. Bola najmladšia z piatich súrodencov, rodina žila skromne a peniaze im často nestačili ani na základné veci. Žili iba z úrody, ktorú si vypestovali, a na trhoch predávali. Už ako dieťa cítila, že je iná. Kým ostatní chlapci behali po poli s loptou, ona sa chcela hrať s bábikami svojej sestry a pomáhať mame v kuchyni.

„Vždy som mala pocit, že vo vnútri nie som chlapec,“ povedala mi. „Len som to nevedela pomenovať. Vtedy sme o takých veciach vôbec nehovorili.“

Keď mala asi pätnásť rokov, ľudia sa jej smiali, že sa správa ako dievča, a otec jej to dával najavo bitkami. Po jednom takom incidente utiekla z domu a odišla do väčšieho mesta, kde začala pracovať ako pomocníčka v malej reštaurácii. S rodičmi a blízkymi úplne stratila kontakt.

Tam sa prvýkrát stretla s inými kathoey. Jedna z kolegýň jej vysvetlila, že existujú hormonálne tabletky, ktoré jej pomôžu stať sa tým, kým sa cíti byť. Flower si začala šetriť peniaze z výplaty a kupovala si hormóny priamo v lekárni.

„Nikto sa ma nepýtal na vek, len som prišla k pultu a povedala, čo chcem. Brala som ich bez prestávky. Telo sa začalo meniť a ja som sa začínala cítiť slobodná,“ spomína.

Keď mala osemnásť, odišla do Phuketu, kde jej kamarátka ponúkla prácu v masážnom salóne. Najprv len upratovala a až neskôr začala masírovať. „Bola to jediná možnosť, ako zarobiť viac peňazí na moju premenu. Nepotrebovala som žiaden kurz. Klienti chceli však viac ako len masáž a ak som odmietla, prišla som o peniaze."

Po niekoľkých rokoch si našetrila na operáciu pohlavia v Bangkoku. Na klinike strávila niekoľko týždňov. Hovorí, že sa vtedy po prvý raz v živote pozrela do zrkadla s tým, že tam videla svoj reálny obraz. Dnes má 29 rokov a stále pracuje v masážnom salóne v Patongu. 

Pýtala som sa jej aj na sexuálne služby a to, ako vníma svoje telo. „Nebudem klamať, nie je to niečo, čo by som robila s radosťou. Ale pre veľa z nás je to jediná cesta, ako prežiť.“

Vysvetlila, že v čase, keď začínala, nebola iná možnosť. Ako ladyboy bez vzdelania a s minimálnou šancou zamestnať sa mimo turizmu mala len dve voľby: bar alebo salón.
„Turisti platia a peniaze potrebuješ. Najprv si povieš, že to skúsiš len párkrát, potom si zvykneš. Nie je to o potešení.“

Na otázku, či jej je samotný sex príjemný, pokrútila hlavou. „Nie. Väčšina z nás, ktoré prešli operáciou alebo brali hormóny roky, nič necíti tak ako predtým. Hormóny ti zmenia celé telo, nálady, spánok aj chuť žiť. Niekedy máš pocit, že sa len pozeráš na seba zvonku.“

Hormonálnu liečbu berie dodnes. Kupuje si ju voľne v lekárni, podľa toho, koľko si môže dovoliť. Nechodí k lekárom, ani na žiadne kontroly. Keď dostane od nejakého klienta pohlavnú chorobu, vraj presne vie, čo má robiť a aké tabletky si dať. Snaží sa však tomu vyhýbať a s klientami používa vždy ochranu, pretože si nemôže dovoliť, aby ju choroba na dlhší čas vyradila z práce. 

Bez hormónov už Flower nevie fungovať

„Bez hormónov sa cítim zle, telo sa vracia späť,“ vysvetlila. „Ale aj s nimi nie je všetko ľahké – priberáš, plačeš, si unavená, ale musíš sa usmievať. Klienti nechcú vidieť smútok.“

Zaujímalo ma, čo si myslí o tvrdeniach, že rodičia dávajú deťom hormóny, aby z nich vyrástli ladyboys, ktorí raz zarobia v sexbiznise. 

„To nie je pravda,“ povedala. „Rodičia možno vedia, že ich dieťa je iné, ale väčšina z nich to nechce. Mnohí sa hanbia, bijú ich, vyhodia z domu. Nikto si nevyberie takýto život preto, že by to bola ľahšia cesta. Nikto.“

„Ak niektoré rodiny naozaj dávajú hormóny malým deťom, robia to preto, že sú chudobní. Vedia, že dievča, aj keď sa narodí ako chlapec, zarobí viac, ak bude vyzerať ako žena. Ale to nie je rozhodnutie tých detí. To je podľa mňa beznádej dospelých.“

„Nie sme zlé ani zvrátené,“ povedala. „Sme len ľudia, ktorí chceli žiť inak. Niektorým z nás to vyšlo, iným nie." 

Keď som sa jej opýtala, či plánuje v masážnom salóne zostať aj do budúcnosti, nebola si tým istá. „Neviem, niektoré dni mám pocit, že chcem odísť, že už stačilo. Ale potom sa pozriem na ceny, na účty a zistím, že nemám kam ísť.“

Vysvetlila, že v salóne pracuje sedem dní v týždni, od rána do neskorej noci. Za bežnú masáž dostane okolo 300 až 500 bahtov (8–13 eur), no z každého zárobku musí časť odovzdať majiteľovi salónu, väčšinou jej z jednej masáže zostane 100 až 200 bahtov. Ak má dobrý deň a turisti sú štedrí, dokáže si zarobiť aj tisíc až 1 500 bahtov denne (40 €). To sa však stane zriedkavo.

Musia jej však dať peniaze na ruku a najmä im musí splniť všetky priania. Od rôznych úchyliek až po veci, ktoré sa jej samej hnusia. Pri tom všetkom sa musí usmievať. 

„Nie je to veľa, ale v porovnaní s tým, čo by som mala doma, je to veľké bohatstvo,“ povedala.

Rada by si otvorila vlastný malý salón, kde by nemusela robiť do noci a nemusela sa stále usmievať na cudzích mužov. Počas práce v salónoch si ušetrila peniaze na kurzy. Keď začínala, spávala priamo v salóne, v zadnej miestnosti spolu s ďalšími pracovníčkami. Teraz si našetrila na vlastný prenájom.

Keď však musí brať hormóny a stále dbať o svoj zovňajšok, veľa jej neostáva. „Chcem len normálny život a mať niekoho, kto ma berie ako ženu, nie ako atrakciu, to sa však hľadá ťažko.“

Priznala aj to, že keby jej nejaký muž ponúkol odchod z krajiny, hneď by súhlasila. Keď si dá život dokopy, chcela by ísť pozrieť svoju rodinu. Medzičasom sa však dozvedela, že jej mama zomrela, a dodnes ľutuje, že sa s ňou nerozlúčila. Aj keď sa na otca za bitky stále hnevá, je pripravená mu odpustiť. Tajomstvo o masážnych salónoch si však plánuje nechať len pre seba. 

Život v Thajsku nie je jednoduchý. Najmä pre tých, ktorí vyrastali v chudobe. Pre mnohých je jedinou cestou, ako prežiť, prispôsobiť sa svetu a turistom. Za ich úsmevmi, dokonalým mejkapom a sebavedomým vystupovaním sa často skrýva veľké trápenie. Dúfam, že sa Flower raz podarí postaviť na vlastné nohy bez toho, aby musela spĺňať požiadavky mužov, ktorí si prišli len užiť.