Dia mala chronickú boreliózu: Našetrené peniaze na byt som dala na liečbu v Nemecku, na Slovensku ma posielali na psychiatriu

Čo konkrétne?

Začalo to na koži. Objavili sa mi rozsiahle vyrážky na stehnách, rukách, tvári, na dekolte aj na chrbte. Bola som extrémne unavená, čo pre mňa vôbec nie je typické. Iba som ležala a pozerala do steny, a to som normálne hyperaktívny človek.

K tomu sa pridali bolesti kĺbov a výrazné tráviace ťažkosti. Prvýkrát som si povedala, že toto už nie je normálne a začala som pátrať po tom, čo sa so mnou vlastne deje.

Čomu si to pripisovala?

Pripisovala som to histamínovej intolerancii. Práve z problémov s trávením môžu vzniknúť aj kožné reakcie, bolesti hlavy a rôzne ďalšie ťažkosti. Išla som s tým k lekárke a riešili sme to racionálne, krok po kroku, podľa príznakov.

Vtedy však nikoho nenapadlo, že by za tým mohlo byť niečo iné. Že už v tom období mohlo ísť o boreliózu alebo o jej reakciu. 

Predpokladám, že ti v rámci rôznych vyšetrení brali často krv. Výsledky boli vždy dobré?

Áno, krv mi brali viackrát a absolvovala som naozaj množstvo vyšetrení. Bola som na gastroenterológii, kolonoskopii, dychových testoch, jednoducho všade. Všetko vychádzalo v poriadku a nikoho ani len nenapadlo, že by za tým mohla byť borelióza.

Presne ako si spomínala, nie je to totiž štandardné vyšetrenie, ktoré by sa robilo automaticky. Sú na to práve tie špeciálne testy. V tom období som navyše mala aj covid, takže sa to celé pripisovalo buď dlhému covidu, alebo stresu.

Pol roka mi všade hovorili, že som zdravá, že je to len stres, psychosomatika alebo únava. Moje telo začalo reagovať takmer na všetko. 

O chronickej borelióze je známe, že v pokročilom štádiu spôsobuje aj psychické problémy. Dočítala som sa na tvojom Instagrame, že v tom čase si začala chodiť aj na terapie. 

Áno, neskôr na klinike v Nemecku som dokonca stretla pani, ktorej borelióza spôsobila schizofréniu. Mala som výrazné psychické ťažkosti, poruchy spánku, stratila som chuť do života a mala som pocit, že len prežívam a už sa nikdy nebudem tešiť.

Ani psychologička však nevedela presne určiť diagnózu. Aj spätne vieme, že tieto stavy boli prejavom boreliózy. Ja som veľmi pozitívny človek, takže som sa snažila držať. 

Ako to ovplyvnilo tvoj bežný život?

Postupne som prestala cvičiť, chodiť na prechádzky a môj svet sa čoraz viac zmenšoval, jednoducho preto, že som nevládala. Dostalo sa to až do bodu, keď som nevedela ani len vyjsť von. To bol asi ten najhorší moment.

Za tých päť rokov som mala približne jedno obdobie, asi rok, keď mi bolo o niečo lepšie. Vtedy som mala pocit, že sa z toho dostanem. Keďže som však stále nepoznala skutočnú príčinu, obrátila som sa na lekára tradičnej medicíny. Ten mi povedal, že mám parazity a že s tým vieme niečo robiť.

A naozaj mi veľmi pomohol. Asi rok som sa cítila výrazne lepšie. Nebola som úplne zdravá, ale príznaky ustúpili natoľko, že som mala pocit, že som konečne na správnej ceste a že sa to dá vyriešiť. Lenže asi po roku prestali fungovať tie odvary a bylinky, ktoré mi dával. 

Potom si chvíľu žila aj v Španielsku, bol to nejaký útek od reality? 

Borelióza ide v takých vlnách, chvíľami je lepšie, potom sa stav prudko zhorší. Takto sa to striedalo. V tom čase som sa presťahovala do Španielska, pretože som si myslela, že mi pomôže zmena prostredia, more a oddych. 

Robila som všetko pre to, aby som dokázala fungovať, pracovať a normálne si zarobiť na život. Pomáhala som si rôznymi výživovými doplnkami na energiu, hoci som už necítila silu ani chuť do života.

Lenže po príchode sa moja únava ešte výraznejšie zhoršila, začala som odpadávať. Odpadla som napríklad v sprche, inokedy doma. Vtedy som pochopila, že sa jednoducho musím do toho pustiť naplno a zistiť, čo mi je. 

Ako to brala tvoja rodina a kamoši?

Rada sa hrám na hrdinku. Vedeli, že mi je zle a riešim liečbu, no nevedeli, ako mi je v skutočnosti. Jediný, kto naozaj videl, ako zle na tom som, bol môj priateľ. Spoznali sme sa práve v čase, keď som ochorela, a prešiel so mnou celým týmto obdobím.

Borelióza je neviditeľná choroba. Navonok som pôsobila v poriadku. Keď som sa rodine naplno otvorila a povedala im, ako veľmi zlé to je, okamžite ma podporili. Dali mi najavo, že spravia čokoľvek, len aby som bola zdravá. To mi veľmi pomohlo. Aj priatelia boli úžasní, hoci som sa s nimi stretávala menej, lebo som jednoducho nemala energiu. 

Zlom nastal až po štyroch rokoch, kedy si zistila, že máš chronickú boreliózu. Čo sa stalo?

Jedna lekárka mi pri krvných testoch konečne urobila testy aj na boreliózu. Povedala mi, že podľa mojich príznakov je veľká pravdepodobnosť, že ide práve o ňu a vraj v tom období boli premnožené kliešte. Testy sa potvrdili a ja som konečne vedela, čo mi je.

Čím viac som sa o borelióze dozvedala, tým viac som bola vydesená. Pochopila som, že dlhodobá neliečená infekcia môže spôsobiť vážne problémy.

Napriek tomu som sa snažila zachovať pozitívne myslenie a podstúpila som antibiotickú liečbu. Prvá séria antibiotík mi však vôbec nepomohla a dokonca mi ešte zhoršila stav.

Potom som mala ďalšie, silnejšie kombinácie antibiotík, ale ani tie nezabrali. Keď som si začala hľadať informácie, uvedomila som si, že pri dlhotrvajúcej borelióze samotné antibiotiká často nestačia. 

Aké boli ďalšie kroky? Liečila si sa napokon na súkromnej klinike v Nemecku. Zvažovala si aj iné možnosti? 

 Toto všetko sa udialo v čase, keď som bývala s priateľom v Španielsku. Na Slovensku som si dala urobiť len testy, kde som teda zistila, čo mi je. Pozerala som si napríklad kliniku aj v Španielsku, no 1 týždeň tam stál 60 000 eur. To neprichádzalo do úvahy, tak som hľadala ďalej. 

Vedela som, že ďalšie kliniky sú v Nemecku a Švajčiarsku, ale ani som sa tam nepokúšala si pozrieť, koľko by to stálo. 

Nakoniec si sa teda rozhodla pre súkromnú kliniku v Nemecku. Ako si sa o nej dozvedela?

Spoznala som vtedy známeho mojej sestry, ktorý mal tiež boreliózu. Mal silné bolesti, poškodené nervy a väčšinu času už len ležal, pretože fungovanie preňho bolo veľmi náročné. On na tejto klinike potom bol a napísal mi, že je mu oveľa lepšie. 

V tom čase sa u mňa začali objavovať príznaky straty pamäte. Bolo to hrôzostrašné, že ako 25-ročná som si nič nepamätala. Vedela som, že je čas konať a nemôžem strácať čas. 

Ako to prebiehalo?

Najprv mi poslali dotazníky, ktoré som vyplnila a podľa toho mi navrhli, čo by mi mohlo pomôcť. Prvá časť liečby bola hypertermia, teda zohriatie tela a následná detoxikácia. Potom nasledovala oprava mikrobiómu.

Koľko ťa stál pobyt na tejto klinike?

Hypertermia, ktorá trvala dva týždne, stála okolo 19 -tisíc eur, ďalší týždeň liečby okolo 6- tisíc. Všetky našetrené peniaze, ktoré som plánovala investovať do kúpy bytu, išli na liečbu. Zvládla som to aj vďaka rodičom. 

Hypertermia je liečebná metóda, kde ti telo zahrejú na nadštandartnú teplotu. 

Áno, telo mi zahriali viac ako na 41°C a potom postupne ochladili. Bolo to veľmi náročné. V niektorých krajinách je zakázaná, pretože ak má telo teplotu 42°C, je to už životu nebezpečné. Na tejto klinike sa však na to špecializujú. 

To muselo byť fyzicky aj psychicky náročné. Ako si to zvládala?

Hypertermiu som absolvovala dvakrát. Prvý týždeň jedna, druhý týždeň druhá. Deň pred hypertermiou som sa musela pripraviť. Hladovať, piť len sladké tekutiny a čistiť črevá.

Večer mi dali liek na upokojenie. Keď procedúra začala, bola som s ďalšou pacientkou v miestnosti. Posteľ vyzerala ako veľký stan, kde ma pripravili na zákrok. Bolo to zvláštne a stresujúce, následne ma uspali. Po prebudení mi bolo veľmi teplo a bola som trochu dezorientovaná, ale lekári ma odviezli na špeciálnu izbu, kde som strávila noc. 

Hypertermia spolu s liekmi a doplnkovými terapiami zabezpečila, že borélia, ktorá sa inak schováva v ochrannom obale, bola zasiahnutá a postupne z tela odchádzali toxíny. Môj priateľ bol so mnou, čo mi psychicky veľmi pomohlo. Procedúry boli fyzicky aj psychicky náročné. 

Druhá osoba bola v cene?

Nie, bolo to za príplatok. Noc pre priateľa vyšla približne 90 eur, a aj ja som si platila za pobyt 90 eur. Spolu to vyšlo na 21 dní cca 4000 eur. Bolo super, že som mohla mať podporu a cítila sa bezpečne počas celej procedúry. 

Ako si vnímala prístup personálu na klinike?

Bolo to náročné, ale lekári a personál boli úžasní. Hneď prvý deň, keď mi začali dávať infúzie, prišla ku mne sestrička, len ma objala a povedala: „Bude to dobré, teraz si tu, už sa o teba postaráme.“ Rozplakala som sa, bolo to krásny prístup. Celý personál bol úžasný, veľmi ľudský, láskavý, cítila som sa tam bezpečne. Mali sme raňajky, obedy, večere ako v hoteli, masáže, všetko bolo veľmi profesionálne a zároveň ľudské.

Lekári mi všetko dopredu vysvetľovali, veľa sme sa rozprávali a ja som sa tam veľa dozvedela o svojom tele, zdraví aj psychike. Úplne iný svet v porovnaní s tým, čo som zažila na Slovensku. 

Máš nejaký konkrétny príklad?

Tesne predtým, než som išla na kliniku, som sa ešte pokúsila vybaviť aspoň čiastočné preplatenie cez poisťovňu. Musela som si nájsť novú obvodnú lekárku v Bratislave, ktorú som vôbec nepoznala.

Prišla som tam úplne vyčerpaná, po piatich rokoch trápenia, a namiesto pochopenia som zažila niečo strašné. Povedala mi, že si vymýšľam, že „čo by iní dali za to, keby mali len boreliózu“, že mám ísť na psychiatriu a že mi tam dajú lieky a bude mi dobre.

Ako si sa cítila po hypertermii a doplnkových terapiách?

Cítila som úľavu. Odpuchla som a mala viac energie, dostala som množstvo vitamínov.  Transplantácia mikrobiómu mi zlepšila trávenie a odstránila histamínovú intoleranciu. Už po niekoľkých dňoch som cítila, že sa veci hýbu správnym smerom.

Psychické nastavenie je podľa mňa kľúčové. Po liečbe som mala energiu, tancovala som v kuchyni a postupne sa dostala do stabilného stavu. Každý týždeň som sa cítila lepšie a lepšie, až som si začala opäť veriť, že sa dokážem úplne vyliečiť.

Ako sa aktuálne cítiš?

Občas sa objavia menšie ťažkosti, ale nikdy nie tak zle ako predtým. Teraz žijem úplne zdravo. Stravujem sa doma, spím aj 10 hodín denne, dávam si saunu, epsonské kúpele a robím všetko, aby som udržala telo zdravé a detoxikované.

Po roku od liečby sa odporúča ísť na kontrolné testy. Väčšina ľudí, ktorých poznám, má boreliózu negatívnu a verím, že aj mne sa to podarí. Dá sa to vyliečiť, len treba trpezlivosť, správny prístup a starostlivosť o telo aj psychiku.

Zostal ti po tom všetkom strach ísť do lesa či sadnúť si do trávy?

Áno. Ľudia, ktorí už boreliózu raz prekonali, môžu byť citlivejší a náchylnejší na opätovné nakazenie. Vraj to cítia aj kliešte. Prírodu milujem, pikniky, posedávanie v tráve. Takže je to pre mňa stále výzva, s ktorou sa učím vyrovnať. Napísala som o svojej skúsenosti aj preto, aby ľudia vedeli, že to môže trvať roky a že sa oplatí dávať si pozor.

Na druhej strane to, ako sa borelióza prejaví, veľmi záleží od človeka. Ja som mala oslabenú imunitu. Stres, hektický život, nepravidelná strava, a to umožnilo infekcii sa viac rozmnožovať. U zdravého, pokojného človeka s dobrou imunitou sa to nemusí prejaviť tak vážne. 

Keď sa dnes obzrieš späť, ako sa na svoj príbeh pozeráš?

Som hrdá na to, že som sa v tom všetkom nezlomila. Aj keď to bolo extrémne náročné psychicky aj fyzicky, rozhodla som sa nevzdať.

Veľmi skoro som pochopila, že ak si neudržím psychickú stabilitu, telo to samo nezvládne. Každý deň som preto pracovala so svojou mysľou. Meditovala som, snažila som sa vytvárať malé rituály, ktoré mi dávali pocit bezpečia, a v čase, keď som to potrebovala, som vyhľadala aj odbornú pomoc.

Nebolo to o neustálom pozitívnom myslení, ale o vedomej, každodennej práci so sebou, aby som sa nezlomila. Dnes viem, že práve táto práca so sebou mi pomohla celé obdobie zvládnuť. Vybudovala som si veľmi silný mindset a vnútornú stabilitu, ktorú mi už len tak niečo nevezme. A aj keď mi borelióza veľa vzala, toto je dar, ktorý mi ostane navždy.