Martin mohol byť elitný výsadkár, no odišiel do Švédska: Dnes vlastní biznis s miliónovými obratmi

Dobrovoľne sa prihlásiť do vojnovej zóny si vyžaduje značnú dávku odvahy. Vnímal si to v tom čase primárne ako osobnú výzvu?

Myslím si, že absolvovať zahraničnú misiu je cieľom takmer každého vojaka. Človek sa nechce len roky na Slovensku pripravovať na niečo teoretické, ale chce reálne zažiť ten pocit a vidieť vojnu v priamom prenose. To bol jeden z hlavných dôvodov. Spätne to hodnotím ako obrovskú životnú skúsenosť, ktorá mi veľa dala. Bol som ďaleko od rodiny, priateľov a bežného života.

Dodnes si pamätám moment, keď som v Afganistane vystupoval z lietadla. Keď sa otvorila tá veľká zadná rampa, uvidel som len všadeprítomný prach, spustošenú krajinu a cítil som brutálne teplo. Vtedy som si uvedomil, že toto je teraz moja realita. Až keď vidíš všetky tie medzinárodné jednotky NATO a obrovskú základňu, uvedomíš si, že toto je skutočná vojnová zóna.

Ľudia majú o živote na misiách často skreslené predstavy. Aká bola tvoja každodenná realita v Kandaháre?

Najnáročnejšie bolo zvyknúť si na režim a uvedomiť si fakt, že nebezpečenstvo číha na každom kroku. Raketové útoky tam boli takmer na dennej báze, hrozba bola neustála. Naša jednotka mala na starosti ochranu kempu. Plnili sme rôzne úlohy, ktoré nám zadávali podľa denného rozpisu služieb.

Spomínaš si na konkrétny moment, keď si sa dostal do ohrozenia života?

Nikdy nezabudnem na prvý raketový útok, ktorý sme zažili len pár dní po príchode. Keď začali húkať sirény, platilo striktné pravidlo: okamžite si ľahnúť na zem na dve minúty a potom bežať do najbližšieho krytu.

Po úspešnom návrate z misie si mal rozbehnutú kariéru v ozbrojených silách. Prečo si sa napriek tomu rozhodol pre odchod do civilu?

Misia mi otvorila dvere, no po návrate som už uvažoval o civile. Detský sen som si splnil a povedal som si, že kým podám žiadosť o návrat do civilu, musím skúsiť výber k elitným výsadkárom. Nechcel som si o desať rokov vyčítať, že som to neskúsil. Výber som úspešne absolvoval a ponúknuté miesto som odmietol. Stačilo mi, že som dokázal sám sebe, že mám na to prejsť takýmto náročným výberom. 

Vedel som, že je čas začať podnikať v stavebníctve, ku ktorému som inklinoval od malička. Okolie sa mi smialo, že na to nemám, no ja som si na reči, že sa niečo nedá, za tie roky zvykol. Hoci ma v armáde prehovárali, aby som ostal, rozhodol som sa pre odchod. Na personálnom sa ma pýtali, či som normálny, keď odmietam miesto u špeciálov, o ktoré iní márne bojujú roky. Ja som sa však rozhodol začať znova od nuly.

Prechod zo života v armáde do civilu musí byť náročný. Kam profesne smerovali tvoje prvé kroky?

Keď mi schválili žiadosť, hneď som začal obvolávať inzeráty. Videl som billboard na prácu vo Švédsku a konal som bleskovo: v stredu som v armáde skončil, vo štvrtok som absolvoval školenie a v piatok mi potvrdili ponuku v Malmö. V sobotu som už sedel v aute a v pondelok stál na lešení. Opäť som šiel sám. Vyhovuje mi to tak – nemusím na nikoho dávať pozor a môžem sa sústrediť výhradne na seba.

Mnoho veteránov bojuje s adaptáciou na bežný civilný život. Problémy sa im totiž v porovnaní s vojnou zdajú malicherné. Bola pre teba aklimatizácia náročná aj z tohto hľadiska? 

Je to zvláštny pocit. Doma má každý svoj zabehnutý život a hoci je z tvojho návratu týždeň eufória, potom sa všetko vráti do starých koľají. Ty si však nesieš návyky z misie. V Afganistane sme mali pri sebe zbraň 24/7. Keď som sa vrátil na Slovensko, prvé týždne som si reflexívne kontroloval bok, či mi nevypadla pištoľ, hoci som ju už nemal. Človek je však prirodzene prispôsobivý a po pár týždňoch som si zvykol.

Z ozbrojených síl si sa zo dňa na deň ocitol na lešení. Do akej miery ti armádny režim či zmysel pre zodpovednosť pomohli presadiť sa v novom prostredí?

Stále som si držal armádne návyky – dochvíľnosť a zodpovednosť. Keď mi niekto niečo zadal, urobil som to na 100 %. V civile som si všimol, že ľudia často hľadali dôvody, prečo niečo nejde, ale ja som bol zvyknutý splniť úlohu najlepšie, ako viem. Tá disciplína a morálka vo mne jednoducho zostali.

Dokázala ťa fyzická náročnosť práce na stavbe vôbec prekvapiť, keďže si bol zvyknutý na prísny vojenský režim?Fyzická práca na stavbe je taktiež sama o sebe náročná. Keď robíš na lešení so železom a rukami ti denne prejdú tony materiálu, telo si musí zvyknúť. Prvý týždeň bol o svalovici a únave, ale potom som sa do toho dostal.

Tvoja cesta k vlastnému podnikaniu však nebola priamočiara a vyskúšal si si robotnícku prácu vo viacerých krajinách. Čo ti dali tieto skúsenosti zo zahraničia?

Okolo roku 2018 som na impulz kamaráta odišiel do Sydney. Fungoval som tam v náročnom režime – dopoludnia manuálna práca na stavbách, popoludní štúdium marketingu a manažmentu. Vyskúšal som si tam naozaj všetko: tesárčinu, vzduchotechniku, podlahy aj brúsenie betónu. Po necelom roku som sa však rozhodol pre návrat. Nechcel som ďalšiu dekádu bojovať o víza s neistým výsledkom, keď v Európe je trh oveľa dostupnejší.

Nasledovalo krátke obdobie hľadania sa – skúsil som prácu vodiča dodávky, no po dvoch jazdách som pochopil, že to nie je pre mňa. Ľudia si myslia, že je to len o krútení volantom, ale v skutočnosti je to obrovský psychický tlak, kontrola váhy nákladu a nedostatok spánku. Absolvoval som aj krátku skúsenosť v Amerike či montáž solárnych panelov v Nemecku. Všetky tieto zastávky mi však potvrdili, že ak chcem niečo skutočne vybudovať, musím sa vrátiť k tomu, v čom som najlepší, a to sú veľké stavby v Škandinávii.

Takže si sa opäť vrátil do Škandinávie. Pokračoval si vo firme, v ktorej si aj začínal?S kamarátom sme videli inzerát na monolitické stavby vo Švédsku. Keďže sme to už robili v Austrálii aj na Slovensku, išli sme na pohovor a hneď nás zobrali. V tej firme som začal ako líder, pretože som vedel jazyk, bol som zodpovedný a mal som organizačné schopnosti. Firmu sa podarilo pekne rozbehnúť. Potom sa však materská firma na Slovensku dostala do problémov a skrachovala.

Ako si to vtedy vnímal ako líder? Mal si ambíciu firmu opäť postaviť na nohy?

Zamestnanci vtedy prišli za mnou a povedali mi, aby som to zobral pod seba. Chceli pre mňa robiť, pretože som bol k nim vždy férový. Švédska firma mi dala zmluvu a ubytovanie, aby som tam mohol dočasne ostať, kým si vyriešim vlastné podnikanie. Od roku 2021 fungujem samostatne. Začať ako cudzinec bolo nesmierne náročné – nepoznal som zákony, zvyky ani prostredie. Mnoho zákaziek v takomto prípade dostanete len vtedy, ak máte históriu a obraty. Aj naďalej spolupracujem s partnermi, ktorí zastrešujú administratívu a materiály, zatiaľ čo my zabezpečujeme kompletnú realizáciu.

Stále zastrešujete len monolitické stavby alebo si portfólio služieb rozšíril?

Robíme základové dosky a spomínané monolitické stavby. Máme za sebou projekty ako výskumný ústav, školu v Göteborgu, bytovky či rekonštrukciu mosta. Aktuálne sa zameriavame na „powerlines“ – základy pre vysoké napätie na severe Švédska. Vidím v tom veľký potenciál. Momentálne zamestnávam 30 až 50 ľudí, takže musíme realizovať rozsiahle projekty, aby sme tento tím uživili.

Manažuješ stavby na severe Švédska. V čom je tamojšia pracovná morálka a extrémne podnebie najväčším šokom v porovnaní so Slovenskom?

Vo Švédsku sa pracuje nonstop – v daždi, snehu aj v mrazoch. Na Slovensku sa pri pár kvapkách dažďa ľudia schovajú, tam si dajú pršiplášte a pokračujú. Viem, aké to je mať mokré a omrznuté ruky v dvoch stupňoch, preto rozumiem dôležitosti detailov, ako sú suché rukavice či topánky. Na severe je to extrém – zažívame aj - 35 stupňov. Keď v takom mraze lejete betón 10 hodín denne, vyžaduje si to naozaj odolné povahy.

Pracuješ ešte stále manuálne, alebo už len manažuješ?

Väčšinou už len manažujem, ale v aute mám stále pripravené montérky. Keď niekto vypadne alebo sa niečo nestíha, idem chlapom pomôcť. Má to veľkú výhodu: zamestnanci vedia, že ma neoklamú. Presne viem, koľko ktorá robota trvá. Ak ja niečo spravím za tri hodiny, musia to zvládnuť aj oni. Zároveň však viem aj ja lepšie pochopiť náročnosť určitých situácií a vďaka svojím skúsenostiam dokážem prácu lepšie delegovať. Pri súčasnom počte ľudí však už musím väčšinu úloh delegovať na svojich majstrov. 

Je ťažké nájsť v tomto odvetví zodpovedných zamestnancov?

Je to nesmierne náročné a bude to len horšie. Automatizácia síce nahradí jednoduché pozície, ale skutoční odborníci chýbajú. Mladým sa do fyzickej práce nechce a staršia generácia odchádza do dôchodku. Na stavbách nájdeš všelijakých ľudí, aj takých s komplikovanou minulosťou. Mne osobne však nezáleží na tom, čo robil v minulosti alebo či sedel vo väzení. Dôležité pre mňa je, aký má prístup k práci a či vie prispieť k rastu celého tímu. Skúsenosti nie vždy odrážajú kvalitu – niekto robí na stavbe 40 rokov a stále robí chyby ako začiatočník, zatiaľ čo šikovný chalan s driveom sa to naučí za rok. 

Je podľa teba viac ľudí, ktorí majú skutočne záujem pracovať, alebo sa do práce hlásia nespoľahliví ľudia?

Povedal by som, že je to tak 50 na 50. Mám skvelých, spoľahlivých ľudí, ale aj takých, ktorí mi zo dňa na deň nezdvihnú telefón alebo po turnuse jednoducho zmiznú. Stavebníctvo malo vždy povesť odvetvia, kde sa dialo všeličo, ale časom sa naučíte ľudí selektovať a tých dobrých si vážiť.

Prezradil si mi, že tvoja firma má dnes miliónové obraty. Je tento úspech výsledkom konkrétneho zlomového projektu alebo prišiel postupne? 

Všetko má svoju postupnosť. Išlo to krok za krokom – od malých základových dosiek až po celé bytovky. Na tejto ceste som urobil veľa drahých chýb, ktoré ma stáli desaťtisíce eur. Beriem to však ako investíciu do skúseností. Stratené peniaze sa mi vďaka týmto lekciám neskôr vrátili niekoľkonásobne. Dnes sme súčasťou projektov, ktorých celková hodnota presahuje 100 miliónov eur.

Mávaš aj napriek úspechu momenty, keď by si s manažovaním firmy radšej skončil a s prázdnou hlavou by si sa vrátil na lešenie?

Takéto myšlienky mi prebehnú hlavou takmer každý deň. Pýtam sa sám seba, prečo to vlastne robím. Ale potom si uvedomím, koľko som už vybudoval. Prekážky sú súčasťou rastu. Hodnotu má to, čo si vyžaduje disciplínu a obetu – presne ako pri cvičení vo fitku. Ľudia vidia výsledok, drahé auto, ale málokto vidí tú cestu za ním. Work-life balance je pre mňa napríklad nepredstaviteľný.

Dokážeš si v tomto pracovnom kolotoči vôbec zarobené peniaze užiť?

Stále som v plnom nasadení. Aj keď mám drahšie auto, neužívam si jazdu tak ako by sa mohlo zdať. Stále premýšľam či je na stavbe dosť materiálu alebo či zaplatia klienti faktúru. Je to neustály kolotoč riešenia problémov – poruchy áut, choroby zamestnancov, chyby na stavbe. Ak aj idem na týždeň na dovolenku, po dvoch dňoch sa nudím. Chýba mi ten stres.

Máš investície nielen vo Švédsku, ale aj na Slovensku a Blízkom východe. Pôsobíš tu rovnako v oblasti stavebníctva?Primárne pôsobím vo Švédsku. Na Slovensku investujem do developerských projektov a na Blízkom východe sa zameriavam na investície do nehnuteľností.

Ako vnímaš aktuálnu situáciu na Blízkom východe vzhľadom na tvoje investície?

Keď vidím, že sú ľudia vydesení z dronov v Dubaji, musím sa pousmiať. V Afganistane mi lietali nad hlavou rakety, ktoré mierili priamo na nás za účelom usmrtenia našej jednotky, takže mám na nebezpečenstvo úplne iný pohľad. Nie som znepokojený situáciou na Blízkom východe. Skôr sledujem trh a čakám, kedy sa objaví nová príležitosť, do ktorej by som sa mohol pustiť.