Na Slovensku sa údajne nachádza tajomný vstup do jadra Zeme. Walter už 30 rokov hľadá Mesačnú šachtu

Bohužiaľ, neexistujú. Dodnes nevieme o žiadnom inom článku, materiály, alebo zdroji, ktorý by opisoval rovnaký či podobný úkaz.

Horák vo svojich zápiskoch spomína dvoch spolubojovníkov a miestneho baču. Overovali ste v archívoch, či v tom čase v danej oblasti takíto ľudia skutočne žili?

Samozrejme, venovali sme tomu veľkú časť nášho pátrania. Miestny bača v článku vystupuje pod menom Slávek. Nejde o tradičné slovenské meno, skôr o autorovu počeštenú interpretáciu mena Miloslav alebo Slavomír. Počítali sme aj s možnosťou, že ide o úplne fiktívne meno, no skôr sa prikláňame k prvej teórii. Antonín Horák totiž Slávka spomínal aj v roku 1970 v listovej korešpondencii s americkými prieskumníkmi, ktorí plánovali cestu na Slovensko.

V článku písal tiež o spolubojovníkoch – o Martinovi, ktorý v jaskyni údajne zomrel, a o Jurekovi, ktorý prežil. Meno Jurek je opäť počeštená podoba Juraja. Hoci sme vynaložili obrovské úsilie, aby sme o nich niečo zistili, v archívnych ani katastrálnych záznamoch sme nič nenašli. Nenarazili sme na nikoho, kto by identitou sedel napríklad na spomínaného Slávka, ktorý bol podľa Horáka majiteľom pastvín v okolí jaskyne.

Podľa zápiskov Antonína Horáka sa Mesačná šachta nachádza v Levočských vrchoch, niekde medzi obcami Šambron a Jakubany. Sústredili ste svoje pátranie výhradne na túto oblasť, alebo ste hľadali aj inde?

Trochu by som vás poopravil. Antonín Horák v článku píše, že sa Mesačná šachta nachádza medzi obcami Plavnica a Stará Ľubovňa. Šambron a Jakubany sú len jednou z novších teórií. Táto oblasť bola dlho uzavretá pre verejnosť, pretože tam sídlila vojenská základňa. Nikto o nej nič poriadne nevedel, čo medzi ľuďmi prirodzene živilo fantáziu, že šachta leží práve tam.

Do Jakubian sme chodili aj my, dokonca sme sa skamarátili s miestnymi, ktorí pracovali v tamojších lesoch a veľmi dobre ich poznali. Podnikali sme s nimi výlety do okolitých jaskýň a skúmali ich. Dôležité je však povedať, že táto oblasť nie je krasová. Tvoria ju prachovce (usadené horniny, ktoré vznikli spevnením prachu a kalu, pozn. red.) a droby (druh nečistého pieskovca s vysokým obsahom úlomkov iných hornín, pozn. red.). Jaskyne, ktoré tam nájdete, sú len malé puklinové útvary s dĺžkou maximálne 10 až 15 metrov. Geologicky to nie je vhodné miesto na tvorbu väčších jaskynných systémov.

Naopak, kras medzi Starou Ľubovňou a Plavnicou skutočne existuje. Ako vyštudovaný geológ kladiem veľký dôraz na to, aby sme jaskyne hľadali tam, kde sa vyskytujú, hoci mnohí hľadači túto základnú geologickú podmienku ignorujú. (smiech)

Takže ste pátrali predovšetkým v Levočských vrchoch?

Áno. Najviac sme sa zamerali na oblasť medzi Plavnicou a Starou Ľubovňou. Napriek tomu, že existuje množstvo rôznych indícií a ľudia po nej pátrajú v rôznych lokalitách, som dodnes presvedčený, že najpravdepodobnejšie sa nachádza tam. Táto oblasť totiž najlepšie zodpovedá článku Antonína Horáka.

Napríklad môj kolega Ivan Mackerle hľadal mesačnú šachtu v okolí Ľubochne. Často ju ľudia hľadajú aj v Belianskych Tatrách. Keď niekto chce, napasuje si ju hocikam. Všetky tieto lokality sa však nachádzajú ďaleko od miesta, ktoré opisoval Horák.

Dôležité je pripomenúť, že Antonín Horák v pôvodnom článku z roku 1965 nespomínal žiadne mená ani súradnice. Editor časopisu George W. Moore ho preto telefonicky kontaktoval a požiadal aspoň o približnú polohu jaskyne – inak by text nepublikovali. Horák mu ju nadiktoval a Moore si ju zapísal podľa sluchu. Keďže neovládal slovenčinu a názov Ľubovňa vie potrápiť aj Čechov, musíme počítať s tým, že ho skomolil.

Práve tento telefonát však predstavuje náš jediný priamy zdroj lokalizácie Mesačnej šachty. Sám Moore mi dokonca neskôr potvrdil, že to bolo presne takto. Prezradil mi tiež, že súradnice do článku doplnil on, aby si čitatelia vedeli predstaviť približnú polohu jaskyne. Nepochádzali teda priamo od Horáka.

Stretli ste sa počas výprav s miestnymi ľuďmi, ktorí tvrdili, že presne vedia, kde sa jaskyňa s Mesačnou šachtou nachádza?

Skôr nie. Mnohí nám vyrozprávali príbehy o rôznych nepreskúmaných jaskyniach v okolí, kde by sa šachta teoreticky mohla nachádzať, no neboli si tým istí, pretože dovnútra nikdy neliezli. Miestni väčšinou jaskyne považujú za nebezpečné diery a keď nemusia, ani za svet do nich nevkročia.

Najužitočnejšie rozhovory sme mali s poľovníkmi, ktorí často vedeli, kde sa nachádzajú najrôznejšie jaskynné otvory. Hovorili nám: „Vieme, že tam je diera, vliezol som na začiatok, prešiel som pár metrov a potom tam bol zával.“ My sme sa podľa ich popisu vždy snažili tieto miesta lokalizovať a preveriť, či sú dostatočne veľké a či niekam vedú.

Práve informácie od poľovníkov nás nakoniec priviedli k dvom jaskyniam, ktoré súvisia s jedným podzemným systémom. Dodnes nám tento systém príde ako najpravdepodobnejšie miesto, kde by sa mohla Mesačná šachta nachádzať.

Za zmienku stoja aj historky z Matysovej, malej dedinky smerom na sever. Medzi jej obyvateľmi kolujú báje o záhadných dierach na vrchu Šambron. Podľa miestnych tam vraj duní zem, no ide skôr o „povedačky“. Hoci nás pravidelne ľudia kontaktujú, nikto za nami neprišiel s konkrétnym príbehom, ktorý by sa podobal tomu Horákovmu. Väčšinou počúvame to isté: niekde je neznáma jaskyňa, ktorú ich dedko kedysi dávno našiel a vraj by to mohlo byť ono. (smiech)

Pokiaľ niečo ako Mesačná šachta skutočne existuje, zrejme to nebude prírodného pôvodu.

Po Mesačnej šachte pátrate už 30 rokov. Koľko expedícií ste za ten čas absolvovali a aké najzaujímavejšie objavy alebo stopy ste počas nich našli?Nepočítam to, ale dlhé roky sme na Slovensko jazdili dvakrát ročne. Odhadujem, že mám za sebou minimálne päťdesiat výprav.

Našim najzaujímavejším objavom je určite jaskyňa na Nemeckom vrchu. Nachádza sa v najväčšej vápencovej kre (masívny úlomok vápenca v prostredí tvorenom iným druhom horniny, pozn. red.) v bradlovom pásme medzi Plavnicou a Starou Ľubovňou. Našli sme ju na základe popisu jedného poľovníka. Hoci nám presne popísal, kde sa nachádza, pre neprehľadný terén sme ju hľadali štyri dni. Nakoniec som si úplne náhodou uvedomil, že stojím rovno pred vstupom. Išlo o nenápadný – asi meter široký a meter vysoký – otvor. Bol prakticky neviditeľný.

Keď sme ju preskúmali, zistili sme, že je to najdlhšia jaskyňa v tejto oblasti. Vo vnútri sme dokonca našli rytinu s iniciálami „AH“ a číslami „23 44“ zodpovedajúcimi 23. októbru 1944 – teda dátumu, kedy Antonín Horák údajne objavil jaskyňu. Samozrejme, môže ísť iba o náhodu, no prinajmenšom je to fascinujúce.

Odpracovali sme tam veľmi veľa hodín, aby sme jaskyňu prekopali a prehĺbili. Piati sme kopali niekoľko dní, no nakoniec nás zastavil zával, cez ktorý sme sa už nedostali. Ja viem, že to nie je veľa, ale tak to už pri záhadách chodí. (smiech)

Antonín Horák vo svojich zápiskoch opisoval šachtu ako veľmi zvláštne miesto – ako niečo, čo „nemohli vytvoriť ani ľudia, ani príroda“. Spomínal tmavé steny pripomínajúce sklo zmiešané s kovom, ktoré údajne nedokázal poškodiť ani výstrel z pušky. Existuje podľa vás hornina alebo prírodný materiál s takýmito vlastnosťami?

Dovolím si odpovedať trochu špekulatívne. Vizuálne podobné prírodné materiály existujú – napríklad v oblasti pri Nemeckom vrchu sa nachádzajú šošovky rohovca. Ide o veľmi tvrdú, kremitú, čierno-sivú horninu. Na druhej strane som presvedčený, že keby ste do nej vystrelili z pušky alebo udreli krompáčom, určite by ste z nej nejaký kúsok odlomili. V tomto smere teda jeho opisu príliš nezodpovedá.

Antonín Horák píše, že videl modro-čierny materiál – niečo medzi kaučukom a kovom – od ktorého mu odskakoval krompáč. To, čo popisuje, pripomína syntetický materiál, nie prírodný.

Aj my sme najskôr uvažovali nad tým, či náhodou nenašiel len veľkú šošovku rohovca, no jeho opis sedí skôr na nejaký artefakt. Dielo, ktoré vytvorila inteligencia, a nie príroda. Pokiaľ teda niečo ako Mesačná šachta skutočne existuje, zrejme to nebude prírodného pôvodu.

Ak šachta obsahuje kovové prvky, pravdepodobne spôsobuje magnetické anomálie. Namerali ste v teréne výkyvy, ktoré nezodpovedali bežnému zloženiu podložia?

Hľadať anomálie v hĺbke 40 či 50 metrov nie je také jednoduché, ako si ľudia predstavujú. Neexistuje žiaden zázračný prístroj, ktorý sa nad objektom jednoducho rozsvieti. Aby niečo zachytila napríklad letecká magnetometria, muselo by ísť o extrémne magnetický materiál. Navyše, bežne dostupné letecké snímky nemajú také vysoké rozlíšenie, aby dokázali odhaliť takýto relatívne malý objekt pod zemou.

V 90. rokoch sme sa pokúšali dostať k satelitným a infračerveným snímkam, ale vtedy to bolo prakticky nemožné. Odvtedy technológie výrazne pokročili a dnes sú komerčné satelitné dáta oveľa dostupnejšie. Vždy, keď o tom hovorím, napadne mi, že by stálo za to sa na ne po rokoch znova pozrieť. Stále si však nemyslím, že existuje geofyzikálna metóda, ktorá by takýto objekt v teréne zamerala. Muselo by ísť o skutočne výraznú anomáliu, napríklad rádioaktívnu, čo nepredpokladám.

Horák písal aj o zvláštnej energii miesta a silnom psychickom pôsobení šachty. Ako si to vysvetľujete?

Vysvetľujem si to pobytom v podzemí. Ako dlhoročný jaskyniar viem pochopiť, že ak sa dostanete do jaskyne s takýmito unikátnymi vlastnosťami, ako opisoval Horák, veľmi ľahko podľahnete jej kúzlu. Nezabúdajme ani na to, že utrpel úder do hlavy – možno mal aj horúčky, čo určite tiež zohralo svoju rolu.

Kedysi sme o tom dokonca diskutovali s psychiatrom a jeho kolegami lekármi. Každý si vytvoril hypotézu podľa svojej špecializácie: neurochirurg tvrdil, že Horák vnímal realitu inak v dôsledku úrazu hlavy, zatiaľ čo psychiater zdôrazňoval vplyv extrémnych vojnových podmienok a izolácie.

Osobne si však nemyslím, že to môžeme pripísať len šoku alebo zraneniu. Keby tam bol raz, nepoviem nič, ale on sa do šachty niekoľkokrát vrátil. Nemyslím si, že by v dôsledku poranenia hlavy zakaždým videl niečo, čo tam v skutočnosti nebolo.

Koľko času a peňazí ste za tých tridsať rokov investovali do pátrania po Mesačnej šachte?

Netuším, ale hlavnou odmenou pre nás bolo, že sme spoznali množstvo zaujímavých ľudí a zažili skvelé výlety s partiou kamarátov. Je to skvelá zábava, keď máte spoločný cieľ. Popri hľadaní šachty sme objavovali nielen jaskyne, ale aj iné krásy Slovenska a počuli mnohé fascinujúce príbehy miestnych.

Ste po troch desaťročiach pátrania stále presvedčený, že Mesačná šachta existuje a že ju raz niekto objaví v takej forme, ako ju opísal Antonín Horák?

Nedokážem na to odpovedať jednoznačným áno alebo nie. Dnes tomu verím o niečo menej než na začiatku. Pri pátraní po samotnom Horákovi som neustále narážal na to, že po sebe zanechával rozporuplné stopy a upravoval svoj životopis, aby zostal v bezpečí. Myslím si preto, že sa celý ten príbeh odohral inak, než ho napísal.

Podľa mňa nebol žiadnym kapitánom SNP a vojnová historka je klamstvo. Pravdepodobne slúžila len ako krytie, pretože nedokázal inak vysvetliť, čo tam robil a ako to miesto objavil. Stále si však myslím – najmä na základe výpovedí jeho príbuzných v USA – že niečo skutočne našiel. Celý život ho to fascinovalo a zaujímalo. Chcel sa o Mesačnej šachte dozvedieť viac.

Verím teda, že sa skutočne nachádza v oblasti, ktorú popísal. Neverím však, že ten sprievodný príbeh sa odohral presne tak, ako nám ho Horák podáva. Pôsobí to dosť nepravdepodobne.

Keby sme potvrdili, že ide o artefakt vytvorený ľudskou rukou alebo nejakou inou civilizáciou, úplne by to prevrátilo naše predstavy o vývoji života na tejto planéte.

Nemyslíte si, že sa Mesačná šachta nachádza práve v spomínanej jaskyni s iniciálkami?

Pôvodne sme si to mysleli, ale nedostali sme sa k nej. Buď sme hľadali zle, alebo nám chýbalo šťastie či dostatok dôslednosti pokračovať v kopaní. Museli sme zastaviť, pretože by sme už v podstate museli raziť novú jaskyňu. Neskôr sme sa zamerali na hľadanie iného vstupu do systému, čo sa nám aj podarilo, no ten bol tiež zavalený.

V 60. rokoch na Nemeckom vrchu vybudovali cestu a miestni spomínali, že ju vtedy strieľali dynamitom. Predpokladáme, že otrasy spôsobili v podzemí drobné závaly, ktoré zasypali pôvodný vchod do jaskyne. Myslím si, že jednou z ciest, ako by sme mohli v pátraní pokračovať, je hľadať ďalšie vstupy do jaskynného systému.

V súčasnosti sa však zameriavam skôr na samotného autora, Antonína Horáka. Chcem zistiť, kým vlastne bol a aké mal rodinné zázemie. Podarilo sa mi už skontaktovať s jeho príbuznými v Amerike a tento rok som po prvýkrát za tridsať rokov objavil stopy jeho rodiny aj v Česku, na Morave. Predtým sa mi to nikdy nepodarilo, takže sa pomaly posúvam vpred. Keďže sa tomu už nemôžem venovať tak intenzívne ako počas vysokej školy, postupujem skutočne po malých krôčikoch.

Čo vám o Antonínovi Horákovi prezradila jeho rodina?

Zatiaľ som sa rozprával len s jeho americkou časťou rodiny, ktorá nevedela, čo robil počas druhej svetovej vojny ani pred ňou. Spoznali ho až v roku 1951, keď emigroval do Spojených štátov. Keďže oni žili v Amerike a Horák bol v tom čase na Morave, o jeho európskej minulosti nemajú žiadne informácie.

Nedávno sa mi však podarilo zistiť, z akej obce z Moravy pochádzali jeho príbuzní. Teraz sa pomalými krôčikmi snažím vypátrať, či ešte žije niekto, kto by si pamätal, čo presne Horák počas vojny robil a kým v skutočnosti bol. V tomto smere som však stále len na začiatku.

Ak by sa vám Mesačnú šachtu konečne podarilo nájsť, čo by podľa vás takýto objav znamenal pre speleológiu?

Bola by to obrovská senzácia, svetová udalosť. Keby sme potvrdili, že ide o artefakt vytvorený ľudskou rukou alebo nejakou inou civilizáciou, úplne by to prevrátilo naše predstavy o vývoji života na tejto planéte.

Uvedomte si, že hovoríme o horninách starých približne 70 miliónov rokov, čo je obdobie spodnej kriedy. Ak by sa vtedy v mori ocitol nejaký artefakt, ktorý vytvorila inteligentná civilizácia, znamenalo by to, že dejiny ľudstva sa odohrávali úplne inak, než si myslíme. Slovensko by sa v tom prípade nepochybne na dlhý čas ocitlo na titulných stránkach všetkých svetových médií.