Michaela Čobejová zo Sľubu: Na socializmus nemám ani jednu dobrú spomienku. Systém prial charakterovo pokriveným ľuďom (Rozhovor)

Nie. Vtedajšie školstvo bolo úplne inde, aj keď sa pomaličky posúvame. Od Márie Terézie sme sa však vlastne veľmi nepohli. Deti stále sedia v laviciach a memorujú nezmyselné texty, hoci doba od ľudí vyžaduje niečo úplne iné. Svet ide strašne dopredu a školstvo ostalo dvesto rokov pozadu. Ako dieťa som sa v škole cítila zle.

Prečo?

Učila som sa výborne, ale nemala som kamarátky, s nikým som si nerozumela, bola som outsider.

Na gymnáziu som už stretla podobných ľudí, ako som ja, a tam to bola zábava. Na gymnázium mám krásne spomienky, na základnú vôbec. Navyše som vyrastala v Petržalke.

Keď ju postavili, prišli tam rodiny z celého Slovenska a vznikla poriadna sociálna zmes. V triede sme mali veľkých chuligánov, niektorí skončili aj v base. Nie je na čo spomínať.

V jednom rozhovore ste povedali, že k minulému režimu a jeho praktikám cítite odpor...

Pamätám si ho veľmi dobre. Toto obdobie nemám rada a nemám naň ani jednu dobrú spomienku. Keby nebolo revolúcie, neviem, ako by naše životy pokračovali. Ten systém prial ľuďom, ktorí boli charakterovo pokrivení, a to v seriáli dobre vidno.

Kto chcel žiť v pravde, nemal šancu urobiť kariéru. Ak ste neboli v komunistickej strane alebo v ŠtB, bol koniec a zostali ste obyčajný nikto, aj keby ste boli neviem ako šikovní.

Zobrazuje teda Sľub tú dobu verne, bez romantizovania?

Tak, seriál nemôže byť iba o politike, to sa nedá. Životy ľudí sa vtedy skladali z rovnakých vecí ako dnes: vzťahy, lásky, túžby. Nie je to dokument Ústavu pamäti národa. Myslím si, že je to dobre namiešané. Politické súvislosti tam sú, no hlavne ide o životy ľudí.

Hovorí sa, že záporné postavy sa hrajú lepšie. Je to tak?

Nejde o to, či ľahšie, alebo ťažšie. Základ je, aby postava nebola plochá. Musí mať vnútorný život, nesmie to byť záporák na prvú. Nerobíme rozprávku, hráme živých ľudí z istej doby.

Povedala by som, že negatívnu postavu je zábavnejšie hrať. Ľahšie to nie je, aj tam treba nájsť mieru a premýšľať nad motiváciami. Ale zábavnejšie áno, to je to správne slovo.

Stretli ste sa s tým, že by niekto preniesol hnev na postavu na vás, napríklad na ulici či v obchode?

Vôbec. Ani komentáre nie sú agresívne. Myslím si, že ľudia majú seriál radi a chápu, že je to postava, a nie ja. Ľudia si ma, samozrejme, obzerajú a hľadajú, kde je tá Eva. Nedávno ma na strednom Slovensku zastavil chlapík, hneď mi tykal a povedal: „Počúvaj, ty si oveľa krajšia ako tá Gregorová.“ Ľudia občas povedia spontánny názor, ale aby mi nadávali, to nie.

Dnes môžu herci reakcie divákov čítať priamo. Ovplyvňuje vás to?

Mne je úplne jedno, čo ľudia píšu. Sama najlepšie viem, aká tá postava je, čo je dobré a čo zlé. Ak ma niečo zaujme, sú to skôr detaily, ktoré si všimnú. To je niekedy fajn, človek si to prehodnotí. Ale sú to drobnosti. Iné je to pri mojej dcére Táničke.

Práve na Táničku som sa chcela opýtať. Aj ona hrá v Sľube...

Negatívne komentáre na ňu ma dokážu naozaj vytočiť, lebo je to ešte dieťa a pôsobí mi to nechutne. Ľudia žijú bežný život, väčšinu dňa sa nudia, majú svoje frustrácie. Kto píše negatívne, zväčša to robí preto, že jeho život nie je celkom v poriadku.

Nevidím inú motiváciu, prečo by si človek sadol k počítaču a nadával dieťaťu, ktoré tam prišlo hrať. Na prvý pohľad sa zdá, že je toho veľa, ale nie je. Normálni ľudia na sociálne siete nepíšu, nemajú na to čas.
Aké to bolo pre Táničku hrať s mamou?

Na začiatku to bol trochu problém, nevedela si to predstaviť. Keď sme už spolu hrali, bolo to fajn. Pred rodičom má človek trému. Ja si neviem predstaviť, že by som hrala so svojou mamou, bála by som sa, že ma bude posudzovať.

Teraz je však Tánička uvoľnená. Často sa so mnou rozpráva o herectve, lebo ho chce ísť študovať. Sľub je naša spoločná téma a hobby. Rozoberáme, čo sa tam udialo, a keď tam stratila bundu, riešime, kde ju asi má.

Pozeráte seriál spolu?

Ona ho pozerá od začiatku, ja občas, ale nie pravidelne. Na začiatku ma zaujímalo, či som postavu chytila a ako pôsobí v celku. Teraz už menej, je to denný seriál a diely sa valia jeden za druhým. Človek to nestíha.

Čo pozeráte vo voľnom čase?

Každý večer mám nejaký program. Namotala som sa napríklad na Metódu Markovič, to je výborný seriál a teším sa na ďalšiu sériu. Veľmi ma bavila aj Bora. Rada pozerám, čo urobili kolegovia, českí aj slovenskí.

Nedávno som bola v kine na filme Milovník, nie bojovník. Je vynikajúci, citlivý, krásny a jemný, naozaj ho odporúčam. Pozerám aj zahraničné veci. Vyšla nová séria Slow Horses, takže mám každý týždeň jeden diel. A The Good Place je kultový sitkom, ktorý máme doma radi všetci.
Aká atmosféra panuje v zákulisí, kde sa stretávajú skúsení aj mladí herci?

Aďa, Paula aj Kika sú veľmi zlaté, vždy naučené a páči sa mi energia, ktorú ako mladé učiteľky majú medzi sebou. Veľmi príjemný je aj Kiko Baran. Naozaj nemôžem povedať krivé slovo na nikoho. Sú to všetko zlatí mladí ľudia a držím im palce.

Líšia sa vzťahy medzi hercami dnes od čias, keď ste začínali vy?

Záleží od človeka. Začínala som v detskej rozhlasovej dramatickej družine a veľmi často som nahrávala s pánom Chudíkom. Keďže sme bývali neďaleko, veľakrát ma aj odviezol domov. Mala som osem, deväť rokov.

Pamätám si ho presne tak, ako ho ľudia vnímajú dodnes: ušľachtilý, pokorný a skromný človek, ktorý sa o mňa zaujímal. Vždy sa opýtal, ako sa mám, nikdy ma nekáral, len mi pomáhal. Bol veľmi veľkorysý.

Ako dieťa som si hovorila, že keď budem herečka, chcem byť ako on. Neviem, či sa mi to darí.

Na VŠMU som mala za pedagóga Emila Horvátha a hrala som s ním aj v divadle. Lepšieho učiteľa nebolo. Keď sme boli s ním v divadle, správal sa k nám ako ku kolegom. Nikdy nás neponižoval, nikdy nementoroval, poradil iba vtedy, keď sme sami chceli.

Snažíte sa dnes rovnako pristupovať k mladým kolegom vy?

Áno, pamätám si, aký neistý je človek, keď začína. Keby ma vtedy niekto z ostrieľaných kolegov začal ponižovať alebo nevhodne mentorovať, mohlo by ma to zabrzdiť a zaseknúť.

Preto chcem byť len nápomocná, a to iba vtedy, keď si to niekto vypýta.

Do seriálov sa dnes často obsadzujú aj neherci či influenceri, od ktorých produkcie čakajú, že možno pritiahnu iných divákov. Dá sa pripravenosť a zodpovednosť, ktorú majú herci vycvičenú z divadla, naučiť?

To priniesla doba. Naháňajú sa lajky a s tým sa nedá nič robiť. Naše remeslo je však spravodlivé. Práca je deväťdesiatdeväť percent a talent jedno percento. Ten je však nevyhnutný. Nech je herec akokoľvek talentovaný, ak k práci nepristupuje vážne, príležitosti stratí.

Platí to v každom povolaní a hlavne v takejto rýchlej výrobe, kde si nemôžete dovoliť prísť nepripravený. Z nášho ročníka nás skončilo dvadsať. Dnes je hercov ešte viac, pribudli vysoké školy aj konzervatóriá, konkurencia je obrovská. Kto na sebe nebude pracovať, môže sa s týmto povolaním rovno rozlúčiť.

Prekvapí nás ešte Gregorová?

Určite. Keď som čítala scenár, pýtala som sa: Naozaj? Takto? Gregorová toto spraví? Nikto to nečaká, ani ja som nečakala, čo nám napísali. Ani v najlepšom sne. Keď som bola šokovaná ja, verím, že budú aj diváci.