3-ročný chlapec tvrdil, že ho zastrelili. Opísal vraždu cudzieho muža a spoznal jeho obchod. Podľa rodiny obete sa reinkarnoval

Toran Singh bol najmladším zo šiestich detí Mahavira Singha a Shanti Devi z dediny Bad, ktorá mala v 80. rokoch približne tisíc obyvateľov. Rodina vlastnila pôdu a žila v murovanom dome. Na miestne pomery sa mali viac než dobre, predovšetkým vďaka Mahavirovi, ktorý pracoval v Agre ako učiteľ chémie na strednej škole a pekne zarábal, píše antropologička Antonia Mills vo svojej štúdii z roku 1989.

Podľa matky Shanti Devi začal Titu rozprávať už ako jedenapolročný, oveľa skôr ako jeho súrodenci. Keď mal tri roky, údajne jej povedal: „Odkáž môjmu starému otcovi, nech sa postará o moje deti a moju ženu. Bojím sa o nich.“ Chlapec jej vraj tvrdil, že pochádza z Agry a nevie, ako sa do dediny dostal.

Neskôr sa vraj začal sťažovať na všetko okolo seba. „Mami, prosím, nechoď von v týchto šatách. Hanbím sa za ne. Moja žena mala krásne sárí (tradičný ženský indický odev, pozn. red.),“ cituje chlapca Antonia Mills v štúdii.

Toran tiež kritizoval, že žijú v malom a špinavom dome, pričom jeho vlastný dom bol vraj veľký a krásny. Keď od neho matka chcela, aby niekam išli pešo či autobusom, odmietal, pretože on vraj kedysi „jazdieval autom“. Od svojich troch rokov neustále plakal, že chce ísť domov do Agry a otcovi vyčítal, že aj keď do mesta chodí každý deň, nikdy mu nič nezistí o jeho skutočnej rodine.

Antropologička vo svojej štúdii upozorňuje, že medzi rodinami nebol sociálny rozdiel. Možno jedine v pohodlí, keďže rodina Suresha Vermu vlastnila trojposchodový dom.

Skúška s cudzím obchodom

Keď sa vdova Uma Verma dozvedela od chlapcov o Toranovi, rozhodla sa aj s rodinou navštíviť ho. Prvýkrát zablúdili do inej dediny s názvom Bad neďaleko mesta Mathura, kde žiadne také dieťa nenašli. Až neskôr zistili, že existuje aj druhý Bad na opačnej strane Agry. Podľa antropologičky Antonie Mills to dokazuje, že sa rodiny dovtedy nepoznali.

Keď v apríli 1987 skoro ráno do dediny dorazila Uma, rodičia Suresha a traja z jeho bratov, Toran bol podľa štúdie vedkyne veľmi rozrušený. Spoznal vdovu, rodičov a dvoch z troch bratov. Opísal výlet, na ktorom bol s Umou a deťmi, ktoré volal prezývkami Mono a Tono. Pýtal sa, prečo ich so sebou nepriviezli. Keď ho poprosili, aby povedal, ako zomrel, odpovedal: „Keď som bol blízko domu, zastavili ma traja ľudia. Jeden do mňa vystrelil a potom utiekli. Ich tváre som nevidel."

Pri odchode návštevy si všimol ich auto. „Toto nie je moje auto. Moje auto bolo biele," povedal. Pustil si magnetofón v aute, hoci podľa rodiny taký predtým nikdy nevidel, a s pomocou jedného z bratov dokonca chvíľu šoféroval. Keď návšteva odchádzala, hodil po vlastnej matke topánku a zakričal: „Nie som tvoj. Ty nie si moja mama."

Ešte v ten deň ho vzali do Agry. Najskôr do obchodu s rádiami a televízormi, ktorý patril Sureshovým bratom a nachádzal sa asi 90 metrov od prevádzky Suresh Radio. Brat Raja Babu sa ho snažil pomýliť a tvrdil, že je to Suresh Radio. Titu podľa štúdie trval na tom, že to nie je jeho obchod. Keď ho potom zaviezli do skutočného Suresh Radia, vyhlásil: „Toto je môj obchod." Vo vnútri sa začudoval: „Táto vitrína tu nebola. Kto ju dal postaviť?" Vitrínu tam naozaj osadili až po Sureshovej smrti. Na stene spoznal veľkú fotografiu Suresha ako seba samého, ukázal pokladničnú zásuvku a vedúceho obchodu oslovil menom.

V dome Sureshových rodičov povedal jeho matke, že k nim utečie. Keď ho jeho vlastný otec chcel odviezť domov, odmietal nastúpiť a dokonca sa s ním pobil. Vdova Uma Verma neskôr pre indický týždenník India Today povedala: „Viem, že je to Suresh. Ale uvedomujem si, že mi to nepomôže."

Antropologička vo svojom výskume tiež tvrdí, že sa chlapec správal rovnako agresívne ako muž, ktorý sa do neho údajne reinkarnoval. Bil svojich rovesníkov, vyhrážal sa dospelým a správal sa arogantne. Pri vstupe aj pri odchode z obchodu Suresh Radio údajne pleskol rukou po stoličke. Sureshovi bratia výskumníčke povedali, že to bol Sureshov typický zvyk.

Znamienka na mieste výstrelu

Sureshovi príbuzní si hneď pri prvom stretnutí s chlapcom všimli, že má na pravom spánku malé okrúhle materské znamienko, ktoré vyzerá ako jazva po guľke. Ďalšie drobné znamienka mal na zátylku hlavy. Podľa nich mohli zodpovedať výstrelom.

Antropologička si neskôr v nemocnici, kde Suresha vyhlásili za mŕtveho, pozrela jeho pitevnú správu. Guľka podľa nej vnikla do hlavy na pravom spánku, na mieste zodpovedajúcom Tituovmu znamienku, a vyšla za pravým uchom. Výskumníčka sa vrátila k chlapcovi, prezrela mu hlavu za pravým uchom a zistila, že má na tomto mieste vyklenutú lebku. Tituovi rodičia si deformáciu všimli už skôr, no so Sureshovou smrťou ju nespájali.

Sureshova matka a manželka tvrdili, že chlapec má aj ďalšie znamienko na temene, aké mal aj Suresh. O znamienku na mieste, kde Suresha zasiahla guľka, písal v decembri 1988 aj týždenník India Today.

Práve tieto znamienka sú kľúčovou témou celého výskumu reinkarnácie. Psychiater Ian Stevenson z Virgínskej univerzity v knihe Reincarnation and Biology z roku 1997 opísal 225 detí, ktoré mali znamienka alebo vrodené chyby zodpovedajúce zraneniam z „minulého života", píše portál Scientific American.

Problém s dátumom narodenia

Ak by sa príbeh skončil v tomto bode, pôsobil by ako skutočný prípad reinkarnácie. Antropologička však pri overovaní faktov narazila na vážnu nezrovnalosť. Matku pred pôrodom prijali do vojenskej nemocnice v Agre pod menom rodinného známeho z armády.

Otec výskumníčke pri prvom stretnutí povedal, že syn sa narodil 10. decembra 1983, teda asi štyri mesiace po Sureshovej smrti. Jediný záznam o pôrode, ktorý v nemocnici našla, však uvádza dátum 11. decembra 1982. Aj samotní rodičia si mysleli, že Titu mal v roku 1987 štyri a pol, nie tri a pol roka.

Ak je správny starší dátum, Titu sa narodil 8 mesiacov a 17 dní predtým, ako Suresha zastrelili. Klasická predstava reinkarnácie by tým pádom nedávala zmysel, keďže podľa legiend sa mŕtvy dokáže prevteliť do novorodenca až po svojej smrti.

Antonia Mills pripúšťa, že záznam mohol patriť dieťaťu spomínaného známeho a Tituovo narodenie vôbec nemuseli zapísať do dokumentov. Domnievala sa, že osoba, pod ktorej menom matku prijali do nemocnice, mohla byť vymyslená.

Zástancovia paranormálneho vysvetlenia pre takéto prípady poznajú indický pojem „prakaja pravéš“ – teda vstup duše do už žijúceho dieťaťa. Antropologička však upozorňuje, že v tom prípade by boli znamienka, ktoré mal chlapec už od narodenia, iba náhoda.

Viaceré racionálne vysvetlenia

Antropologička v štúdii upozorňuje, že hoci prípad môže znieť na prvé počutie nadprirodzene, chlapec sa mohol o Sureshovi dozvedieť z okolia.

Muž z dediny Bad, Nardev Singh, sa so Sureshom poznal a kamarátil. Toranova matka si tiež myslela, že Suresh mohol poznať niektorých advokátov, ktorí sú s nimi v príbuzenskom vzťahu. A otec, hoci si na správu o vražde nepamätal, pravidelne čítal miestne noviny. Antonia Mills zistila, že o Sureshovej vražde písali tri dni po sebe, čiže sa o tom mohli doma rozprávať a chlapec to začul.

Ďalšie informácie mohol získať priamo od rodiny Suresha počas ich prvého spoločného stretnutia. Toran tiež tvrdil, že jedna guľka pri streľbe zasiahla volant a že pod strom na záhrade svojho domu Suresh zakopal zlatý opasok. Obe informácie však boli nepravdivé.

Niektoré zdroje tiež tvrdia, že chlapec usvedčil vraha Suresha. Štúdia antropologičky však toto tvrdenie vyvracia. Antonia Mills v nej totiž cituje Torana, ktorý tvrdí, že tváre útočníkov nevidel. Vedkyňa v záveroch štúdie tiež uvádza, že prípad nedisponuje žiadnym „nevyvrátiteľným dôkazom reinkarnácie“.

Skeptici tiež upozorňujú, že väčšinu prípadov reinkarnácie – rovnako ako ten Toranov – zadokumentovali v kultúrach, kde je reinkarnácia bežnou súčasťou viery. Výskumníci vrátane Antonie Mills nehovorili miestnym jazykom a museli sa spoliehať na preklad od tlmočníkov.

Pravdepodobnosť zhody znamienok so zraneniami podľa kritikov tiež stojí iba na odhadoch. Poukazujú na to, že chýba akékoľvek vysvetlenie, ako by sa jazva či osobnosť mohli preniesť z jedného tela do druhého.

Medzi ďalšie možné vysvetlenia správania chlapca patrí kryptomnézia – teda nevedomé vybavenie si niečoho, čo človek kedysi počul, náhoda či vedomé alebo nevedomé dotváranie príbehu rodinami.

„Nezabudnem!"

V januári 1989, keď sa antropologička do Indie vrátila naposledy, mal Titu podľa nej približne šesť rokov a stále sa intenzívne považoval za Suresha. Jeho otec sa obával, aby si v dospelosti nenárokoval Sureshov majetok. Výskumníčka ho upokojovala, že deti na takéto „spomienky“ zvyčajne zabudnú okolo siedmeho či ôsmeho roku. Titu na to podľa štúdie zakričal: „Ja nezabudnem!"

Dnes sa Toran Singh venuje úplne inému životu, než mal muž, ktorým vraj kedysi bol. Vyštudoval jogu a naturopatiu a od roku 2012 pôsobí ako odborný asistent na Banárasskej hinduistickej univerzite vo Váránasí, píše indický portál Homegrown. V roku 2024 o svojom príbehu rozprával v rozhovore pre Desi Crime Podcast.