Andrei doma vraj svojvoľne padali veci z políc a syn sa hral s neviditeľnou bytosťou. Slovenka tvrdí, že u nich strašilo

Keď začal liezť a chodiť, videla som, akoby stále chodil za niekým v rohu izby, no v miestnosti okrem nás nikto nebol. Neraz zobral hračku a načahoval sa s ňou vo vzduchu, akoby ju chcel niekomu podať. 

Dokonca aj staršia dcéra sa mi sťažovala, že po nociach vídavala vo svojej izbe siluety muža a ženy. Vraj sa nemohla ani pohnúť a rozprávali na ňu.

Nemala iba spánkovú paralýzu?

To bolo prvé, čo mi napadlo. Študovala som si o tom na internete, ale dcéra bola presvedčená, že nespala a bola hore. 

Videli ste tie postavy aj vy?

Áno. Raz, keď som nakladala práčku, som si periférne všimla, ako okolo mňa niekto prešiel. Bola som vtedy doma sama. Myslela som si, že sa dievčatá vrátili zvonku a prišli si len niečo zobrať. Postavila som sa, prehľadala som celý dom, ale nikto v ňom nebol. Niečo podobné sa mi stalo viackrát. 

Hovoríte, že ste si všetky tieto situácie spočiatku snažili racionalizovať. Čo vás nakoniec presvedčilo o tom, že v dome straší? 

Keď sa nám svojvoľne otvorili dvierka na kuchynskej linke, zatiaľ čo sme sedeli na gauči a pozerali televíziu. A tiež keď zo steny z ničoho nič spadol kríž.

Človek si povie, že spadnúť môže hocičo, lenže tento kríž bol zavesený na dlhom klinci, ktorý z neho vytŕčal. Keby spadol aj s ním, pochopila by som to. Lenže klinec zostal v stene, kríž spadol a zlomil sa presne na polovicu. Vtedy som si povedala, že toto už určite nie je normálne.

Mali ste strach, že vám to chce ublížiť? 

Áno. Boli sme presvedčení, že je v dome nejaká zlá energia, ktorá nás tam nechce. 

Videl tieto veci okrem vás a detí ešte niekto?

Zažil to aj môj otec a brat. S bratom sme raz sedeli na terase a na presklených dverách som videla postavu. Nie som typ človeka, ktorý hneď kričí „vidíš to, vidíš to?“, tak som mlčala. Brat sa so mnou rozprával a zrazu sa otočil: „Andrea, vidíš tam tú postavu aj ty?“ 

Ako na vaše zážitky reagovali známi? Nemysleli si, že si vymýšľate?

Čo si mysleli, neviem, ale nikto mi nedal najavo, že by mi neveril. Vypytovali sa, či je to fakt tak a ako to tam vydržíme. Nestretla som sa s nikým, kto by mi povedal, že klamem, veľa pijem alebo beriem tabletky. 

Zažili u vás v dome niečo podobné aj návštevy?

Návštevy som veľmi nemávala, a keď nejaká prišla, sedeli sme na presklenej terase, nie v dome. Možno aj preto, že som sa tam cítila bezpečnejšie.

Spomínam si však, že počas jednej oslavy sme boli v kuchyni a práve vtedy z linky svojvoľne spadol pohár. Všetci zostali zarazení, no ja som len vstala a upratala som to. Dúfala som, že sa nič ďalšie nestane. 

Ako ste sa to rozhodli riešiť? 

Na internete som si vyhľadala kontakt na lovcov duchov a napísala som im, či by nám nevedeli pomôcť. Nakoniec sme sa dohodli, že k nám prídu. Cítila som sa vtedy už ako blázon, no keď prišli a svojím vyšetrovaním potvrdili všetko, čo sme hovorili, odľahlo mi, že ním nie som. Na druhej strane, začala som sa báť ešte viac. Okrem duchov nemeckej rodiny totiž v dome zachytili aj prítomnosť ďalšej, temnej entity. Práve ona podľa nich zhodila zo steny kríž a robila v dome neporiadok. 

Hovoríte, že ste sa báli ešte viac. Prečo? Nepomohli vám? 

Nevedeli nám pomôcť. Hoci potvrdili v dome paranormálnu aktivitu, sami nevedeli, čo robiť, aby to prestalo.

Medzitým situácia v dome gradovala. Spomínam si, že som jeden večer ležala v manželskej posteli, vedľa mňa bol syn a na druhej strane spala mladšia dcéra. Manžel vtedy spal v obývačke.

Prebudila som sa a sadla si. Nebola úplná tma, cez okno svietili pouličné lampy. Počula som kroky z obývačky. Ľahla som si a čakala, kto príde. Zbadala som mužskú siluetu. Myslela som si, že je to manžel, a chcela som mu povedať, nech sem nejde spať, lebo je tu malý aj dcéra. Nedokázala som však zo seba vydať ani hlások. Zostala som paralyzovaná, no očami som vnímala okolie. Videla som syna aj dcéru. Zrazu sa tá silueta zmenila na niečo hrozné.

Na čo?

Mala obrovskú tvár, ktorá zaplnila celú izbu. Aj teraz mám zimomriavky, keď o tom iba rozprávam. Takú tvár som nevidela ani v hororoch. Začala na mňa hovoriť hlasom, ktorý dunel. Pozerala som na deti a bála som sa, že to tiež počujú. Nebála som sa ani tak o seba, ako o ne.

Všimla som si, že sa dcéra začala prebúdzať, a vyhŕkli mi slzy. Bála som sa, že keď uvidí to, čo ja, bude mať traumu do konca života. Zrazu sa nadvihla a pozerala sa na mňa, ako krúžim očami. Dotkla sa ma a spýtala sa: „Mama, čo robíš?“ V tej sekunde to zmizlo.

Spomínam si, že som bola celá spotená. Tričko, ktoré som mala oblečené, by sa dalo žmýkať. Nechcela som sa ani ísť pozrieť do zrkadla, lebo som si myslela, že som zo strachu ošedivela. 

Ako ste si vysvetľovali, že sa toto deje práve vám?

Myslím si, že našu rodinu niekto veľmi nenávidel. 

Takže ste si mysleli, že vás niekto preklial?

Zjednodušene, áno. 

Najhoršie zo všetkého bolo, že sa to začalo prejavovať aj na mojom synovi. Hoci deti mávajú obdobia vzdoru, on začal byť vzdorovitý iba vtedy, keď som ho chcela zobrať do kostola, a pritom som ho od útleho detstva viedla ku kresťanstvu. Odmietal sa modliť, dotknúť kríža a v kostole kričal a plakal. 

Oslovila som preto miestneho farára, ktorý, bohužiaľ, už zomrel. Nechcela som hovoriť, že je môj syn posadnutý, no výrazne sa zmenil. Povedal mi, nech prídem za ním v jednu nedeľu po omši. Urobil s ním nejakú modlitbu s krížom a svätenou vodou a odvtedy bol syn ako vymenený. 

Ako ste po tomto všetkom dokázali v tom dome vydržať? 

Museli sme. Keď nemáte na výber, zvládnete aj veci, aké by vám ani nenapadli. Je pravda, že najradšej by som niekedy utekala odtiaľ čo najďalej a kričala o pomoc. Lenže človek rieši aj to, ako sa na neho budú pozerať iní ľudia. Radšej si nechá skákať po hlave, len aby zo seba nerobil blázna.

Prečo ste dom jednoducho nepredali a neodsťahovali sa?

Popravde, veľakrát som si povedala, že dom predám. Vždy som však zaváhala, bol to predsa môj dom, ktorý stál na pozemku od otca. Nakoniec ma však k tomu donútila rodinná situácia. Úprimne sa mi vtedy trochu aj uľavilo, pretože som to rozhodnutie nemusela urobiť len kvôli tomuto. V auguste 2018 sme sa odtiaľ odsťahovali. 

Tesne pred naším odchodom z domu sa však situácia vygradovala. Entita ma fyzicky napadla. Už sme sa balili a veci, ktoré sme plánovali vyhodiť, sme uložili do jednej izby. Zrazu sme z nej začuli rachot. Keď sa dcéry išli pozrieť, čo sa stalo, všetky veci našli porozhadzované po miestnosti. Rýchlo zatvorili dvere, no tie sa vzápätí znovu otvorili. 

Keď som sa išla pozrieť dovnútra, niečo ma obrovskou silou udrelo do chrbta. Až tak, že som preletela cez balkón von na terasu. Hneď nato sa za mnou zabuchli balkónové dvere. Dovnútra som v ten deň už nevkročila. Celú noc sme zostali na záhrade. 

Skončilo sa to keď ste sa presťahovali? 

Mysleli sme si, že áno. Ráno sme pozbierali vrecia s vecami a odviezli ich do nového bytu. Jednu veľkú krabicu so starými vecami na vyhodenie sme nechali na terase. Mladšia dcéra sa ma ešte pýtala, či ju tam naozaj nechávame, a ja som povedala, že áno.

Do nového bytu som vchádzala s úľavou, že konečne odchádzam od toho všetkého. Dcéra išla do svojej izby a zrazu na mňa zakričala: „Mami, mami!“ Prišla som a ona sa pýta: „Mami, túto krabicu sme nenechali na terase?“ Zostala som stáť ako prikovaná k zemi. Tú krabicu sme po schodoch vôbec neniesli, a predsa tam bola.

Nemohol ju preniesť niekto iný?

Nemal kto. Syn mal vtedy osem rokov a krabica bola príliš ťažká na to, aby ju uniesol. Ja som niesla jedno vrece a mladšia dcéra druhé. Staršia dcéra s priateľom sa sťahovali do mesta a do bytu s nami vôbec nešli.

Čo bolo v tej krabici?

Odpoveď: Staré veci z domu. Napríklad aj ten svietnik, ktorý spadol a našli sme ho pri balkónových dverách. Povedala som si, že ho už nechcem. Boli tam aj staré hračky a plyšáky, ktoré syn kedysi od niekoho dostal.

Čo ste s ňou potom urobili?

Bola som z toho všetkého už taká unavená, že mi bolo všetko jedno. Nahnevala som sa, hodila ju do auta a odviezla späť na terasu. Keď som sa vrátila, krabica bola opäť v izbe.

Keby ma niekto videl, myslel by si, že som sa zbláznila. Už som sa rozprávala sama so sebou. Krabicu som odviezla späť a všetko som spálila. Sklenený svietnik, samozrejme, nezhorel, len sčernel. Keď kôpka dohorela, pošliapala som ju a nechala tam. 

Keď sme sa vrátili do bytu tretíkrát, báli sme sa, že tam krabicu znova nájdeme. Vyzerali sme ako blázni – smiali sme sa a plakali naraz. Dcéra mi vtedy povedala: „Mama, choď sa ty pozrieť do izby, ja tam nejdem.“ Išla som a krabica tam nebola. Chvalabohu. Od tohto momentu to skončilo. 

Spomínali ste, že ste z bytu aj preto neutekali a nehovorili o tom, čo sa deje, aby vás ľudia nemali za blázna. Čo sa zmenilo, keď ste sa teraz rozhodli verejne hovoriť o vašich zážitkoch a dokonca o nich napísať knihu? 

 Najväčšou motiváciou bol František Kovár (spoluautor knihy, pozn. red.). Dal mi impulz, že tento príbeh môže pomôcť ľuďom, ktorí zažívajú niečo podobné a okolie ich nazýva bláznami. Sú veci, ktoré veda nevysvetlí. Keď spadne pohár, viete prečo. Keď sa však dvierka na skrini otvoria samy, zatiaľ čo sedíte, ako to logicky vysvetlíte?

Nepísala som knihu, aby som niekoho presviedčala. Či mi niekto uverí, alebo nie, je v poriadku. Nepopísala som svoje zážitky preto, aby mi ľudia uverili, ale aby som dodala odvahu tým, ktorí si prechádzajú niečím podobným, a ukázala im, že v tom nie sú sami.

Celý príbeh Andrei si už teraz môžeš prečítať v jej knihe Dvere do iného sveta. Viac informácií o knihe nájdeš na tomto linku.