Dušan Cinkota: Vo väzení je prostitúcia, milostné vzťahy. Tí, čo rozhodujú o drogovej legislatíve, by mali zmúdrieť (Rozhovor)

Herca Dušana Cinkotu prepustili z väzenia 11. júla 2018 a hned sa začal naplno venovať rodine a kariére. „Stihol som krásne dabingy v animovaných filmoch, okrem Lego Movie 2 to bolo v Spider-Man: Paralelné svety. Robíme POKÉMON Detective Pikachu, v ňom dabujem pokémona Pikachu. Posledné spomínané je veľmi ťažká robota, no veľmi zaujímavá.“

Herec vždy myslel pozitívne, aj keď cítil krivdu. Pomohli mu priatelia a rodina, ktorí stáli celý čas pri ňom. Svoj trest prijal, postoj nezmenil a k súdnemu procesu sa už nevracia. „Vždy som veril, že keď je chuť, odhodlanie a pravda na strane bojovníka, tak sa to oplatí. Zrazu som zistil, že to tak nie je.  Môže vás zastaviť iné rozhodnutie – ľudské a politické, nehovorím teraz o vyššej moci.“

Ako sa začala vaša herecká kariéra?

Bolo to dávno. Začala sa na mojej prvej recitačnej súťaži, keď som mal asi tri roky. Recitoval som Keď pršalo mrholilo, žabiatko sa narodilo. Vtedy sa ma moderátorka tradične opýtala, čím chcem byť, keď budem veľký. Povedal som, že chcem byť herec. Tým sa moja kariéra začala, avšak vôbec neviem, kde som sa vôbec slovo herec v tom veku naučil. Bol to zrejme kontakt s vesmírom, ktorý mi to takto našepkal (smiech).

Mali ste herecký idol?

Áno, mal, Anthoniho Quinna. Mal som, samozrejme, veľa idolov v rámci Slovenska, napríklad Štefana Kvietika. Podarilo sa mi dokonca, že som vstúpil do jeho ročníka na VŠMU, bol môj vedúci pedagóg.

Kedy vám bolo jasné, že to v rámci herectva začína byť vážne?

Ešte pred maturitou nastal zlomový moment. Vtedy sa gymnázium bralo ako všeobecné vzdelanie a veľa ľuďom sa to nepozdávalo, lebo študent nemal vyučené žiadne remeslo. Dnes sa to už berie inak. Ja som na gymnázium šiel práve z toho dôvodu, že som plánoval pokračovať s herectvom na vysokej škole. Počas štyroch rokov do vás, samozrejme, vlievajú aj neistoty – čo keď ti to nevyjde, čo keď sa ti to nepodarí a podobne.

Ja som sa svojho sna pevne držal. Zlomový moment nastal, keď prišli talentové skúšky na VŠMU. Keď som sa dozvedel, že som prešiel, tak už  som vedel, že maturita a písomné skúšky na vysokú budú len formalitou. Odvtedy to začalo byť v rámci herectva vážne.

Zatiaľ som na ten pocit, ako som prešiel bránou väzenia, nezabudol.

Váš hlas je dnes už nezameniteľný. Dabovali ste Toma Hanksa, Antonia Banderasa či Alaina Delona. Nedávno sme vás napríklad počuli v Lego movie 2. Kedy ste sa dostali k dabovaniu?

Ešte v čase, keď som hral v detskom divadle, bol som piatak na základnej škole, mal som desať rokov. Prvý dabing som začal robiť v Banskej Bystrici so Zdenom Dřínovským, ktorý bol režisérom ochotníckeho súboru. Mňa prijal ako najmladšieho člena detského divadla a mienil si ma vyskúšať aj v televízii. Šlo mi to, účinkoval som v detských seriáloch a rôznych filmoch.

Kedy ste nadobudli pocit, že začínate byť  známy a patriť do slovenského šoubiznisu? Bolo to po sitkome Priatelia?

Pred Priateľmi som mal omnoho viac väčších a krajších úspechov. Práve naopak, ťažšie som sa vyrovnával s tým, že sitkom akoby všetko zotrel. Pýtal som sa sám seba, prečo stále všetci dávajú Priateľov na piedestál, keď to vôbec nie je piedestál. Je to len malá časť mojej práce. Tým nechcem povedať, že by som si ju nevážil, ale mal som za sebou vážne role, ktorými som podľa mňa dal publiku viac. Médiá sú však silnejšie ako divadlá, takže tá televízia to prevalcovala a musel som sa s tým zmieriť.

Aby som ale odpovedal na otázku – nemám rád slovo šoubiznis. Viem, že funguje, avšak je to príliš toxické slovo. Nie sme Amerika, tá má úplne inú kúpyschopnosť, tam sa dá hovoriť o šoubiznise. Aj tu niektoré veci podliehajú šou, ale stále sa snažíme tvoriť a to nie je celkom šou. A o biznise ani nehovorím, ten je oproti USA neporovnateľný. Každá rola bola pre mňa výzvou a krôčikom ďalej. Nemám pocit, že by jedna z nich bola tá, ktorá by ma preslávila. Do každej som dal maximum, druhá vec je, aký mala ohlas. Nie je pre mňa väčšia či menšia rola, dôležitá alebo nedôležitá.

Po tom, ako ste vyšli z väzenia, ste poskytli niekoľko rozhovorov. Pôsobíte ako muž s pevnou vôľou, ktorý prijal svoj osud. Ako vás vníma okolie?

Vždy som bol trošku kontroverzný typ. Nie všetci ma vnímajú rovnako, skôr naopak. Buď som ľudí spájal, alebo rozdeľoval. Niektorí si to možno vážia, niektorí práve naopak. Treba tomu rozumieť z tej ľudskej stránky – nie všetci majú pevnú vôľu a je logické, že nebudú obdivovať takých, ktorí ju majú. Je to síce na škodu, ale deje sa to.

Neviem teda konkrétne odpovedať na vašu otázku, no mám priateľov, ktorí mi rozumejú, ďalej sú okolo mňa ľudia, ktorí ma v brandži rešpektujú a potom sú aj ľudia, ktorí nie. Tí pre mňa nie sú až takí podstatní, no sú v mojom živote istým spôsobom dôležití – posúvajú ma ďalej a nedovolia mi „zaspať na vavrínoch“.

Minulý rok vás pustili z väzenia. Kolovala vaša fotografia v modrom tričku, kraťasoch a s igelitovými taškami. Pamätáte si na svoje pocity?

Áno. Je to jeden z pocitov, na ktorý sa ťažko zabúda, možno sa to ani nedá, no dúfam, že časom sa vytratí. Aj napriek tomu, že som bol v eufórii a plný radosti, nebol to príliš príjemný pocit. Tá zmena bola obrovská, vyšli ste do obrovského sveta. Keď žijete v tak malom svete, ako je väzenie, a potom vyjdete, pociťujete rešpekt. Človek sa potom snaží uvoľniť. Zatiaľ som na ten pocit, ako som prešiel bránou väzenia, nezabudol.

Čo ste spravili ako prvé?

Snažil som sa normálne dýchať, to je všetko. Ostatné šlo samo. Čakali ma tam kamaráti, ktorí ma odviezli na pokojné miesto, dali sme si kávu a obed. Čakal som na moju Zuzanku (manželka Dušana Cinkotu, poz. red.).

Okrem Zuzany spomínate viacero ľudí, ktorí vám pomohli, napríklad Joža Pročka, Andreja Hryca, Tomáša Maštalíra či Táňu Pauhofovú.

Každý jeden človek, čo na mňa pozitívne myslel, mi napokon pomohol v návrate. To je nepopierateľné. Verím na pozitívne myslenie, verím vo vyššiu silu – čo vyšlete, tak sa vám vráti. Pomohli mi už len tým, že sú, nemuseli spraviť nič svetoborné. Všetko, čo pre mňa spravili, som cítil a vážim si to.

Vo väzení ste strávili 6 rokov. Postavila sa za vás aj verejnosť – objavila sa petícia, aby vás prepustili.

Bol to jeden neuveriteľný a úžasný krok od Andreja Hryca, ktorý „spustil“ petíciu. Na to sa nedá zabudnúť, u mňa si získal obrovský rešpekt, niečo také som vôbec nečakal. Ja som ani nepredpokladal, že niečo také sa môže stať a neveril som, že toľko ľudí mi je stále ochotných veriť. Keď som riešil svoj proces, tak som zistil, že mám všade dvere zatvorené – bola to objednávka, ktorú nikto nemienil riešiť inak, ako bola dopredu dohodnutá. Z toho som bol veľmi sklamaný, pretože som dovtedy neveril v taký svet. Vždy som veril v spravodlivosť, vo vyrovnanie možností a síl. Vždy som veril, že keď je chuť, odhodlanie a pravda na strane bojovníka, tak sa to oplatí. Zrazu som zistil, že to tak nie je. Môže vás zastaviť iné rozhodnutie – ľudské či politické, nehovorím teraz o Vyššej moci.

Bol som strašne sklamaný. Začínal som si uvedomovať, že bojujem s veternými mlynmi a dochádzajú mi sily. Prišla petícia a tá ma pozitívne šokovala a nakopla ma opäť bojovať. Bol som už totiž vo fáze, že musím prijať prehru.  Andy Hryc mi ukázal, že sa dá bojovať aj inak – prehrali sme jedno kolo, no boj sa nekončí. Som vďačný, a to nielen Andymu, ale všetkým, ktorí sa toho zúčastnili a podpísali petíciu. Dodalo mi to obrovskú silu a vrátilo ma to do života.

Bulvár v tom čase písal, že ste rozmýšľali nad samovraždou a že ste nechceli nastúpiť do výkonu trestu.

Keď to napísal bulvár, vyznelo to hrozne. Áno, napadol mi aj plán, ktorý sa mal skončiť fatálne, ale bol to zúfalý plán a podrobnosti by som nerozoberal, no nebola to celkom samovražda. Nevedel som, čo s tou prehrou a napadlo mi naozaj všeličo. No a že som nechcel nastúpiť? Áno, nechcel som tomu uveriť.

Musel som zvažovať veľmi veľa možností, no nemal som na to veľa času. Do týždňa som sa musel rozhodnúť, či nastúpim, alebo budem na úteku. Trest som prijal a chcel som bojovať so zbraňami, aké ponúka náš právny systém, a to nie je bohvie čo. Petícia ma vrátila do reality – ak niečo dopadlo tak ako dopadlo, niečo na tom asi bude. Poďme hľadať chybu a napravme ju, musíme to aspoň skúsiť.

Médiám sa nevyhýbate, v rozhovoroch ste úprimný. Máte problém s bulvárom?

Je to tak, ako to má byť. Stretávanie s novinármi vnímam ako fakt, nutnú skutočnosť. Nemám s tým problém.

Nakoniec vás umiestnili do Ružomberka, čo je prísna väznica.

Áno. Snažil som sa vytvoriť si tam pohodlie, pokoj, systém, režim. Chvalabohu sa mi to podarilo, zlé spomienky vytesnávam. Nebudem sa vyjadrovať k tomu, čo všetko sa dialo za múrmi, je to paralelný svet. Nie sú v ňom len dobrí ľudia, je to tak aj so zamestnancami väznice. Treba si však uvedomiť, že tam musia držať poriadok. To nie je vždy ľahké. Celkovo tam je dosť veľa neľudskosti a negatívnej energie, preto si aj ten prístup vyžaduje iné hranice.

Na čo ste si najviac museli zvykať?

Na ľudí, to bol najväčší problém, nevyberáte si ich. V živote máte šancu vybrať si ľudí, aj podvedome, spontánne. Nestane sa vám, že sa z ničoho nič ocitnete v partii, v ktorej nechcete byť. Jednoducho nepôjdete do tej partie. Vo väzení to je inak. Tam sa vám práve stane, že si ľudí nevyberáte a ocitnete sa v partii, v ktorej ste byť nechceli a musíte sa jej prispôsobiť.

Pomohlo vám, že ste známa osobnosť?

V mnohých prípadoch nie (smiech). Dobrá otázka, to by ste sa divili. Veľmi to nepomôže, skôr naopak.

Zažili ste nebezpečné situácie?

Samozrejme.

V jednom z rozhovorov ste sa vyjadrili, že to na vás niekto sexuálne „skúšal“, dostal bitku a už to neurobil.

Áno. Dejú sa tam také veci. Vo väzení existuje milostný život, rovnako aj prostitúcia, aj všetko, čo vám len napadne. Nezúčastnil som sa, našťastie, žiadnych nelegálnych činností. Išiel som bojovať za svoju pravdu, takže chvalabohu, že sa mi to podarilo zvládnuť. Som hrdý, že mi to nakoniec vyšlo.

Hlavné pojednávanie s Dušanom Cinkotom sa začalo 29. júla 2002 na  Okresnom súde Bratislava I v Bratislave

To, čo opisujete, sa skôr podobá na americký film, než na realitu v slovenskej väznici.

Je to tam tvrdé, je to akoby zmenšený svet. To, čo si robíme tu, vonku, to je aj vo väzení. Zlé veci vidíme len v televízii, lebo sa ich nezúčastňujeme, nevidíme ich. Tam je ten svet stiesnený, je tam všetko na jednej chodbe. Keď si toto predstavíte, prijmete fakt, že tam vidíte všetko ako na dlani. Sú tam aj dobré vzťahy, vznikajú priateľstvá, no sú tam aj zlé veci. Film je vždy film, je nadnesený, no je odrazom života, ten nie je vždy dobrý a krásny.

V takom prostredí musí mať človek pevné nervy.

Vždy som myslel pozitívne. Či už pred väzením, alebo v ňom. Dokonca aj keď som prvýkrát ochutnal drogu, tak som to vnímal pozitívne – je to pre mňa „študijný materiál“. Netušil som, že to dokáže tak „zožrať“ človeka. Drogy otvorili dvere nepoznanému, čo je zo začiatku úžasný a nádherný pocit. Až neskôr si drogy začnú brať daň za tú prvotnú krásu, za to pozlátko.

Nikdy som neprestal myslieť pozitívne. Aj keď som seba brával na scestia, zároveň som myslel na tých, čo majú problém. Venoval som sa prevencii a pomáhal som ďalším ľuďom, ktorí na tom boli horšie ako ja. Svoje zlé skúsenosti som sa snažil pretaviť na pomoc druhým a tým pomáhate aj sám sebe. Myslím si, že aj vďaka pozitívnemu mysleniu som sa dokázal vcelku rýchlo zaradiť do spoločnosti, dokázať sa adaptovať.

Ak štát dáva peniaze na liečenie pre závislých ľudí, prečo ich potom zároveň aj zatvára do väzenia? Nedá sa to pochopiť, ako keby ste odpovedali áno a nie na rovnakú otázku.

Prečo ste začali s drogami?