Zápisník Ksenie z Ukrajiny: Sníva sa mi o telách detí, ktoré zbierajú z trosiek po bombách. Už nikdy nebudem ten istý človek

Odkedy som doma, cítim sa ako v tranze. Možno to znie šialene, no v Charkove mi bolo lepšie. Neustále myslím na to, čo som mohla spraviť a nespravila som, čo som mala urobiť a čo nemala… Rozmýšľam nad ľuďmi, ktorí tam zostali. 

Moje telo to vzdalo a odmieta sa uzdraviť. Počas týchto dní nemôžem vstať z postele. Zabíja ma, že som neužitočná. Moje psychické zdravie je na dne a neustále ma pália oči. Neviem, či to je z neustáleho sledovania správ, zo sĺz alebo z napätia… alebo zo všetkého dokopy. Jednu vec však viem – na tento stav si začínam zvykať a pomaly sa v ňom topiť, strácať nádej. Je to naozaj otravné. Mala by som zostať silná. 

Na 12. deň vojny zasiahla raketa bytovku v Charkove, v ktorej som bývala. Ešte stále neviem, či môj byt úplne zničila alebo len čiastočne poškodila. Keď som to videla, nijako ma to nezasiahlo ani neprekvapilo. Začala som mať hnusný pocit v žalúdku, prišlo mi zle a triasla som sa. Myslela som si, že sa dusím. Inými slovami, nemohla som kontrolovať vlastné telo. No ten stav po chvíli pominul. 

Teraz sa pozerám na tie strašné fotky a videá našej zničenej krajiny. Poriadne ich nevidím, keďže mám oči plné sĺz. Už sa nevládzu pozerať na ten horor. 

Na 14. deň zhodili niekoľko bômb na pôrodnicu v Mariupole. Civilistov tam držia ako rukojemníkov. Nedovolia humanitárnym pracovníkom, aby sa k nim dostali, a porušujú tým všetky dohody o bezpečnom priechode.

A tá pôrodnica? Miesto, kde sa rodí nový život? Miesto, kde sú nevinné novorodeniatka? Tým bastardom nie je nič sväté.

Samozrejme, že Ruská federácia publikovala video, v ktorom tvrdila, že v nemocnici sídlili ukrajinskí nacisti. To video zdieľali štyri hodiny predtým, než mariupolskú pôrodnicu zasiahli bomby. Takže to spravili naschvál.

Ako je to možné? Ako je možné, že z odpudivých úst Rusov stále vychádzajú nejaké slová? Vedia vôbec Rusi kriticky rozmýšľať, používať mozog? 

Každý deň je ťažší a ťažší. Človek si hovorí, že zajtra sa všetko skončí, veď to nemôže predsa trvať večne. Jediné, čo môžem robiť, je veriť v to, modliť sa a snažiť sa robiť všetko pre to, aby som pomohla. No situácia sa napriek tomu zhoršuje.

Počas vojny som si však všimla aj jednu dobrú vec. Ukázalo sa, akí sú niektorí ľudia v skutočnosti. Dokonca aj moji najbližší sa mi otočili chrbtom. Najmä tí, čo žijú v zahraničí.

Je neskutočné, ako rýchlo vedia zabudnúť a užívať si život. Akoby sa vojna, utrpenie a zabíjanie skončilo, keď prekročia hranicu. Mám pre nich zle správy – neskončilo sa. Pokúšam sa ich nesúdiť, no je to naozaj ťažké. Cítim sa, akoby sme nemali žiadnu budúcnosť a boli vydaní napospas osudu.

❗️Some explosions are reported in and around #Lviv. pic.twitter.com/ycdLg1JC8N

— NEXTA (@nexta_tv) March 18, 2022

Na 16. deň vojny som sa zobudila na správy o Dnipre, Luhansku a Ivano-Frankivsku. Bože, tie zvieratá pokračujú ďalej aj do stredných a západných častí Ukrajiny… Pokračujú vo svojej krutosti. Akoby nestačilo, čo robili počas týchto 16 dní.

Ľudí do tých miest predtým evakuovali. Čoskoro nebude na Ukrajine miesto bez preliatej krvi a teroru. Aj v Poltave je to len otázka času.

Myslela som na to pred piatimi hodinami, keď som opäť počula zvuky sirén. Veľmi povedomé a zastrašujúce zvuky. Necítila som strach, no nevedela som kontrolovať vlastné telo. Prišlo mi zle. „Vitaj v ďalšom bombovom kryte,“ pomyslela som si. 

#Kyiv's mayor #Klitschko arrived at the scene of explosion in #Podilsky district.

According to preliminary information one person was killed and 19 injured, including four children.

Six residential buildings, a kindergarten and a school were damaged. pic.twitter.com/Yo1ER5c8MD

— NEXTA (@nexta_tv) March 18, 2022

Na 22. deň vojny počula sirény celá Ukrajina. Vďakabohu, Rusi sa pri Poltave nezastavili, no aj tak sem mierili rakety. Ak počujeme čo i len jednu sirénu, znamená to, že sem Rusi opäť hádžu bomby. Je však ťažké odhadnúť presný smer. Ak počujeme dve alebo viac, musíme sa ísť schovať, lebo „krídla smrti“ sú veľmi blízko, v našom regióne. V tej chvíli nevieme, či si vyberú dedinu alebo mesto.

Ksenia sa napriek zápalu pľúc zapojila do kampane za ochranu Ukrajiny proti bombardovaniu.

 

 

 

Zobrazit příspěvek na Instagramu

 

 

 

Příspěvek sdílený Kseniia Tabaka (@_ta.ksenia_)

Jedna ukrajinská moderátorka mala skvelý nápad. Poprosila hackerov z Anonymous, aby v Moskve spustili sirény vtedy, keď sa spustia aj u nás na Ukrajine. Možno by to pomohlo Rusom vyrovnať sa s tým, že už nemajú Coca-Colu, Big Mac a Instagram. 

Je pre mňa čoraz ťažšie sledovať správy. Neviem sa pozerať na to, ako znásilňujú ženy v zabratých mestách, ako mieria na konvoje s humanitárnou pomocou a ako zabíjajú tisíce nevinných ľudí. 

Charkov je stále jedným z hlavných cieľov. Každým dňom ho ničia viac a viac, akoby im to nestačilo. Žiadny film o vojne nebude nikdy taký zlý ako to, čo sa deje tu na Ukrajine. 

Je pre mňa čoraz ťažšie písať, lebo žiadne slová nevedia opísať túto hrôzu. 

Moje telo ma zradilo. Na dva týždne som ochorela, dostala som zápal pľúc. Teraz, keď mám byť najviac produktívna a silná, som jednoducho neužitočná. Aspoň to nie je koronavírus, no ani neviem, čo z týchto dvoch chorôb je horšie. 

Už nemám nočné mory o bombardovaní. Teraz vidím malé deti, ktorých telá zbierajú z trosiek, anjelské tváre majú pokryté krvou. Vidím tváre ich matiek.

Tento horor sa tak skoro neskončí. Bože, tak veľmi sa bojím, že môže trvať roky. Chcem sa mýliť, no niečo mi našepkáva, že vojna bude trvať dlho. Zožiera ma to zvnútra. 

Prvé vlny podpory Ukrajiny zoslabnú a potom z nás už budú len správy počas rannej kávy. Chcem späť svoj šťastný život pred vojnou. Netušila som, aká som bola šťastná a aké nepodstatné problémy som mala. Rusi teraz ničia všetko, čo im stojí v ceste. Vojna, ktorú začali s našou krajinou, zasiahla každého z nás. Zanecháva na nás krvácajúce rany, ktoré sa nikdy nezahoja.

A ja už nikdy nebudem ten istý človek.

Autorka tohto textu je 28-ročná Ukrajinka Ksenia Tabaka. Pred vojnou pôsobila ako stážistka v spravodajskom oddelení v regionálnom médiu. Okrem stáže sa venovala aj modelingu. Text preložila redaktorka Kamila Šebestová, ktorá je s ňou v pravidelnom kontakte. Zápisky Ksenie z minulého týždňa nájdeš tu. Pre podporu podobného kvalitného obsahu sa pridaj do Refresher+ klubu.