Piváreň Funus: dvestoročný podnik, ktorý navštevuje dcéra prezidentky aj herci. Počas lockdownu si tu chcel posedieť Boris Kollár

Podnik sa dostal do rodiny súčasných majiteľov v roku 1991, keď ho majiteľkin starý otec, pôvodom z Martina, získal v reštitúcii. Predtým v tomto objekte na poschodí bývali jeho mama a stará mama, s ktorými žil len do svojich dvoch rokov. Dnes obytné priestory obývajú manželia Koricinovci – do práce teda môžu chodiť doslova „v papučiach“.

„Môj starý otec bol od začiatku presvedčený, že si tento podnik vezme a bude ho prevádzkovať. Viedol ho so spoločníkom, ktorý ho však začal okrádať, pretože môj starý otec nikdy nebol obchodník. Navyše musel dochádzať zo Žiliny,“ vraví nám majiteľka. 

Po niekoľkých rokoch dal preto Funus do prenájmu panej, ktorá z podniku urobila to, čo súčasná majiteľka opisuje ako pajzel. „Na konci deväťdesiatych rokov to bola stále záhradná reštaurácia, ale dovnútra chodili len ľudia, ktorí ,na niečom‘ boli. Plával tu kúdol dymu a človek sa bál ísť na toalety. Keď sme podnik prebrali, boli v katastrofálnom stave.“

Funus nie je krčma

Manželia Koricinovci postupne začali „čistiť“ priestory aj pochybnú povesť bývalej krčmy, vďaka čomu sa vymenila klientela – k lepšiemu. Dnes už ťa v interiéri nečaká kúdol dymu, ale veselý výčapník, rybičky v akváriu a krb. Obavy domácich, že noví majitelia urobia z Funusu nóbl reštauráciu, sa nenaplnili.

Po piatich rokoch od prevzatia podniku majitelia zakázali fajčenie v interiéri, čo sa zas nepozdávalo mnohým tuhým fajčiarom. „Napokon aj oni museli uznať, že je to zmena k lepšiemu. Môj muž nikdy nefajčil a celý život musel robiť vo fajčiarskom prostredí,“ vraví Alexandra Koricinová.

Ďalšou zmenou bolo oživenie kuchyne. Dnes tu majú hostia každý deň na výber z bohatého obedového menu. Aj preto spolumajiteľka hovorí, že Funus nerada označuje slovom krčma. „Pri tomto slove si predstavím starých chlapov, ktorí sa prišli opiť,“ smeje sa. „Keďže každý deň varíme, preferujeme označenie záhradná reštaurácia.“

Na začiatku si tu hostia mohli dať len polievku a jednoduchý pokrm, ako sú párky, klobásy a podobne. V súčasnosti každý deň ponúkajú osem rôznych jedál a štyri polievky, pričom denne spravia aj 120 obedov. Najviac tu fičí vyprážaný syr, ktorý sa predáva na kvantá, a bryndzové halušky. Súčasťou „funusáckej“ domácej kuchyne sú aj kurčatá, králiky a prepelice z domáceho chovu. „To je niečo, k čomu sa ľudia v Bratislave len tak nedostanú,“ dopĺňa spolumajiteľka.

Cez víkend pripravujú aj špeciality, ktoré nie sú v jedálnom lístku (uverejňujú ich na svojom Facebooku), a raz za čas organizujú zabíjačky. Na pípe majú šesť pív – tankový Budvar, tmavý Budvar, český Chotěboř 10° a Chotěboř 11°, nefiltrované a nepasterizované pivo, ktoré ponúkajú ako jedna z mála prevádzok na Slovensku. Musí byť totiž chladené a na to majiteľom Funusu slúži veľký chladiaci box v pivnici.  

Okrem toho majú aj pivné špeciály, ktoré sa pravidelne obmieňajú, napríklad Zichovec, Lucky bastard či pivovar Matuška. Samozrejmosťou sú aj nealko klasiky ako Kofola a hroznovka. Spolumajiteľka vraví, že niektorí ľudia si ich mýlia s kaviarňou a občas sa rozčuľujú, keď nedostanú kávu podľa svojich predstáv.

Návšteva Borisa Kollára

Pandémiu prežívali ťažko, a to nielen pre neustále sa meniace zákazy a príkazy. „Ľudia nás udávali,“ vraví spolumajiteľka. „Päťkrát za deň k nám prišli na kontrolu policajti. Nevedeli sme prečo, ale niekomu sme stále prekážali. Keď sme sa pýtali susedov, vraveli, že oni o tom nič nevedia. Policajti väčšinou prišli s tým, že im niekto opätovne telefonoval, že máme na terase plno. No za to, že stále boli ľudia v rade, sme my nemohli.“ 

Funus fungoval cez okienko, nápoje predávali v plastových pohároch. „Richard Sulík vydal článok, v ktorom sa písalo, že pivo je potravina, a tak sa vydávať môže aj počas lockdownu. Prišli preto aj ľudia z hygieny. Tí si napokon ten článok aj sami fotili, aby vedeli, na základe čoho to pivo predávame,“ dodáva Koricinová.

Majiteľka Funusu spomína, že na terasu si v čase najväčšieho lockdownu prišiel posedieť aj predseda parlamentu Boris Kollár s celou rodinou. „Keď si tam posadali, hovorím mu: ,Pán Kollár, bohužiaľ, toto je terasa a tu sedieť nemôžete.‘ On na to: ,Toto je terasa?' A ja: ,Áno, vy ste si to vymysleli‘,“ smeje sa rodená Žilinčanka.

Súdne opletačky

Ani dnes sa manželom Koricinovcom nepodniká najlepšie. Alexandrin starý otec prenechal podnik svojim deťom, teda jej mame a jej bratovi, s ktorým však majiteľka nikdy nemala dobrý vzťah. „Od začiatku sa s ním súdime. Jemu patria dve tretiny, ja mám len jednu. Vždy keď vyhráme jeden súd, on si nájde novú zámienku a ideme do ďalšieho. Pokiaľ nás nevyhodí, budeme tu.“ 

Vraví, že míňajú veľa peňazí na súdne poplatky, no snažia sa bojovať zo všetkých síl, a my si pri týchto slovách všimneme, že sa jej tlačia slzy do očí. „Musíme bojovať, ak chceme niečo dosiahnuť. Máme zodpovednosť za našich zamestnancov, bolo by dosť zlé vyhodiť zo dňa na deň osem ľudí.“ 

Popritom musia, samozrejme, uhrádzať odvody, výplaty a vysoké ceny za energie, ktoré stále rastú. „Nedávno nám len cenu za elektrinu zdvihli o 400 eur a cenu za plyn o 200 eur. Čiže máme o 600 eur vyššie náklady len na týchto dvoch položkách. Veľa ľudí si myslí, že nič nerobíme, ale nech si to teda prídu vyskúšať. Na začiatku každého mesiaca sme nejakou sumou v mínuse, a tú musíme zarobiť, aby sme pokryli všetky náklady.“

Od podnikania ich často odrádzajú aj neustále príkazy „zhora“. „Napríklad nám prikázali zriadiť si kasu za 2,5 tisíca eur, no nik nám na to nedal príspevok.“

Alexandra vraví, že sa s manželom snažia dopĺňať. Kým on veľa pracuje za počítačom a vymýšľa napríklad jedálne lístky, ona potrebuje byť v pohybe. „Keby som bola celý deň v kancelárii, umrela by som,“ vysvetľuje a medzi rečou spomína, že si prednedávnom vymysleli, že budú v záhrade chovať sliepky. 

Otvára drevenú bráničku, ktorá vedie priamo z terasy záhradnej reštaurácie, a vedie nás ku kurínu. Jeden z kohútov nás víta slávnostným kikiríkaním a my máme pocit, že sme v záhrade u babky. Z vajec nerobia praženicu pre hostí, ale ich predávajú susedom.

Pýtame sa, či budú v rodinnom biznise pokračovať aj ich deti, teda 21-ročná dcéra a 17-ročný syn. Alexandra sa na chvíľku zamyslí. „Dcéra skôr nie. Syn je taký ,rozprávkar‘, stále v oblakoch, tak uvidíme. Na jednej strane by som to chcela, ale na druhej nie, pretože je to obrovská drina. Myslím, že by som im chcela radšej dopriať trochu iný život. Chcem, aby šli za svojimi snami.“

Podnikanie v gastrobiznise im podľa nej dáva voľnosť, pretože sú si sami sebe pánmi. No na druhej strane sú neustále za niečo zodpovední. „Nikdy sme odtiaľto neodišli na viac ako desať dní. Po týždni už začne byť môj muž nervózny, lebo ,čo ak sa niečo stalo‘.“

Alexandra Koricinová vraví, že im už viackrát napadlo, že s Funusom skončia. Potom sa vraj vyspia a zas je dobre. „Je to skrátka naše tretie dieťa,“ dodáva s úsmevom.