Pichla si predo mnou heroín. Zuzana žije v prístrešku na okraji Bratislavy a živí sa krádežami či sexbiznisom (Reportáž)

Zobrazit galerii

(19)

Pozvali nás dovnútra. Pôsobila kamarátsky, hneď sa pýtala, kto sme. Vedela som, že som urobila dobre, keď som priniesla aj tašku s oblečením, pretože na nej bolo vidieť, že sa rada „fintí". Ona ale so sebou priniesla tiež plné tašky vecí. Bol to však jej lup, ktorý celý deň zháňala v obchodoch.

Ako povedala, keď nekradne, tak sa živí sexbiznisom. Rolu obchodníčky nezaprela ani v čase, keď sme s ňou boli my. Ponúkala nám na predaj veci, ktoré sa jej podarilo zohnať. Pýtala si za oblečenie päť až desať eur: „Ja celé dni zháňam peniaze na dávku heroínu. Jedna stojí okolo desiatich eur,," vysvetlila mi.

Každý deň tu bojujú o prežitie

Za heroín by sme čakali vyššiu cenu: „Toto sú také pajcnuté šuvixy. Za kvalitu sa platí viac, ale keď máš absťák, a nemáš peniaze, nie je si z čoho vyberať. Zoberieš si to, čo je," opisuje Zuzana. O chvíľu prišla ďalšia žena, ktorú Zuzana predstavila ako Andrejovu sestru.

Bolo vidieť, že nie sú najlepšie kamarátky. So Zuzanou sa ani nepozdravili, napätie medzi nimi bolo cítiť hneď od začiatku. Zuzana o nej neskôr hovorila dosť kriticky, vraj si nerozumejú a často sa hádajú. „Oni sú takí prepnutí, stále po sebe kričia, že nemôžem ani spať,“ povedala. Aj keď nebývajú v rovnakom príbytku, žijú vedľa seba a každý každého pozná. „Žiť tu znamená každý deň sa báť o život. Nikdy nevieš, kto ťa okradne, alebo napadne."

Každému ide o prežitie a keď treba, použijú aj násilie. „Už sa nám veľakrát stalo, že nám to tu vykradli. Všetci zháňajú peniaze a je jedno ako," opisuje Zuzana. Keď si dlhší čas nedá dávku, cíti sa psychicky aj fyzicky veľmi zle. Dávky si dáva dvakrát denne, ráno a večer, ak sa jej podarí zohnať peniaze.

Bolo popoludnie a Zuzana už bola naozaj nervózna. Prestávala hovoriť zrozumiteľne a preto nám povedala, aby sme išli s ňou von a chvíľu na ňu počkali. Čakali sme pri príbytkoch a prišiel k nám ďalší muž. Obzeral si nás nepriateľským pohľadom. Chcela som nejako odľahčiť situáciu a povedala som, že sme s kamarátom prišli pomôcť komunite a ak chce, môžem mu dať zopár cigariet. V tichosti si niekoľko z nich vzal a potom povedal: „Toto nie je vhodné miesto pre vás. Nič dobré vás tu nečaká. Utekajte odtiaľto čo najďalej, lebo tu vás nikto neochráni." 

Zuzana sa vrátila s naplnenou striekačkou v ruke a s úsmevom na perách nás volala naspäť do príbytku. Pýtala sa nás, či sme už niekedy skúšali drogy. Keď sme jej odpovedali, že nemáme záujem a drogám sa vyhýbame, len nás pochválila a povedala, aby sme ju nasledovali.

Prvýkrát svedkom aplikácie drogy

Keď sme dorazili, začala pripravovať svoj injekčný koktejl. Vysypala zo striekačky hnedý prášok, pridala do neho kyselinu askorbovú a hľadala zapaľovač, aby mohla rozpustiť látku a znova ňou naplniť tubu. Práve takýto askorbín som pred časom balila počas dňa stráveného s OZ Odyseus. Vtedy som netušila, že o niekoľko týždňov uvidím, ako sa používa v praxi.

Keď bola látka rozpustená a Zuzana ju naplnila do striekačky, prišiel ten moment, kedy na mňa znova doľahli emócie a mala som chuť povedať jej, aby to neurobila. Vtedy som si spomenula na slová pracovníčky OZ Odyseus, ktorá mi povedala, že to nemá žiaden účinok a človek užívajúci drogy sa musí chcieť závislosti zbaviť sám.

Uvedomovala som si, že sa práve pozerám na to, ako si niekto ničí zdravie a že som naozaj vďačná za to, že som drogu nikdy neskúsila. Sama sa ihiel bojím a na aplikáciu som sa nechcela pozerať.

Zuzana bola skúsená a povedala, že sa najprv tiež bála, ale túžba po droge bola vždy silnejšia. Prekvapilo ma, ako pomaly si tekutinu aplikovala do tela. Celé podanie drogy trvalo aj niekoľko minút. 

Keď si Zuzana konečne dala svoju dávku, striekačku zahodila do plastovej fľaše a pred mojimi očami úplne zrelaxovala. Keď rozprávala, musela si sadnúť, pretože nevládala stáť a začala rozprávať o svojom živote, ale aj o tom, ako ju mrzí to, kde skončila.

Vraj je užívateľkou heroínu už od základnej školy, predtým bývala u sestry, neskôr na ubytovni a je matkou niekoľkých detí. Nie je však jasné, koľkých, pretože sme jej prestávali rozumieť, keďže jej začala účinkovať droga. Hovorila však o piatich, no niekoľkokrát o ne aj prišla. Potom ich umiestnili v detských domovoch. Keďže sú ubytovne pre ňu drahé, presťahovala sa za priateľom sem do príbytku.

Hovorila aj to, že trpí hepatitídou typu C. Ubezpečila nás však, že táto forma sa prenáša len krvou alebo pohlavným stykom a že si dáva pozor pri práci v sexbiznise, no so svojím partnerom žije bez ochrany a je si vedomá toho, že sa od nej už nakazil.

Pýtali sme sa jej aj na podmienky, v ktorých žije. Bolo vidieť, že jej to nie je jedno, avšak sama je slabá na to, aby s tým niečo urobila. Ponúkla som jej pomoc s liečením, avšak povedala, že sa na to ešte necíti.

V stanovom mestečku musí byť veľké množstvo potkanov. Počas rozhovoru so Zuzanou nám prebehli popod nohy minimálne dva. Zuzana sa z toho už smiala, vraj sú to jej malí kamaráti a ona ich ani nevyháňa, lebo zvieratám nechce ubližovať.

Odpad, ktorým je zaplavené okolie by vraj rada poupratovala, ale keďže na tom mieste nežije sama s priateľom, o týždeň by to tam vraj vyzeralo rovnako. Povedala, že počas leta, keď je teplo a sucho, sa o okolie stará aj sama. Tentoraz jej to však znemožňuje zhoršený zdravotný stav.

Niet sa čomu čudovať, žije v podmienkach, ktoré by oslabili aj zdravého človeka. Aj preto tu hrá dôležitú úlohu OZ Odyseus, ktorého ľudia sa závislým dlhodobo venujú. Vďaka nim má Zuzana aspoň základnú starostlivosť.

Vonku lialo ako z krhly, teplota okolo desiatich stupňov v realite celkom mrazila. V prístrešku totiž nikto nekúril. Zuzana len potichu poznamenala, že si nevie predstaviť, ako tam prečkajú zimu.

Miestnym obyvateľom sme rozdali potraviny, ženám aj oblečenie, ktoré som priniesla z domu. Bolo cítiť, že sú za to radi. Keď sme odchádzali, začalo sa stmievať a dážď neustával. 

Komunita sa pomaly rozchádzala do svojich príbytkov a my sme sa vrátili späť do mesta. Viem, že sa tam ešte vrátim. Chcem lepšie pochopiť, ako tieto skupiny ľudí fungujú, s čím bojujú a čo potrebujú.