Jakub s kamošom prešli starou Ladou cez Rusko: Na hranici ma vzali bokom a pýtali sa, akú farbu vlasov majú moju rodičia

Pár informácií o rodine, čo robia rodičia a akú majú farbu vlasov. Počas tejto kontroly ti tiež vezmú telefón, odomkneš ho a kým sa s tebou rozprávajú hodinu, tak policajt si hodinu pozerá tvoj telefón. Hľadá a prejde všetko: správy, SMS, WhatsApp, mapy, fotky, aplikácie.

Hovoríš, že pri výstupe z Ruska je to horšie, prečo? 

Chcú vidieť všetky fotky, ktoré si tam spravil, pri každej sa zastavia a pýtajú sa, prečo si to fotil a čo s tou fotkou budeš robiť. Ale je tam všeobecne oveľa väčší tlak od policajtov, my sme fotili len seba, autá a prírodu, čo bolo okej.

Štyria chalani, dve Twingá a tisíce kilometrov, čo vás na tom vôbec lákalo? Dobrodružstvo, organizujeme roky podobné tripy, povedali sme si, že je načase spraviť niečo poriadne. Cieľom bolo Mongolsko, no celkovým cieľom bolo tiež natáčanie celovečerného dokumentárneho filmu o našej ceste.

Cestou ste prešli cez jeden z najnebezpečnejších priesmykov sveta, Abanopas v Gruzínsku. Aké to bolo? Je to veľmi úzka a nespevnená cesta, takmer z nuly vystúpiš na 3 000 metrov nad morom. Nie je nejako oplotená, pod tebou sú brutálne zrázy a kaňony, nad tebou vysokánske hory, z ktorých pravidelne padajú kamene. Jeden chybný ťah s kolesom a v živote ťa už nikto nenájde. 

Mali ste tam nejaké komplikácie?

S Twingami sme sa tam trepali dlho, keďže sú to predokolky, niektoré úseky sme museli tlačiť. Keď som videl, ako sa z vrcholov sýpu kamene, bol som nervózny. Keď sme vyšli hore, domáci len krútili hlavami, že ako ste sa sem dostali a čo tu robíte. 

Došli ste až do Mongolska, čo tam? 

Cestou v Kirgizsku sme prišli o jedno Twingo, nechali sme ho tam u známeho, ktorého sme spoznali. Ale kúpili sme 41-ročnú Ladu, na ktorej sme išli do Ulanbátaru, teda hlavného mesta Mongolska. Tam sme nechali aj druhé pokazené Twingo a domov sa išlo na Lade.

Prešli ste však aj krajšie cesty, nie? 

Úsek Pamir Highway je jedna z najkrajších ciest sveta. Prechádzali sme ňou z Tadžikistanu do Kirgizska, vyšli sme až do výšky 5 000 metrov nad morom, tam sme sa aj báli, nie je to len tak vyjsť do takej výšky bez prípravy. Mali sme aj strach, ale videli sme napríklad jedno z najvyššie položených miest sveta. Ale Pamir ide aj okolo afganskej hranice, čo bolo celkom dobrodružstvo.

Koľko stála Lada?

V prepočte 700 eur, zdá sa to ako veľa, ale v Kirgizsku je toto auto luxusný tovar, potrebovali sme takú značku, ktorú budeme bez problémov servisovať v Rusku.

Ako sa dá len tak kúpiť auto v Kirgizsku? 

Musel som si vybaviť dočasné občianstvo, stálo ma to asi 4 eurá a vybavil som to za 10 minút. Tak som spravil splnomocnenie a mohol som kúpiť auto. 

Ako ste plánovali cestu domov? 

Najprv sme chceli ísť štyria na Lade do Levoče, ale nedalo sa to, mali sme veľa vecí, tak sme sa rozdelili. Dvaja išli lietadlom domov a ja s kamarátom Danom sme išli na Lade. Tam vznikol prvý problém, lebo v danú chvíľu sa na našej trase bombardovalo, ešte aj Rusi, s ktorými sme sa bavili, nám hovorili, že chlapci, kašlite na to.

Aké Rusko si zažil cestou domov, keď ste ho prechádzali takmer celé? 

Infraštruktúra je tam taká, že okrem moskovskej oblasti vedie všade jedna hlavná cesta, taká magistrála. Cieľom bolo 12 000 km za 11 dní. Ale musím povedať, že cesty majú v dobrom stave, žiadne diery ani výtlky, ale to hovorím o hlavnej ceste, nie o tých menších bočných.

A čo ľudia? 

Rozdelil by som to na moskovskú časť a potom východ od Moskvy, tam sú ľudia skvelí, milí a veľmi nápomocní. Spoznali sme veľa ľudí, niektorí nás ubytovali u seba doma, dali peniaze, opravili auto, pretože sme mali len 800 eur v rubľoch a dnes tam pre sankcie nevyberieš zo žiadneho bankomatu peniaze. Toto tam nefunguje.

Čo ešte nefunguje?

Internet, mapy a GPS, to je zbytočné, nič tam nejde. Signál sme mali, aplikácie na navigáciu nám poradili domáci. 

Ako sa menilo prostredie, cez ktoré ste išli? Veľmi, haha, miestami to bolo až sci-fi. V Kazachstane boli všade pri ceste ťavy, je to pre nich národné zviera, je to netradičný pohľad pre Európana vidieť len tak vedľa cesty ťavu.

Prečo je moskovská oblasť iná? 

To je „to“ Rusko, ktoré poznáme z médií a ktoré ľudia nemajú radi, a právom. Povedal som si, že keď ideme domov cez Moskvu, poďme rovno na Červené námestie, veď je to krásne miesto, ale oľutoval som to.

Prečo? 

Od momentu, čo sme prešli značku „Moskva“, nás zastavili 17-krát policajti. Chceli dokumenty, doklady, boli prísnejší, kolegu Dana sa pýtali, kde ja žijem v Moskve, nedali si vysvetliť, že len prechádzame, že len ideme z Mongolska domov. Ale architektúra, kultúra a ľudia mimo Moskvy boli krásne. 

Čo ti z toho dobrého najviac utkvelo? 

Stretnutie s novým kamošom Iljom. Našiel nás pri ceste, keď nám „zdochla“ Lada a nechcela naštartovať. Sám od seba zavolal kamaráta a odtiahli nás k nemu domov. Povedal, že chlapci, tu máte jedlo, osprchujte sa, dajme si pálenku, vyspite sa a zajtra pokračujete v ceste. Čo som nečakal, je kultúra pitia, je pravda, že Rusi pijú, ale zažil som ich, že je to trikrát a dosť, viac ako tri poháriky si dal málokto. Večer usporiadal aj opekačku, zavolal kamošov, pokecali sme.

Čo ste tam jedli?

Medzi Tadžikistanom a Kazachstanom som jedol hlavne konské mäso, tam je to bežné jedlo, bolo to fajné. V Mongolsku zas jedia veľa baraniny a yaka, to mi celkom smrdelo, priznám sa. V Rusku pohoda, veľa boršču, to bolo super. A počas cesty sme jedli čo sme si kúpili, ešte mám v Lade v kufri nejaké kirgizské a mongolské vifonky, hah.

Rozprávali ste sa aj o vojne? 

Áno, väčšina z nich vo východnom Rusku má názor, že ide o vojnu ľudí, nie dvoch národov. Viacerí z nich povedali, že majú radi Ukrajincov aj Slovákov. Sú sklamaní z toho, že teraz nemôžu chodiť nikam.

Prišla reč aj na voľby? 

Prišla, no čudoval som sa, že len pokrčia pleciami, nechcú sa o tom rozprávať.

Ako žijú ľudia v tej východnej časti Ruska? 

Na prekvapenie solídne, čakal som niečo oveľa horšie. Sú oblasti úplného vidieka, kde nie sú ani splachovacie záchody, ale to sa bavíme fakt o odľahlých lokalitách ďaleko od veľkých miest. Po našej trase boli bežné dediny a menšie mestá, pred domami parkovali nové Land Cruisery, nevyzeralo to vôbec zle. 

Ako prebiehal prechod z Ruska do Európskej únie? 

Ťažko. Prišli sme na lotyšskú hranicu a nastal problém, Lada síce prešla viac ako 10 000 km, no nemala žiadnu STK, keďže to v Rusku nefunguje, a nechceli nás s ňou pustiť do únie.

Čo ste robili? 

Vymyslel som plán. Objednali sme si odťahovku, ktorá bola ochotná prejsť cez hranicu, naložili sme Ladu a prešli sme cez hranice Lotyšska bez problémov. Stálo to síce 500 eur za 10 km, ale stálo to za to, haha. Potom sme zložili Ladu a išli sme domov, už nás nikto nezastavil. Vybavili sme v Lotyšsku potrebné papiere ako takzvanú administratívnu technickú kontrolu. Teraz mi stojí pred domom Lada s kirgizskými ŠPZ, haha, ale chcem spraviť našu STK, originalitu a auto prihlásiť, je to srdcovka, veľa sme v nej zažili. 

Z vášho rozprávania až príliš veľa.

No, z Mongolska do Levoče sme v podstate nespali a nestáli, keď jeden spal, druhý šoféroval. Ale to nás dohnalo až k paranoji. Raz sme sa rozhodli spať naraz, po hodine spánku som vyskočil z auta, zobudil Dana, že vstávaj, naháňajú nás Mongoli na koňoch, hodinu a pol sme išli so stresom, že nás naháňajú Mongoli, ktorí existovali len v hlavách. Nebolo to už v poriadku.

Prečo ste neišli spať do nejakého penziónu?

Nemali sme peniaze, len sme tankovali, benzín stál podľa benzínky buď 60 alebo 90 centov za liter. Peniaze sme míňali aj za náhradné diely. Chodili sme po vrakoviskách a hľadali náhradné diely, ktoré sme si potom často menili my aby sme ušetrili. Boli sme v polovici Ruska a mali sme posledných 200 eur v rubľoch, nebola to sranda. 

Mali ste so sebou kamery a techniku, nebáli ste sa, že vás vykradnú? 

Nie, v tých krajinách to nefunguje. Najväčší strach som mal na Slovensku a v Maďarsku, vážne. Veď Lada sa nedala ani zamknúť. 

Čo si cítil po príchode späť do Levoče?

Ani neviem, ešte sa spamätávam. A čo také technické mi chýbalo? Že mi na aute doma svietia svetlá, mám elektrické okná a môžem zaradiť štvorku, lebo Lada mala len do trojky, išli sme celú cestu maximálne 40-50.