Nepodařilo se uložit změny. Zkus se nově přihlásit a zopakovat akci.
V případě že problémy přetrvávají, kontaktuj prosím administrátora.
OK
Spievali, skandovali a fotili sa s policajtmi. O pár hodín neskôr utekali pred slzným plynom. Slováci v Paríži opisujú víkend, na ktorý tak skoro nezabudnú.
Pri soche Marianne na Place de la République hral orchester, ľudia spievali a medzi stredoškolákmi pochodovali aj ich mamy. O pár hodín neskôr sa centrum Paríža zmenilo na bojovú zónu. Ulicami sa valil slzný plyn, horeli autá, kontajnery a pneumatiky a maskované skupiny rozbíjali výklady a rabovali obchody.
V tomto článku si prečítaš:
Ako sa pokojný pochod na Place de la République zmenil na chaos plný slzného plynu.
Čo sa podľa svedkov dialo v zatvorenej stanici metra, kde boli aj rodičia s deťmi v kočíkoch.
Ako vyzeral Paríž deň po nepokojoch.
Aká je tam atmosféra dnes.
Sobotný protest 17. októbra mal byť vyvrcholením týždňov študentských demonštrácií za lepšie podmienky v školách. K mladým sa pridali žlté vesty aj ďalšie hnutia a do ulíc vyšlo po celom Francúzsku 550-tisíc ľudí. „Dobrú vec títo nechcení a nepozvaní delikventi premenili na veľkú rabovačku,“ hovorí Slovenka Denisa, ktorá bola priamo v centre diania.
Slováci, ktorí v Paríži žijú a študujú, nám opísali, čo zažili. Denisa bola priamo na République, keď na pokojný dav začali padať slzné granáty. Júlia išla na študentský pochod. Matej sa večer prechádzal ulicami plnými spálených bicyklov a rozbitých výkladov, Ema už dva a pol týždňa nevidela školu a Simona sledovala, ako horia miesta, kadiaľ chodí takmer denne.
Denisa: „Policajti začali hádzať slzné granáty priamo do ľudí“
Denisa bola v sobotu priamo na Place de la République, kde sa o 14.30 začal protest. Prišla tam s davom, ktorý kráčal od Bastily. „Absolútne sme sa necítili, že sme v nejakom nebezpečenstve,“ hovorí. Ľudia spievali, skandovali a rozdávali nálepky so sloganmi. Prišli starí ľudia aj deti, mamičky so svojimi stredoškolákmi. Reštaurácie a bary fungovali normálne a mladí popíjali pivo. „Atmosféra bola veľmi priateľská.“
Keď sa blížili k námestiu a k soche Marianne, symbolu Francúzska, slobody a demokracie, narazili na hliadky poriadkovej polície CRS. Tie tam zatiaľ len stáli. Študenti sa ich pýtali, či sa s nimi môžu odfotiť a natáčali videá.
Potom sa situácia zlomila. „Od monumentu sme začuli výbuchy a začali nás štípať oči,“ opisuje Denisa.
„Policajti začali hádzať slzné granáty priamo do ľudí.“ Protest bol pritom podľa nej stále pokojný a priamo pri soche dokonca hral orchester.
Granátov pribúdalo a niektoré zasiahli a zranili ľudí. Dav zachvátila panika a rozutekal sa na všetky strany. V tej chvíli si však Denisa všimla niečo iné. Protestujúci si začali navzájom pomáhať. Starším ľuďom dávali na tvár masky, vyplachovali im oči a snažili sa ich dostať do bezpečia. Keď mala prísť záchranka, boli to práve demonštranti, ktorí odpratali zátarasy, aby sa dostala až k zranenému. Vtedy sa Denisa rozhodla odísť. „Začalo to eskalovať zo strany policajtov.“
Přidej se do Refresher Clubu
Čo sa dozvieš po odomknutí?
Ako sa pokojný pochod na Place de la République zmenil na chaos plný slzného plynu.
Čo sa podľa svedkov dialo v zatvorenej stanici metra, kde boli aj rodičia s deťmi v kočíkoch.
Jej kamarát však na mieste ostal a to, čo nasledovalo, opísal ako totálny chaos. Stanice metra v blízkosti protestu sa začali zatvárať. Do jednej z nich, kde sa ľudia skrývali a metro stále premávalo, podľa neho niekto hodil slzný granát. Plyn zadymil celú linku až po konečnú.
„Boli tam aj rodičia s malými deťmi v kočíkoch,“ hovorí Denisa. Polícia potom podľa kamaráta zatarasila únikové ulice a celé okolie zadymila slzným plynom. Ľudia utekali, kam sa dalo.
A práve tento chaos využili podľa slov Denisy tí, ktorým o protest nikdy nešlo. Výtržníci, ktorých Francúzi volajú casseurs, začali podpaľovať autá, koše a pneumatiky uprostred cesty. Postupovali až na Boulevard de Magenta, kadiaľ mal pokračovať aj pochod, a rabovali najmä menšie podniky: trafiky, potraviny, zmenárne a malé obchodíky s elektronikou.
„Neboli to protestujúci,“ zdôrazňuje Denisa. „Tí sa im v tom práve snažili brániť a hovorili, že toto nie je to, čo stredoškoláci chcú.“ Podľa nich sa takto celá myšlienka protestu obráti navniveč. Mali bojovať za dobrú vec, nie ničiť.
So súmrakom, keď bola polícia už úplne vyťažená, sa výtržníci presunuli ďalej do centra, na Champs-Élysées a ku Galeries Lafayette, kde sa pokúšali vykradnúť drahé obchody. Na sociálnych sieťach sa šíria videá majiteľov, ktorí svoje obchodíky bránia vlastným telom, aj tých, ktorým ostali už len oči pre plač.
Kým jedni upratovali, druhí dokrádali, čo ostalo
Včera (v nedeľu 18.októbra) sa mnohí zo sobotných demonštrantov vrátili do ulíc, tentoraz upratovať. Rozbité výklady prekryli drevené dosky a ľudia sa chodili pozrieť, ako mesto po noci vyzerá. Všade bola opäť polícia.
Denisa sa okolo 17.00 vybrala tou istou trasou ako deň predtým: od Bastily cez République až na Boulevard de Magenta. „Ľudia si len fotili škody alebo sa pozerali na monument,“ opisuje. Aj tak sa to podľa nej zopakovalo, policajti začali do pokojného davu znova hádzať slzné granáty.
Rozhodla sa odísť. Pri hľadaní najrýchlejšej cesty domov však narazila na nový požiar pri Canal Saint-Martin, kde sa stretávali ľudia, policajti a slzný plyn. So súmrakom sa objavili aj výtržníci.
Boli to asi 15- až 17-ročné deti, ktoré niesli bejzbalovú palicu a hasiaci prístroj a hľadali, čo môžu vyrabovať, hovorí Denisa.
Mnohí vyhľadávali výklady rozbité už deň predtým, aby dokradli, čo ostalo. Pred mnohými obchodmi stáli ich bezmocní majitelia, iní sedeli v tmavých predajniach za mrežami a snažili sa ich aspoň takto ochrániť. „Bol to veľmi smutný pohľad.“
Denisa má jasno v tom, kto za násilie môže. „Tak ako pri študentských protestoch, ani včera za násilie nemôžu protestujúci, ale delikventi, ktorí situáciu využili a prišli rabovať.“
Zdroj: archív Denisy
Júlia: „Nebála som sa manifestácie, skôr policajtov“
Júlia sledovala, ako protesty v Paríži dva až tri týždne silneli. Po niekoľkých incidentoch sa pridali gymnazisti a stredoškoláci s vlastnými požiadavkami a Júlia im rozumie. Samotný 17. október sa podľa nej začal nenápadne. Istý chalan napísal na sociálnych sieťach, že chce ísť protestovať, a nasledoval efekt snehovej gule. Pridali sa študenti, žlté vesty aj odbory a ľudia vyšli do ulíc aj za lacnejší život.
Polícia v Paríži povolila dva oficiálne pochody: jeden študentský, druhý so sociálnymi požiadavkami. Júlia s kamarátmi dlho zvažovala, či ísť. Jej francúzski spolužiaci mali z predchádzajúcich manifestácií zlé skúsenosti, polícia demonštrantov obkľúčila a zastrašovala ich. „Mala som obavy“, priznáva. Požiadavky študentov však chcela podporiť, a tak išli.
Na študentský pochod dorazili asi pol hodiny po jeho začiatku o 14.00. Už cestou videla na sociálnych sieťach, že inde v meste nie je bezpečne. Po výstupe z metra ich však čakalo niečo úplne iné. „Bolo to pokojné, žiadni policajti, typická manifestácia,“ opisuje. Hrala hudba, ľudia niesli vtipné transparenty, prišli aj starší. „Bolo to príjemné, všetko bolo okej.“
Rodičia z jej plánu nadšení neboli, no ani vystrašení. To sa zmenilo, keď v meste vypukli nepokoje. „Babka mi volala a bola veľmi vystrašená.“ Kamaráti, ktorí v ten deň prechádzali mestom, videli vyrabované butiky a kaviarne aj spálené bicykle.
Teraz sa mesto upratuje. „Mám pocit, že sa to pomaly vracia do normálu,“ hovorí Júlia. Napätie však nezmizlo, všetci čakajú, čo príde budúci týždeň.
Zdroj: archív Júlie
Ema: „Od rána do večera počujem len policajné autá a hasičov“
Ema je v Paríži na päťmesačnom Erasme, študuje na filozofickej fakulte. Napätie medzi študentmi si všimla už začiatkom septembra, dlho predtým, ako sa do ulíc pridali stredoškoláci. Vtedy ešte nešlo o stredné školy, ale o zvyšovanie poplatkov pre medzinárodných študentov. Mnohí ho označovali za nemiestne, ba až rasistické. V 13. obvode a v centre mesta začali pribúdať plagáty a pozvánky na protesty.
Keď sa neskôr rozbehli stredoškolské protesty, Ema ich zo začiatku sledovala len z diaľky. Situácia sa však rýchlo dostala aj k nej. Keď sa pridali aj vysokoškoláci, často sa nedostala ani do školy. Neďaleko jej bytu je univerzita a protestujúcich študentov počula priamo z okna. Výuča sa nakoniec úplne zastavila: školu nevidela dva a pol týždňa a online vyučovanie nemajú.
S policajným násilím sa vo svojom okolí nestretla, no atmosféru opisuje ako veľmi napätú. „Dnes od rána do večera počujem len policajné autá a hasičov.“
Vážnosť situácie si naplno uvedomila, keď sa jej ozvala domovská Univerzita Karlova. „Napísali mi, či som v poriadku. Vtedy som to začala vnímať viac,“ hovorí. Univerzita jej poslala aj inštrukcie, čo robiť, ak by ju aktuálna situácia psychicky trápila. Obavy mali aj rodičia a ľudia z jej okolia.
Ema vie, ktorým miestam sa má vyhnúť, napríklad staniciam metra, ktoré boli v sobotu zatvorené. Študentom, ktorí protestujú, však rozumie. „Od francúzskych kamarátov počúvam, že štúdium začína byť neúnosné,“ vysvetľuje. Niekedy jej je až ľúto, že študenti inde nebojujú za svoje práva tak ako vo Francúzsku.
Simona: „Vidieť Paríž doslova v plameňoch je pre mňa srdcervúce“
Simona bola počas víkendu mimo Paríža a udalosti sledovala len online. „Doteraz ma pichá pri srdci, keď vidím v plameňoch miesta, kadiaľ takmer denne prechádzam,“ hovorí. To, čo videla na videách, už podľa nej s protestom nemalo nič spoločné. „To nie sú ľudia, ktorí išli do ulíc protestovať za lepšie Francúzsko.“
Ostatných dôrazne varuje, aby sa na nepokoje nechodili „len pozrieť“. „Ja som to vôbec nevyhľadávala, a už vôbec nie ako žena. Podľa mňa je to nadmieru nebezpečné.“
Zdroj: archiv Simony/se svolením
Matej: „Maskovaní tínedžeri nereprezentujú väčšinu protestujúcich“
Matej sa na protest nevybral. Čakal, že pokojný nebude, a vedel, že polícia vie demonštrantov na hodiny uzavrieť na námestí, odkiaľ nemôžu odísť. Večer, keď sa dav rozišiel, sa však išiel pozrieť do ulíc.
Mimo centra bolo pokojne. Na severnom brehu Seiny však narazil na ulice čiastočne zabarikádované spálenými alebo ešte horiacimi bicyklami a košmi. Vo vzduchu bolo stále cítiť slzný plyn. Videl vyrabované potraviny a obchody s oblečením s rozbitými výkladmi.
„Ľudia, ktorí sa na rabovaní zúčastňovali, boli špecifické skupiny adolescentov, väčšinou so zamaskovanými tvárami, aby sa nedali identifikovať,“ hovorí. „Tieto skupiny však nereprezentujú veľkú väčšinu protestujúcich, ktorí sem prišli.“
Sám sa vraj nebál, lebo maskované skupiny neboli agresívne voči okoloidúcim. „Nebezpečné bolo skôr ocitnúť sa pri zákroku policajtov.“ V nedeľu bola atmosféra podľa neho oveľa pokojnejšia. Veľkú časť barikád sa podarilo odpratať už počas noci, no ulice sú stále špinavé a miestami po nich stále pobehujú skupinky výtržníkov.
