Nová generácia slovenských dizajnérov má čo povedať. Spoznaj tohtoročných absolventov Ateliéru 343, ktorých diplomové kolekcie prepájajú osobné príbehy, experimentovanie s materiálmi, literatúru, folklór aj netradičné pohľady na súčasnú módu.
Tohtoroční absolventi Ateliéru 343 prinášajú na slovenskú módnu scénu nové pohľady na odevný dizajn. Každý z nich pracuje s inou témou, materiálmi aj spôsobom rozprávania príbehov – od slovenskej ľudovej kultúry a rodinných archívov cez japonskú estetiku až po experimenty s plesňami či bioplastom.
V rámci nášho Artist Spotlight sme sa pozreli na ich záverečné kolekcie, zisťovali sme, čo ich pri tvorbe inšpirovalo, ktoré kúsky sú ich najobľúbenejšie a kam by chceli svoju tvorbu posunúť po škole.
@lea.harmannova
Lea Harmannová sa k odevnému dizajnu dostala až po strednej škole, keď ešte sama nevedela, čomu sa chce venovať. Úplnou náhodou objavila šitie vďaka susedke, ktorá ju naučila základy. O rok neskôr už mala pripravené portfólio a podávala si prihlášku na vysokú školu.
Jej diplomová kolekcia Poézia tela vychádza z výskumu slovenskej ľudovej kultúry. Nezaujímal ju však folklór ako vizuálna inšpirácia, ale skôr príbehy, symboly, rituály, mágia a erotické ľudové piesne, ktoré o láske, intimite či ženskom tele hovorili prostredníctvom metafor a náznakov. Práve tento jazyk sa snažila preniesť do súčasného odevu. Dôležitou súčasťou kolekcie je aj práca s materiálmi. Využívala darované a nájdené textílie, deadstock materiály a vytvárala vlastné štruktúry pomocou tkania, pletenia, plstenia či tuftingu. Každý model vychádza z iného motívu alebo symbolu, no spoločne vytvárajú jeden príbeh.
Obľúbeným kúskom je model Ľúbezný pagáč, pri ktorom ju bavilo už samotné hľadanie príbehu. Inšpirovala sa ľudovou poverou, podľa ktorej dievčatá piekli „ľúbezné pagáče“ a primiešavali do nich popol zo svojich vlasov či ochlpenia, aby si získali náklonnosť vyhliadnutého muža. „Dnes to znie možno úsmevne, ale práve takéto zabudnuté príbehy ma fascinujú. Model preto pracuje s humorom, intimitou a so symbolikou, ktoré sa v kolekcii objavujú na viacerých miestach,“ vysvetľuje.
Do budúcna by chcela pokračovať v tvorbe vlastných kolekcií, spolupracovať na zaujímavých projektoch a postupne budovať vlastnú značku. Najväčšiu radosť by jej prinieslo, keby si jej odevy našli svojich ľudí – takých, ktorých by nebavilo sa na ne iba pozerať, ale chceli by ich aj skutočne nosiť.
@an_ne_design
Anna Němcová mala k odevnému dizajnu blízko už od detstva. Jej mama má firmu na výrobu oblečenia, a tak vyrastala v prostredí šijacích strojov a výroby. Prvýkrát si za malý šijací stroj sadla približne ako sedemročná a začala sa zaujímať o to, ako oblečenie vzniká. „Dodnes si pamätám, ako mama pri práci napasovávala prúžky na námorníckych tričkách tak, aby na seba dokonale nadväzovali. Práve vtedy som pochopila, že aj zdanlivý detail má význam a že má zmysel robiť veci poriadne,“ hovorí.
Na odevnom dizajne ju baví najmä spojenie umenia a každodenného života. Počas základnej školy uvažovala aj nad architektúrou či dizajnom nábytku, no napokon ju k odevu priviedlo prijatie na strednú školu. Dnes študuje v prvom ročníku magisterského štúdia odevného dizajnu na VŠVU v Bratislave a vie, že si vybrala správne.
Pri poslednej kolekcii ju inšpiroval samotný materiál a jeho premena v čase. Zaujímalo ju, čo sa stane, keď mu dovolí ovplyvniť výslednú podobu odevu. Začala preto experimentovať s kompostovaním, plesňami či bioplastom. Tieto procesy v nej otvorili otázku, prečo automaticky vnímame starnutie, zmenu alebo poškodenie oblečenia negatívne. Namiesto snahy zachovať materiál v pôvodnom stave chcela urobiť jeho premenu súčasťou návrhu. Kolekcia tak vznikala postupne, bez presne stanoveného výsledku, pričom každý materiál reagoval na experimenty inak.
Obľúbeným kúskom z kolekcie je pánska bunda zo starej záclony, ktorú pokryla bioplastom. Práve práca s týmto materiálom, na ktorom pracovala pomerne dlho, úplne zmenila charakter odevu. Výzvou bolo aj precízne napasovanie opakujúceho sa vzoru. „Pre niekoho môže byť nepochopiteľné, prečo je mojím obľúbeným kúskom práve takýto na pohľad jednoduchý model, no pre mňa predstavuje veľmi dobre odvedenú technickú prácu,“ vysvetľuje Anna.
Do budúcna by sa chcela venovať najmä nositeľnej móde a kvalitne ušitému oblečeniu na každý deň. Baví ju technológia šitia, precízne spracovanie a rada by sa ďalej rozvíjala v konštrukčných riešeniach aj práci s rôznymi materiálmi. Zároveň ju láka presah do iných oblastí dizajnu, momentálne najmä k nábytkovej tvorbe. Jej cieľom je, aby sa raz mohla živiť tým, čo ju najviac baví – šitím a tvorbou. Teraz sa sústreďuje na najbližšie projekty a teší sa na nadchádzajúcu módnu prehliadku Doteky Designu.
@arrepentina
Tina sa dlhodobo venovala performatívnemu umeniu, najmä divadlu a hudbe, no postupne zistila, že javisko nie je pre ňu. Hľadala preto inú kreatívnu cestu, ktorú napokon našla v textile, predovšetkým v technike pletenia, ktorú sa naučila sama. Práve to ju motivovalo prihlásiť sa na odbor textil a odevný dizajn na VŠVU, kam ju prijali hneď na prvýkrát.
Pri tvorbe kolekcie Perem ju inšpirovala každodenná realita pracujúceho človeka a spôsob, akým jeho oblečenie zostáva na periférii výskumu dejín módy. „Použila som aj referencie na slovenské, české a maďarské filmy, ktoré pracujú s pojmom dôstojnosti pracujúceho človeka. Inšpirovali ma aj súčasné nezávislé avantgardné odevné značky,“ hovorí Tina.
Vybrať si jeden obľúbený kúsok pre ňu nie je jednoduché. Všetky majú svoje miesto, no najradšej má tie menej populárne. „Tieto objemné kraťasy som napríklad cez leto nosila veľmi často,“ dodáva.
Do budúcna dúfa, že napriek všetkým výzvam, ktorým dnes kultúrna a kreatívna sféra čelí, dokáže svoje princípy – pohodlnosť, kvalitu a autenticitu – preniesť aj do udržateľnej dizajnérskej praxe. „Zároveň by som si priala, aby sme my dizajnéri mali silu pokračovať ďalej a verili, že naša práca prispieva ku kultivovaniu vkusu aj kritického myslenia v spoločnosti,“ uzatvára Tina.
@____najada
Viktória Košíková už od detstva inklinovala k výtvarnej tvorbe. V poslednom ročníku základnej školy sa rozhodovala, na akú strednú školu pôjde. Keďže navštevovala základnú umeleckú školu, prirodzene ju to ťahalo k umeleckým odborom. „Tak ako aj moje kamošky, aj ja som mala TopModel zošit, taký ten kreatívny zošit, v ktorom boli predkreslené modelky a ty si im navrhovala a kreslila oblečenie. Bavilo ma to natoľko, že som sa rozhodla študovať textil a odev aj na strednej škole a následne pokračovať na VŠVU v ateliéri odevného dizajnu,“ hovorí.
Pri svojej poslednej kolekcii sa inšpirovala románom Nórske drevo od japonského autora Harukiho Murakamiho. Do odevov sa snažila preniesť melancholickú atmosféru s nádychom absurdity, ktorú v nej kniha vyvolala. Inšpirovali ju aj obrazné opisy japonskej krajiny a kontrasty, ktoré vníma v japonskej kultúre. „Japonsko pre mňa v tejto práci nie je konkrétnym miestom, ale skôr stavom. Stavom medzi tichom a hlukom, medzi jemnosťou a absurditou, medzi jednoduchosťou a prebytkom,“ vysvetľuje Viktória.
Japonsko sa tak v jej tvorbe stalo skôr optikou než samotnou témou – priestorom, v ktorom môžu vedľa seba existovať protiklady bez toho, aby si navzájom odporovali. V kolekcii sa prejavil aj jej záujem o japonský filozoficko-estetický princíp wabi-sabi. Ten sa odrazil v surových, nezapracovaných okrajoch a švoch, jemnej prírodnej farebnosti, výbere materiálov či dojme opotrebovanosti. Kolekcia skúma možnosti prepojenia literárnych a esteticko-filozofických princípov s odevným dizajnom a zároveň vníma odev ako nositeľa atmosféry, procesu a významovej nejednoznačnosti.
Do budúcna dúfa, že sa jej tvorba bude posúvať vpred a bude bližšia ľuďom. Chcela by, aby bola jej autorská identita rozpoznateľnejšia, sebavedomejšia a zároveň ekologicky zodpovednejšia.
@_akraj
Jaroslava Poliaková vedela, že odev je to, čo chce študovať, keď sa vrátila z Erasmu, na ktorom bola ešte z inej vysokej školy, a čakal ju posledný ročník bakalára.
Pri poslednej kolekcii boli jej prvotnou inšpiráciou vrany. „Veľa som sa pred vznikom kolekcie sťahovala, ale v mojom okolí sa vždy nejak vrany alebo aj iné krkavce objavovali,” hovorí. Sú pre ňu akosi fascinujúce a krásne. Potom to podľa Jaroslavy bol ešte ďalší typ textilného odpadu, pri ktorom je na materiáli viditeľné, že už bol súčasťou nejakého odevu. Ten však nie je úplne čitateľný, a tak vytvára nové strihové záznamy.
Obľúbeným kúskom je Vrania sukňa, ktorú tak nazvala preto, lebo na zadnom diely jej pripomína zložené krídla vrany. Vychádza zo strihu nohavíc, ktoré preskladala až do jej súčasnej podoby v kolekcii. Pre seba si ušila tiež obdobnú variantu tejto sukne.
Teraz dúfa, že v budúcnosti bude pravidelne tvoriť menšie alebo väčšie kolekcie, ktoré jej pomôžu naďalej rozvíjať technológiu práce so strihmi, akú začala počas tvorby svojej poslednej kolekcie Fiktívne spomienky. „Vidím v tom okrem autorského a dizajnérskeho prístupu aj udržateľnosť,“ dodáva.
@m_ferrrro
Matúš Ferro mal k odevu a tvorbe blízko odmalička. Jeho babka šila, pradedko bol krajčír, mama sa šitiu venovala a aj ho študovala. Umenie ho obklopovalo aj vďaka bratovi, ktorý je taktiež umelec. „Vyrastal som v prostredí, v ktorom bola tvorba prirodzenou súčasťou života. Aj preto mi táto cesta prišla akosi prirodzená,“ hovorí. Odev ho vždy fascinoval a postupne si uvedomil, že je preňho nielen záľubou, ale aj spôsobom, ako vyjadrovať svoje myšlienky a pohľad na svet.
Pri poslednej kolekcii sa inšpiroval príbehom prastarého otca, ktorý pracoval ako krajčír v Prahe v 50. a 60. rokoch. Impulzom bolo zistenie, že odevy, ktoré roky vnímal ako bežnú súčasť rodinného života, vytvoril práve on. Začal preto skúmať rodinné fotografie, spomienky babky a zachované odevy, v ktorých hľadal stopy jeho práce. Nešlo mu o rekonštrukciu historických odevov, ale o prenesenie fragmentov minulosti do súčasného dizajnu. Inšpiroval ho napríklad výrazný špicatý golier na šatách, ktoré pradedko ušil pre jeho mamu. Kolekcia je tak preňho osobným hľadaním a pokusom priblížiť sa k človeku, ktorého nikdy osobne nepoznal.
Obľúbeným kúskom z kolekcie je dámsky kabát, ktorý vznikol ako prvý a stal sa jej základom. Inšpiráciou bola svadobná fotografia jeho babky a dedka, ktorým pradedko ušil svadobné odevy – babke šaty a dedkovi smoking. „V tomto kabáte som sa snažil prepojiť tieto dva odevy do jedného celku a vytvoriť tak vlastnú výpoveď, v ktorej sa stretáva rodinná história, spomienky a moja autorská interpretácia,“ opisuje Matúš.
Do budúcna by sa rád zameral na bespoke tvorbu, poctivé remeslo a krajčírske detaily, ktoré dodávajú odevu osobitosť, aj keď nie sú na prvý pohľad viditeľné. Chcel by pokračovať v práci s nostalgickými témami a príbehmi, ktoré dokážu vyvolať emóciu. Zároveň ho lákajú snovejšie až surrealistické polohy, v ktorých by prepájal precízne krajčírske remeslo s predstavivosťou a osobnými príbehmi.
@twiin.rebel
Alona mala k móde vzťah odmalička. Ako dieťa ju úplne fascinovali bábiky Monster High a rada pre ne navrhovala a vyrábala vlastné oblečenie. „Potom som sa od toho na čas vzdialila a skúsila som „akademickejšiu“ cestu. Až neskôr som si uvedomila, že mi tvorenie jednoducho chýba – potrebujem tvoriť, skúšať nové veci a stále niečo vymýšľať, aby som bola spokojná,“ hovorí.
Pri kolekcii Unmade sa inšpirovala Frankensteinom od Mary Shelley. Najviac ju zaujali témy posadnutosti tvorbou a neustáleho pretvárania vlastného výtvoru, zároveň vizuál segmentovaného tela. „Tieto myšlienky som preniesla do práce s odevom. Bavilo ma meniť a preháňať klasické odevné prvky a vytvárať siluety, ktoré sú trochu zvláštne, ale stále pôsobia ako nositeľné oblečenie,“ hovorí. Zaujímala ju aj estetika nedokonalosti a to, ako môže byť niečo krásne práve vo svojej zvláštnosti.
Obľúbeným kúskom z kolekcie je kabát. „Pôvodne som ho navrhla úplne inak, no počas práce prešiel niekoľkými zmenami a postupne sa od pôvodného návrhu čoraz viac vzďaľoval. V určitom momente som mala pocit, že si kabát začal žiť vlastným životom. Práve preto mi pripomína Frankensteinovho tvora a jeho príbeh vzniku je pre mňa tým, čo z neho robí najlepšieho reprezentanta celej kolekcie,“ opisuje Alona.
Táto umelkyňa rada experimentuje a chcela by ďalej skúmať, kam až sa dá odev posunúť. „Zaujíma ma práca so siluetou, materiálmi a rôznymi technikami, ale aj vkladanie prvkov, ktoré do odevu klasicky nepatria. Baví ma hľadať nové spôsoby, ako ich spojiť s oblečením tak, aby vzniklo niečo nečakané, ale stále funkčné a nositeľné,“ zakončila.
