Vyhĺbiť ju mal inteligentný národ, no až na jedného človeka nepozná jej presnú polohu nikto.
Pravidelne ťa na našom webe informujeme o záhadných, zaujímavých a tajomných miestach na Slovensku a ani dnešný článok nebude výnimkou. Od tých zvyšných však bude trošku odlišný, pretože opustíme sféru vecí, ktorých sa môžeme dotknúť a miesto toho sa ponoríme do mora plného mýtov, dohadov, legiend a veľmi neurčitých dôkazov.
Každým dňom sa čím ďalej, tým viac zabúda na dnes už vyše 70 rokov staré tajomstvo o Mesačnej jaskyni. Tá má ležať skrytá niekde v lesoch Vysokých Tatier, no videl ju zatiaľ len jeden jediný človek. Ním bol veliteľ partizánskej jednotky počas druhej svetovej vojny, v období Slovenského národného povstania, Antonín Horák. Práve svahy Nízkych a Vysokých Tatier boli takou menšou raritou druhej svetovej vojny, keďže sa bojovalo priamo na opustených a zalesnených vrcholcoch vzdialených desiatky kilometrov od akéhokoľvek obydlia. Skvelým príkladom je napríklad najzápadnejší vrch Nízykch Tatier, Prašivá, výlet kam ťa bude stáť litre potu a aspoň tri hodiny bolestivého šľapania medzi kosodrevinou do vražedného kopca z malebnej, miniatúrnej a veľmi starej dedinky Hiadeľ.
V tomto prípade však nie sme na Horehroní, no niekde v okolí Ždiaru či Starej Ľubovne. Pri takýchto horských bojov niet divu, že sa jednotky neustále rozchádzali a náhodne schádzali, pričom bol viac-menej každý za seba, bez pomoci. Takto sa od skupiny vzdialil aj Antonín Horák, a keď sa vrátil, vravel čudné veci. Narazil vraj na jaskyňu, ktorá sa na jaskyňu vôbec nepodobala. Všetky steny boli nahladko opracované, jaskyňa mala precízny tvar polmesiaca a skôr ako na kameň by Antonín Horák odhadoval materiál stien na veľmi, veľmi tvrdené tmavé sklo. Všetko si zaznamenal do svojho denníka, pričom nezabudol ani na tvar jaskyne a nákresy.
Horák poznamenal, že jaskyňa podľa neho vôbec nie je dielom prírody, no ani človeka. Najviac ho však zaujímali už spomenuté steny. Ich farba bola tmavomodrá a odolali všetkému, čo skúsil. Bil do nich kladivom, strieľal z pištole, no nič nedosiahlo žiaden posun, steny ostali bez jediné poškodenia. Počas vojny išlo medzi miestnymi o pomerne riešenú vec, keďže sa Antonín Horák nestránil denník nikomu ukázať a o jaskyni sa mnohokrát rozpovedal, aj keď ju nikomu neukázal.
Po druhej svetovej vojne však Antonín Horák aj denník zmizli a ostali iba tvrdenia miestnych. Mnoho ľudí sa vydalo po jaskyni pátrať a medzi najzásadnejšie objavy patrí fakt, že žiaden Antonín Horák sa vo vojne neangažoval. Hneď to indikuje fakt, že ide o veľmi dobre pripravený podvod, no ešte to tak nemusí byť. Ľudia, ktorí sa s Horákom poznali osobne vyhlásili, že sa falošným menom snažil zakryť svoj židovský pôvod, pričom jeho vlastné meno bolo vlastne Ernest Hönig. Celé vysvetlenie podporuje aj článok uverejnený v roku 1965 v americkom speleologickom časopise National Spaeological Society News, o Mesačnej jaskyni, kde sa podpísal akýsi Antonín T. Horák.
Podľa niektorých jeho príbuzných sa do celej veci začali pliesť sovietske i americké tajné služby. Či už ide o výmysel alebo nie, niečo takéto mohlo znieť pre veľmoci naozaj zaujímavo a je možné, že Horák chcel zmazať svoju stopu a preto vycestoval do USA. Alebo mu možno k tomu samotné tajné služby pomohli. Samozrejme, nepatríme medzi konšpiračné weby, no vždy tu nejaká pravdepodobnosť existuje a navyše je to jedna z mála vecí, ktoré o Mesačnej jaskyni tušíme.
Ak teda vychádzame z faktu, že jaskyňa bola postavená, pričom to nemuseli byť ľudia, akokoľvek bizarne to znie, mohli by sme sa zamyslieť nad tým, že na čo je taká jaskyňa v strede hory dobrá. Pravdou však je, že znalosti ľudstva o tomto dosahujú presne takej úrovne, ako znalosti o jej polohe. Je tu však niekoľko stôp. Prvou z nich je Ahnenerbe, banda nacistických vedcov založená Heinrichom Himmlerom a jeho dvomi kamarátmi, ktorí mali skúmať archeologické a kultúrne dedičstvo árijskej rasy a nejak tak dokázať, že nordická rasa ľudí už niekedy vládla svetu. Skrátka, nech si mysleli akékoľvek hlúposti, existujú dôkazy, že táto skupina sa predierala jaskyňami, baňami, tunelmi aj na našom území a v ich zápiskoch sa spomínala aj Mesačná jaskyňa.
Mesačná jaskyňa možno je reálna, možno nie, no ide o vec, ktorú riešia ľudia na vedeckej úrovni. V roku 1983 predložili rumunskí vedci hypotézu, podľa ktorej mohla kedysi jaskyňa slúžiť ako obrovská šošovka sústreďujúca svetlo. Okrem akreditovaných vedcov sa však Mesačnou jaskyňou zaoberajú aj ezoterici či záhadológovia, ktorí sa všetci viac-menej zhodujú na jednej teórii. Často sa hovorí, že to malo byť v jadre Zeme, no vlastne sa mala nachádzať niekde pod Tibetom - reč je o bájnej ríši Agartha, legendárnom meste, o ktorého existencii existuje len miminum dôkazov. So zvláštnou knihou plnou nákresov prišiel Alexandre Saint-Yves, Marquess of Alveydre, francúzsky okultista, ktorý vyhlásil, že v Agarthe bol a vraj ide o miesto, kde sa môže každý pravý kresťan skryť pred anarchiou.
Agartha mala mať všade po zemskom plášti vyhĺbené tunely a jeden z nich mal ústiť v Mesačnej jaskyni. Aj keď to teraz možno dáva aký-taký zmysel, treba spomenúť, že Agartha je spojená s démonmi, mágiou a podobnými vecami a pre niektoré kultúry išlo o ekvivalent pekla, čiže tu dôveryhodnosť tejto teórie pokuľháva ešte viac. Tak či onak, myslíš si, že sa z našich velhôr dá dostať až do bájneho podzemného mesta? Mesačná jaskyňa je stále horúcou témou a tisícky ľudí veria, že existuje, aj keby išlo len o zaujímavý prírodný úkaz, ktorý Antonín Horák vykreslil ako niečo nespočetne krát fantastickejšie. O svoj názor na jednu z najfascinujúcejších slovenských záhad sa nezabudni podeliť v komentároch!
